Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čas je dôležitý, Edward - 1. Návrat 1/2

03.04.2010 (21:45) • Wejusss • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1493×

1. Návrat → 1/2

pesnička k poviedke (dúfam, že sa vám tá pesnička bude páčiť)

Pohľad Edwarda:

Odkedy som odišiel od mojej jedinej lásky Belly, ľutujem každý deň čo som nebol s ňou. Ľutujem každú jednu sekundu. Chýba mi. Tak strašne mi chýba. Ja viem, že už prešlo veľa rokov, no ak by sa mi naskytla príležitosť byť čo i len na sekundu s ňou, okamžite by som ju využil. Nezaváhal by som. Chcel by som ju znovu objať, znovu sa jej dotknúť, znovu ju pobozkať.

Ale nič s toho sa už nikdy nestane. Asi pred päťdesiatimi rokmi som videl v Aliciných víziách ako Bella nasadla do lietadla, ktoré letelo do Phoenixu, no skôr ako stihlo pristáť, sa zrútilo. Neprežil nikto. Belline telo a ďalších sedem tiel sa dodnes nenašlo. Bol som ju tam aj po havárii hľadať, no nič som nenašiel. Všetko bolo márne. Nikdy som ju nenašiel.

S celou rodinou sme sa ale znovu presťahovali. Teraz bývame opäť vo Forks. Konečne sa môžem vrátiť späť k spomienkam, ale teraz ešte nie. Najprv musím ísť do školy. Prehovorili ma, alebo skôr prinútili, Alice s Jasperom a Esmé. Inak by som už teraz bol na lúke a na miestach, kde som bol spolu s Bells šťastný. Ale teraz musí ísť najprv do školy.

Zaparkoval som svoje strieborné Volvo vedľa perfektne vyzerajúcej čiernej Alfy Romeo 8C. Bolo to na tomto parkovisku to najlepšie a najrýchlejšie auto. Počul som ako Alice pri pohľade na auto vzdychla. Fajn, aspoň viem čo jej mám kúpiť k najbližším narodeninám.

Všetci sme vystúpili a parkovisko stíchlo. Nikoho z nich sme ale nevnímali a išli sme hneď ku sekretárke.  Ako som vošiel do miestnosti, ovanula ma nádherná sladká vôňa. Ucítil som upíra. Rozhliadol som sa preto po miestnosti.

Za nízkym stolom sedela mladá sekretárka a prehrabovala sa v kope papierov. Pred ňou sa o stôl rukami opierala asi osemnásťročná upírka.. Mala dlhé, zvlnené červenohnedé vlasy, oči farby roztaveného zlata a jej tvár mi 1/9 pripomínala tvár mojej Isabelly. Pekne tvarovanú postavu mala obutú do čiernych topánok na opätku zo zatvorenou špičkou a oblečenú do čiernych riflí, do čierneho trička na ramienka so strieborným nápisom „SMRŤ JE LEN ZAČIATOK!“ (aké ironické) a na tom všetkom mala dlhý, čierny kožený kabát a prehodenú cez plece školskú tašku. Vyzerala dokonca ešte krajšie ako Rosalie. Úplne ako modelka z móla. (Nieže by každá upírka nevyzerala ako modelka, no táto bola tá najkrajšia akú som kedy videl.)

Upírka na nás vystrašene hľadela. Akoby sa nás bála. Dobre, boli sme v presile, no nemusela sa nás zatiaľ báť. Sekretárka stále niečo hľadala a my sme preto čakali pri dverách. Trvalo to snáď večnosť, keď konečne vytiahla nejaký papier. Bol to nejaký formulár. Upírka sa ňu obrátila.

„Toto dajte vyplniť rodičom a potom mi to doneste späť,“ vysvetlila jej.

Upírka si len prevzala papier a potom vybehla z miestnosti upírskou rýchlosťou. My sme zatiaľ pristúpili ku sekretárke.

„Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa nás a ja som zistil, že ju vôbec nevzrušujem ani nevyvádzam z miery svojou krásou. Zistil som v jej myšlienkach, že je to lesbička a má zálusk na tú upírku, ktorá sa volala Isabella. Aké podobné meno má s mojou Bellou.

„Ja som Edward Cullen a toto sú moji súrodenci. Dnes sem máme nastúpiť.“

„Áno. Samozrejme.“ Vytiahla niekoľko papierov. „Tieto papiere dajte podpísať svojim vyučujúcim profesorom a na konci vyučovania mi ich prineste. Dúfam, že sa vám tu u nás bude páčiť,“ usmiala sa.

Vzal som si od nej papiere a vyšiel som zo súrodencami von z budovy. Rozdelil som im papiere a potom sme sa už každý vydali na svoje hodiny. Ja som mal prvú hodinu angličtinu, takže som sa vydal do budovy číslo 25. Bolo to skoro na konci areálu.

Vošiel som do triedy a znova som zacítil tú upírsku vôňu. Isabella sedela sama v poslednej lavici pri oknách a niečo si kreslila do zošita. Keď ale zacítila môj pach, zodvihla hlavu a na tvári mala znovu ten vystrašený výraz.

Išiel som k profesorovi, ktorí už sedel za stolom a dal som mu podpísať papiere. Oči som ale nespúšťal z Isabelly. Aj on na mňa neustále pozerala. Potom som si išiel sadnúť rovno k nej. Cítil som ako sa jej strach stupňuje a videl som ako si odtiahla stoličku až úplne na kraj lavice.

„Ahoj,“ pozdravil som ju, keď som si sadol a pozrel som sa pritom na jej kresbu. Bolo to hotové umelecké dielo. Isabella nekreslila do zošita mňa, Alice, Jaspera, Rosalie, Emmeta, dokonca aj Esmé a ja som ju zrejme vyrušil, pretože tam bola len hlava Carliesleho. „Prečo nás kreslíš? A odkiaľ poznáš Esmé a Carliesleho?“

Neodpovedala. Vytrhla papier zo zošita, potom ho skrčila a hodila ho cez celú triedu až do smetného koša. Potom už profesor začal hovoriť niečo o tom, že si napíšeme písomku a ona začala dávať pozor. Celú hodinu som ju sledoval a nevnímal som papier s otázkami pred sebou. Hľadal som na nej podobné znaky s mojou Bellou. Okrem tých  pár črtou na tvári som ale nič iné nenašiel. Ale ako je možné, že nakresala také bezchybné tváre Esmé a Carliesleho, keď sa s nimi ešte ani nestretla? Alebo ich pozná?

Zazvonilo a ona vybehla z miestnosti akoby ju niekto naháňal. Ja som počkal, až kým všetci neodídu preč a potom som vybral zo smetného koša ten obrázok. Roztvoril som ho a vyrovnal. Bola to presná kópia našich tvárí. Strčil som si ju do vrecka a išiel som na ďalšiu hodinu.

Celí deň až do obeda som sa už s Isabellou nestretol, no všimol som si ju, keď sme boli na obede.

Sedela sama za stolom a pred sebou mala nedotknutý obed. Sedela od nás tak ďaleko ako to len išlo. Vydeľ som ako znovu niečo kreslí. Tentoraz to bolo ale niečo väčšie. Svojím súrodencom som o tom papieriku nepovedal, no myslím, že Alice o ňom vedela. Aj teraz sa sústredila na nejakú víziu čo videla, no nedávalo mi to vôbec zmysel.

Moja Bella bola stará. Vyzerala na šesťdesiat, možno aj na viac. Mala hnedé ale už dosť šedivé vlasy, veľké hnedé oči a tvár aj ruky mala poznačené časom. Ja som stál vedľa nej a bozkával som jej ruku. Nebola to ale obyčajná vízia. Všetko toto som videl v zrkadla. Keď som sa pozrel na skutočnú ruku, ktorú som bozkával, tak tá bola mladá a bola biela ako mramor. Na prstenníku mala nastoknutý nádherný prsteň, ktorí som poznal. Patril mojej babičke. Bol celý strieborný a v ňom bol zasadený nádherný, lesknúci sa diamant.

„Čo to znamená, Alice?“ opýtal som sa jej. Ostatný samozrejme nevedeli o čom hovorím, no keď sme mali v jedálni ďalšiu upírku, radšej sa nepýtali.

Ja tomu tiež nerozumiem, Edward. Vôbec to nechápem. Vidím to vždy keď sa pozriem do tvojej vzdialenej budúcnosti.

Pokrútil som hlavou. Určite je to nejaká chybná vízia. Moja Bellinka je mŕtva a už nikdy jej nepobozkám dokonca ani ruku. A aj keď som s ňou veľmi chcel byť, bolo to už nemožné.

Pozrel som sa na upírku. Už nesedela za stolom ale práve si odnášala svoj podnos. ani sa na nás nepozrela a vyšla z jedálne. My sme tam zostali ešte niekoľko minút a potom som sa vybral na poslednú hodinu.

Na dverách učebne, v ktorej som mal mať biológiu, bolo napísané, že hodina odpadáva. Super. Išiel som preto ku sekretárke a dal som jej papiere s podpismi profesorov. A teraz mi už zostávalo iba počkať v aute, kým neskončia aj moji súrodenci. Zapol som si svoju obľúbenú hudbu a zavrel som oči.

Premýšľal som nad tou víziou. No ani po desiatich minútach som na nič neprišiel. Zaujímalo by ma, či s tým má nejaký súvis upírka Isabella, no na nič som ani tu neprišiel. Otvoril som oči a pozrel som sa na čierne auto vedľa seba. Stále tam stálo, no nikto v ňom nesedel. Vypol som teda hudbu a vyšiel som von z auta. Snažil som sa po pachu nájsť Isabellu. Jej vôňa bola taká silná, že som ju našiel okamžite. Sedela schúlená na lavičke pri budove 17 a čítala knihu Romeo a Júlia. Nečujne som si prisadol k nej. Zodvihla hlavu a odtiahla sa na kraj lavičky ale nič nepovedala.

„Ja som Edward. A ty si?“

„Isabella,“ povedala a jej hlas mi znel nádherne.

„Ako dlho tu už bývaš?“

„Dva roky.“

„Odkiaľ poznáš mojich rodičov?“

Neodpovedala. Otvorila knihu a znovu začala čítať. Toto bude veľmi ťažký rozhovor. „Baví ťa čítať tú knižku?“ skúsil som to znova.

„Áno. Je zaujímavá.“

„A koľkokrát si ju už prečítala?“

„Tisíckrát.“ Zatvorila ju. „Mal by si si ju aj ty niekedy prečítať. Vedel by si, ako sa máš chovať.“ Tej poslednej vete som vôbec nepochopil a chcel som sa jej na to opýtať, ako to myslela, ale ona ešte neskončila. „Prečo sa so mnou vôbec rozprávaš?“

Odvrátil som pohľad k zemi. „Pretože mi pripomínaš moje dievča, ktoré som miloval a stále milujem. Volala sa Bella. Stretli sme sa po prvýkrát tu. V tejto škole. Ale to bolo už dávno. Teraz je mojou vinou mŕtva.“

„To mi je ľúto.“ Zdvihol som pohľad. Isabella mala neprítomný výraz na tvári. Akoby bola mysľou niekde inde. A ja som si až teraz uvedomil, že jej vlastne nedokážem čítať myšlienky. A tak som sa pokúsil vidieť jej niečo v očiach. Mala sklenený pohľad plný sĺz. Akoby sa pozerala na niečo veľmi smutné a akoby to nedokázala zmeniť. Ale ako je možné, že jej, upírke tiekli slzy?

Autor: Wejusss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čas je dôležitý, Edward - 1. Návrat 1/2: