Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 21. kapitola

10.04.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3657×

22. kapitola

Smrť sa blíži, smrť nás láka,

život sa už končí,

všetko o čom sme kedy snili,

už sa nedokončí...

Das Piano - Michal Nyman

Spoločne sme sedeli v izbe a odovzdávali si mnoho symbolov lásky, pomocou našich bozkov. Nechcela som, aby sme niekam chodili s Edwardom na svadobnú cestu. Dokonca ani hostiny sme sa nezúčastnili. Bola som až príliš slabá... proste to bolo príliš veľa v jeden deň, na môj organizmus. Chcela by som, aby sme s Edwardom šli na nejakú svadobnú cestu, chcela som byť s ním sama, dokonca s ním prežiť moju prvú svadobnú noc. Ale vedela som, že to proste nejde, nie je to možné. No aj tak, som bola nesmierne šťastná. Mať Edwarda za muža, to bol aspoň jeden z mojich snov, ktorý sa splnil.

Ležala som na posteli, teda, skôr viac na mojom! Mojom mužovi! Jemne ma hladil po vlasoch, po chrbte a nežné pusinky venoval všetky môjmu pravému spánku. Tetelila som sa jemne od šťastia a Edward sa tíško chichotal.

„Stále tomu neverím...“

Zašepkala som a Edward si ma vyhupol ešte väčšmi do náruče.

„Belli, svadba bola... Sme svoji, navždy, naozaj navždy spolu. Milujem ťa z celého srdca a viem, že pri tebe robím len správne rozhodnutia... takže ja tomu verím a neskutočne sa teším.“

„Edward Cullen, nemilovať ťa, by bol hriech.“

Otočila som tvár na jeho a jemne sa nechala bozkať.

„Bell, to ty si stredobodom môjho života... Som tak rád, že si vyslovila áno... Pravdu povediac, by som sa tam asi pri zápornej odpovedi zrútil, občas ma udivuje, že ma dokážeš milovať...“

Prekvapene som ku nemu zodvihla tvár a tá jeho bola zachmúrená.

„Že ja teba dokážem milovať? Edward! Pozri sa na mňa! Pozri sa, ako vyzerám... Ja by som sa mala skôr spytovať, ako ty dokážeš milovať mňa... Len sa na mňa pozri. Je ti dúfam jasné, že hoci sme mali svadbu, a ja ťa milujem, ono ma to nevyliečilo. Som nesmierne šťastná, ale stále som chorá...“

Zašepkala som sťažka a pozrela sa do jeho krásnych očí, plných smútku a bolesti. Jemne som ho pohladila po tvári.

„Aj tak ťa milujem a budem ťa milovať, navždy, navždycky, vždy!“

Jemne ma pobozkal na horúce čelo a zachumlal do periny. Vedela som, že dnes asi budem mať zase teplotu. Nevyzerá to, veľmi ružovo. Vedela som, že bude zázrak, ak ešte vydržím dva mesiace. Do teraz, sme chodili stále niekam aj s deťmi. Všetci chceli, aby som si toho čo najviac užila, čo najviac videla a ja som to taktiež chcela. Keď už odísť... tak chcem všetko vidieť, teda, aspoň čo najviacej.

Jedla som zaujímavé jedlá, dokonca sme boli aj v Európe a to som nikdy, nikdy tam nebola a myslela si, že ani nebudem. Videla som neskutočné množstvo zvierat, ľudí s rôznymi farbami pleti, s inými zvykmi. Videla som tak veľa, že toľko nevidí mnoho ľudí. A tak som teraz vedela, že už môžem spokojne odísť... Viem, že im spôsobím veľkú bolesť, ale ja viem, že oni sa po čase zase postavia na nohy a budú na mňa spomínať už len s láskou.

Naozaj som už mohla ísť. Deti boli v poriadku, u skoro ľudí, ktorí sa tak krásne správali... Nikoho lepšieho by som si pre ne nemohla priať...

Večer som ležala v posteli. Prešiel ďalší týždeň a mne už bolo zaťažko aj to hlúpe vyjdenie z postele. Stále som mala horúčky, oči popadnuté, z rána stále vracala, pri čom mi vždy asistoval Edward. Bol tu pre mňa stále, dokonca mu už ani nerobila problém krv, ktorá mi tiekla často z nosa. A keď som už ja nevládala, bol tu vždy on. Pomáhal mi s chodením, s jedením, zo všetkým. Bola som tak bezmocná...

Titanic - Piano version

Edward znovu ležal podo mnou a stískal si ma na svoje telo. Deti to už vedeli, všetky... Derek to mierne nechápal, ale  vysvetlili mu, že ja len tíško zaspím a pôjdem do nebíčka odkiaľ sa budem na nich s úsmevom dívať a budem sledovať, ako rastú a ako sú šťastné. Ostatné deti pochopili podstatu slova smrť, bohužiaľ... A tak som pár dní, prežila v stálom objatí mojich Anjelov. Boli takí krásni, naozaj ako skutoční Anjeli.

„Edward?“

Jemne som pootočila hlavu a Edward sa len skúmavo na mňa pozrel.

„Áno láska?“

„Mohli, mohli by sme ísť von na chvíľu prosím, chcem vidieť hviezdy...“

Šepkala som a Edward sa len jemne, kŕčovito pousmial.

„Belli... ja...“

Uprela som na neho svoj prosiaci pohľad.

„No... tak dobre...“

Zašepkal, jemne ma nadvihol, aby sa mohol postaviť a následne ma vzal do náruče.

„Shhh...“

Zasýpala som ticho, pod návalom bolesti na stehnách. Bolelo to všetko... Samovoľne sa vytvárali modriny a vďaka nehybnosti preležaniny. Edward sa na mňa pozrel, očakával, že ho zastavím, ale to nie, ja nechcem zomrieť bez pohľadu na moju krásnu oblohu a hviezdy, tak žiarivé...

„Prosím...“

Šepla som. Edward si len tíško vzdychol a niesol ma ďalej. Okolo nás prefrčala Alice. Užasnuto som sa na ňu dívala.

„Alice nám von odniesla deky a trochu šalátu. A Emm ďalekohľad.“

Prikývla som a Edward ma ďalej niesol von. Vedela som, že Alice nedoniesla len deky... Vonku na tráve bolo pár diek, okolo nich malé nočné lampičky a tíško hrala nejaká klavírna skladba. Pred dekou bol ďalekohľad, ktorý bol nastavený tak, aby som nemusela stáť, stačí, keď budem sedieť na deke. Jemne a hlavne opatrne ma položil na zem, ale i tak som jemne sykla. Väčšinu času som teraz bola len a len v posteli a ešte ku tomu bol večer a bola som unavená, ale bála som sa...

Bála som sa, že príde deň, kedy neuvidím tú krásnu oblohu, hviezdy a že tu so mnou nebude Edward a ja práve vtedy zomriem. Edward ma poriadne zabalil do dvoch diek, prisunul si ma ku boku a nastavil ďalekohľad tak, aby sme sa mohli pozerať. Obloha bola posiata tisícimi, žiarivými zázrakmi a ja som naozaj nemohla uveriť, že takáto dokonalá chvíľa niekedy nastane.

Jemne som sa pousmievala a sledovala dianie na oblohe. Rozoznávala svietiace hviezdy, od svietiacich a blikajúcich hviezd. Ale taktiež som chcela ešte niečo. S úsmevom som sa oddialila od kukátka a pozrela sa na môjho Anjela, ktorého milujem. Tvár mu zdobil malý úsmev, i keď oči plakali, ale bola som vďačná, aspoň za ten úsmev. Jemne som sa ku nemu nahla a on okamžite pochopil, spojil naše pery. Chuť jeho pier milujem, aj ten dotyk... Keď budem na druhej strane, toto všetko mi bude chýbať, ale ja verím tomu, že raz sa tam stretneme, verím, že sme si súdení.

Edward sa ešte väčšmi usmial. Mala som pocit, ako keby na chvíľu zabudol na to, čo ma čaká, čo čaká nás... Jemne som sa odtiahla a Edward vtedy zašepkal.

„Bell, padá hviezda, pozri sa!“

Ukázal smerom hore a tak som sa tam pozrela, bolo to niečo fascinujúce, ako sa prepletala tmou.

„Ľudia hovoria,“ začal Edward tíško šepkať a pri tom ma hladil po tvári a pokračoval, „že keď padá hviezda, mala by si si niečo priať...“

Jemne som sa pousmiala. A odtrhla oči od hviezdy.

„Edward, ľudia si už od malička prajú jediné... Ak musia zomrieť, tak nech zomrú šťastní... A ja, ja umieram šťastná.“

Zašepkala som a po dlhej dobe sa mi oči naplnili slzami. Neboli to slzy smútku, o tie som nestála. Boli to slzy šťastia. Až teraz som si uvedomila, aká prešťastná som a aký krásny život som vďaka Cullenovcom mala. Jemne som Edwarda objala okolo pásu, zložila si hlavu na jeho hruď a tíško zaspala... ale ešte nie navždy.

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 21. kapitola: