Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čas je dôležitý, Edward - 5. Edward

05.07.2012 (17:45) • Wejusss • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1222×

5. Edward

Zastavila som svojím autom pred školou práve keď zvonilo. Meškala som, dočerta. Vystúpila som z auta a ponáhľala sa na dejiny, keď do mňa čosi vrazilo. Dopadla som na dvere, ktoré sa pod mojou váhou otvorili a skončila som na zemi v prázdnej triede. Okamžite som sa postavila a prekvapene som zostala zízať na Edwarda. Ten sa tiež dvíhal zo zeme.

„To čo bolo?“ nechtiac som zvýšila hlas.

„Nič,“ narovnal sa s pokojnou tvárou. „Chcel som si z teba iba vystreliť a zároveň sa ti odplatiť za to doučovanie.“

Zanadávala som. Totálne som na to zabudla. No potom som sa usmiala. „Si predsa upír, doučovanie nepotrebuješ.“

„Keď myslíš. No mala si mi to povedať na začiatku. Ja som ako hlupák čakal včera v tejto triede na teba. Fakt ďakujem.“ Kyslo sa usmial a prekrížil si ruky na prsiach. O čo mu ide? 

„Tak to ma mrzí. Zabudla som na to, dobre? A teraz ma ospravedlň, meškám na hodinu.“

„Nemeškáš,“ pokrútil hlavou. „Profesorka dejín tu dnes nie je.“

„Nehovor, že aj ty s ňou máš mať teraz hodinu.“ Dúfala som, že nie.

„Hej, mám. No keďže tu nie je, pozývam ťa na raňajky.“ Čože? „Nezabúdaj, že mi to dlžíš za doučovanie.“

„To si nemyslím.“ Vykročila som k dverám, no on ma zastavil. Zavrčala som, ignoroval to. Nechcela som s ním nikam ísť. Prečo by som aj mala? Za všetko, čo mi urobil som mu ja nakoniec niečo dlžná? Nie. To určite nie.

„Ustúp, inak ti ublížim,“ zavrčala som znovu. Ani sa len nepohol, namiesto toho mi ešte viac zaclonil dvere. Neváhala som. Chytila som ho za ruku a prehodila cez celú triedu. Zvalil niekoľko lavíc, keď skončil na zemi. No dlho na nej nezostal. Takú rýchlu odvetu som nečakala. V okamihu som bola už ja tá, čo letela do steny. Pochopila som to – nedovolí mi odísť, kým to neprijmem. A to som nemala v úmysle.

Zhodila som si tašku s pliec a prikrčila sa do skoku. Bavil sa. Ale iba do okamihu, keď som po ňom skočila a skotúľali sme sa k zemi. Zubami som mu chcela vytrhnúť kožu z tela. Prejavil sa vo mne všetok hnev voči nemu, ktorý som sa za tie roky snažila skrývať.

„Prečo mi proste nedáš pokoj?“ zadychčane som sa dožadovala odpovede a driapala som mu kožu. Edward neútočil, len sa bránil. To mi nedávalo zmysel.

„Pretože mi niekoho pripomínaš,“ odvetil. Kopol mi do brucha, až ma odhodilo k stene. Tresla som si hlavu do rohu skrinky a zamraučala som. Bola to strašná bolesť. Zrak mi padol na odraz v zrkadle oproti. Videla som seba alebo aspoň to, čo zo mňa zostalo. Stála tam pokrčená stará žena v rovnakom veku ako Mike Newton. Držala sa za hlavu, z ktorej jej prúdom vytekala krv. No nebolo to jediné zranenie na jej tele. Na krku mala jazvy po uhryznutiach. To mi pripomenulo útok upírov – nomádov - v Mexiku. Ruku mala tiež samú jazvu, rovnako ako tvár a nohy. No kvietkované šaty skryli ďalšiu kopu bielych čiarok a fialových modrín. Z toho pohľadu mi bolo zle.

Pošúchala som si boľavé miesto, ktoré však nebolelo mňa, ale ženu v zrkadle a vzala si tašku. „Tak dobre,“ prikývla som. „Niečo ti dlžím. No nebudú to raňajky, ale večera. Dnes o šiestej buď pred odbočkou do La Push. Ale musíš mi niečo sľúbiť, jedna večera a dosť. Už mi dáš pokoj. Inak večera padá.“

Premýšľal o tom. Videla som mu to na očiach. Na okamih som v ňom dokázala čítať ako v otvorenej knihe. Rozhodol sa kladne. „Nemôžem ti to úplne zaručiť, ale dobre. Prímam to.“

Vydýchla som si a vyšla som z triedy. Za sebou som počula „takže večer, Isabella“, na čo som sa musela zasmiať. Jedna moja časť si nadávala do bláznov, do hlupákov; no tá druhá bola šialeným spôsobom rada, že s ním môže stráviť aspoň chvíľu osamote. A ja som vedela, že je to nebezpečné.

***

Áno, bola som hlúpa. Snáď to najhlúpejšie dievča pod slnkom. Na okamih som zapochybovala, či som vôbec ešte upírom. Pretože som sa tak vôbec nesprávala.

Na sebe som už mala oblečené čierne šaty a na nohách opätky. Alice by sa čudovala, ako veľmi som dokázala zmeniť svoj šatník. Ale aj tak som nechápala, prečo som sa tak vyobliekala, ešte aj nalíčila, kvôli Edwardovi. Pred rokmi som ho chcela ešte zabiť. Vlastne, dnes ráno som mu ešte chcela odtrhnúť hlavu. A teraz? Samej sebe som vôbec nerozumela.

Už bolo skoro šesť. Ešte raz som skontrolovala Rileyho a potom sa vybrala k svojmu autu. S nádychom som naštartovala a zamierila si to k hlavnej ceste. Prišla som akurát. Edward práve prichádzal na svojom Volve. Aj cez svetlá, ktoré mi svietili do očí, som na jeho tvári spozorovala úsmev. Prevrátila som oči v strop a vystúpila. Nastúpila som do jeho auta a okamžite sa ho opýtala: „Kam ideme?“

„Ou, žiadne slová na uvítanie?“ podpichol ma. Zazrela som po ňom. Nie, na niečo také som naozaj nemala náladu. Chcela som byť už čo najskôr späť doma, aby som sa nemusela hrať na niekoho iného. „Tak fajn. Ideme najskôr do kina a potom na večeru. Dávajú Rómea a Júliu, tak snáď sa z toho niečo priučím,“ zasmial sa. Aj ja som sa pokúsila o úsmev, no v duchu som nadávala. To mi robí naschvál, však? Je to nejaká jeho temná odplata za tú bitku. Alebo vie, že mi tá hra od Shakespeara pripomína nás dvoch? Chce ma tak trápiť?  

Pozrela som von oknom a snažila sa upokojiť. Nahodiť na tvár tú masku, ktorú som tam mala už tridsať rokov, typu nič ma netrápi, nič ma nezaujíma. Edward sa so mnou pokúšal hovoriť, ale ja som ho úplne odignorovala. A po chvíli to vzdal. Auto zaparkoval pred kinom v Seattli a potom vystúpil. Ja som urobila to isté skôr, ako mi stihol otvoriť dvere. Vzal ma za ruku a bez slova ťahal dovnútra. Asi mu prekážalo moje správanie, no ja som ho nemienila zmeniť.

„Počkaj tu!“ prikázal mi a išiel kúpiť lístky. Skrížila som si ruky na prsiach a nahnevane sledovala mladú ženu, ako s ním flirtuje. A on jej na to odpovedal. Potom ma zase potiahol k sedadlám. V okamihu, keď začal film, som sa rozhodla sústrediť len naň. Edwardovu ruku, ktorá sa „odrazu“ ocitla na mojom chrbte, som ignorovala.

„Páčilo sa ti to?“ opýtal sa už vonku pri aute. Potiahla som cez slamku zvyšky koly, ktorú mi bol kúpiť a zahodila som prázdny pohár. Pozrela som späť na Edwarda.

„A ty si sa niečo naučil?“ Spravil grimasu, no neodvetil. Namiesto toho mi otvoril dvere a posadil ma do auta. Ani tam nič nepovedal, čo mi prišlo trochu čudné, no nesťažovala som sa. Vystúpili sme pred malou, no útulnou reštauráciou. Hosteska nás usadila do tmavého kúta a mrkla na môjho spoločníka. Zaťala som päste, aby som sa ovládla a jednu jej nevrazila. Edward si to samozrejme všimol a dosť sa na mne bavil. Keď tá ženská odišla, kopla som mu pod stolom do nohy.

„Au, čo si sa zbláznila?“ sykol po mne.

„Ty si chcel ísť so mnou silou-mocou na večeru, tak sa nesťažuj,“ pripomenula som mu.

„Kebyže viem, ako to dopadne, radšej idem na lov,“ zašeptal si popod nos. Mala som sto chutí mu niečo ďalšie odvrknúť, no ovládla som sa. Tým sme ukončili ďalšiu konverzáciu. 

Tak čo? Chcete, aby Bella ešte viac žiarlila?

Autor: Wejusss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čas je dôležitý, Edward - 5. Edward: