Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daj si pohov, Casanova! - 4. kapitola

21.12.2009 (12:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 3397×

4. Môj vlastný Jacob

hudba

„Takže si si ho nakoniec zamilovala!“

Pišťal šťastne a díval sa na vlka v mojej posteli.

„Ani nie.“

Tlačila som do zadku vlka a tým ho „nenápadne“ zhodila z postele. Vlk si len zhnusene odfrkol a vydal sa z izby preč. Charlie sa na mňa usmial a do izby mi postavil nové kreslo. Bolo  podobné Margaret, len rukoväte malo inej farby, Margaret ich mala tmavomodré a toto nové kreslo ich má šedé, skoro strieborné. Bude takisto jedinečné ako bola Margaret. Pre iných by to bolo len kreslo, ale pre mňa bude vzácne, ako moje vlastné nohy.

„Ďakujem oci.“

Povedala som Charliemu a ten sa len usmial a odišiel z izby. Ľahla som si na posteľ, na brucho, zatvorila oči a prepadala sa do tmy. Počula som nárek, ktorý sa niesol vetrom, cítila som chlad, ktorý prestupoval  mojím telom. Bola to naozaj chladná noc, ale to mne vtedy bolo úplne jedno. Ulice boli zase raz tmavé, len malé lúče svetla sem tam podtrhovali ich temnotu, tú čistú čiernu farbu, ktorá do seba celú noc pohltila.

Na chrbáte som cítila teplý vzduch, ktorý si sám určoval tempo. Mráz mi prebehol po celom tele a ja som sa naozaj nemohla donútiť obzrieť sa za seba. Stála som a cítila jeho prítomnosť. Rýchlo som sa rozbehla vpred, zastavila pri prvom strome a zviezla sa po ňom na zem. Počula som ho, počula som ten šepot naháňajúci hrôzu, ten zvuk škrípajúcich dverí niektorého domu. Studená ukazovák mi prešiel po čele a ja som sa s nádychom konečne prebudila.

Otvorila som oči, zatvorila a ešte raz.

„Čo sa ti zdalo?“

V mojej izbe, v kúte, zase sedel ten chlapco –vlk, sedel tam, mesiac mu osvetľoval jednu časť tváre, ktorá sa na mňa skúmavo dívala. Pomaly som sa posadila na posteli a hľadela na neho.

„Povieš mi, čo si zač?“

„Ja som ti to už povedal.“

Oponoval mi  a ja som si len pamätala na rozprávku o vlkodlakovi.

„Si skutočne vlkodlak?“

„Nevyzerám na to?“

„V tejto chvíli, ani nie...“

Priznala som a posadila sa tak, aby som sa opierala o stenu.

„Keď som sa pred tebou premenil, začala si jačať.“

Pripomenul mi a ja som musela uznať, že má pravdu.

„Ty nespíš?“

„Ale hej.“

„Tak prečo nespíš?“

„Počul som ťa.“

„A čo si počul?“

V tej chvíli som dostala strach, ak by počul, čo sa stalo... To nie...

„Niečo, ako keby si sa, dusila, ale hneď ako som ti prešiel prstom po čele si bola hore a ja som sa zatiaľ posadil.“

„Ahaa...“

Na chvíľu ostalo priam hrobové ticho.

„Nechceš, nechceš si sem ľahnúť?“

Ukázala som na moju dosť veľkú, manželskú posteľ. Charlie mi ju kúpil, asi sa bál, že mi budú padať nohy z okrajov. Vlčí chlapec iba prikývol, ľahol si na tú stranu postele, kde by som inak mohla spadnúť, oprel si hlavu o svalnatú ruku a díval sa na mňa.

„Smiem vedieť aspoň tvoje meno, vlčí muž?“

„Jacob, Jacob Black.“

„Tak predsa si od Blackových.“

„No... tvoj fotrík si myslí, že som ich domáci miláčik, ale to nevadí.“

„Ver tomu, že aj ja som si to myslela.“

„No dobre, už radšej spi.“

„Hej! Nerozkazuj mi, si v mojej izbe!“

Oborila som sa na neho a hneď stíchol. Pohodlne som sa usalašila a zašeptala už len jediné.

„Bru.“

Ráno, rána bývajú najhoršie. A taktiež moje ráno bolo ťažké. Už pri mne neležal Jacob, ale chlpatý veľký vlk, ktorý sa zase raz na mňa usmieval.

„Heš potvora!“

Vlk na mňa vypleštil oči a potom sa začal štekavo smiať. No to ma podrž, ja som mu na smiech? Rýchlo som ho rukami skopala z postele. Žiarivo som sa na neho usmiala a vlka už v izbe nebolo. Nasadla som na môj nový vozíček, ako mu vlastne budem hovoriť? Bol strieborný, takže bude Silver. Rýchlo som sa poobliekala... no skôr ako to bolo v mojich silách.

S vozíčkom som zišla dolu, kde už otec niečo robil pri drese. Tak na toto sa pozriem.

„Ahoj Bells, robím ti niečo na jedenie!“

Vypískol a už bol aj u mňa a objímal ma.

„Krásne ráno, dievčatko moje!“

„Stačí, Ahoj Bells.“

Odpovedala som chladne a tak zmrazila snahu môjho otca... čo už... To o čo sa práve pokúšal, mali byť asi vajíčka, ale skôr to vyzeralo ako dve čierne sušienky. Z jednej gigantickej sušienky odkrojil a dal to chudákovi Jackovi. Ten sa na to priam vrhol, asi bol hladný, ale rýchlo ho hlad prešiel. Zrazu sa zvalil na bok, vystrel nohy, jazyk mu visel cez papuľu a začal sa triasť. Jack sa triasol, otec sa na neho vydesene díval a ja som sa smiala.

„To sa ti podarilo oci, zabil si nám domáceho miláčika!“

Smiala som sa ďalej a po chvíli už aj Jack sprevádzal môj smiech tým svojím štekavým.

„To čo je s tým psom?“

Spytoval sa otec, keď ho zrazu videl celkom v poriadku postávať pri mne.

„Čo by s ním malo byť? Má ma rád!“

Vypískla som a objala toho čokla okolo krku. Mám pocit, že som ho trochu pridusila, ale to prežije. Rýchlo som sa rozlúčila s otcom a už aj sa hrabala smer škola.

5. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daj si pohov, Casanova! - 4. kapitola: