Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čas je dôležitý, Edward - 4. Novorodený

28.03.2012 (18:15) • Wejusss • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1258×

4. Novorodený

Dúfala som, že to nebude chcieť viac vysvetľovania, a tak som odišla. Nemala som náladu zostávať ďalej v škole v blízkosti upírov. Nemyslela som pritom na doučovanie s Edwardom.     

Všade sa ozýval krik. Prebralo ma to zo spánku. Myslela som si, že mám ďalšiu nočnú moru z trosiek lietadla. Ale nie. Toto bolo skutočné.

Vyletela som z postele, až sa mi zatočila hlava, a vyšla som za zvukom. Bol to zvuk trhajúcich sa končatín a zúfalého náreku. Prichádzal spoza môjho domu z tmavého lesa. Okamžite som vo vzduchu zacítila krv a známy vlkolačí pach. Lilien. Neváhala som ani sekundu, rozbehla som sa do lesa mysliac na najhoršie.

La Push bolo skoro vždy pokojným miestom, ale za posledných päťdesiat rokov sa rezervácia neraz stretla s upírmi. Z akéhosi dôvodu toto miesto priťahovalo zúrivých nomádov alebo nesmelých novorodených. A v podvedomí som tušila, že ani tentokrát nepôjde o nič iné. A mala som pravdu.

Keď som dobehla na miesto, uprostred malej čistinky stála Lilien vo svojej vlčej podobe prikovaná mladým novorodeným o zem. Zdalo sa, že sa tu strhol veľký súboj – stromy boli oškreté, tie menšie, ktoré nezvládli nápor vlkolačej či upírskej sily, zlomené a to ani nehovorím o útočníkovi.

Novorodený mal odtrhnutú ruku, ktorá sa teraz ako v hororovom filme snažila doplaziť späť k svojmu majiteľovi, a na jeho krku ako pod reflektorom svietili rany po zuboch. Pozrela som na Lilien, ktorá bola našťastie v poriadku, aj keď teraz to tak veľmi nevyzeralo.  

Na okamih som zamrzla a pohrávala sa s myšlienkou nezakročiť, len sledovať ich súboj ako keď majster sleduje v šaoline svojho žiaka pri dôležitom súboji. Možno to bolo kvôli tomu, že to ja som naučila Lilien bojovať a k zemi ma prikovala hrdosť, keď sa z celej sily prevrátila a teraz prikovala k zemi novorodeného ona. Nakoniec však pud sebazáchovy vyhral a ja som ju oslovila.

„Nepotrebuješ pomoc?“

Vlkolak zdvihol hlavu, uchechtol sa a jediným rýchlym pohybom odtrhol novorodenému hlavu, ktorá mi pristála pri nohách. Ak by som bola ešte tým hlúpym dievčatkom z Phoenixu, ktoré nepozná temné tajomstvo tohto sveta, pohľad na odtrhnutú hlavu s klipkajúcimi očami by mi zrejme spôsobil dlhodobú traumu. Možno by som zošalela a skončila na psychiatrii, určite by som však teraz nezobrala tú hlavu a nezakliesnila ju medzi kamene, aby sa nemohla pripojiť späť k svojmu telu - tak, ako jeho ruka -, kým nezaložíme oheň.

„Idem po zápalky,“ zašomrala som poza plece, otočila sa a vykročila späť k domu.

Na tvári som mala široký úsmev a telo mi zaplavila nesmierna hrdosť. Nie, že by som už predtým nevidela súboje medzi Lilien a nomádmi, ale predtým vždy bojovala vo svorke. No teraz tu nebol nikto, kto by jej pomohol, kto by od nej odtrhol tú neľudskú príšeru. Zvládla to sama.

Z poličky pri dverách som vzala krabičku zápaliek a vrátila som sa späť do lesa. Lilien stála s jednou nohou na bezvládnom tele novorodeného a popritom ostražito sledovala hlavu zakliesnenú v kameňoch, akoby čakala nový útok. Ten však neprišiel ani keď sme na telo nahádzali suché konáre – čo bolo v tomto ročnom období dosť ťažké. Škrtla som zápalkou a vhodila ju do konárov. Chvíľu trvalo, kým lačné ohne vytvorili krásnu vatru a šedý dym sa začal vznášať do tmavého neba.    

„Vytiahnite ho!“ vykríkol známy hlas za našimi chrbtami. S myknutím som sa otočila tvárou v tvár Jacobovi. Peknému mužovi v najlepších rokoch.

„Čože?“ vykríkla som aj namiesto Lilien, ktorá vo vlčej podobe nemohla hovoriť. Namiesto toho však dupla nohou a zavrčala.

„Počuli ste ma. Vytiahni ho, Bella! Tohto potrebujeme živého. Priveľa útokov upírov sa odohralo v La Push. Chcem vedieť, čo ich na rezervácií tak veľmi priťahuje.“ Prikývla som, aj keď nerada. Nerada som zachraňovala upíra, ktorý chcel zabiť moju sestru, ale Jakeove vysvetlenie sa mi zdalo byť logické. Bože, na okamih som si pripadala ako Vulkánec zo Startreku.     

Pristúpila som k plameňom, až mi koža sčervenela a pálila ma, a jediným rýchlym pohybom som vytiahla novorodeného za nohu. Jeho obhorené telo skončilo pri kameňoch, kde ešte stále bola zakliesnená jeho hlava. Lilien pokrčila nosom nad mäsovou vôňou vzduchu a odišla do lesa. Jacob ju sledoval, no potom sa tiež otočil a vrátil sa späť do rezervácie. Pokrútila som hlavou. Nikdy som sa nemiešala do vzťahu Jacoba a Lilien a ani teraz som to nemala v úmysle. Aj keď mi bolo ich oboch ľúto.

Vzdychla som si nad novorodeným a prehodila som si jeho telo cez plece. Vzala som aj jeho hlavu a vrátila som sa späť domov. Tajnými dvermi som zišla schodmi pod dom, do úzkej chodby. Na jej konci boli jediné železné dvere a za nimi malá miestnosť s okovami. Pripútala som novorodeného o pevné reťaze a zahasprovala som dvere. Bolo mi jasné, že ani reťaze, ani dvere nebudú stačiť, aby som mladého upíra udržala v dome, no zo skúseností som vedela, že chvíľu trvá, kým sa upír po roztrhaní a upálení dá dokopy a to ani nehovorím o znovuzískaní svojej sily.

Tá miestnosť nebola nikdy určená na pivničné uskladnenie potravín, ale bola vyrobená pre upírov, ktorí stratia nad sebou kontrolu. Ani sama neviem, prečo ju Jacob dal postaviť – možno to bolo kvôli mne –, ale už som ju raz použila. V dávnej minulosti, keď ešte žila Victoria. A práve vďaka tejto skúsenosti s ňou som vedela, že mám ešte dosť času. A tak som sa vrátila do izby a ľahla si naspäť do postele. Áno, som upír, ale aj tak potrebujem pravidelný, aspoň trojhodinový spánok.   

***

Veľký jeleň bežal ako o život pomedzi stromy. Nemienil sa vzdať bez boja, aj keď vedel, že nemá šancu uniknúť. Dostala som ho po menej ako minúte. Prevalili sme sa na zem a bez zaváhania som mu zlomila väzy a odtrhla zadné nohy. Potom som sa vrátila späť domov.

V obývačke sa zhromaždila celá svorka, ktorá však teraz vyzerala ako popravia čata na čele s podráždenou Lilien a mrzutým Jacobom. Prevrátila som očami a zahrabala sa do kuchyne, kde som z nohy jeleňa urobila zmixovaný super energeťák pre upíra. Druhú som zatiaľ hodila do mraziaka. Keď som sa vrátila späť do obývačky, Jared sa uškŕňal od ucha k uchu, azda si uvedomujúc, ako komicky všetci vyzerajú.

„Tak čo, ideme na to?“ spýtala som sa s úsmevom. Nikto nič nepovedal, len Jake otvoril tajné dvere a pokynul mi, nech vojdem. Potom ma nasledovala aj Lilien a Jacob.

Už zo schodov som počula trhanie reťazí a pukanie stien. Zrýchlila som krok a vytiahla závoru z dvier. Bola som pripravená na útok keď som otvorila dvere, ten sa však nekonal. Pretože okrem niekoľkých puklín na stene reťaze vydržali. Novorodený k nám zodvihol hlavu a zavrčal.

Na začiatku som jeho tvár nevnímala. Bol to pre mňa len ďalší z hlupákov, ktorý sa rozhodol hazardovať s vlastným životom, keď sa pustil do súboja s vlkolakom, ale teraz som sa neubránila a musela som preskúmať jeho tvár.

Vyzeral ako hociktorý iný Američan. Mal krátke ryšavé vlasy, úzku tvár s trochu nadvihnutým nosom, úzke pery a unavené oči ešte stále ľudskej, hnedej farby. Bol priemerný, no pekný. Rovnako ako jeho chudé, no vyšportované, teraz už nespálené, telo. A mala som taký čudný pocit, že ho odniekiaľ poznám. Možno si ho len stretla v nemocnici alebo v Seattli, snažil sa mi nahovoriť mozog, no vedela som, že je v tom niečo viac. A potom mi to docvaklo.

„Voláš sa Riley, však?“ opýtala som sa ho. „Si ten stratený vysokoškolák z Vancouveru, však?“

Energicky sa vystrel a zavrčal, pričom odhalil rad bielych špicatých zubov. Na okamih ma striaslo a musela som si pripomenúť, že aj ja som upírka. A na druhej strane, jeho správanie aspoň potvrdilo, že je to pravda. Usmiala som sa.

„Tak dobre, Riley, mám pre teba dohodu, ktorá je, myslím, výhodná pre obe zúčastnené strany. Ty nám povieš, čo chceme vedieť a my ťa necháme žiť. Čo ty na to?“

„A čo by ste chceli, vy špiny vlčie, vedieť?“ fľusol mi k nohám.

„Správaj sa slušne, inak ti zase odtrhnem hlavu. Ale tentokrát sa už nepreberieš,“ vyskočila na neho Lilien a zdalo sa, že sa na neho chcela aj vrhnúť, aby svojim slovám dodala na váhe. Nakoniec sa však udržala.

„Chceme vedieť, čo si tu robil,“ zapojil sa Jacob.

„Bol som na love, keď sa hentá krpatá na mňa vrhla a začala ma trhať hlava-nehlava.“

„Krpatá?“ Teraz už naozaj vyletela. Skočila po ňom, neuvedomujúc si, že v ľudskej podobe nemá skoro žiadnu silu a chcela mu odtrhnúť hlavu, len tak-tak som ju od neho stihla odtrhnúť.

„Dopekla, Lilien, prestaň. Chceme jeho informácie, nie jeho smrť. Ak sa nevieš ovládať, môžeš počkať hore.“ Lilien nenávidela buzerovanie, ale dala si povedať. Vzdorovito si skrížila ruky na prsiach, oprela sa o stenu, no čušala. Obrátila som sa späť k Rileymu.    

„Tak čo, budeš hovoriť?“

Tváril sa nahnevane, keď prikyvoval, no nakoniec rezignoval. „Koniec koncov, veď je to jedno, či vám niečo poviem alebo nie. Zomriem tak či tak. Pretože ak ma nezabijete vy, zabije ma určite on. Bude vedieť, že som stretol vlkolakov. Budem od vás páchnuť ako hovno a aj keby nie, dozvie sa to. Vždy sa všetko dozvie.“

„Nerozumiem. Kto?“ opýtal sa Jack.

„No predsa môj Stvoriteľ. Môj Majster.“

„Myslíš toho, čo ťa premenil?“

„Áno. Vždy o všetkom vie. Varoval nás, aby sme nechodili loviť do Forks, ale ja za to nemôžem. Moja korisť predo mnou unikala až sem. Bol som tak slabý, že som tú ženskú proste nedokázal dohoniť.“ Hovoril akoby bol už zmierený s rozsudkom smrti. Žiadna posledná modlitba k Bohu, aby sa stal zázrak a omilostili ho. Tento novorodený už dávno stál na šibenici so slučkou okolo krku.

„Takže nie si iba ty. Ja vás viac? Koľko?“ pokračoval vo výsluchu Jake.

„Asi desať. Teraz možno už dvanásť alebo trinásť, ja neviem. Nikdy nevieme kedy príde s ďalšími, ktorí sa zmietajú v bolestiach. Niekedy odchádza na niekoľko dní a nevráti sa s nikým, no raz sa stalo, že bol preč len hodinu a prišiel s dvomi.“

„Ako sa volá ten, čo ťa stvoril?“

„Ja neviem. Všetci ho oslovujeme Majster alebo Stvoriteľ. Má rád, keď ho tak oslovujeme.“

„A vieš aspoň, ako vyzerá?“ zapojila som sa.

„Viem len, že je blondiak a nosí krátku briadku. Nemám dobrú pamäť na tváre.“

„Ach, no dobre. Myslím, že týmto smerom sa ďaleko nedostaneme,“ povzdychol si Jake. „Vieš aspoň prečo ťa stvoril?“

Novorodený pokrútil hlavou. Nebola som si istá, či hovorí pravdu, a ani Lilien. Odlepila sa od steny a chytila ho pod krk. „Dúfam, už len v tvojom záujme, že nám hovoríš pravdu, lebo ak nie, ani diabol ti predo mnou nepomôže.“

„Lily, to by na dnes už stačilo,“ oslovil ju otec. „Nič viac sa nedozvieme. Aspoň nie teraz.“ Vrhol posledný pohľad na Rileyho a potom odišiel. Lilien urobila to isté, no predtým si upíra ešte raz premerala od hlavy po päty. Zostali sme sami.

Zohla som sa k nemu a podala mu pivový pohár plný rozomletého mäsa a krvi. S nedôverou sa na mňa pozrel. „Napi sa prvá.“

Nadvihla som obočie, no vyhovela som mu. Trochu som si odpila z krvavej bomby a znovu som mu podala pohár, zatiaľ čo som si druhou rukou utrela krv z úst. Vzal si ho bez väčšieho boja a schuti sa napil. No len čo sa mu zvieracia krv dostala do úst, vypľul ju na protiľahlú stenu.

„Čo to, doriti, je?“ Neveriacky sa na mňa zahľadel.

„Jeleň. Nechutí? Tak prepáč, ale takto zrána som ti nič lepšie nezohnala. A ak si dúfal, že ti dám ľudskú krv, tak s tou predstavou sa môžeš rovno rozlúčiť. A buď radšej rád, že som ti doniesla aspoň nejakú krv. Ak by to bolo na vlkolakoch, nechali by ťa tu uschnúť.“

„Uschnúť? Som upír a tí sú predsa nesmrteľní.“

Schuti som sa zasmiala nad jeho naivitou. Bolo to akoby sa ma snažilo päťročné dieťa presvedčiť, že Santa Claus je skutočný. „Naozaj? Tak to vyskúšajme. Ty nebudeš niekoľko dní nič jesť a ja sa len budem prizerať ako sa tvoje telo mení na zosušené mäso starca. Už si stratil skoro všetku silu, keď sa tvoje telo regenerovalo. Potrebuješ krv. Veľa krvi, aby si sa cítil opäť svieži a nepodlamovali sa ti kolená pri chôdzi. Ak ju nedostaneš, začneš sa rozpadávať. Najprv budeš cítiť len oheň v ústach, ale po týždni alebo dvoch sa ti tá bolesť bude zdať neuveriteľná. Prestaneš vidieť, stratíš čuch a zuby ti vypadnú z úst. Ale to nie je to najhoršie. Tvoja koža stmavne a bude ti odpadávať z tela ako keď bieliš zemiak. A pod ňou nebude zdravé mäso, ale zosušené bunky. A nakoniec ťa bude páliť aj vzduch, budeš prosiť o smrť, ale tá nebude prichádzať. Ak spravíš prudký pohyb, napríklad rukou, odtrhneš si ju. A nakoniec sa sám zabiješ, pretože si budeš myslieť, že peklo je v porovnaní s týmto len prechádza ružovou záhradou.“

Riley sa tváril znechutene. Sama som musela uznať, že som to trochu prehnala, ale bolo lepšie, keď sa bál takejto smrti. Aj ja sama som sa jej bála. Nevydržala by som to. Zabila by som sa hneď na začiatku, keď by mi slúžil ešte zdravý rozum. Ale také šťastie Victoria nemala. Nedošlo jej, že ju nikto nezachráni a tak trpela. Deň za dňom. A ja som sa na to iba prizerala. Prizerala som sa, ako môj Stvoriteľ trpí a nič som nespravila. Nemohla som. Alebo som aspoň za tie roky samú seba presvedčila, že som nemohla nič spraviť.

Prebrala som sa z myšlienok, keď mi Riley podával prázdny pohár. Usmiala som sa, aj keď on sa znechutene mračil a vstala som. „Dám ti radu. Nepokúšaj sa odtiaľto utiecť. Možno si teraz myslíš, že máš dosť sily, ale nie, nemáš. Táto krv ti postačí na najbližšie tri dni. Udrží ťa pri živote, ale ak by si sa pokúsil utiecť, vedz, že sa nedostaneš ďaleko. Ak by sa ti aj nejakým zázrakom podarilo dostať z rezervácie, budeme ťa loviť a potom ťa už naozaj zabijeme. Ani oni, ani ja už nebudeme mať zľutovanie.“ Obrátila som sa a chcela som odísť, no zastavil ma.

„Čo si vlastne zač? Nie si upír ani človek, ani nesmrdíš ako vlkolak.“

„To ťa nemusí trápiť. Nepoznáme sa ešte tak dobre, aby som sa ti zdôverovala so svojim osobným životom. Ty buď len rád, že ti má kto nosiť krv, viac o mne vedieť nepotrebuješ.“ Otočila som sa, zatvorila dvere a zatiahla závoru. Zvnútra som ešte začula povzdychnutie, keď som stúpala hore schodmi.  

Autor: Wejusss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čas je dôležitý, Edward - 4. Novorodený: