Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 6. kapitola

02.08.2011 (09:00) • janulka • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1733×

Slzy mi brázdili tvár. Fabienne, moja Fab, čo sa to s tebou stalo? A Nail, je to snáď pravda? Vybehla som na parkovisko a bežala som preč. Bolo jedno kde. Bežala som. Neskôr som už len prekladala nohu cez nohu. Bola som na parkovisku. Sanitky! Zrejme nemocnica. Nič som nepočula, nič som nevnímala.

Zrazu bola tma. Stratila som vedomie.

***

„Slečna, slečna, preberte sa!“ vyzýval ma akýsi medový hlas. Bol... Akoby som sa v ňom topila, ale tak príjemne.

„Slečna, ste v nemocnici, našli sme vás na parkovisku v bezvedomí, no nemali ste pri sebe doklady. Slečna, vnímate ma?“ nástojil hlas aj naďalej.

„Áno,“ chcela som povedať, no vyšlo zo mňa iba chrapčanie. Hrdlo ma pálilo ako čert. Bola som až neuveriteľne smädná.

„Vo... vodu,“ povedala som so všetkou námahou.

Rozlepila som oči a snažila sa nájsť doktora. Stál chrbtom ku mne, zrejme mi zháňal vodu.

Bola som v nemocnici. Mala som na sebe svoje oblečenie – našťastie nie tú strašnú nemocničnú košeľu. Bolo ešte vidno; buď je ďalší deň, alebo neprešlo veľa času od toho, čo so mnou seklo.

„Nech sa páči,“ podával mi doktor plastový pohárik.

Chmatla som po vode, v hrdle sa mi stratila až neuveriteľne rýchlo.

„Som Isabella Swanová, bola som sa prejsť...“ odpovedala som mu na základné otázky.

„Kde?“

„Tu blízko v ODM-ku,“ povedala som mu bez záujmu.

„Tak blízko,“ povedal doktor s iróniou v hlase. „ODM je odtiaľto vzdialené dobrých sedemnásť kilometrov.“

„Ozaj, mne sa to nezdalo. Som baletka, mám lepšiu kondíciu...“ nechala som vyznieť svoj hlas do prázdna. Zarazilo ma to. To som prebehla až toľko?

„Musíme vám urobiť pár vyšetrení, ale asi to bude len vyčerpanie organizmu. Kedy ste naposledy jedli, slečna?

„Vlastne som dnes nejedla nič...“ Nestíhala som, keď po mňa prišla Fab – Fab! Tá zradkyňa! A Nail!

Všetko na mňa odrazu doľahlo. Hodila som sebou o posteľ.

„Prepáčte, pán doktor...“

„Skillet.“

„Prepáčte, doktor Skillet, ale myslím, že som v poriadku. Len toho na mňa v poslednej dobe bolo veľa. A tiež sa potrebujem poriadne vyspať.“

„Áno, vyspať sa musíte, ale tu. Musím trvať na testoch.“

Porazene som vzdychla a zmohla sa len na prikývnutie.

Sestričky ma potom vodili po celej nemocnici.
Röntgen hlavy v poriadku, krv čistá, síce nízka hladina cukru, no všetko v norme. Aj tak si ma nechali na pozorovanie.

Na počudovanie sa mi spalo skvele. Asi sebou hodím o zem častejšie.

Ráno ma opäť zobudil doktorov hlas.

„Ták, slečna, môžete ísť domov.“

Domov, domov, sa mu povie!

„Chodia tu nejaké autobusy? Nemám auto... Teda, mám auto, ale nemám ho tu a premiestňovať sa neviem.“

„Kde bývate? Ste môj posledný, dnešný pacient, mohol by som vás hodiť domov.“

Posledný pacient? Veď je sotva ráno...

„Nočná,“ vysvetlil mi, badajúc môj nechápavý výraz.

„To ako robíte bežne?“
„Čo tým myslíte?“
„No, že vodíte svoje pacientky domov,“ vysvetlila som mu.
„To zase nie,“ smial sa, „ale vy vyzeráte tak trocha poriadne zúfalo.“

Doktor bol skutočne príjemná osobnosť. Len čo som podpísala papiere, sadli sme do jeho auta - tú značku som ani nepoznala.
Vysadil ma asi pol kilometra od mojej vilky s tým, že sa musí ponáhľať za ženou. Ešte mi poprial veľa zdravia a zmizol.

Pomaly, z nohy na nohu, som sa prechádzala. Nemala som sa kam ponáhľať. Pred mojím domom však nestálo len moje auto. Bolo tam čierne BMW s tmavými sklami ako z nejakého mafiánskeho filmu. Na terase pred vchodom stála žena.

Anjel.

Dokonalá postava, dlhé tmavohnedé vlasy, Zvláštne fialkovasté oči...

„Ahoj, Isabella, ja som Heidi,“ podávala mi ruku.
Heidi... Prijala som jej ruku, no jej meno mi nejako nedochádzalo.

„Prišla som trocha skôr, keďže mi presunuli služobku."
Heidi! Jasné! Tak toto je moja teta? Wow.

„Bude sa ti to zdať divné, ale môžeš mi na niečo odpovedať? A povedz mi pravdu. Nesprávajú sa k tebe ľudia inak... zvláštne posledný týždeň? Priatelia, učitelia, hocikto!“ naliehala.

Kladne som pokývala hlavou. Mala pravdu. Najprv Cullenovci, potom Fab.

„To je zlé, veľmi zlé! Už po tebe idú! Teraz ma počúvaj. Choď hore, zbaľ si veci – len to najnutnejšie, a vráť sa sem. Musíme sa odtiaľto dostať. Ide ti o život.“

Neviem, či to bol vtip, ale v tej chvíli by sa mi krvi nedorezal. Moja – teda aspoň dúfam – teta nasadla do auta a naštartovala. Zrejme to myslela vážne. Jej výraz tomu nasvedčoval.

„Ako mám vedieť, že ma nechcete uniesť, veď sa nepoznáme!"

„Pozri, tvoj otec bol moja jediná rodina. Sľúbila som mu, že sa o teba postarám, ak sa niečo stane. Tak neprotestuj a makaj!"

Vybehla som do svojej izby. Vzala si doklady, ktoré som mala doma, nejaké oblečenie – pre istotu teplejšie, topánky; nahádzala som to do prvého kufra čo prišiel pod ruku a hnala sa von.

Sadla som si do auta, bolo ozaj luxusné, a Heidi vyštartovala divoko preč. Bolo to ešte brutálnejšie ako ráno s Fab. Len čo sme sa dostali na diaľnicu, ručička tachometra neukazovala menej ako dvesto tridsať km/h.

Asi pätnásť minút cesty sme boli ticho. Heidi vyzerala, že sa mi snaží niečo povedať, ale nevedela to zo seba dostať. Okrem toho tak zvláštne kŕčovite držala volant.

„Svet okolo nie je taký jednoduchý, ako sa zdá. Ľudia nie sú jediní, kto je na zemi. Sú tu ja iní. Ja k nim patrím. Sčasti ja ty.“

„Mimozemšťania?“ povedala som jej. Zdalo sa mi to všetko dosť pritiahnuté za vlasy. Aj keď podivné kozmické žiarenie by to vysvetľovalo.

A ja som si nezbalila alobal! Z čoho si teraz, dofrasa, urobím čiapku?!

„Možno aj tí, ale o nich teraz nie je reč. Reč je o upíroch a podobných mýtických bytostiach.“

„Upíroch?!“ Môj hlas vyskočil najmenej o oktávu vyššie. „To ako vážne?“

Cvokhaus. Už viem. Som ešte stále v nemocnici a spím.

„Smrteľne,“ odpovedala mi. V jej hlase sa ozval akýsi dvojzmyselný podtón.

„Takže si upír?“
„Áno.“
„Slnko ťa spáli?“ rýpla som si. Neverila som jej.
„Nie.“

To iste. Upír, ktorého nespáli slnko! Ha! Chcela som sa jej ešte na niečo spýtať, no zrazu sme prudko zastali.

„Tu vystupujeme.“ Boli sme na nejakom odpočívadle uprostred ničoho. Otvorila mi kufor, a s povzdychom mi povedala: „Zober si veci a ideme.“

Tašku som si vzala na plece a pod jej vedením sme vošli do lesa. Išli sme v prítmí stromov. V diaľke sa začali rysovať obrysy domu.

Zrazu slnko vykuklo spoza mrakov, ktoré tu boli tak časté. Niečo ma ožiarilo. To niečo bola Heidi. Dívala som sa na ňu ako teľa na nové vráta.

„Slnko ma nespáli, len, povedzme, svetielkujem.“

Je to pravda. Tak ono je to pravda. Bola ako diamant. Svetlo sa nej lámalo, a vytváralo dúhu.

„Ty, ty, ty si ako skutočne... Upír?!“
„Máš pocit, že nie?“
O môj bože. Tak ja som v lese s upírom. Sama.

„Počkaj! To sa akože živíš sa krvou?“
„Áno, tak ako všetci upíri sveta.“
„Zabíjaš ľudí?“
Pozrela mi do očí. Tie jej boli zrazu červeno-bordové, nie fialové.
„Áno,“ povedala chladnokrvne.

Tá odpoveď sa mi rozniesla v ušiach. Áno. Áno. Áno.
Zabíja.

Je vrah.

Strach mi opantal myseľ. Chcela som utiecť, akokoľvek sa pohnúť, no nemohla som nič.

Druhýkrát za dva dni ma obkolpila tma.

7 .kapitola

Autor: janulka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 6. kapitola: