Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cherubíni - 2. kapitola

01.11.2012 (10:15) • Lola16 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1181×

Cherubíni - 2. kapitola

Bella

Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali, že je už čas ísť do školy. Otvorila som skriňu s oblečením a natiahla na seba šaty, ktoré zvýrazňovali moju štíhlu postavu. Boli červené na ramienka a k ním som si zobrala hrubší svetrík. Predsa len by bolo divné, keby som len tak vyšla vonku. Ľudia by to tak neurobili, lebo by im bolo chladno. Na nohy som si obula čierne lodičky a zo stolu vzala kabelku. Našťastie vonku nepršalo, ale za chvíľu určite bude. Usmiala som sa a z vešiaka si ešte vzala kabát, ktorý som si obliekla popri ceste von. Tešila som sa na školu ako malé dievčatko, ktorému mamka práve kúpila lízanku. Začínam už pomaly myslieť ako človek. Neviem či je to dobré.

Radšej som vyhnala tieto myšlienky zo svojej mysle. Vybehla som von a z kabelky vytiahla kľúče. Zamkla som dom a vybrala sa do garáže, kde čakalo moje autíčko. Veľmi sa v autách nevyznám, preto som si vybrala také, ktoré sa mi najviac páčilo. Ja za to nemôžem, že to bolo to najdrahšie, čo bolo v predajni. Pre mňa bolo najpodstatnejšie to, že je červené. Pípnutím som ho otvorila a nasadla doňho. Šľapla som na plyn, až pneumatiky vydali nepríjemný piskľavý zvuk, a vydala sa do školy. Ani nie za dvadsať minút som parkovala pred školou.

Videla som, ako sa každý otáča za mojim autíčkom a to som ešte ani nevystúpila. Usmiala som sa, ale úsmev mi na perách zamrzol. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla, ale vedela som, že sa nemôžem mýliť. Nečakala som, že jeho vôňu ucítim práve tu, ale čo ma zaujalo, bolo, že nebol sám. Cítila som ešte ďalších štyroch upírov.

Nasadila som si neutrálnu masku a vystúpila z auta. Začula som niekoľkonásobné zalapanie po dychu. Otočila som sa za bytosťami, ktoré ma zaujímali najviac. Na druhom konci parkoviska na mňa hľadeli, ako keby som bola prízrak, ale najviac, čo ma zaujalo, boli ich zlaté oči. Nevedela som prísť na to, ako je to možné. S ničím podobným som sa ešte nestretla. Už dlho som sa na nich dívala, tak som sa radšej obrátila a išla si po rozvrh.

Prišla som do kancelárie, kde sedela staršia pani, ktorá veľmi náruživo čítala knihu. Aby som dala vedieť svoju prítomnosť, tak som zazvonila na zvonček, ktoý bol položený na stole. Pri tom zvuku sebou trochu trhla a svoj pohľad obrátila na mňa. Nevyzerala byť veľmi nadšená tým, že ju niekto vyrušuje pri jej činnosti, ale keď ma zbadala, tak ostala zarazene na mňa civieť. Párkrát zamrkala, ako keby si myslela, že sa jej len zdám, no keď zistila, že som skutočná, tak sa snažila nasadiť svoj profesionálny úsmev. Nasucho prehltla a so škrabľavým hlasom sa mi prihovorila.

„Dobrý deň. Čo si želáte?“ opýtala sa ma.

Ja som jej všetko vysvetlila. A po pätnástich minútach som opúšťala kanceláriu spolu s rozvrhom. Prvú hodinu som mala dejepis.

Edward

So svojou rodinou som stál na parkovisku a ja som rozmýšľal nad tou neznámou, ktorú som stretol včera. Ešte teraz mi jej krása vyrážala dych. Už sme sa chceli vybrať do školy, keď okolo náš prefrčalo červené Lamborghini Diablo Macabeo. Vyzeralo to tak, ako keby ho šoféroval upír, ale poznal som tú vôňu. Aj keď do mňa nenarazila celou svojou silou, tak som cítil škrabanie v krku, ale nebolo to tak hrozné ako včera. Pozrel som sa na svoju rodinu.

Alice bola znepokojená, lebo nevidela jej budúcnosť, ale vo všetkých sa na tvárach objavila zvedavosť, očakávanie a množstvo ďalších pocitov. Trvalo asi minútu, keď sa dvere od auta otvorili a z nich vystúpila moja bohyňa. Celé parkovisko nad jej krásou len zavzdychalo. Vyzerala ako anjel, ktorý zostúpil z neba. Z myšlienok Rose som počul, že by chcela vyzerať ako ona. Nikdy som si nemyslel, že nad niečím takým bude rozmýšľať, ale pravdupovediac sa jej ani nedivým. Ostatný len v nemom úžase sledovali každý jej ladný pohyb. Otočila sa naším smerom. Pozerala sa na nás, ale jej tvár nič neprezradzovala. Zrazu sa otočila a šla smerom do školy. Prekvapené pohľady mojej rodiny sa obrátili na mňa.

„To ju si včera stretol?“ opýtala sa vždy zvedavá Alice.

Ja som len prikývol.

„Naozaj je človek?“ opýtal sa Jasper.

Pozrel som sa naňho, ale nijako som mu neodpovedal. Nevedel som mu odpovedať. Vyzerala, ako keby bola nejaká bohyňa. Dokonca ani upírka sa ňou nemohla porovnávať, ale všetci sme počuli jej bijúce srdce.

Pozrel som sa na parkovisko a videl na ľuďoch, že ich už prešiel ten prvotný šok. Počul som zvonenie a všetci sa vybrali do školy a my za nimi.

Jasper

Sedel som v najzadnejšej lavici so svojou láskou, keď do triedy vstúpila ona. Zacítil som jej vôňu, ktorá mi spievala. Predstavoval som si, ako jej krv môže chutiť. Cítil som, ako mi oči sčerneli. Pozrel som sa na Alice, ktorá nevyzerala byť na tom o nič lepšie. Už som chcel zaútočiť, keď zrazu ta vôňa zmizla. Zhlboka som sa nadýchol, ale necítil som to, čo predtým. Prekvapene som sa pozeral na moju druhú polovičku, ktorá na mňa upierala rovnaký pohľad. Otočil som sa až na kroky, ktoré smerovali k nám. Jedine voľné miesto bola lavica pred nami. Ešte raz som sa nadýchol. Sice som z nej cítil sladkú vôňu, ale ktorá ma tak nedráždila. Neviem, čo sa to tu deje, ale za každú cenu na to musím prísť.

Bella

Sedela som v lavici a rozmýšľala nad tým, ako som mohla byť taká hlúpa a nestiahnuť si intenzitu vône hneď, keď som sa dozvedela, že sú tu upíri. Mne by nevadilo, keby sa ma pokúsili vysať. Samozrejme by som ich jednoducho zabila, ale neviem, ako by som to potom vysvetľovala, aj keď je pravda, že by som mohla ľuďom vymazať myšlienky. To som ale nechcela urobiť, lebo ma začali nejako zaujímať a hlavne to, prečo majú zlaté oči. Ešte s niečím takým som sa nestretla.

Počúvala som učiteľa, ktorý rozprával o prvej svetovej vojne. Bolo to veľmi pochmúrne obdobie. Zrazu som za sebou začula, ako sa ty dvaja začali o mne rozprávať. Nemohli uveriť tomu, že som človek. Hovorili o nejakom Carlisleovi, že sa ho musia opýtať, či niečo nevie. Zrazu zazvonilo a ja som sa vybrala na ďalšiu hodinu biológie. 

Autor: Lola16 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cherubíni - 2. kapitola: