Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Change 2. kapitola - Nehovorte mi princezná, nemám to rada

19.02.2011 (07:15) • AnnVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1077×

...Radšej by som sa prihlásila na Miss Universe...

Annabell:

Let bol dlhý a únavný. Neunavuje nás väčšinou, ale buďme úprimní, aj na draka je moc letieť šesť hodín rýchlosťou 450 km/h. Museli sme totiž stihnúť večeru. Aj my bývame hladní. Ani ostatní nevyzerali veľmi sýto. Konečne sme pred sebou uvideli veže Dragonfeelu. Hneď sa každému zlepšila nálada a so súrodencami sme sa začali „baviť“ v myšlienkach.

Čo dať takú malú stávku? prišiel s bláznivým nápadom, ako vždy, Luck.  

Rebecca, Sara, (naše ďalšie dve sestry) nejdete preto, aby ste si nezničili manikúru, čo? Obe ségry ho spaľovali vražedným pohľadom.

Ideme do toho, skríkli naraz.

Ann?

Som za každú stávku. Zasa ťa nakopem, musela som dodať. Ronny len pretočil očami a prikývol.

O čo? spýtala som sa dychtivo.

Týždeň budeme poslúchať prvého naslovo.

Dohodnuté, pridali sme sa k stávke. Luck zrýchlil a ešte zakričal na nás v myšlienkach

Tak si pohnite, vy srabi. V očiach sa mi nebezpečne zalesklo. Všetci prudko zrýchlili a chudák Kris nevedela, čo sa deje. Vyrazila som ešte rýchlejšie a nechala všetkých ďaleko za sebou. Vždy som bola najrýchlejšia, ale Luck si to nechcel priznať.

Počula som ako prudko dychčal, keď sa ma snažil dobehnúť, no márne. Na mňa nemal. Obzrela som sa dozadu, už som totiž bola v meste. Nestihla som sa otočiť a už som pocítila tvrdý náraz. Ups. Nabudúce budem musieť dávať pozor. No tak trošku väčší, ale to je jedno aj tak som zasa prvá. Samozrejme, Luck sa na tom začal, ako vždy, rehotať. Bol druhý, a už stál premenený na dvore. Veď ti ten úsmev na tvári rýchlo zamrzne. Za krátku chvíľu priletela Sara, krátko za ňou Rebecca a posledný Ronny s Kristin ktorá mala "trošku" rozstrapatené vlasy. Ešte dopadla dobre, že sa vôbec udržala. Skĺzla z jeho chrbta a všetci, ktorí za nami už prileteli, sa začali premieňať. Krátko na to som sa premenila ja a Luck prepukol v hlasitý rehot, ktorý zapríčinil môj teraz biely plášť, ktorý býval čierny. Začali sa tam zbiehať diváci, ktorých privábil Luckov rehot. Podišla som rovno k nemu, div, že som mu pred všetkými jednu nevrazila. Škoda, že to zakazuje slušné správanie. Mám však pre neho pripravené kruté prekvapenie. Škodoradostne som sa na neho usmiala.

„Luck, však nevieš, čo ťa čaká?“

„Nie. Prečo? Dáš mi za úlohu kúpiť ti šatočky?“ odpovedal posmešne. Tak toto nemal. To si vypije.

„Počula som, že Rebecca so Sarou by chceli ísť na nákupy, že baby?“ A ja som na ne sprisahanecky žmurkla.

„Luck, však si už dlho nebol na nákupoch?“ Babám sa doslova rozžiarili oči.

„Tak to ti predsa musíme niečo kúpiť.“ A už ho každá chytala za jedno rameno.

„Počula som, že v tom novom veľkom obchodnom stredisku majú výpredaj,“ začala Rebecca. Luck sa na mňa zúfalo pozrel, či to náhodou neodvolám. Ja som sa len kruto usmiala, zakývala na rozlúčku a odišla na večeru. Tak ten sa asi nedočká ani obeda. Už som to raz zažila. Nič príjemné. Radšej by som sa prihlásila na Miss Universe.

Kým som došla k jedálni, vyhladla som ešte viac. Náš hrad totiž veľmi pripomína labyrint a blúdila by som tam ešte dlho, keby som tu nevyrastala. Kuchárky mali čo robiť, lebo sme sa s apetítom podobali na meničov - vlkolakov. Síce sa s nimi aj priatelíme, ale o tom trošku neskôr.

Za dverami do jedálne, ktoré som potichu otvorila, sa nachádzal dlhý stôl, na ktorom boli misy plné ovocia a mäsa. Za vrchom stola sedel môj otec a vedľa neho Ronald. Rebecca, Sara a Luck tu ešte neboli, a asi ani nebudú. Ronny už rozprával, ako bolo na našej dnešnej výprave. Ja som zatiaľ podišla k svojmu miestu a pozdravila otca.

Po večery, ktorá u nás trvá asi dve hodiny, som odišla do svojej izby. Cestou som nechtiac nabúrala do jedného zo sluhov.

Bolo to hrozné. Ani nedbal, že na vine som bola ja a nie on. Samozrejme, prišiel nával ospravedlnení ako: prepáčte princezná, ja som vás nevidel, princezná. Samá princezná a... princezná. Vážne neznášam, keď ma tak volajú. Kedy konečne prestanú.

„Som Annabell,“ povedala som a odišla. Cestou som premýšľala, prečo musím vytŕčať aj medzi tými, ktorí už vytŕčajú. Prečo nemôžem byť ako ostatní draci? Byť z kráľovskej rodiny malo síce svoje výhody, ako napríklad žiť v blahobyte, usporiadať večierky, mňa to však už prestáva baviť. Všetci sa na mňa spoliehajú, ako keby som bola dokonalá. Ale ja nie som. Sara a Rebecca sú ďaleko krajšie, Ronny ďaleko zodpovednejší a Luck zábavnejší. Som ako piate koleso na voze. Ja sa, na rozdiel od sestier, nedokážem polhodinu pretŕčať pred zrkadlom, nemám rada plesy a šaty od výmyslu sveta. Vlasy nosím rozpustené, alebo si ich vypnem gumičkou. Nosím najradšej džínsy a nejaké tričko s mikinou alebo obľúbením plášťom.

Tanec mi nejde, som doslova poleno. Spev neskúšam od štyroch, čo som sa strápnila, aj keď mi súrodenci vraveli, že mám pekný hlas. Zato veľmi rada hrávam na klavíri, alebo na gitare. Rada kreslím (hlavne portréty) a čítam.

Hneď veľa izby mám veľkú knižnicu a v nej zopár fakt pekných kúskov. O niečo ďalej je šatník zamknutý na zámku. Raz som totiž nechcela Sarine šaty, a tá mi odniesla všetky veci, ktoré potom spálila v krbe. Miesto nich tam potom dala svoje moderné (a podľa mňa príšerné) šaty. Keď som sa išla obliecť, skoro som odpadla. Samé šaty a ja som práve vyšla zo sprchy. Vplížila som sa do Luckovej izby a zobrala si radšej niečo z jeho skrine. Od toho incidentu šatník zamykám.

Okrem oblečenia mám množstvo doplnkov, hlavne bezprstové rukavičky, šiltovky a okuliare. Tak isto aj veľa tenisiek a opaskov (keďže mi niektoré veci padajú).

V izbe mám tiež okrem veľkej postele plazmu, hifi vežu a veľa veľa CD a DVD. Na písacom stole je ešte červený notebook. Síce som odrezaná od sveta, no nezaostávam! Na mierne vyvýšenej podlahe v mojej izbe stojí klavír a oň opretá gitara.

Posledné dvere v mojej izbe vedú do krásnej, veľkej a bielej kúpeľne. V nej mám najradšej veľkú (ozaj veľkú) vaňu.

***

Nasledujúci deň som si poriadne prispala. Bola som ešte unavená po dlhom lete. Nasledujúce dni som sa spriatelila s rozkošnou upírkou Kris. Mala dlhé čierne vlasy, plné pery, bielu pokožku (ako inak) nosila vždy vhodné oblečenie, vedela si z niekoho spraviť srandu, ale tiež si vedela zachovať chladnú hlavu. Ja som sa to od nej chcela (potrebovala) naučiť. Jedna z mála vecí, čo mi na nej vadila bola tá, že mala "trochu" rada nakupovanie.

O týždeň po nájdení Kris (ktorá sa teraz stala mojou najlepšou kamarátkou), si ma zavolal otec do veľkej sály. Sedel na veľkom tróne zo striebra a bieleho zlata, ktorý mu dobre kontrastoval s jeho opálenou pokožkou, čiernymi vlasmi a prenikavými modrými očami. Keď ma uvidel, vstal a podišiel ku mne, aby ma objal.

„Otče,“ povedala som s nadšením, lebo aj keď bol môj otec, moc sme sa nevídali.

„Annabell, ako rád ťa vidím,“ usmial sa na mňa.

„Oci, ešte chvíľu a uškrtíš ma.“ A hneď povolil zovretie.

„Prečo si ma zavolal?“ spýtala som sa.

„Moja milá Annabell, po veľmi dlhom uvažovaní a poradení som sa rozhodol, že ti povolím opustiť mesto.“

Tak dlho som po tom túžila, že som tam stála ako socha. Až keď brat pobavene zakašlal vedľa trónu, konečne som sa prebrala. S krátkym ďakujem som vybehla zo sály zbaliť sa. Nesmela som meškať ani minútu. Dobre som vedela, že otec ma ešte určite zdrží vo svojej pracovni. Do kufra som nahádzala pár vecí, ktoré mi prišli pod ruku a to najdôležitejšie (mobil...) a už som bežala do pracovne. Nenamáhala som klopaním a rovno vošla dnu. Zastavila som pred jeho veľkým písacím stolom a poobzerala sa okolo seba. Otec ma, samozrejme, čakal, o Kris som vedela, že pôjde tiež (bez tej by som totiž nikde nešla), ale že pôjde aj Luck, to ma prekvapilo. Tváril sa tak nevinne, a pritom spriadal v hlave plán pomsty. Už ho poznám. Otec nám začal vysvetľovať celú situáciu.

Autor: AnnVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Change 2. kapitola - Nehovorte mi princezná, nemám to rada: