Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 20. kapitola

05.04.2012 (20:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3440×

20. kapitola

„Hmm...to je blbé... Ale on nevie, že ja poznám všetkých Cullenovcov. Avšak, nemáš sa čoho báť, pretože keď tam budem ja, jeho ohníček nebude fungovať,“ usmiala sa Kate a ja som sa zasmiala. Vyzerá to tak, že pôjdem domov.

„Kate?“ spýtala som sa po chvíli nesmelým hlasom.

Kate sa na mňa s úsmevom pozrela. „Áno?“

„Nemohla by si im zavolať už teraz? Vieš, nechcem, aby si o mňa robili zbytočné starosti.“

Kate zavrtela hlavou. „Ešte nie.“

„Prečo?“

Kate si povzdychla, ale na moju otázku neodpovedala. „Bella, ja viem, že chceš byť už čím skôr s Edwardom, ale jednoducho im ešte nemôžem zavolať. Nechcem riskovať, že sa vráti Dylan a bude zúriť...“ hovorila, ale skočila som jej do reči.

„Veď si vravela, že pri tebe jeho moc nefunguje. Tak ako by ti mohol ublížiť?“ vyhŕkla som.

„No nemohol, ale...“ Nedokončila.

„Ale?“ nabádala som ju. Bola ticho. „Kate, prečo? Aký je problém?“

„Máš pravdu. Dylan by pre mňa nebol problém,“ pripustila, ale videla som v jej tvári smútok.

„Čo sa deje?“ Pozrela som sa na ňu ustarane.

„Vieš, Bella,“ začala, „ja som si ťa za ten týždeň nesmierne obľúbila. Stala si sa mojou dobrou priateľkou, ktorej som sa mohla zveriť so všetkým. Povedala som ti aj o Michaelovi a o ňom som nikdy nikomu nepovedala. Dokonca ani Irine nie a tá mi je dosť blízka. Beriem ju ako svoju sestru, ale u nej som si nikdy nemohla byť ničím istá. U teba to je iné. Vždy si ma počúvala. A keď Cullenovcom zavolám, bude to znamenať, že stratím svoju priateľku a už nikdy ju neuvidím. Preto som ten telefonát chcela oddialiť čo najviac.“ Zahanbene sklopila hlavu.

„Oh, Kate,“ vydýchla som prekvapene. „To by som si nebola pomyslela.“

„Prepáč, Bella. Teraz viem, že by to bol hlúpy nápad a bolo by to odo mňa sebecké. Vieš čo? Zavolám im okamžite. Viem, že tu nechceš byť a chcem, aby si sa mala dobre.“

Kate na moju odpoveď nečakala, jednoducho sa zdvihla zo zeme a odišla z izby. Rozhodovala som sa, či by som nemala ísť za ňou, pretože som chcela vedieť, ako bude prebiehať ten hovor, ale nakoniec som zostala v izbe. Premýšľala som o tom, čo mi povedala. Popravde mi jej aj bolo ľúto. Bola som rada, že ma považovala za dobrú priateľku, pretože aj ja som ju mala veľmi rada, ale mala pravdu.

Chcela som ísť domov. Chcela som isť za Edwardom, chcela som uvidieť svojich rodičov a svoje priateľky Jessicu a Rose. Chýbal mi aj Emmett a jeho večne dobrá nálada. Niekto by si pomyslel, že týždeň je krátka doba, ale keď ste bez svojich blízkych, aj hodina vám pripadá ako večnosť. Preto som Kate nezdržala. Preto som chcela, aby zavolala Cullenovcom čím skôr. V podstate som bola aj ja sebecká.

Ale nedokázala som to ľutovať. Pretože - pre koho by ste sa rozhodli vy? Pre kamarátku, ktorú poznáte týždeň, alebo pre muža, ktorého milujete svojich rodičov a priateľky, s ktorými ste si toho už v živote preskákali? Ja som sa rozhodla pre tú druhú možnosť. Ale musela som si priznať, že aj Kate mi bude ohromne chýbať. Aspoň niekto z tejto trojčlennej rodinky z Denali.

 Ani som sa nenazdala a prišiel večer. Usmiala som sa. Možnože zajtra o takomto čase už budem niekde inde. Dúfala som v to. Vyrušilo ma zaklopanie na dvere.

„Ďalej.“

Dvere sa otvorili a vošla Kate. V ruke držala tácku s jedlom. „Priniesla som ti večeru.“

„Vďaka... Volala si Cullenovcom?“ spýtala som sa netrpezlivo.

„Áno, ale nebrali to,“ odvetila a tácku položila na nočný stolík.

Zamračila som sa. „To nie je možné. Zavolaj im ešte raz.“

„Bella, volala som im asi päťkrát. Zajtra to skúsim znova.“ Zajtra? Nie, nie!

Zavrtela som hlavou. „Daj mi mobil, prosím ťa.“

„Nedovoláš sa im. Pred chvíľou som im volala naposledy a nič,“ hovorila naliehavo.

„Možno teraz to už zdvihnú,“ hádala som sa.

„Podľa mňa šli na lov. Počkáme chvíľu.“ Pozrela na mňa pohľadom, ktorý nezniesol iný názor.

Neochotne som prikývla. „Tak dobre.“

„Najedz sa,“ nakázala Kate. Znova som prikývla a načiahla sa po tácku. Boli na nej toasty a pohár džúsu.

„Dnes budem musieť ísť na lov,“ začala Kate, „vydržíš tu tú chvíľu bezo mňa?“

„Jasné, žiadny problém.“

„Dobre, ale aj tak by ti nemalo nič hroziť. Irina sa vráti až o tri dni, ale tá by ti neublížila, a od Dylana som dostala sms-ku, kde písal, že sa tiež vráti o tri dni.“

Jemne som zodvihla obočie. Hm, obaja o tri dni. Priveľká náhoda, nie? Možno sa Dylan už Irine vyznal so svojich citov a teraz si užívajú niekde spolu. A ja tu musím trčať a každý deň preplačem, pričom miniem celé balenie vreckoviek. Kde je spravodlivosť? Samozrejme, nebolo to isté.

„Fajn, tak ja už pôjdem. Nezdržím sa dlho,“ povedala Kate. Ešte ma pozdravila a odišla. Zjedla som len jeden toast, pretože na viac som už nemala chuť. Mala som stiahnutý žalúdok a bála som sa, aby mi neprišlo zle. Popravde, už celý týždeň som nezjedla dokopy nič. Nemala som chuť.

Tanier som vzala do kuchyne, kde som na kuchynskom stole zbadala položený Katin mobil. To s tým telefonátom sa mi nejako nezdalo. Edward mi raz povedal, že Carlisle zdvíha mobil vždy. Vraj ho aj má stále pri sebe. Aj keď je na love.

Bola tu ešte jedna možnosť. Že Kate Cullenovcom vôbec nevolala.

Bola by mi schopná klamať? Nevedela som. Tanier som odložila do umývačky a pomaly som prešla ku stolu. Poobzerala som sa okolo seba – ani som nevedela prečo, jednoducho som bola nervózna – a chytila som mobil do rúk. Rozhodla som sa, že Cullenovcom zavolám ja. Predtým som si však ešte pozrela volané čísla. Mala som pravdu. Kate im nevolala.

Možno im poslala sms-ku, napadlo mi a rýchlo som to šla omrknúť. Nie, žiadna správa určená pre Cullenovcov sa v zozname nenachádzala. Tá od Dylana, ktorú spomínala, tu bola, ale okrem toho nič. Roztriasla som sa. Klamala mi. Čo keď ma tu chcela držať aj ona? Čo keď nikdy nemala v pláne im zavolať? A poznala vôbec Cullenovcov, alebo mi klamala aj v tom, aby som sa cítila lepšie, že mám ešte nejakú nádej?

Bolo by možné, aby ma Kate po celú tú dobu klamala? Aj ona?

Rozhodla som sa, že vezmem celú vec do vlastných rúk. Bola by som hlúpa, keby som nevyužila situáciu, keď mám prístup k mobilu. Ten môj mi totiž Dylan zabavil ešte prvý deň, čo som sem prišla.

Potili sa mi dlane a bola som strašne nervózna. Začala som vyťukávať Edwardovo číslo, ale v tej rýchlosti som sa vždy pomýlila, tak som musela dvakrát začať odznova. Keď sa mi to konečne podarilo, priložila som si telefón k uchu. Chvíľu bolo počuť len pípanie, no keď sa ozval – pre mňa – ten najkrajší hlas, stiahlo mi hrdlo.

„Áno?“ ozval sa Edward a mne sa oči zaplnili slzami. Nebola som schopná slova. „Je tam niekto?“ pokračoval. Nevedela som nájsť svoj hlas, z hrdla sa mi vydral vzlyk.

„Bella?“ vyhŕkol Edward ohromene. „Bella, si to ty?“

„Edward,“ šepla som a do rukáva som si utrela slzy. „Príď po mňa.“

„Čo sa stalo? Kde si? Chcel som si prísť  k tebe po nejaké veci, ale nebola si tam. Vošiel som dnu a zbadal som, že si mala preč všetky veci. Bella, dofrasa, čo sa deje?“ hovoril naliehavo.

„Edward, všetko je to inak. Musela som ti klamať, aby ti neublížil. Prosím, odpusť mi to,“ vzlykala som.

„Aby mi kto neublížil?“ spýtal sa.

„Dylan. Prosím, príď po mňa,“ opakovala som.

„Kde si?“

Nadychovala som sa k odpovedi, keď sa ozvalo: „Opováž sa mu odpovedať.“ Spoznala som Dylanov hlas a ľakom som nadskočila. Pomaly som sa otočila a uvidela som ho. Opieral sa o kuchynské dvere a v tvári mal vražedný výraz.

„Bella?“ spýtal sa Edward. „No tak, odpovedz.“

Dylan len záporne pokrútil hlavou a rukami naznačil gesto, akože si podrezal krk. Stiahlo mi hrdlo. „Zlož to!“ nakázal mi.

„Bella, kto to je? Prídem po teba, len mi povedz, kde si,“ hovoril Edward naliehavo.

„Zlož to,“ zopakoval Dylan a nebezpečne sa ku mne približoval.

„Bella, no tak!“ skríkol Edward. Dylan bol už úplne blízko mňa a vytrhol mi telefón z ruky a hovor zrušil sám. Potom sa na mňa pozrel a oči mal úplne čierne. Inštinktívne som začala cúvať od neho čo najďalej.

„Bella, Bella.“ Pokrútil Dylan hlavou. „Čo si to len spravila?“

Preglgla som. „Vieš, myslel som si, že nebudeš taká hlúpa, aby si tvojmu miláčikovi zavolala. Mal som pocit, že sme si všetko ujasnili,“ pokračoval.

„Ale veď ma aj tak neľúbiš. Pusť ma odtiaľto,“ šepla som a znova sa rozplakala. Zdalo sa, že som ho zaskočila. „Ako si prišla k tomu, že ťa neľúbim?“

„Miluješ Irinu, však?“ Najlepšie je odpovedať na otázku otázkou. Najprv sa zatváril prekvapene, no potom sa jeho výraz vrátil do normálu.

„Ako ťa to, prosím ťa, napadlo?“

Pokrčila som ramenami. „Kate niečo spomínala,“ povedala som tichým hláskom.

„Ach tak. No vieš, Kate toho nahovorí veľa a ja ti, bohužiaľ, musím oznámiť, že Irinu nemilujem.“

Čo? Aj v tomto mi Kate klamala? Prečo?

„Teraz padaj do svojej izby a neukazuj sa mi na oči minimálne celý týždeň!“ skríkol na mňa Dylan.

„Prosím, neubližuj Edwardovi,“ šepla som.

„Porušila si pravidlá.“

„Prosím,“ prosila som ho. Dylan zavrtel hlavou.

„Do ničoho sa nestaraj. Povedal som ti, čo máš robiť. Padaj do svojej izby!“

S plačom som vybehla po schodoch a v izbe som sa zvalila na posteľ, kde som sa rozplakala na úplné maximum. Pane Bože, čo som to spôsobila? Zabije ho! Zabije Edwarda kvôli mne.

Celú noc som sedela na posteli, kolená som mala stiahnuté pod bradou a triasla som sa. Oči som mala úplne opuchnuté, síce som sa do zrkadla nepozrela, cítila som to. Stratila som poslednú nádej. Keby Dylan nebol prišiel, stihla by som Edovi všetko vysvetliť.

A vraj sa mal Dylan vrátiť za tri dni. No to iste. Vidím!

Najhoršie na tom však bolo, že som sa s Edwardom znova ani nerozlúčila. Nestihla som mu povedať tie dve krátke slovíčka, vyjadrujúce moje city. Čo keď ma Dylan bude chcieť zabiť za to, čo som spravila? Potom Edward tie slová nebude počuť už nikdy. Aspoň odo mňa nie.

Nakoniec sa mi nejako podarilo zaspať, avšak mala som pocit, že to nebol dlhý spánok. Pozrela som sa na hodinky vedľa postele a vôbec ma neprekvapilo, keď na nich čísla ukazovali 6:25.

Spala som asi tri hodiny. Aj to som bola prekvapená, že sa mi vôbec podarilo zaspať. Stále som mala pred očami Dylana, ako vtrhne do mojej izby s nožom v ruke. Keby ma chcel zabiť, nôž by síce nepotreboval, ale spôsob, akým by ma mohol zabiť, bol ešte horší ako ten nôž.

Pocítila som v krku nepríjemné škrabanie, tak som sa rozhodla ísť do kuchyne pre pohár vody. Dúfala som, že tam Dylan nebude, pretože som sa ho nesmierne bála. Nevedela som, čo od neho môžem očakávať.  

Vyhrabala som sa spod perín a rozišla sa ku dverám. Boli zamknuté. Začala som lomcovať kľučkou, ale nepovolila. Nech som sa snažila akokoľvek, nič sa nedialo. Uvedomila som si, že ma tu zamkol. Ktovie, čo má so mnou v pláne. Chce ma zabiť tak, že ma nechá vyhladovať? Možno. Srdce sa mi rozbúchalo. Za ten týždeň môjho pobytu na tomto mieste som sa ešte tak nebála. Dokonca som sa tak nebála ešte nikdy vo svojom živote.

Lenže smäd som nevedela ignorovať. Rozrazila som dvere do kúpeľne a doslova sa hodila na umývadlo. Aspoňže mi nezastavil vodu. To by bolo horšie. No hrozné to bolo aj tak, pretože som definitívne stratila nádej. Ale čo bolo úplne najhoršie, Kate mi klamala. Nikdy ma nemala rada, nikdy jej na mne nezáležalo, nikdy mi nechcela pomôcť sa odtiaľto dostať. Klamala mi s telefonátom a aj s Irinou. V duchu som si odfrkla nad tým, ako som mohla byť taká naivná.

Skutočne som v tom bola úplne sama. Oprela som sa chrbtom o dvere a zviezla sa na studené obkladačky.

Chcela som zomrieť. Na čo tu budem? Doteraz som v sebe ešte skrývala malú nádej, že sa mi odtiaľto podarí dostať, ale tá odišla s prichádzajúcim dnešným dňom. Už som nevládala. Myslela som si, že to zvládnem, že som dostatočne silná, ale mýlila som sa. Nebola som.  

Zavrela som oči a snažila sa myslieť na pekné momenty z môjho života. Myslela som na Miami, na Edwarda, na zážitky zo strednej, na chvíľu, keď mne a Jessice Rose oznámila, že čaká bábätko... Na chvíľu, keď ma Edward požiadal o ruku. Na našu prvú svadobnú noc...

Keď som zaspávala, začula som zdola krik a buchot. Otvorila som oči a pozorne sa započúvala. Mala som pocit, že počujem viacej hlasov. Bolo tam počuť Dylana, Kate, myslím, že som začula aj Irinin hlas, ale to nebolo všetko. Viacej hlasov sa cez seba prekrikovalo. Snažila som sa dávať pozor, keď... som začula Edwardov hlas. Počkať! Edward? Je tu, alebo sa mi to len zdá? Nie, určite sa mi to len nezdalo. Toto by som si nevymyslela. Blázon zo mňa zatiaľ nie je. Aspoň dúfam.

Rýchlo som sa postavila zo zeme a utekala som ku dverám. Stále boli zamknuté. Začala som do nich búchať päsťami, pričom som kričala: „Edward!“

Prepáčte, ale ja som si jednoducho nevedela odpustiť takýto koniec. :D Dúfam, že mi to odpustíte. :)

Taktiež musím upozorniť na to, že poviedka sa nám už pomaličky bude končiť. Plánujem už len nejaké dve, tri kapitoly.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 20. kapitola: