Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča plné prekvapení - 13. kapitola

25.08.2010 (12:30) • KristinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2241×

13. kapitola – Peter, pomôž mi

Nie, to nemôže byť pravda. Ja nie som Bella a už vôbec nie Edwardova Bella. Prečo musí byť osud, tak krutý? Musí sa s nami zahrávať? Prečo sa mi musí vrátiť pamäť práve teraz? Ak ste si nevšimli, ja som o to nežiadala. Nechcem poznať svoju minulosť.

Aspoň dáva zmysel, prečo sa s Bellou na seba podobáme, keďže ja som ona a ona je ja. Dosť hlúpa veta, ale pravdivá.

Ako sa mám teraz správať? Musím sa upokojiť a zmieriť sa s tým. Bola by som radšej, keby to bol nejaký vtip, ale to by som chcela veľa.

Takže ja som Bella, Edwardova Bella. Spomínam si na všetko zo svojho ľudského života, aj keď spomienky vidím ťažko, kvôli ľudským očiam. Spomínam si nato, ako som žila s Reneé a potom sa presťahovala do Forks k Charliemu. Na prvý deň v škole, kde som v jedálni videla Edwarda a hodinu, na ktorej ma mal chuť zabiť. Ako nebol celý týždeň v škole a snažil sa ovládať. Ako sa mi na hodine biológie prihovoril a snažil sa zo mňa dostať nejaké podrobnosti ohľadom môjho života, aby ma pochopil, ale vždy som ho prekvapila. Pamätám si jeho zmätený pohľad, keď som povedala niečo, čo ho prekvapilo. Hovoril, že ma vôbec nevie čítať alebo, keď som zistila, že je upír a v aute mu povedala, že mi je jedno, čo je zač. Ale pamätala som si aj to, ako mi v lese povedal, že ma nemiluje. Nechal ma tam a bolo mu jedno, čo je so mnou. Keby mu však na mne nezáležalo, nevravel by mi, že Bellu nemiluje. Že ju opustil, aby ju ochránil.

Bolo toho toľko načo som si spomenula. Pred očami sa mi premietal celý môj ľudský život. Je aj jasné, prečo ma to k nemu tiahlo. Bella bola hlboko v mojom vnútri a cítila Edwarda. Chcela, aby boli spolu.

Ježiši, cítim sa ako schizofrenik. Rozdeľujem sa na dve osobnosti. To sa nemôže stať. V blázinci nechcem skončiť. Najmä nie v tom vo Volterre. Musím s tým začať žiť. To sa ľahko povie, ale ťažko spraví. A ako o tom poviem Edwardovi a ostatným? Ahoj Edward, zistila som, že som Bella. Nie je to skvelé? Bude si myslieť, že som sa pomiatla. Nesmie sa to dozvedieť. Poviem mu to neskôr, ale nie teraz. Musím sa najskôr upokojiť ja a až potom o tom môžem niekomu z nich povedať. Nemala by som sa s nimi stretnúť. Určite by zistili, že niečo so mnou nie je v poriadku a snažili by sa to zo mňa dostať. Musím sa postarať o to, aby sa ku mne nepriblížili a s tým mi môže pomôcť len jedna osoba. Peter.

Utekala som rýchlo chodbami do jeho izby. Zaklopala som a vtrhla dnu. Peter sa práve na seba navliekal tričko. Nikdy som si nevšimla, že má tak vypracovanú hruď.

„Prepáč,“ povedala som a rýchlo sa otočila.

„Nič sa nestalo, čo potrebuješ?“ spýtal sa. Otočil sa som sa naspäť a vyslovila tie slovká, čo sa mi ťažko vyslovovali.

„Potrebovala by som, aby si sa postaral o to, aby som v nedeľu nestretla nikoho z Cullenových. Potrebujem mať od nich pokoj, dalo by sa povedať, ale nech na ples prídu. Takže bol by si aj taký láskavý a robil mi v nedeľu spoločníka?“

„To je veľmi zaujímavá žiadosť, čo sa stalo?“

„Peter, si jediný, komu môžem veriť, tak prosím, nechci to zkaziť. Nepoviem ti všetko. Keď budeš blízko Cullenových, musíš si dať pozor na myšlienky. Ide o to, že som si spomenula na svoj ľudský život a zistila som dosť nepríjemnú vec. Potrebujem sa na istý čas strániť od Cullenových, aby sa mi v hlave všetko usporiadalo a premyslela som to, čo s tým budem robiť. Postaráš sa o to, prosím ťa?“ pýtala som ho naliehavo.

„Pre teba čokoľvek,“ odpovedal mi a objal ma. „Všetko sa vyrieši a ty budeš žiť šťastný život po boku toho, koho miluješ. Ale teraz by si mala ísť privítať Chiona Janga.“ Nechápavo som na neho pozrela. Veď mal prísť až zajtra ráno. O čom to hovorí?

„Ak myslíš, že mi šibe, tak ti oznamujem, že je ráno. Od obeda si nevyliezla z izby.“ Mne sa zdalo, že prešla asi pol hodinka a nie tak dlho.

„Aha,“  šepla som.

„Máš ju,“ povedal a začal utekať. Tak to teda nie. Rýchlo som sa rozbehla za ním. Videla som, ako sa predo mnou snaží utiecť a celkom mu to aj šlo, ale ja som roztiahla štíť a on doň narazil. Triasol hlavou, aby sa spamätal, tak som toho využila a skočila mu na chrbát.

„Máš ju teraz ty,“ vypískla som.

„Nie, nemám.“ Chytil ma za ruky a prehodil si ma z chrbtu do náručia. V tom sa otvorili dvere od Arovej pracovne a tam stál Chion Jang s Arom.

„Chion,“ vykríkla som. Dostala som sa s Petrovej náruče a šla ho objať. „Som rada, že si tu.“

„Nepovedal by som,“ a zasmial sa.

„To nie je pravda.“

Po prechádzke s Chiom som mala toho na rozume veľa. Na tej prechádzke sme sa rozprávali o zážitkoch, ktoré prežil počas svojich ciest. Rozprávali sme sa aj o Volterre a o tom, čo všetko sa tu zmenilo od jeho odchodu. Povedala som mu aj o Edwardovi a jeho rodine. Bol veľmi rád, že som si niekoho našla. Pri našom rozprávaní som mu aj prezradila, čo som zistila. On bol jediný, ktorý mi mohol pomôcť s mojou mysľou. No jeho odpoveď nebola taká, akú som chcela. Túžila som po odpovedi, ktorá by mi úplne pomohla, podľa ktorej by som sa mohla riadiť. On mi však len povedal, že všetky odpovede nájdem vo svojom vnútri. Len treba mať čistú myseľ a chcieť poznať odpoveď. Musí prísť sama a nemôžem ju prinútiť. No naozaj dačo hrozné. Našťastie mi povedal, že mi s tým pomôže. Dohodli sme sa, že sa stretneme u neho v izbe o siedmej a pomôže mi s meditáciou.

Možno, keby som neprestala meditáciou, zistila by som pravdu skôr. Netuším, akoby som sa zachovala, keby som pravdu vedela na začiatku. Zrejme, keby som ich stretla, tak by som sa im vyhýbala a oni by sa so mnou snažili stretnúť, najmä Edward, aby mi všetko vysvetlil. Edwardovi by som všetko odpustila a žili by sme spolu, ale tak to... Všetko je tak komplikované. Prečo je život tak zložitý?

Zaklopala som na dvere Chionovej izby a vošla dnu. V izbe bolo prítmie. Všetok nábytok bol popresúvaný k bokom, len v strede na koberci boli zapálené sviečky a vytvárali veľký kruh, v ktorom boli dva väčšie vankúše na sedenie. Chion práve zapaľoval poslednú sviečku.

„Pripravená?“ spýtal sa ma.

„Ani sama neviem,“ odpovedala som mu. Rukou mi pokynul, aby som si sadla na jeden z vankúšov. Tak som sa teda pohodlne usadila a on si sadol oproti mne. Vzal si moje dlane do svojich a začal zhlboka dýchať. Veľmi dobre som vedela, čo robí. Chion má totiž dar, že sa s niekým môže v mysli spojiť a dokonca mu nahovoriť určité veci. Na to však potrebuje pokoj a tiež s dotyčným musí mať dotykový kontakt. Začala som dýchať podľa neho a pomaly vyčisťovala svoju myseľ. Myseľ som mala znova čistú, keď mi hlavou začali kolovať ďalšie obrázky. Tento krát malého krásneho dievčatka. Bola veľmi krásna. Mala bronzové kučeravé vlásky a hnedé očká. Malý roztomilý nosík a široký úsmev. Črtami sa podobala Edwardovi. Chovala som ju v náručí a ona mala ku mne natiahnutú jednu svoju rúčku. Obrázok sa zmenil a ja som pocítila smútok. Nechcela som o ňu prísť. Tak veľmi mi pripomínala Edwarda. Nahradil ju obrázok, kde tiež bola. Moje srdce zaplavilo v tom momente šťastie. Edward sa s ňou hral na lúke plnej kvetov. Naháňali sa a pritom sa smiali. Maličká pribehla ku mne a ja som ju zdvihla na ruky. Otvorili sa jej ústočká do veľkého O a zívla.

„Už pôjdeme domov, si unavená,“ povedala som jej.

„Mami, mne sa ale nechce.“

 Trhlo mnou a ja som sa prebrala z meditácie. Povedala mi mami?

„Nemusím ti povedať, čo to znamená, však?“ vyrušil ma Chion.

„Mám to snáď brať tak, že som tehotná?“ spýtala som sa a pritom som si pohladkala bruško. Žeby som s Edwardom čakala dieťa?

oOZhrnutieOo

Autor: KristinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča plné prekvapení - 13. kapitola: