Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - Koniec

25.09.2012 (09:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2492×

Koniec

„Láska?“ nahol sa nad Bellinu tvár. „Aj slnko sa s tebou prišlo rozlúčiť,“ šepol cez slzy. „Vzdáva ti hold. Aj jemu budeš chýbať. No mne najviac. Bez teba to už nebudem ja. Budem len schránka bez duše a bez srdca. No nikdy na teba nezabudnem. Sľubujem, že v mojom srdci zostaneš naveky. Zbohom,“ rozlúčil sa Edward a nahol sa nad Bellu. Vydýchol svoj teplý dych na jej uvoľnenú tvár. Priblížil sa bližšie a spojil ich pery. Bol to posledný spôsob, akým sa s ňou chcel rozlúčiť. Spojiť ich telá v poslednom bozku, ktorý ako jediný mohol dať Belle. Jeho tajomnej pani.

Edward sa s Bellou rozlúčil. Rozlúčil sa s ňou slovami. V jeho mysli tu už nebola. Ale nedokázal sa rozlúčiť s jej telom. Zostal preto ležať na posteli a naďalej v náručí držal jej znetvorené telo. Darmo ho však stískal, darmo hladil a láskal, ona už nereagovala. Nepomáhali dotyky, hladenie, nepomáhalo naliehanie. Bella odišla.

Edward už nemal silu. Nemal silu prosiť, nemal silu plakať. Už i posledná nádej z neho vyprchala. Objal preto Bellu tuhšie a spolu s ňou v náručí upadol do temnoty. Premohol ho spánok a únava posledných dní.

Chvíľu na to, ako Edward tuho zaspal sa miestnosťou rozžiarilo podivné svetlo vychádzajúce z tela, ktoré Edward zvieral v tuhom náručí. Miestnosť sa zaliala do zlatistého svetla a niesli sa ňou tiché slová kliatby:

Obluda prevezme nad tebou moc,

až kým nepríde splnu noc.

 Len v túto noc získaš svoju podobu,

aby si ukojila po krvi svoju potrebu.

Ku spánku budeš ulíhať,

celý deň v rakve pobývať.

Vrátiť sa môžeš do tela krásky,

keď obluda dostane bozk z úprimnej a čistej lásky.

Telo Isabelly sa vymanilo z Edwardovho náručia a vznieslo sa do výšin doprostred miestnosti. Nejakú dobu sa tam len vznášalo. Nato miestnosť ožiaril prudký blesk vychádzajúci z tela a hneď na to sa všetko ponorilo do hlbokej tmy. Mesiac zašiel za mraky. Vánok utíchol. Nastalo hrobové ticho.

Edward sa nepokojne zamrvil. Prebral ho podivný pocit. Cítil prázdnotu - jeho náruč bola prázdna.  Otvoril oči a zamrkal do tmy. Nič však nevidel. Všade bola tma ako v hrobe. Rukou zavadil na miesto, kde pred malou chvíľou Bella ležala, ale nikde nebola. Len prázdno a chlad. Posadil sa na posteli a snažil sa preniknúť svojím zrakom cez tú tmu, ale nedarilo sa mu to.

Náhle spoza mrakov vystúpil mesiac a jeho nepatrné svetlo vniklo cez okná do izby. Slabo ju ožiarilo, a tak sa Edward znova pokúsil poobzerať naokolo. Pozrel na posteľ a čakal, že tam nájde Bellino nehybné telo, no po nej nebolo ani pamiatky. Splašene vystrelil z postele.

„Bella?“ niesol sa izbou Edwardov zúfalý krik, pri čom sa Edward stále obzeral okolo seba a hľadal ju. Tu sa náhle mykol, keď v strede miestnosti zazrel temnú postavu. Bola v tieni, a tak si ju poriadne nemohol prezrieť.

Mlčky stál a pozoroval tú nehybnú postavu. Snažil sa preniknúť cez to chabé svetlo, aby zistil, kto to je. Náhle sa postava pohla a vstúpila do svetla, ktoré sem prenikalo cez okno. Edward zostal ako primrazený. To, čo videl, ho ohúrilo. Pred ním stálo to dievča z obrazu.

Jej telo bolo odeté do nádherných šiat. Vlasy mahagónovej farby sa jej vinuli až k pásu a leskli sa vo svite mesiaca. Jej tvár bola bez jedinej chybičky, bledá, no Edward nikdy nič krajšie nevidel. Jej plné krvavé pery zdobil nádherný úsmev a jej oči farby čokolády, mali v sebe iskričky. Bolo to stelesnenie anjela.

„Bella,“ šepol Edward do ticha izby. Na tvári mal úsmev. Vykročil nesmelo k nej. Nechcel ju vystrašiť a ani zahnať ten prekrásny úsmev, ktorý neustále zdobil jej tvár. Zastavil sa len krôčik od nej. Nespúšťal zrak z jej očí, ktoré hľadeli do tých jeho. Natiahol pomaly ruku a dotkol sa jej tvári.

„Edward,“ vyšiel jej šepot z úst. Bolo to ako modlitba vyslovená len pre jeho uši určená pohladiť ho. Edward zdvihol aj druhú ruku a vzal jej tvár do dlaní. Skúmal ju pohľadom a dotykom zároveň a nevedel sa nabažiť jej krásy. Bruškami prstom spoznával každý detail jej tváre.

„Si prekrásna,“ rozplýval sa nad jej tvárou, za čo si vyslúžil ďalší prekrásny úsmev. Opäť urobil malý krôčik, až sa ich telá dotýkali. Stačil prudší nádych a ich hrudníky by do seba narazili. Bella zdvihla jednu ruku a prikryla ňou tú Edwardovu na svojej tvári. Ten pocit, ktorý vtedy oboch zalial, bol taký intenzívny, že obaja zalapali po dychu. Prudko dýchali, ale neprestali sa navzájom dívať do svojich očí.

Ani si neuvedomovali, že sa k sebe navzájom skláňajú bližšie. Až keď sa ich nosy nepatrne dotkli, obaja zastali a nechávali priestor tomu druhému ustúpiť. Lenže ani jeden to nechcel, a tak Edward zrušil i ten malinký kúsok, ktorý ich delil a spojil ich pery v opatrnom bozku. Jemne sa otrel o Belline pery a prešiel po nich svojimi. Obaja mali privreté oči a vnímali toho druhého len týmto jemným dotykom.

Hoci bol ich bozk ako pohladenie motýlích krídel, bol taký intenzívny. V oboch splanula neuveriteľná sila a túžba po tom druhom. Edward presunul jednu svoju ruku na Bellin pás a pritiahol si ju tuhšie do náručia. Tou druhou si stále pridŕžal jej tvár, akoby sa bál, že sa odsunie a preruší ten prekrásny bozk. No Bella to v pláne nemala. Miesto toho zaborila jednu svoju ruku do jeho jemných vlasov. Druhou rukou skúmala svaly na jeho chrbte a priťahovala si ho k sebe bližšie. Ani jeden sa nechceli toho spojenia vzdať. Neprerušili bozk, ani keď im obom dochádzal dych.

Keď sa predsa len po pár minútach od seba odtrhli, vzdialili sa len nepatrne. Nestranný pozorovateľ by ani nepostrehol, že svoje pery rozpojili. Dýchali si do úst a kradli si vzduch navzájom. Opäť si hľadeli do očí a strácali sa v hĺbke očí toho druhého. Tento okamih však trval len chvíľu, pretože opäť spojili svoje pery a nehodlali sa jeden druhého pustiť.

„Ďakujem,“ šepla Bella, keď po tej intenzívnej chvíli opäť popadla dych. Edward sa od nej na nepatrný kúsok odtiahol, aby mohol vyčítať z jej tváre, na čo práve myslí. „Ďakujem za všetko. Za to, že si sa vrátil a nenechal ma v tom samú. Za to, že si našiel v sebe silu, ale hlavne za to, že si to nevzdal a prelomil si kliatbu,“ vyznala sa mu a hlavou sa oprela o jeho hruď. Edward ju hladil po chrbte a premýšľal nad jej slovami.

„Ty si vedela, ako ju zrušiť?“ Bella sa v Edwardovom náručí napla. Áno, vedela to, ale netušila, či mu povedať pravdu. Netušila, či sa mu priznať, aký z toho všetkého mala strach. No rozhodla sa, že nemá dôvod pred ním niečo tajiť a musí mu všetko vysvetliť.

„Vedela som to, ale bála som sa. Len pravá láska mohla kliatbu zmeniť a ja som netušila...“ Bella sa odmlčala a zdvihla pohľad do Edwardových očí. Ten ju chlácholivo pohladil po tvári.

„Netušila si, či som ten pravý,“ vyslovil odhodlane, no v jeho vnútri ho to zabolelo. Ako mohla pochybovať o jeho láske? Bella mu prikývla. Cítila sa tak hlúpo. Pochybovala a pri tom nemala dôvod.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa. Edward si ju znova pritisol do náručia.

„To je dobré. Nemohli sme vedieť, že to zaberie. Ale...“ Edward prerušil svoje slová, pretože ho chod jeho myšlienok zastavil. Premýšľal o tom, čo mu o sebe predtým Bella rozprávala a bol na pochybách, že niečo nie je tak, ako by malo. Bella sa zmenila, ale...

„Ale?“ spýtala sa Bella.

„Čo sa vlastne stalo?“ premýšľal nahlas Edward. „Čo je z teba teraz?“ Bella sa pousmiala. Sama to nechápala, ale vedela, že všetko je inak. Kliatba sa síce naplnila, ale nezmenila ju späť. Sama bola z toho ešte zmätená.

„Netuším, ako je to možné, ale som...“ vysloviť to slovo robilo Belle problém. Nedokázala pochopiť, že to je naozaj pravda.

„Máš rovnakú teplotu,“ povedal Edward a pohladil ju po tvári. „Tvoje srdce bije ako zvon.“ Presunul svoju ruku na miesto, kde sa ten zvon snažil predrať na povrch, a tak hlasno dával o sebe vedieť. „Červenáš sa,“ reagoval na jej rumenec, ktorý sa hneď na to zjavil na jej tvári. „Si človek,“ vyriekol napokon to slovo, ktoré nešlo Belle cez ústa. Bella sa usmiala tým najkrajším a najšťastnejším úsmevom, aký Edwardovi mohla venovať.

„Neviem, ako sa to stalo. Kliatba o tom nehovorila jasne. No i tak som si myslela, že sa vrátim do tela upíra.“

„Takže predsa to len v tej kliatbe bolo? Nepovedala si mi ju celú.“ Bella pokývala hlavou.

„Posledné slová kliatby boli - vrátiť sa môžeš do tela krásky, keď obluda dostane bozk z úprimnej a čistej lásky. No nebolo v nej nič, čo sa zo mňa stane. Myslím však, že to práve ty si dokázal zo mňa urobiť opäť človeka.“ Edwardovi sa na tvári usídlil spokojný úsmev.

„Som tomu rád. Nevadilo by mi, keby si sa stala upírom, ale toto je predsa len lepšie.“ Bella si až teraz uvedomila, čo to všetko pre ňu znamená, aké možnosti ich vzťah má. Uprela znova pohľad do Edwardovej šťastnej tváre. Videla tie iskričky, ktoré sa mu objavili v očiach. Pohladila ho po tvári a úsmev mu opätovala. 

„Milujem ťa,“ vyznal sa Edward.

„Milujem ťa,“ šepla Bella a opäť spojila ich pery. Nedokázala sa toho pocitu nabažiť.

O pár rokov neskôr

„Anthony, Nathalie, poďte sa najesť!“ skríkla Bella z kuchyne, kým prestierala na stôl. Na schodisku sa ozval dupot a vzápätí na to sa Anthonyho rozstrapatená hlava zjavila tesne pri Belle.

„To je dosť! Už od hladu ani nevidím,“ zahlásil Anthony s úsmevom a posadil sa za stôl.

„Ako keby to niekedy bolo inak,“ rypla si Bella a usmiala sa na svojho syna, ktorý bol na prvý pohľad celý jeho otec. Mal len sedemnásť, no bol už vysoký ako on. Mal mohutnú postavu, na ktorej sa rysovalo svalstvo. I v tvári to bol celý Edward. Jeho zelené oči sa večne len smiali a podobu s otcom podtrhovali aj jeho bronzové vlasy.

„Ty aby si niekde nebol prvý,“ odfrkla si Nathalie, len čo sa objavila v kuchyni. Prešla bez povšimnutia okolo svojho brata a skôr ako si sadla za stôl, venovala matke pusu na tvár. Bella si ju na okamih privinula v objatí. Nathalie nebola Anthonymu ani trochu podobná. Mala nízku, útlu postavu a vlasy mahagónovej farby. Jediné, čo nasvedčovalo, že sú súrodenci, bola farba ich očí. Tie Nath zdedila po svojom otcovi. 

„Otec dnes s nami nebude jesť?“ spýtala sa Nathalie, keď matka pred ňu položila porciu a pozrela na brata, ktorý s tou svojou už zvádzal boj.

„Volal mi, že sa dnes zdrží v práci, takže sa najeme sami,“ odpovedala jej Bella, vzala si svoje jedlo a posadila sa k deťom. Ani po toľkých rokoch sa neubránila pohľadu na ne. Vždy keď si na ne čo i len spomenula, musela sa pousmiať nad svojim osudom. Prežila si toho mnoho, kým sa dostala až sem. Nebola už síce taká mladá a jej tvár zdobilo pár nepatrných vrások, ale bola za ne rada. Každý deň si naplno užívala a tešila sa mu. Tešila sa spoločnosti svojho muža a detí - rodiny, ktorú milovala nadovšetko. Keby jej niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, čo všetko ju čaká, vysmiala by sa mu asi do tváre, no dnes bola za to všetko vďačná.

Po večeri sa jej deti rozbehli do svojich izieb, a tak sa Bella posadila do obývačky, kde mienila počkať na príchod manžela. Ako krásne to znie, pomyslela si Bella. Ani po rokoch sa nevedela zbaviť toho podivného blaženého pocitu pri spomienke či pohľade na Edwarda.

Bella vstala, prešla ku knižnici a siahla po rodinnom fotoalbume. Pohodlne sa posadila do sedačky a začala v ňom listovať. Na prvých stránkach narazila na fotografie z ich svadby. Bella si zaspomínala na ten veľký deň. Kráčala úzkou uličkou prekrásneho kostola. Všade naokolo bolo počuť tichú hudbu a kostolom sa vznášala vôňa kvetín. Na konci uličky stál muž, s ktorým sa Bella chystala spojiť svoj život navždy. Keď Edward uchopil jej ruku do tej svojej a pritiahol si ju k sebe, Bella pocítila chvenie. Spomínala si na intenzitu prvého manželského bozku a na všetky bozky, ktoré ju rozochvievali rovnako silno. Bella pohladila fotografiu, z ktorej sa na ňu usmievala tvár jej muža. Prekypovala láskou k nej a vliala jej na tvár šťastný úsmev. Presunula album o pár ďalších stránok.

Pohliadla na svoju fotku, kde si ju Edward tesne tisne k sebe a hladí ju po brušku, v ktorom rástol malý Anthony. Bella si spomenula na ten deň, kedy sa dozvedela, že je tehotná a s obavami očakávala, kedy Edward príde domov. Mala strach mu tú novinu povedať. Netušila, ako na to zareaguje. Nachystala preto romantickú večeru - dobré jedlo, voňavé sviečky a šampanské. Edward vtedy prišiel domov a akoby tušil, že sa doma niečo deje, v jeho rukách sa objavila veľká kytica voňavých ruží. Bella bola z toho vtedy taká prekvapená, že si ani neuvedomila, kedy sa dostala do mužovho náručia. Hneď ako sa spamätala, vyhŕkla naňho svoje prekvapenie. Ten večer sa k večeri nedostali. Milovali sa nežne celú noc a Edward zahrnul svojou láskou nielen samotnú Bellu, ale aj jej bruško.

Príchod malej Nathalie bol iný, plánovaný. To už také prekvapenie nebolo, ale o to viac sa obaja tešili, keď Bella vyšla z ordinácie svojho doktora a s úsmevom na tvári vybozkávala Edwarda. Malý Anthony mal  vtedy skoro dva roky a už sa nevedel dočkať sestričky.

Bella znovu otočila stránku vo fotoalbume a jej pohľad spočinul na fotke z obdobia, kedy šla Nathalie prvýkrát do školy. Anthony ju majetnícky viedol za ruku a všetkým naokolo tak dával vedieť, že si vedie svoju sestričku. Nathalie cupitala vedľa neho a v očiach mala strach. Bella si spomenula na to ráno.

„Nathie, neboj sa, budem stále pri tebe,“ ubezpečoval svoju mladšiu sestričku Anthony.

„Ja viem, ale bojím sa, že sa mi budú smiať,“ šeptala uplakane Nathalie. Anthony k nej pristúpil, objal ju a hrdým hlasom staršieho brata preniesol:

„To si nikto nedovolí. Vedia, že by som im to nedaroval.“

Pár rokov na to, keď Nathalie nastupovala na strednú školu, sa situácia opakovala. Už síce nemala v očiach slzy, ale strach si tam svoje miesto našiel. Aj vtedy šli bok po boku, hoci sa už za ruky nedržali. Bella ich pozorovala z parkoviska, kde ich vysadila. Anthony dával všetkým najavo, že toto dievča pre jeho kamarátov nie je a ako to dnešná mládež dokáže s obľubou komentovať - Daj si jasný odpich, kámo! -, s takýmto výrazom všetkých ostražito porozoval. Bella musela uznať, že aj keď sa jej deti doma často podpichovali, na verejnosti boli nerozlučný pár. Bránili sa navzájom a nedovolili, aby niekto tomu druhému ublížil. Vždy stáli pri sebe.

Bella opäť obrátila stránku a pohľad jej padol na fotku, kde bola vyobrazená celá jej skromná rodinka. Bola to fotka z oslavy Elizabethiných narodenín, ktorú spolu s Johnom pripravili ako prekvapenie. Okrem Elizabeth a Johna, na nej bol Edward s Bellou a deťmi, ale tiež všetci Johnovi synovia s rodinami. Tiež sa na nej objavilo pár osôb z farmy - Emmett a Rosalie a ich dcérky a taktiež Esme. Síce sa ich deti rozutekali po okolitých malých mestečkách, ale oni farme zostali verní.

V pozadí obrázku sa nachádzali tri bytosti, ktoré akoby tam ani nepatrili. Bella si smutne povzdychla. Bola to jej dávna rodina - Carlisle, Alice a Jasper -, s ktorými sa Belle podarilo pred pár rokmi skontaktovať, aby sa im mohla ospravedlniť za všetko, čo sa udialo. Stálo ju veľa námahy, kým ich našla a presvedčila, aby sa stretli. Zo začiatku boli prekvapení, čo sa s Bellou stalo, ale nakoniec po dlhých rozhovoroch, kedy im všetko dopodrobna porozprávala, všetko prijali. Hoci sa z Belly stal človek, svojej predchádzajúcej rodiny nebola ochotná sa vzdať. Dnes sa pravidelne stretávajú, aj keď často len v tom najužšom kruhu, aby si nikto nič podozrivé nevšimol. Zobrali na vedomie terajší Bellin život a akceptujú ho.

„Zasa si ponorená do spomienok, láska,“ ozval sa izbou Edwardom tichý hlas. Bella sa pousmiala a otočila sa na manžela. Stál vedľa pohovky, v ruke zvieral kyticu ruží a na tvári mal ten najkrajší úsmev, aký kedy Bella videla. Prisadol si k nej, pobozkal ju na tvár a podal jej kvety.

„Niečo oslavujeme?“ spýtala sa prekvapene Bella, keď si kvety prevzala a spýtavo pozrela na Edwarda. Ten len pokrútil hlavou. „Tak prečo tie nádherné kvety?“ Edward nadhodil uličnícky úsmev.

„Nádherné kvety pre ešte nádhernejšiu ženu. Moju ženu,“ poopravil sa. Bella kvety položila na pohovku vedľa seba a otočila sa na Edwarda.

„Ďakujem, ale zabudol si dodať, že sú od toho najdokonalejšieho muža,“ dodala a spojila svoje pery s Edwardovými. Stále chutili rovnako. Hoci im vlasy už sem - tam brázdili strieborné pramienky, jeden pre druhého boli stále neodolateľní a svoju lásku si vyznávali rovnako náruživo ako pred osemnástimi rokmi.

Bella si nikdy nemyslela, že zažije niečo lepšie, ako byť upírom, ale teraz už vedela, že to existuje. Dostala ten najväčší dar - ľudskosť a s ňou milujúceho muža, ktorý jej dal tú najúžasnejšiu rodinu.

„Lepšiu odmenu som ani dostať nemohol,“ prehodil Edward.

„Čo?“ spýtala sa Bella.

„No predsa bozk od mojej tajomnej pani.“ 

Pár slov na záver. :D

Je to až neuveriteľné, ale Bozk tajomnej pani sa práve skončil. Prvý diel na tejto stránke uzrel svetlo sveta 3. mája tohto roku, takže je to viac ako štyri mesiace, čo ste sa s touto poviedkou pasovali. Smiali sa a trpeli spolu s Edwardom a Bellou. Smútili ste a prežívali s nimi ich bolesť, ale tiež ste očakávali nezvratné, a to ich stretnutie tvárou v tvár. To sa nakoniec podarilo až v devätnástej kapitole, kedy si konečne pohliadli do očí. Takže tesne pred koncom poviedky. Dlho som vás trápila, ako to celé nakoniec skončí a musím sa priznať, že som často bojovala sama so sebou. Nie vždy som totižto uvažovala práve nad takýmto koncom. Boli chvíle, kedy sa poviedka mala skončiť úplne inak, ale nakoniec som od toho upustila, a možno práve preto, že verím na večnú lásku medzi Edwardom a Bellou, som nakoniec pristúpila k HE.

Priznám sa, že zo začiatku sa táto poviedka písala sama. Ja som sadla k PC a len ťukala. Slová sami padali a mne bolo fajn. No prišli i chvíle, keď som si s ňou nevedela rady. Prepadli ma stavy depresie a ja som nebola schopná napísať ani slovíčko. Ale ustála som i to a vy ste poctivo čakali. Za čo som vám nesmierne vďačná.

Táto poviedka si našla mnoho priaznivcov a niektoré mená pravidelne svietili pri komentároch pod každou kapitolou. Vy sami viete, ktoré ste to a mne prináleží vám len ďakovať, pretože len vďaka vám som si dodala ďalšiu silu a pokračovala v písaní.

Menovite však musím pozdvihnúť tri osoby, ktoré si to najviac zaslúžia. V prvom rada je to Jessy. Tá bola mojou korektorkou a pravidelným kritikom každej kapitoly. Bez jej poháňania by som to nedopracovala ani do polovice. Ako som ju raz nazvala, je moja baterka Duracellka. :D Ďalšia osoba, ktorá sa tiež pričinila o to, že som na túto poviedku nezanevrela, je Kim. Vytvorila mi krásny obrázok k poviedke, čo ju stálo drinu, pretože som mala veľké nároky. Vďaka jej komentárom, na ktorých som sa vždy dobre pousmiala, ktoré mi zdvihli ego a v ktorých sa mi nie jeden raz vyhrážala (samozrejme, chápané v dobrom :D ), ste mali možnosť prečítať si i poslednú kapitolu. No a posledná, hoci nie menej dôležitá, je Ivka77. Tá síce na poviedku natrafila len nedávno, ale za to ju prelúskala behom jedného dňa. Pod každú kapitolu napísala svoj názor a potom mi poskytla veľmi dôležité rady ohľadom ukončenia poviedky.

Samozrejme, že vďaka patrí všetkým, každej jednej osobe, ktorá poviedku prečítala, no nenašla v sebe potrebu ju okomentovať. :D A v neposlednej rade aj adminkám, ktoré moje dlhé kapitoly museli (z povinnosti!!!) opravovať a tiež čítať. :D

A dostali sme sa k číslam. Ako som už spomenula, poviedka je na stránkach niečo cez štyri mesiace. Za tú dobu ste prečítali 115 stránok a 56.715 slov.  Zdá sa to až neuveriteľné, kam som to dotiahla. Zo začiatku mala poviedka veľmi dobrý ohlas, ktorý však po desiatej kapitole upadol. Počet zobrazení a i komentárov klesol o polovicu, ale skalní čitatelia nesklamali. V priemere každú kapitolu čítalo 450 ľudí a okomentovalo 17. Je to v celku slušné číslo, aj keď mohlo byť aj lepšie. Ale ja si nesťažujem. :D

Je to moja druhá dokončená poviedka a hoci som ju už dopísala, vždy to bude moja srdcovka, na ktorú nikdy nezabudnem. A dúfam, že ani vy nie. A keď prejde nejaký ten čas a vy si spomeniete, že pred dávnou dobou ste niečo podobné čítali, že sa k nej opäť vrátite a svojím čítaním znovu oživíte Edwarda a jeho tajomnú pani.

Myslím, že tieto slová na záver stačia. Bolo ich až príliš, :D ja viem, ale ja som už taká. Veď to poznáte z mojich poviedok. :D

Ešte raz na záver všetkým ďakujem a dúfam, že sa vyjadríte i k tomuto poslednému dielu, a tým navýšite moje skóre, či už v komentároch, alebo zobrazeniach. :D Haha... :D Fandím si, ja viem. :D

Verím, že na mňa nezanevriete a my sa stretneme i pri mojich ďalších poviedkach, či už rozpísaných, alebo pri tých, ktoré pre vás v najbližšej dobe pripravujem. Okrem Zlatokopky, ktorá je už v príprave, sa môžete tešiť i na jednu spoluautorskú, na ktorú sa chystám s jednou skvelou spisovateľkou z tohto webu. ( Jej meno som tu už spomenula. :D ) Zatiaľ vám podrobnosti nevyzradím, ale dúfam, že ich už čoskoro nájdete na mojom zhrnutí.

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - Koniec: