Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (4. kapitola)

21.11.2010 (14:00) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1680×

Hlboko sa ospravedlňujem, ale skôr to nešlo. Rozmýšľala som nad dejom tejto kapitoly a pritom zvážila, že ste chceli stretnutie Belly a Carlislea alebo Esme, tak som na to konečne včera prišla.

„Cullenová!“ vyvolal ma náhle učiteľ.

Skončila som. Všetky pohľady v triede, vrátane Jasperovho, sa otočili na mňa.

„Áno?“ ozvala som sa neisto.

Jasper:

Tá neskutočná bolesť, ktorú cítilo to dievča, ma zabíjala. Ako môže niekto, kto takto trpí, vôbec ešte žiť? Predsa by som to mal vedieť najlepšie. Ani keď som zabíjal „starých novorodených“, z ich strany som necítil to, čo pociťujem pri tomto dievčati. Čo skrýva? Čo sa s ňou deje? Prečo tak trpí? Musím sa z toho nejak dostať, pretože väčšiu bolesť zrejme neznesiem. Nahlas som vydýchol, v nádeji, že začne myslieť na niečo príjemnejšie, alebo sa aspoň spamätá a začne sledovať výklad učiteľa a naozaj. Lenže to nesplnilo moje očakávania. Na malú chvíľu sa spamätala a začala vylučovať vlny spokojnosti a radosti, no vzápätí ju zaplavil smútok, samota a potom zasa len bolesť a utrpenie. Nechápal som to dievča. Buď je to schizofrenik, alebo to, kvôli čomu tak trpí, je jej veľmi bolestivá minulosť, ktorá ju núti nezabúdať.

Cítil som však ako stále viac a viac trpí, tak som sa k nej prudko otočil.

Jej reakcia ma však prekvapila. Čakal som všetko, údiv, obdiv, uznanie, úsmev, koketovanie. Lenže ona sa vystrašene strhla a čo najviac sa odo mňa odtisla. Ani teraz som na ňu nezapôsobil svojou krásou. Ba čo viac, zase som u nej vyvolal smútočnú náladu. Odvrátila sa odo mňa, v snahe zakryť predo mnou ako sa jej slza skotúľala dolu lícom. Jediná slza, ktorá vyvolala toľko emócií. Hnev, strach, ale predovšetkým bolesť.

Tak a mal som dosť. Okamžite som na ňu vyslal vlny kľudu. Prekvapilo ju to. No ona si siahla na náhrdelník. Na náhrdelník. Na náš rodinný náhrdelník, vyobrazujúci náš rodinný erb. Ako sa k nemu mohol dostať obyčajný človek? Predsa len je to erb upírskej rodiny. No najviac ma na tom náhrdelníku však udivovalo, že bol vykladaný tými najkrajšími drahokamami, aké som kedy videl. Musel mať obrovskú hodnotu.

Všimol som si, ako sa dievča prudko začervenalo a pozorovalo výklad učiteľa. Teda, snažila sa ho počúvať, no ja som stále uprene pozeral na náhrdelník, a to ju evidentne znervózňovalo. Po chvíli si vytrhla papier zo zadnej strany zošitu a začala písať. Hneď na to mi podala lístok.

Som si istá, že s mojím náhrdelníkom sa nič nestane, aj napriek tomu, ako dlho ho prepaľuješ pohľadom. Prepáč za moju drzosť, ale máš problém.

Takže ona to nevie. Nevie, že nosí upírsky náhrdelník. Ani netuší, kto sedí vedľa nej, ale na tom náhrdelníku jej nesmierne záleží. A nielen preto, že je taký cenný. Dopekla. Čo je to dievča zač?

Ani neviem ako, už som jej odpisoval.

Nie, prepáč, len mi to niečo pripomenulo. Mimochodom, ja som Jasper Cullen.

Ďalej som zistil, že to s ňou sa zrazila Alice v obchode. Nad tým som sa musel pousmiať, aj keď ma to trochu zarazilo. Predsa, Alice ju brala ako dezorientovanú. Vraj si ju vôbec nevšimla a zľakla sa jej, sotva sa ospravedlnila. Isabella vraj o sebe nerada rozpráva. A keď som zistil, že je nerada stredobodom pozornosti, následkom čoho som jej napísal, že bola chyba sťahovať sa sem, obklopil ju taký hnev ako ešte nikdy. Nedalo mi to a musel som jej napísať, či je v poriadku. V tom momente sa ukľudnila. Hm, je vážne zvláštna. Aj keď som sa jej spýtal na meno, odpovedala len, že sa volá Bella. A keď som sa jej spýtal na priezvisko, neodpovedala. Bolo to zvláštne, no vzápätí mi na tú otázku odpovedal učiteľ.

„Cullenová!“ zvolal náhle.

Prepočul som ho? Vážne povedal ´Cullenová´? Nechápal som tomu, až pokiaľ som nepostrehol zrýchlene búšiace srdce Belly. Ona... ona je... Ona je Cullenová?!

„Áno?“ ozvala sa.

A už mi aj zodpovedala na nevyslovenú otázku. Tak toto bude zaujímavé.

Bella:

„Môžete mi odpovedať na otázku?“ spýtal sa prísne učiteľ.

Dobre som na sebe cítila Jasperov pohľad, no nemala som odvahu sa naňho pozrieť. Ako sa asi tvári? Je nahnevaný? Odpoveď mi však prišla okamžite, keď mi pošepol správny rok, ktorý chcel učiteľ počuť.

„1352,“ odvetila som mu polohlasne.

„Dávajte pozor na výklad, Isabella!“ zahrmel a ďalej sa venoval... čomusi.

Mňa však teraz viac zaujímal Jasper. Opatrne som naňho pozrela. Zdá sa, že na mňa nie je nahnevaný, aj keď si ma premeriaval skúmavým pohľadom.

Po chvíli sa však zhlboka nadýchol, žiarivo sa usmial a povedal len: „No, svet je malý.“

Len som prikývla, pretože som si bola istá, že by ma teraz môj hlas sklamal. Ďalej som sa venovala len učiteľovi, pretože nás už po druhýkrát spražil pohľadom. Po zvyšok hodiny som sa k Jasperovi už neozvala, a on ku mne tiež nie.

Keď zazvonilo, Jasper sa rýchlo vyrútil z triedy a dopoludnia som ho už nevidela. Avšak, na obede sa mi to vrátilo a to hneď štvornásobne.

Z občianskej som sa ponáhľala na obed. Keď som sa dostala na rad, nabrala si jedla a otočila sa k jedálni, zimomriavky mi prebehli po celom tele. Pohľad sa mi zastavil na štyroch dokonalých ľuďoch, hľadiacich na mňa. Medzi nimi bol aj Jasper a Alice. Takže ich je viac. Sú štyria, presnejšie. A všetci už vedia, že zdieľame spoločné priezvisko.

Nemohla som uveriť akí sú nádherní. Prísna blondína s postavou bohyne ma prepaľovala zlostným pohľadom, na druhú stranu, chlapec sediaci pri nej, by sa mohol prirovnať k obrovi, no tvár mal ako chlapec a hľadel na mňa pobavene. Alice mala zase ten svoj sklený pohľad a Jasper, Jasper si ma stále len prezeral s neurčitým výrazom na tvári. Necítila som sa pri tom dobre, tak som sa rozhodla naobedovať vonku. Na chlad som už bola zvyknutá, predsa len pochádzam z Londýna a u Derrecka tiež nebolo najteplejšie.

Sťažka som dopadla na lavičku v parku za školou.

Derreck. Hrôza, des, strach. To všetko vo mne vyvolalo to jediné slovo. Jediný človek. Dobre som sa poobzerala okolo seba, aby som sa uistila, že nemám žiadnu neželanú spoločnosť. Takto som sa tomu mohla poddať. Zase sa raz vyplakať, po dlhej dobe. Niežeby som u Ireny a Geralda plakať nemohla, ibaže tam som nemala kedy plakať. Prežívala som u nich tie najšťastnejšie chvíle, za posledných päť rokov, a tak na plač nezostalo miesto.

Obkročmo som sedela na lavičke a plakala, neviem akú dlhú dobu. Iba zrazu som počula šuchot lístia. Okamžite som zdvihla hlavu a utierala si slzy, aby som zistila, kto ma to ruší, keď som videla, ako si to ku mne mieri Mike Newton.

Dopekla s ním.

„Ahoj, Bells,“ zašveholil zvesela.

Prečo nemôžem byť aj ja taká optimistická?

„Čau, Mike,“ prehodila som sucho.

Sama som zostala prekvapená ako dobre som dokázala zakryť triašku v mojom hlase.

„Čo tu robíš taká sama?“ spýtal sa.

„Nič. Chcela som trochu popremýšľať. Chápeš.“ Pozrela som naň.

Nezdalo sa mi, že je taký milý a pritom sa ku mne nebezpečne približoval, ale povedala som si, že Mike mi spraviť určite nič nemôže. Predsa, je len nadmerne vtieravý.

„Jasné. Tak čo povieš na to, že by sme premýšľali spolu?“ spýtal sa. Na Mikea som už nepozerala, len som skúmala nedotknuté jedlo na mojom podnose.

„Vďaka, Mike, si milý, ale potrebujem byť sama, vieš ako... zrovnať si myšlienky,“ povedala som, cítiac ako sa mi do očí hrnú slzy.

Prečo ma len musí stále prenasledovať minulosť? Prečo nemôžem zabudnúť? Žiť normálny život?

Z myšlienok ma vytrhli niečie ruky, Mikeove ruky, ktoré sa mi omotali okolo pása. Vzápätí som cítila, ako sa mi perami prisal na krk. Prudko som sa vzopäla a vyskočila na nohy.

„Čo si myslíš, že robíš?“ vybehla som naň. „Snáď si nepochopil, že chcem byť sama?!“ kričala som.

„Ale no tak, Bells. Uvoľni sa trochu,“ hovoril úlisne, pričom sa ku mne zase nebezpečne približoval.

Zase. Už zase je to tu. Prečo ja? Slzy mi začali nekompromisne tiecť po tvári. Nie, nie, už sa nesmiem dať. Obzrela som sa okolo seba v nádeji, že si nás dakto všimol, ale nie. V zúfalstve som pozrela na okno, kde som si všimla šokovaný pohľad tej prísnej blondíny. V tom mi výhľad zahatal Mike. Vystrašene som pred ním cúvala. Vedela som, že za mnou je len les, ktorý mi môže poskytnúť dostatočnú ochranu, no keď bežím, veľa padám, a tak by som to celé Mikeovi len uľahčila. No mám na výber?

Prudko som sa otočila na päte a dala sa na útek. Počula som, ako sa Mike rozosmial a rozbehol za mnou. Nepozerala som, kam bežím, len som sa od neho chcela dostať čo najďalej. Za nejakú dobu som zistila, že za sebou už nikoho nepočujem, tak som trochu spomalila, až som úplne zastavila. Sadla som si na kmeň spadnutého stromu. Obzrela som si telo a zhodnotila, že to nie je také zlé, aj keď celá dlaň mi krvácala. No čo, nemehlo v sebe nezapriem.

Zrazu som za sebou som postrehla pohyb. Mike? Okamžite som sa postavila. Jediné, čo som v tom momente spozorovala, bola medená hriva krásnej ženy, ktorá sa mi mihla pred očami. Vzápätí žena stála za mnou, pevne ma chytila oklo ramien a svoje pery mi priložila na krk. Cítila som ostré bodnutie pri tepne, a potom sa mi už len zahmlilo pred očami.

„Esme!“ vykríkla som z posledných síl.

späť | ďalej

Tak čo vy na to? Musím vám povedať, že takýto koniec som sama nečakala, napadlo ma to len včera a nejak sa mi to zapáčilo. Budúca kapitola vyjde (dúfam) skorej, kde bude menšie objasnenie situácie. Alebo nie? :D :D V každom prípade ďakujem za prečítanie a dúfam, že vám to stálo za jeden komentár? :)

No dobre, tak ale znova sa musím spýtať, koho Bella stretne ďalej? Pozor, Cralislea ani Edwarda nie! :D

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (4. kapitola):