Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cherubíni - 1. kapitola

25.10.2012 (09:15) • Lola16 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1141×

Cherubíni – 1. kapitola

Bella

Sedela som na skale a pozerala sa na západ slnka. Nikdy ma neprestane uchvacovať krása prírody. Začala som rozmýšľať nad svojou existenciou. Čo sa stane, keď dokončím svoju úlohu. Čo so mnou bude? Vrátim sa späť? Radšej som zahnala tieto myšlienky a zamyslela som sa nad tým, ako ma len mohlo napadnúť sa prihlásiť na strednú školu vo Forks. Mala som pocit, ako keby ma tam mala niečo čakať. Nevedela som si to vysvetliť. Nikdy sa mi nič podobné nestalo, ale aj tak som rada.

Vždy som chcela byť študentkou. Vyskúšať niečo ľudské, ale bolo to aj preto, lebo som potrebovala nazbierať nové sily. Už je to desať mesiacov, čo som odišla z neba a plním svoju úlohu. Aj keď moja sila je nekonečná a telo nezničiteľné, tak moja duša a myseľ si musia oddýchnuť.

Zavrela som oči a vdychovala čerstvý vzduch, keď som to zrazu zacítila. Rýchlosťou blesku som sa otočila a čakala som, kedy ku mne príde. Určite sa bude chcieť nakŕmiť z mojej krvi, ktorá ho bude lákať. Vlastne ide o to, že upíri nemajú potuchy o tom, že nie som človek. Myslia si, že som slabá ľudská bytosť, ktorá aspoň na pár chvíľ upokojí ich smäd.

Počula som, ako sa ku mne približuje. Nadýchla som sa, ale jeho vôňa mi nebola až tak nepríjemná. Načo to zas myslím? Takéto myšlienky som si zarazila. Radšej som sa tým už nezaoberala a sústredila som sa na miesto odkiaľ príde. Nepozerala som sa tam, ale vedela som, že už tam stojí. Čakala som, kedy zaútočí, ale nič sa nedialo. Zdalo sa mi to čudné, lebo iný jemu podobný neboli tak trpezliví ako on.

Premohla ma zvedavosť a pozrela som sa na miesto, kde stál. Vyrazil mi dych, ale na sebe som nedala nič poznať, ale o ňom sa to nedalo povedať. Určite sa čudoval mojej kráse, ktorá bola pre mňa prekliatím. Celého som si ho prezrela. Jeho bronzové vlasy, s ktorými sa hral vietor, jeho krvavé pery a jeho pohľad, ktorý vyrážal dych. V jeho ónyxových očiach som videla toľko protichodných myšlienok. Nadýchla som sa. Pomalým ľudským tempom sa ku mne približoval. Každým jeho krokom som chcela, aby sa vzďaľoval, ale on sa približoval. Nikdy som nič také necítila.

„Ahoj,“ povedal zamatovým hlasom.

Natočila som hlavu na bok, nakrčila čelo a už neviem po koľký krát sa zhlboka nadýchla. Čím ďalej som menej rozumela jeho reakciám a vlastne aj svojim. Už by mal na mňa zaútočiť a ja by som ho mala zbaviť jeho bezduchej existencie.

„Ahoj,“ odpovedala som mu po čase, tak aby to nebolo rýchlejšie ako človek stihne.

Vyzeral byť ešte prekvapenejší ako predtým. Samozrejme, ako moje telo, tak aj môj hlas ho priťahoval. Zahryzla som si do pery a otočila som sa k nemu chrbtom. Chcela som odísť. Neviem prečo, ale nemohla som splniť svoju úlohu. Nie dnes.

„Ehm, slečna?“ ozval sa za mnou melodický hlas, ktorý som teraz nechcela počuť.

Vyvolával vo mne množstvo protichodných pocitov. Na jednej strane som ho chcela zabiť, ale na druhej strane mi malý hlások našeptával, aby som to nerobila. Neviem či to môžem pripísať k intuícii, ale dôležité bolo, že som sa nevedela rozhodnúť. Hlavu som natočila jeho smerom.

„Áno?“ čakala som na odpoveď.

„Nemôžem vedieť vaše meno?“ opýtal sa s dávkou zdvorilosti.

Nevedela som či mu mám na to odpovedať, alebo nie.

„Raz sa to možno dozvieš,“ vybrala som si túto možnosť.

Ľudským behom som sa rozbehla k môjmu prvému domčeku, v ktorom bývam. Má len dve izby, kúpeľňu spojenú so záchodom, ktorý potrebujem iba keď zjem ľudské jedlo a to sa prakticky stalo len dvakrát. Nie, žeby mi nechutilo, ale nepotrebujem jesť a hlavne nemám toľko príležitosti sa k nemu dostať, ale moje najobľúbenejšie miesto, kde trávim prakticky všetok čas, od kedy som si kúpila domček, je terasa, na ktorej sa nachádza hojdacie kreslo, na ktorom sedím každý večer a pozerám sa na nočnú oblohu.

Čakala som, či sa náhodou nerozbehne za mnou, ale to by som bola nútená ho zabiť, čo som mala urobiť hneď, keď som mala tú možnosť. Nerozumiem, prečo som to neurobila. Nikdy sa mi to nestalo. Je to len monštrum, ktoré prahne po ľudskej krvi. Netvor, ktorý zabíja nevinných ľudí.

Radšej som nad tým nerozmýšľala, lebo by som sa otočila a skoncovala z jeho existenciou, aj keď by to bolo asi najlepšie. Keď som vedela, že ma už nemôže vidieť, počuť ani cítiť, tak som sa rozbehla svojou rýchlosťou domov. Teraz som len vedela, že sa musím pripraviť na môj prvý deň za školskou lavicou.

Autor: Lola16 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cherubíni - 1. kapitola: