Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 18. kapitola

28.03.2012 (20:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3445×

18. kapitola

„Aúú,“ zaúpela som. „Vidíš? Kvôli tebe som znova prišla k úrazu!“

„Hej, na mňa to nehádž,“ zasmial sa. „Ja nemôžem za to, že po tme netrafíš do postele.“ Hodila som po ňom nahnevaný pohľad, aj keď som vedela, že to nemohol vidieť, nakoľko izbu osvetľovali len pouličné lampy, ktorých svetlo prenikalo cez medzierky v zatiahnutých žalúziách. Konečne som sa dostala k posteli a zahrabala sa pod perinu. Dotyčný sa na mne veľmi dobre zabával.

„Čo ti je zas smiešne?“ vybafla som naňho.

„Vieš, s týmto problémom sa zaoberáme už dlho. Možno by bolo dobré, keby sme zašli k očnému.“

Jeho doberanie som sa snažila ignorovať, ale pretočenie očí som si neodpustila. „Nenávidím ťa,“ zamrmlala som urazene. Potichu sa zasmial a pocítila som, ako sa ku mne zozadu priblížil. Odrazu som cítila jeho dych pri uchu. „Ja ťa, na rozdiel od teba, miláčik, milujem každý deň viac a viac.“ Pobozkal ma na ucho a potom prešiel na bradu.

„Edward Masen, ty si taký vydierač,“ vydýchla som a otočila sa viacej k nemu. Ten jeho víťazný úškrn nebolo možné prehliadnuť. „Milujem ťa,“ povedala som mu. „Navždy.“

„Aj ja teba, slniečko. Nezabúdaj, že vždy tu budem pre teba. Teraz sa ti pozriem na ten nakopnutý palec,“ odvetil a v jeho hlase som počula, že sa usmieva. Odokryl paplón a prstami mi prešiel po nohe. Bol to skvelý pocit. Potom sa sklonil a pobozkal ma na brucho. To som nevydržala. Schmatla som ho, chudáka, za vlasy a vášnivo začala bozkávať...  

Zrazu som sa prebudila. Najprv som bola trochu dezorientovaná, ale hneď som si spomenula, kde som. Pozrela som sa von oknom a videla, že začína svitať. Poobzerala som sa po izbe a zľakla sa zvláštneho čierneho obrysu v strede izby, no keď som trochu zaostrila, uvedomila som si, že sú to moje kufre. Už týždeň sa povaľujú na tom istom mieste, pretože som nebola schopná sa vybaliť. Týždeň. Povzdychla som si.

Už týždeň sa nachádzam v tomto dome. Je to tu ako v zlatej klietke. Je pravda, že mám všetko, čo potrebujem k životu. Dostávam jedlo a celkove mi nič nechýba. Vlastne... chýba... a veľmi. On mi chýba. Našťastie, Dylan na mňa príliš netlačil. Nič na mňa neskúšal. Jednoducho sa so mnou rozprával, alebo sa o to aspoň snažil, pretože ja som mu odmietla odpovedať. Väčšinu času som bola ticho. Len s Kate som mala celkom dobrý vzťah. Za ten týždeň som si ju obľúbila. Vedela som sa s ňou porozprávať a mala som pocit, akoby ju moje pocity skutočne zaujímali.

S Irinou to nebolo také jednoduché. Alebo vlastne aj bolo. Ona ma ignorovala, ale bola som za to rada. Vedela som, že ona a Kate nie sú príliš nadšené z toho, že som tu, ale to som nebola ani ja. Keby som mohla, už dávno by som odtiaľto utekala.

Ľahla som si späť do perín a prikrývku si vytiahla až po uši. Spomenula som si na ten sen, kde som bola spolu s Edwardom. Prečo sa musel skončiť? Prečo nemohol trvať večne, alebo prečo som sa musela zobudiť? Presne tak. Kiežby som sa už nikdy neprebrala. Cítila som sa tu tak osamelá. Kiežby som Edwarda mohla ešte niekedy vidieť a povedať mu pravdu. Teraz ma určite nenávidí. To poznanie ma zabolelo. Nesmela som na niečo také myslieť.

Radšej som začala uvažovať o tom, kde je a čo robí. Či ho moje slová až príliš ranili, alebo nie. Bola by som radšej, keby nie. Nechcela som, aby sa zbytočne trápil. Chcela som len, aby bol šťastný, rovnako ako som chcela byť s ním. Kiežby bol prišiel po mňa. Kiežby ma bol našiel. Kiežby pochopil, že som mu klamala a snažil sa o mne dozvedieť viac. Kiežby...

Lenže, možno by bolo lepšie, keby sa v tom zbytočne nekutral. Dylan je silný a bála som sa, že by Edwardovi ublížil. To som nesmela dopustiť. Radšej to tu pretrpím. Aj keby to malo trvať naveky.

Zatvorila som oči a pokúšala sa znova zaspať, keď som začula hlasy, ktoré sa ozývali z vedľajšej izby.

„Ako si to predstavuješ, Dylan? Zbláznil si sa? Si chorý? Bella tu nemôže viac zostať,“ rozkrikovala sa, podľa môjho uváženia, Kate. Jej hlas som si zapamätala.

„Ale áno. Zostane tu,“ odsekol Dylan.

„Veď ťa ani len neľúbi! Čoby! Ona ťa ani len nemá rada!“

„Naučí sa. Keď dokázala milovať toho debila, tak sa zamiluje aj do mňa. Za to ti ručím.“

„Hej? A čo keď na to všetko ten debil, ako si ho nazval, príde? Čo keď si príde po ňu?“ pokračovala Kate.

„Nech si len príde, ale živý odtiaľto neodíde,“ odvetil Dylan.

„Dylan, nemôžeš byť taký. Vieš, ako musí Bella trpieť? Vieš, ako musí trpieť on? Nemôžeš sa spoliehať na to, že sa do teba Bella zaľúbi. Stále bude myslieť len na Edwarda, či ako sa to volá,“ naliehala Kate. „Možno by bolo lepšie, keby si ju nechal ísť.“

„V žiadnom prípade.“

„Prečo?“ Na chvíľu nastalo ticho. Nevedela som prečo, ale prišlo mi to, akoby Dylan premýšľal nad odpoveďou. Nakoniec sa ozvalo len: „Pretože.“

 „Pretože?“ odfrkla si Kate. „Dylan, toto nie je len tvoj dom. A ja skutočne nemám náladu sa tu pozerať na uplakanú ľudskú tvár. Chceš, aby to dopadlo tak, ako so mnou? Ja som ťa vtedy chcela zabiť, a myslím, že Bella to bude pociťovať rovnako, lenže ty čakáš, že sa do teba zaľúbi. Si naivný.“

Potom už bolo ticho a mne sa z toho rozhovoru rozbúchalo srdce. Ešte som počula, že sa niečo rozbilo a potom niekto silno zabuchol dvere.

Zakryla som si hlavu vankúšom, aby som utíšila vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Chcela som ísť domov. Chcela som ísť za Edwardom. Zrazu mi niečo napadlo. Kate nechce, aby som tu zostala. Možno ona ma chápe. Možno ona mi pomôže sa odtiaľto dostať.

Usúdila som, že už nezaspím. Pomaly som vstala a prešla ku kufru. Vybrala som si z neho tričko s dlhým rukávom a rifle. Za normálnych okolností by som si dala tepláky, lenže tie sa nosia len doma, nie? A keďže som sa tu ako doma necítila, musela som si obliecť niečo formálne. Vošla som do kúpeľne a umyla si zuby. Potom som si prečesala vlasy a stiahla si ich do chvosta.

Keď som už bola aj oblečená, nevedela som, čo robiť. Bála som sa vyjsť von... A taktiež som nechcela vidieť Dylana. Chcela som sa mu vyhýbať tak dlho, ako to len bolo možné. Musím podotknúť, že ten týždeň sa mi to aj celkom darilo.

Započula som, že niekto zaklopal na dvere od mojej izby. Srdce sa mi rozbúchalo šialenou rýchlosťou. Čo keď je to Dylan? Prosím, nie. Keď sa otvorili dvere a vošla Kate, vydýchla som si.

„Nemusíš sa báť, Dylan tu nie je,“ usmiala sa na mňa. Prikývla som a snažila sa trocha uvoľniť.

„Prinesiem ti raňajky?“ pokračovala. Zavrtela som hlavou. „Bella, mala by si niečo zjesť.“

„Nie som hladná.“

Kate si povzdychla. „Bella,“ začala váhavo, „vieš, mňa sa nemusíš báť. Nechcem ti ublížiť. Zistila som, že si skvelá baba.“ Zasmiala sa a prisadla si ku mne na posteľ.

„Prečo?“ spýtala som sa. „Teda, prepáč, viem, že to asi nevyznelo najlepšie a samozrejme som rada, že mi nechceš ublížiť, ale...“ Nedokončila som.

„Ja viem, Bella. Vysvetlím ti to. Už sme sa trochu spoznali, takže to nebude problém. Ale teraz sa poď najesť do kuchyne. Sme tu len my dve. S Dylanom som sa pohádala a Irina si odskočila na dlhší lov a vráti sa až za pár dní. A Dylan možno tiež.“

Kate sa zdala byť v pohode. „Fajn,“ súhlasila som. Keď sme prišli do kuchyne, na stole boli položené palacinky. Stiahlo mi hrdlo.

„Vieš, že nie som nejaký úžasný kuchár, ale myslím, že Bella sa podarila.“ Zneli mi v hlave Edwardove slová, keď mi v to slnečné ráno pripravil na raňajky palacinky, z ktorých sa jedna volala Bella. Cítila som, že sa mi oči zaplnili slzami. Panebože, prečo mi ho musí všetko pripomínať?

„Bella, stalo sa niečo?“ vyrušil ma z mojich myšlienok hlas Kate.

„Nie,“ zašepkala som a zotrela si z líca slzu, ktorá mi stihla vytiecť.

„Chýba ti, však?“ spýtala sa Kate. Hodila som po nej nechápavý pohľad.

„Edward, myslím,“ dodala. Mierne som sa pousmiala, ale vyšla z toho len grimasa.

Vedela som, že nemá cenu klamať, tak som len prikývla. „Veľmi mi chýba.“ Zrazu mi prišlo všetko strašne ľúto a ja som sa naplno rozplakala.

„No tak, pšt, neplač,“ chlácholila ma Kate a podišla ku mne. Chvíľu nado mnou len tak postávala, ale nakoniec ma jemne objala. Vedela som, že by som jej nemala veľmi dôverovať, ale v tejto chvíli som nutne potrebovala oporu.

„Chcem sa k nemu vrátiť,“ vzlykala som. Kate ma upokojujúco pohladila po chrbte a povedala:

„Vieš čo? Ja ti pomôžem sa odtiaľto dostať.“

Stuhla som a rýchlo sa od nej odvrátila, aby som sa na ňu pozrela. „Čo?“ šepla som neveriacky. „Prečo to robíš?“

Kate si povzdychla a pozrela sa von oknom. „Pretože viem, aký je to pocit niekoho milovať a nemôcť s ním byť.“ Pozrela sa na mňa. „Chceš, aby som ti povedala, čo sa mi stalo?“

Prikývla som. Kate sa pousmiala a sadla si vedľa mňa na stoličku. „Keď som ešte bola človek, bola som veľmi zaľúbená do istého mladíka. Volal sa Michael. Bola som však príliš hanblivá a nemala som odvahu mu to povedať. Asi dva mesiace som ho vždy nenápadne sledovala. Bol to náš sused, takže to nebol veľký problém. Jedného dňa, keď oral na poli, som išla naschvál okolo, pretože som vedela, že tam bude. Keď ma uvidel, usmial sa na mňa a ja som dostala pocit, že je rád, že ma vidí. Začali sme sa rozprávať a rozprávali sme sa ešte veľmi dlho. Keď už ale bolo veľa hodín, rozhodli sme sa, že sa vrátime. Ako sme sa vracali, chytil ma za ruku. Bol to krásny pocit. A potom mi povedal, že ma ľúbi,“ usmiala sa Kate a pozrela sa na mňa. „Bella, ani si nevieš predstaviť, ako som sa vtedy cítila. Bola som taká šťastná. Odvtedy sme boli všade spolu. Dokonca sme sa chceli vziať. Samozrejme, všetko pekné sa raz musí skončiť. Do mesta, kde sme žili, prišiel Dylan.

Chcel od Michaela, nech mu spraví istú službu. Michael odmietol, a Dylana to natoľko urazilo, že sa mu musel pomstiť. Nebol zvyknutý prehrávať. V noci za ním prišiel, vtedy som k nemu šla aj ja, a zabil ho, Bella.“ Kate mala v tvári výraz, akoby sa mala každú chvíľu zosypať. „Takmer pred mojimi očami. Keď si uvedomil, že som to všetko videla, nenechal ma odísť. Lenže nechcel ma ani zabiť. Rozutekala som sa, lenže on ma rýchlo dohnal a premenil ma. Vraj, aby som nikomu nemohla nič povedať.“ Kate mala teraz už znechutený výraz. „Nikdy som mu to neodpustila. Vlastne, pravdou je, že ja Dylana neznášam. Z duše ho nenávidím. Je to sebec. Michaela milujem doteraz. A nikdy som ani neprestala. A Bella, nechcem, aby si trpela rovnako ako ja. Preto ti chcem pomôcť sa odtiaľto dostať. Keby sa nám to podarilo, tým by som sa vlastne aj pomstila Dylanovi.“

„Nepodarí sa nám to, Kate. Povedal, že keď nespravím to, čo chce, zabije moju rodinu a Edwarda. A to ja nemôžem dopustiť. Bojím sa o nich,“ šepkala som.

Kate chápavo prikývla. „Rozumiem ti, Bella, ale takto budeš trpieť navždy. A rovnako aj Edward, pretože upíria láska je večná. A keby ťa aj Dylan jedného dňa premenil, čo nie je nemožné, nikdy k nemu nič nebudeš cítiť. Len nenávisť.  To chceš?“

Sklopila som hlavu. „Nie, samozrejme, že chcem byť s Edwardom. Nikoho iného nemilujem tak ako jeho. Lenže Dylan ho zabije.“

Kate si odfrkla. „Jasné, veď nič iné nevie. Bella, ja si ale nemyslím, že ťa Dylan ľúbi. Podľa mňa v tom bude niečo iné.“

„Čo?“

Kate mykla plecami. „Neviem, ale doteraz som mala pocit, že je zaľúbený do Iriny. Vieš, občas na ňu tak hľadel... tak... neviem, proste akoby k nej niečo cítil. Lenže Irina ho nikdy nemilovala. Aspoň myslím.“

„Dobre, povedzme, že je teda zaľúbený do Iriny. Lenže, prečo by potom do toho chcel zatiahnuť aj mňa?“ spýtala som sa.

„Možno len niečo skúša. Možno chce, aby žiarlila. Neviem.“

„Ale prečo si musel vybrať práve mňa, Kate?“ spýtala som sa bezmocne.

Do frasa, teraz sa skutočne ukázalo moje celoživotné „šťastie.“ Keby sa niekto rozhodol, že prepadne banku a vezme si nejakého rukojemníka, prepadol by ju v čase, keď by som tam bola práve ja a ten rukojemník by bol kto? No predsa ja. Alebo keby niekto vykopol loptu, a jej smer sa nevydaril, stavím sa, že do hlavy by vrazila mne, aj keby bolo okolo ešte sto ľudí.

Skrátka, priťahovala som nešťastie. Lenže v tejto chvíli by som bola za loptu do hlavy vďačná. Z toho by som sa vedela dostať. Ale z tohto? Pochybujem.

„Neboj sa, Bella. Ja niečo vymyslím. A sľubujem ti, že sa odtiaľto dostaneš. Pretože ak máme pravdu, Dylanovi to vadiť nebude,“ povedala Kate odhodlane.

Takže, začína sa nám to vysvetľovať. Dylan asi nepovedal Belle úplnú pravdu. :)

Tiež by som sa chcela spýtať, či by ste už chceli Edwarda, alebo si naňho chcete ešte počkať? :) 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 18. kapitola: