Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (5. kapitola)

27.11.2010 (09:45) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1501×

„Esme!“ vykríkla som z posledných síl.

Vzápätí som sa však cítila neuveriteľne silná. Tú ženu, Esme, ako som ju nazvala, som odhodila neuveriteľnou silou do stromu. Je to možné? Čo sa so mnou stalo? Čo mi to spravila? Veď ona ma... Okamžite som si siahla na krk. Po uhryznutí nebolo ani stopy. Preboha, čo je s Esme? Rozbehla som sa k nej. Vystrašilo ma však, ako rýchlo som sa k nej dostala. Iba som si pomyslela, že chcem byť pri Esme a už stála nad ňou. Dopekla! Nemám tých problémov v živote už dosť?

„Esme?“ ozvala som sa opatrne.

Ako náhle však zdvihla hlavu, odskočila som dva metre od nej.

„Ja... prepáč mi to! Neovládla som sa. Ty, ty si krvácala a ja som bola na love, a ja som ťa ucítila, a... a potom už len.“ Zložila si hlavu do dlaní. „Som netvor.“ Zavzlykala.

Aj keď ma jej slová desili a vôbec som nechápala o čo sa tu jedná, podišla som k nej a objala ju okolo pliec.

„Kto si? Ako si vedela, ako sa volám? A... ako to že si ma dokázala od seba odhodiť? Mňa?“ Nechápala. Pozrela na mňa veľkými utrápenými očami. Boli zvláštne. Také... medené? Takmer do červena.

„Ja neviem. Vážne netuším Esme. Vieš, pravdou je, že sa volám Isabella Swanová. Keď som mala dvanásť, umreli mi rodičia. Najhoršie na tom je, že ja som to vedela. Cítila som to. Potom som sa dostala k Derreckovi a on ma zruinoval. Chcela som sa zabiť, ale niekto ma strhol z koľajníc. Potom som sa zobudila tu, vo Forks u Geralda a Ireny. K Derreckovi som ísť nechcela, tak sa ma ujali. Dostala som novú identitu, nechali ma vybrať si priezvisko a vieš čo? V mysli sa mi vynorilo len jedno a to nechcelo zmiznúť. Preto sa teraz volám Isabella Marie Cullenová. No, rozumieš tomu? A potom, v škole som zistila, že sú ďalší štyria. Jasper, Alice, tá blondína a obor. A predpokladám, že aj ty patríš k nim. Ani nevieš koľko mám otázok. A k tomu ešte toto. Potom tvoje meno. Tiež sa mi akýmsi zázrakom objavilo v mysli, ako náhle si ma... uhryzla. Vieš si predstaviť, ako sa asi cítim?“ Pozrela som na ňu zúfalo.

Esme ma dlhšiu dobu pozorovala. Kto vie, nad čím premýšľala. Vtom som si spomenula na Jaspera a ako ho zaujímal môj náhrdelník. Siahla som si na hruď, kde som si ho nahmatala pod tričkom. V okamihu som ho už odopla a ukázala ho Esme. Počula som, ako zalapala po dychu.

„A toto. Tento náhrdelník mi dala mama, keď som bola ešte malá. Je veľmi cenný a bol vlastne najcennejším klenotom, našich rodinných šperkov. Keď som mala s Jasperom hodinu, veľmi ho zaujal. Ako náhle som sa ho na to však spýtala, odpovedal len, že mu to niečo pripomenulo, no mne sa to tak nezdá,“ hovorila som zamyslene.

Esme ma ešte chvíľu len ticho pozorovala, keď potom prehovorila.

„Je nás sedem. Hlavou rodiny je Carlisle. Pracuje ako chirurg v miestnej nemocnici. Ja som jeho manželka, Esme. Ale to už vieš.“ Pozrela na mňa. „Potom je tu Jasper s Alice. Jasper dokáže rozpoznať a ovládať emócie, Alice vidí budúcnosť. Sú tiež manželia. Ďalej je tu tá blondína, Rosalie a jej manžel, Emmett. A nakoniec, je tu Edward. Toho si dnes zrejme ešte nevidela. On vie... on vie čítať myšlienky. Všetkých sme si s Carlisleom adoptovali, teda, to je skôr verzia pre ľudí. Pravdou je, že mňa, Emmetta, Rosalie a Edwarda, Carlisle premenil. Jasper a Alice sa k nám pridali neskôr.“ Dokončila Esme svoje rozprávanie.

Teraz som už nechápala vôbec ničomu. Alice vidí budúcnosť, Jasper sa hrá s ľudskými emóciami a ten, ten Edward dokáže čítať myšlienky?! A „premenil“ ich nejaký Carlisle, chirurg v miestnej nemocnici? Ona si zo mňa snáď robí srandu.

„Ehm, Esme, nezabudla si na niečo!?“ spýtala som sa mierne otrasená.

Esme sa zhlboka nadýchla. „Sme... upíri.“

Aha!

„A ty si pravdepodobne tiež upír, Bella,“ povedala opatrne.

„Upír,“ šepla som.

Esme sa na mňa ustarostene pozrela. „Vieš, si veľmi zvláštny upír. Normálna premena trvá tri dni. A zdá sa, že ty si už premenená.“

„Ty... ty si ma chcela... chcela si ma... zabiť?“ pri poslednom slove mi zvláštne preskočil hlas, takže som to skôr zapišťala.

„Bella, prepáč mi to, ale ja som lovila. Ty, ty si krvácala a my, upíri sa pri love riadime inštinktmi. Keď sme smädní a ucítime krv, sme doslova šialení. Odpusť mi to, Bella!“

Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som vôňu rysov, ďaleko od nás. Cítila som jemné škrabanie v hrdle. Toto ich núti zabíjať? Zabíjať ľudí? Veď to je šteklenie! Kvôli tomuto sú šialení?

„Pre toto zabíjate ľudí? Pre to jemné škrabkanie sú z vás vrahovia? Hnusíte sa mi!“ skríkla som.

Esme energicky pokrútila hlavou. „Nie, Bella, my nezabíjame ľudí. Len zvieratá.“

„Aha... prečo si potom po mne skočila?“ spýtala som sa nechápavo.

„Ako som povedala, keď sme smädní, nepoznáme hraníc. Neviem, čo cítiš ty, no ako novorodenú, by ťa mala lákať krv aj tamtej veveričky.“ Ukázala na tieň na konári. „Neviem čo cítiš, ale ak svoj smäd pripisuješ jemnému škrabaniu v hrdle, si vážne výnimočná. No, vráťme sa k téme. Ja som lovila a ty si mi vbehla do cesty. Dlane ti krvácali a musím povedať, tvoja krv voňala vážne dobre. Proste som neodolala, pri lovení strácame akúkoľvek ľudskosť, sme ako zvieratá, nemôžeme tomu zabrániť,“ dopovedala.

Chvíľu som premýšľala nad jej slovami, no zrazu som počula v diaľke niekoho bežať. Bolo ich vlastne viac, štyri osoby, myslím. Nie, bolo ich päť. Päť upírov bežalo smerom k nám!

„Esme, tuším, že tvoja rodina ide tu. Rosalie ma videla tesne predtým, čo som vbehla do lesa, teraz smerujú sem.“ Vysvetľovala som a rýchlo vstávala zo zeme. Esme pokrútila hlavou. „To nie je možné, počula by som ich.“

„Esme, ver mi! Prosím ťa, nikomu o mne nehovor a skús si strážiť svoje myšlienky, prosím! Ja vás neprezradím, sľubujem, len prosím o mne nikomu nevrav,“ žiadala som ju.

Po chvíli som ich už počula zreteľnejšie a aj Esme zbystrila pozornosť.

„Ale, ako je to možné, že si ich počula skôr?“ pýtala sa nechápavo.

Pokrčila som plecami. „Vážne netuším. Prepáč, ale už musím ísť! Rada by som sa ešte s tebou dakedy porozprávala, ak to bude možné. Zatiaľ sa teda maj,“ rozlúčila som sa a už som bežala opačnou stranou, odkiaľ prichádzala rýchlo sa približujúca Esmina rodina.

„Ucítia ťa!“ zakričala za mnou ešte Esme, no ja som to nevnímala. Bola som si totiž istá, že nie.

Doma som sa ani nepozdravila, aj tak si myslím, že si ma Gerald s Irenou v tej rýchlosti nevšimli. Zamkla som sa do kúpeľne a v zrkadle pozorne sledovala svoju tvár. Dosť sa zmenila. Moje vlasy sa zrazu javili hustejšie, lesklejšie a zdravšie ako predtým. Postava sa mi akosi zaoblila, už mi nevytŕčali kosti, všetky moje nedostatky boli preč. Vrátila som sa k svojej tvári a pohľad sa mi zastavil na mojich očiach. Boli... boli azúrovo modré s tyrkysovým nádychom okolo zreničiek. Tak toto mi neprejde.

Dopekla! Ja som upír! V záchvate zlosti som si dupla nohou, následkom čoho som v podlahe vytvorila malú priehlbinu. Budem si na to musieť zvyknúť. Dofrasa... mala by som si o tomto nájsť niečo na internete... Alebo zájsť za Esme. Hej, to by bolo asi najlepšie, len musím to nejako vymyslieť, aby nebola doma jej rodina! Ale to pôjde.
Teraz ma skôr zaujímali moje oči. Čo s tým? Kontaktné šošovky? Hmm... Môžem skúsiť, ale pochybujem, že mi to navráti moju čokoládovú farbu očí. Ach, čo by som dala za to, keby som bola zase človek! Áno, som krásna, ale ako sa budem môcť pozrieť Irene a Geraldovi do očí? Z oka mi vypadla slza.

Znova som vzhliadla k zrkadlu a úľakom vyskočila. Čože? Zase som to ja! Čokoládové oči na mňa zase hľadeli zo znova nedokonalej tváre. Čiastočky prachu zmizli a počula som zase len tie najbližšie zvuky. Srdce mi znova začalo tĺcť a moje telo naberalo zase normálnu telesnú teplotu. Jediné, čo vo mne z upíra zostalo, bolo možno len dokonalé telo a nezdravá bledosť. A samozrejme šteklenie v hrdle. Je to normálne? Ešte pred chvíľou som bola upír! Teda... dačo veľmi podobné, a teraz toto? Je to zvláštne. Musím čo najskôr zájsť za Esme.

Zrazu sa dole rozdrnčal zvonček. Úplne ma to vyviedlo z miery, no to nebolo nič v porovnaní s tým, čo sa so mnou začalo diať. Srdce mi spomalilo až úplne zastavilo, telo sa mi znova zdokonalilo, zmysly vyostrili, oči zafarbili na azúrovo.

Počula som, že osobe, ktorá stojí pred dverami nebije srdce. Esme?! Svojou „prirodzenou“ rýchlosťou som vyletela z kúpeľne. Musím s ňou hovoriť. Tesne pred tým než so bola na dohľad, som sa však zastavila a započúvala sa do zamatového hlasu. To nie je Esme.

„Prepáč, ale Bella sa ešte zo školy nevrátila,“ hovoril Gerald nervózne.

„Naozaj?“ spýtal sa ten hlas. „To je zvláštne. Videl som ju odchádzať. Mala dosť naponáhlo a preto si aj zrejme zabudla tašku s učebnicami.“

„Chceš... chceš mi tým povedať, že Bella nebola v škole od... od,“ zadrhával sa Gerald.

„Od obeda, áno,“ pritakal neznámy hlas.

Počula som, ako Gerald zalapal po dychu a oprel sa o trám dverí, aby nestratil rovnováhu. Srdce sa mu nebezpečne zrýchlilo, no po chvíli sa to znova upokojilo a Gerald si uvoľnene vydýchol.

„Nemajte strach, Gerald, my ju nájdeme,“ hovoril hlas.

Dobre, ja mám dosť. Oni ma chcú hľadať! Predsa som v dome! Asi som sa mala ohlásiť, keď som prišla. No takto tam nemôžem, zase som upír. Musím zájsť okamžite za Esme. Ani som nečakala, kým návšteva neodíde, vlietla som do svojej izby. Bude to musieť ísť cez okno. Ale nie cez moje.

Opatrne som vošla do Ireninej a Geraldovej izby, ktorá bola otočená smerom k lesu a vyskočila som oknom. Prekvapilo ma, ako ľahko mi to šlo. Akoby sa okolitý svet spomalil, akoby som bola preň až príliš rýchla... Ticho som dopadla na mäkkú trávu a rozbehla som sa lesom. Bol to nádherný pocit. Stromy akoby sa samé vyhýbali mojej osobe a moje problémy boli ďaleko za mnou. Teraz som sa sústredila len na vietor v mojich vlasoch.

Na mieste, kde sme sa s Esme stretli, som zastavila. Tak, a čo teraz? Ani len netuším, kde býva. Možno by som sa ju mohla pokúsiť... vystopovať? Dobre, tak to skúsime.

Zhlboka som sa nadýchla. Pocítila som slabý závan sladkého pachu. Môže to byť ono? Sústredená na pachy, som sa vybrala hľadať Esme. Popritom som si v hlave pokrikovala jej meno. Zistila som, že som došla na krásnu čistinu, dokonalý kruh.

No tak, Esme, si tu? Esme! – kričala som v duchu. Viem, som možno trochu bláznivá, ale s tým nenarobím nič. Práve som zistila, že exitujú upíri. Čo môže byť viac bláznivejšie? Vykročila som na slnkom zaliatu čistinu, no vzápätí som za sebou počula prasknúť halúzku.

Prekvapením som zhíkla a ocitla sa na druhej strane lúky. V tieni lesa som spozorovala tmavú postavu.

späť | ďalej

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (5. kapitola):