Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cez tanec k láske - 22. kapitola

15.12.2011 (19:30) • TeenStar, Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 34× • zobrazeno 6580×

22. kapitola

„Zoraďte sa do párov!" zvolal som do útrob tanečnej sály a kútikom oka sa zahľadel na Bellu. Čupela úplne v kúte miestnosti, vlasy mala voľne zviazané do chvosta, z ktorého jej pár neposlušných pramienkov kĺzalo na lopatky. Bola nádherná.

A mne v tej chvíli napadlo len to, aký som idiot. A že všetko musím okamžite celé napraviť. Čo nebude vôbec ľahké...

Bella so sebou mierne mykla a potom sa zmätene rozpozerala na ľudí, ktorí sa práve rozišli na parket. Rezignovanne vydýchla a pomalou chôdzou sa začala šuchtať priamo za nimi. Bol som si istý, že presne vie, kde sa momentálne nachádzam, no nerozhodla sa mi venovať ani jediný letmý pohľad. Nič. Akoby som ani neexistoval.

Preopatrne som k nej podišiel a končekmi prstov sa jemne dotkol jej ruky. Okamžite som zaznamenal, ako sa jej hrudník nadvihol v prerývanom nádychu a ako sa jej mierne rotriasli kolená.

„Bella," zašepkal som tichým hlasom plným bolesti a zúfalstva a pozrel sa jej do očí, ktoré na mňa práve vykukovali spod dlhých a tmavých mihalníc. Spôsob, akým na mňa hľadela, som poznal. Jej oči boli chladné, tvrdé a neprístupné. Zovrelo mi z toho srdce. „Všetko ti vysvetlím." Na oslovenie láska som nemal odvahu.

„Vraveli ste niečo, pán Cullen? Pretože vaše pery sa hýbali, ale nepočula som absolútne nič," odvetila pokojným tónom hlasu a ľahostajne pri tom pohodila ramenami. Na tvári sa jej týčila hrubá maska, ktorá mala za úlohu neprepustiť ku krehkej Belle žiaden cit, žiadne myšlienky, žiadne slová... Ale hlavne žiadneho Edwarda.

Všade navôkol nás dvoch sa vznášali po hladkých drevených doskách parketu tanečné dvojice ladným krokom, hudba presne kopírovala ich pohyby... A my sme tam stáli bez jediného slova, spoločne uprostred tej ohromujúcej symfónie.

Nedýchal som, nedýchala. Nehovoril som, nehovorila. Hľadel som hlboko do jej očí, ona do tých mojich. Ja s nehynúcou láskou, ona s nehynúcou nenávisťou.

Ale ja som vedel, ako sa cíti, čo práve v skutočnosti prežíva. Veď ja som to všetko prežíval spolu s ňou a nemienil ju v tom nechať samú. Nie teraz, nie tu.

Jemne som ju rukou oblapil okolu štíhleho drieku a pritiahol si ju bližšie k sebe. Odtiahla sa, no ja som sa v žiadnom prípade nemienil odradiť. Môj stisk nabral na intenzite a odhodlanie sa rapídne zväčšilo. Pritisol som si ju k hrudi takmer na dotyk a jej jemnú ruku vložil do svojej dlane.

Už som sa chcel nadýchnuť na prvé slovo, keď zrazu záporne zatočila hlavou z pravej strany na ľavú a vymanila sa z mojej blízkosti...
Jej maska zlyhala, po tvári sa jej začali valiť prúdy horúcich kvapiek sĺz.

Urobil som prudký krok vpred a takmer ihneď sa vydal za ňou. Zozadu som zľahka položil svoju ruku na jej rameno. V tej chvíli zastala a so slzami lesknúcimi sa v čokoládových očiach sa pomaličky zahľadela do mojej tváre. Ale tá chvíľa trvala len pár stotín sekundy.

„Nie, Edward. Teraz naozaj nie," vydýchla a prešla cez prah dverí.

Nutkanie okamžite ísť za ňou bolo obrovské, no nemohol som. Dnes som jej bol na očiach už dostatočne dlho... A ja som jej pre dnešný deň nechcel ubližovať ešte viac.

S hlbokým povzdychom som sa vrátil na parket a pozoroval svojich žiakov, ich veselé úsmevy a nesmelé držanie. Boli šťastní. A bezstarostní. Aspoň teraz, v tomto momente. Smiali sa na hlúpostiach, navzájom si stúpali po nohách a naoko nahnevane si pri vlačíku frflali popod nos.

Kútiky úst som zodvihol do úsmevu a hlavou sa oprel o zárubňu dverí.

Za Bellou budem musieť ísť čo najskôr. Áno, Jessice som chcel pomôcť... A stále chcem, ale... Nemôžem riskovať, že Bellu stratím. Ona je predsa moje všetko, jediný a najdôležitejší dôvod mojej existencie. A nikto a nič nestojí za to, aby trpela.

„Edward, tak zajtra," povedal Gregory s veselým úsmevom, ktorý sa mu tiahol od jedného ucha až k druhému, a priateľsky ma potľapkal po ramene.

Úsmev som mu opätoval. „Jasné, tak zajtra. A s Angelou si to dnes poriadne užite," zamrmlal som jeho smerom a zhasol posledné svetlá v tanečnej sále.

Na moje slová reagoval kývnutím hlavy, potom si zo zeme už len schmatol športovú tašku, ktorú hodil na zadné sedadlo auta. Na znak pozdravu mi pri odchode nezabudol zatrúbiť.

Otočil som striebristým kľúčikom vo veľkých plechových dverách a kľúče si hodil do bundy. Zrazu sa mi vo vrecku jeansov rozozvučal telefón.

Cau,

Edward, ked budes odchadzat domov, nezabudni mi do nejakeho fasfoodu skocit po hranolceky. J.

Za touto nasledovala ďalšia správa.

A celkom som zabudla na to, ze maju byt s majonezou. J.

A ďalšia...

Prepac, rozmyslela som si to, nie s majonezou, ale s kecupom. J.

Ďalšia?

Tak nie, nakoniec predsa len s tym kecupom... J.

Uvedomil som si, že telefón zvieram v ruke takou silou, až to, chudáčik, o pár sekúnd nevydrží.

BELLA

Edward sa posledné dva dni v škole neukázal... A mňa to hnevalo viac, než som si kedykoľvek dokázala predstaviť. A to bolo na tom to najhoršie.

Neustále som myslela na to, čo asi robí, či sa Jessica líže lepšie ako ja, či ju tiež vzal na tú prekliatú chatu a bla, bla, bla... Navyše mi začínal chýbať, hajzel jeden.

Keď tu nebol, nedokázala som dýchať. Vyhýbať sa mu bolo takmer nemožne ťažké, no nebyť v jeho blízkosti bolo ešte ťažšie...

Dokonca ani tá pulzujúca bolesť v mojej hrudi, ktorá mi o sebe dávala vedieť takmer neustále, nebola až taký silná, ako potreba byť s ním... Ako to len bez neho v Seattli zvládnem?

Asi tak, ako to on zvládol v posteli s Jessicou bez teba!

Och, Isabella, nebuď naivka, hádam si si nemyslela, že by ťa pozvali do trojky!

Dobre, nemohla som vedieť, či spolu spali len teraz, alebo ešte predtým, než som na túto školu nastúpila... Ale nič mi o tom nepovedal, nič mi nepovedal o nej. A čo bolo najhlavnejšie, nepovedal mi nič o tom, že je Jessica tehotná. Tak nech sa nehnevá, ale toto som už predýchať naozaj nedokázala.

Zabočila som rovno k záchodom a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. To dievča odrazené na presklenej ploche som nebola ja. Nemohla som byť.

Kde je to dievča s iskrami v očiach? Kde je ta osoba plná života a lásky? Ako to len mohol dopustiť a odprieť mi ju? Ako to len Edward mohol...?

„Lauren, počúvaj ma!" Zo zadnej toalety sa ozval Jessicin naliehaný hlas. Rozum mi našepkával okamžite opustiť túto miestnosť, nebola som predsa žiadna špiónka, ale...

Do riti s hrdosťou! pomyslela som si a krôčik po krôčiku sa doplazila k dverám. Bože, čo mi to len napadlo?!?

„Ja dobre viem, že Edward nie je otcom môjho drobca, ale..." Čože? „Mike je hajzel. On by sa o dieťa nikdy nedokázal postarať. Zato Edward je iný. A jeho rodina má strašne veľa peňazí, tak bude o nás dvoch dobre postarané. A ja predsa nič iné nechcem."

Kde mám srdce? To je tá vec, ktorá mi doprevádzaná ohlušujúcim rachotom naráža do hrudi? A čo pľúca? Ako sa vlastne dýcha?

„Samozrejme, aj ja už musím končiť, za chvíľu mi začína biológia. Tak sa maj." Ani som sa nenazdala a dvere do kabínky sa otovorili... Preboha, toto je zlé. A ja som už začínala dúfať, že by ma vzali do FBI. Ale ako sa zdá, dostať sa na miesto činu, to hej. Ale odísť v pravej chvíli? Nie, určite nie...

Pozerala som sa priamo do Jessiciných prekvapených očí a nevedela, čo povedať.

„Edward nie je otcom tvojho dieťaťa," vypadlo zo mňa po hodnej chvíli. Jessica mi to prikývnutím hlavy poslušne potvrdila.

„Ale Mike o tom nemá ani tušenia. Edward taktiež," zase to konštatovanie. A zase tá istá reakcia z Jessicinej strany.

„Tak to hneď napravíme!" vyhlásila som bezmyšlienkovite. Ach, tie monológy.

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), Forevergirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cez tanec k láske - 22. kapitola: