Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 19. kapitola

16.09.2012 (19:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2214×

 19. kapitola

Cesta na zámok ubiehala veľmi rýchlo. Dnes už Edward vedel kadiaľ presne ísť. Síce mu vidina toho, čo ho čaká, často podkopávala nohy, ale viera v to, že je pripravený na všetko, mu dodávala novú silu a hnala ho vpred.

Bolo neskoro, keď vyrazil z farmy. No mal čas dostať sa na zámok práve pred západom slnka. Cestu poznal veľmi dobre, a tak už po hodine zazrel hrubé múry zámku. Keď vkročil na nádvorie, ovial ho zvláštny pocit. Edward sa divil, že strach sa vytratil. Zostal niekde ďaleko na ceste sem.

S odhodlaním vykročil k vstupným dverám, no na prahu zastal. Zhlboka sa nadýchol, siahol na kľučku a so škripotom otvoril dvere. Znova sa dostavil ten podivný pocit. Edward ho nevedel identifikovať, ale vsakoval sa hlboko doňho a spôsoboval mu podivné mravčenie po celom tele.

Keď vstúpil do haly, zapálil lampáše popri stene. Zapadajúce slnko sem nedosiahlo, a tak bola hala zahalená do šera. Edward si všimol, že dvere do salónu sú pootvorené, a tak sa jeho prvé kroky vydali práve tým smerom. Už počas cesty sa rozhodol, že opäť preskúma celý zámok a bude hľadať akúkoľvek stopu. Musí niekoho nájsť. Buď nájde Isabellu, alebo mu cestu skríži to monštrum.

Edward bol však presvedčený, že ak tu na niekoho narazí, bude práve tá druhá možnosť tá správna. Pocit, že Isabella je tým netvorom, ho stále neobchádzal. V kútiku duše však dúfal, že to, čo videl v tom zrkadle, bol prelud. Len vidina, ktorú si sám vytvoril. Aj keď bol presvedčený, že si znova len klame. Vedel a dokonca by na to vsadil svoj život, že Isabella je zakliata v tele tej ohavy.

S povzdychnutím nahliadol do salónu. Aj tu vládlo šero. Všetko bolo presne tak, ako to tu zanechal. Nič sa nezmenilo. S ničím sa nepohlo. Už sa otáčal k odchodu, keď zahliadol predsa len niečo, čo bolo inak, ako si to pamätal. Vrátil sa pohľadom na to miesto a zaostril. No jeho zrak nebol natoľko silný, aby prešiel temnotou miestnosti, a tak vyšiel do haly, aby si vzal lampáš. Keď sa s ním vrátil do salóna a svetlo lampáša ožiarilo zákutia izby, hľadal tú zmenu, ktorú postrehol pred chvíľou. A bola to pravda.

Pomalým krokom sa blížil k najväčšiemu obrazu, ktorý visel pri krbe. Bol to obraz, na ktorom bol ten knieža so svojou manželkou. Lenže tento raz obraz nevisel tak, ako si to pamätal. Teraz bol poodchýlený a pripomínal dvere. Edward namieril lampáš do diery, ktorá po obraze dominovala na stene. To, čo zazrel ho prekvapilo. Bola tam chodba. Temná a špinavá, akoby nebola dávno používaná. No Edward mal nemalé tušenie, že túto chodbu niekto používal pravidelne.

Vošiel do diery po obraze a prechádzal tou ponurou chodbou. Potichu našľapoval a načúval všetkým zvukom okolo seba. No nič nepočul. Akoby na tomto mieste bol len sám. Len nepatrný vánok mu hladil tvár. Niesol sa k nemu z hlbín tej chodby. Edward sa stále obzeral za seba i pred seba. Čakal, kedy naňho odniekiaľ niečo vyskočí. Musel si priznať, že teraz mal naozaj trochu strach. Všimol si, že plytko dýcha a jeho hrudník sa až prirýchlo nadvihuje.

Po chvíli sa chodba začala rozširovať, až napokon vyústila do rozľahlej miestnosti. Edward nadvihol lampáš, aby sa jeho svetlo rozšírilo čo najviac a doľahlo tak i do najvzdialenejších kútov. Obzrel si miestnosť v slabom svetle lampáša. Keď jeho pohľad dopadol na rakvu, ktorá trónila uprostred, Edwardovi sa zadrhol dych. Ruka mu automaticky vystrelila k hrudi, aby aspoň týmto spôsobom zastavila ten šok, ktorý mu ten pohľad spôsobil. Zostal ako prikovaný stáť a len uprene hľadel na ten kus dreva. Bola poodchýlená. Veko otvorené.

Edward sa spamätal a rýchlo vykročil k nej. Zastavil sa, až keď mohol uvidieť, či sa niekto nachádza dnu. Ale keď pohliadol dovnútra, len si sklamane povzdychol. Rakva bola prázdna. Ale bolo to znamenie a vysvetlenie toho, kde Isabella trávila svoje dni.

„Musí sa schovávať pred slnkom a žiť len nocou,“ prebleskli Edwardovi hlavou Isabelline slová.

„Tu si sa musela schovávať? Tu si sa schovávala, keď som ťa hľadal a volal po nociach tvoje meno?“ pýtal sa Edward sám seba. Nečakal, že by mu niekto odpovedal. Edward sa rukou dotkol vnútra rakvy. Bola vyložené jemnou látkou, na dotyk veľmi príjemnou. Ústa sa mu skrivili do smutného úsmevu. Otočil sa a vybral sa chodbou zasa späť so salónu.

V rýchlosti prezrel celé prízemie zámku, no nikde nebolo ani známky po tom, že by tu niekde bola. Začal sa ho zmocňovať nepríjemný pocit, že sem išiel zbytočne. Napokon mu zostalo ešte poschodie. Už o niečo pomalšie prechádzal po točitom kamennom schodisku. Lampáš držal v spustenej ruke. Sem ešte zasahovali posledné lúče slnka, pretože im to dovoľovali mohutné okná, ktoré sa tiahli po všetkých stenách naokolo. Našľapoval potichu a znova načúval okolitým zvukom.

Zrazu mal pocit, akoby začul nejaký ston. Zastal a počúval, ale nič viac nezachytil. Zatrepal preto hlavou v domnienke, že už má halucinácie a predstavuje si veci, ktoré neexistujú. Ale nebolo sa mu čo čudovať, toto miesto sa priam ponúkalo, namýšľať si o ňom historky. Aj keď Edward vedel, že tá jedna, ktorá trápi ľudí v okolí, historkou len nie je. Znovu sa rozišiel po schodoch.

Zastal pri dverách do prvej izby, nakukol do nej a posvietil si pri tom lampášom. No izba bola pustá. Vyšiel teda na chodbu a kráčal k ďalšej. Aj tá bola prázdna. Keď prezrel všetky ostatné, zamieril si to do izby, o ktorej tušil, že patrila Isabelle. Pred jej dverami zastal a premýšľal, či vstúpiť.

Edwardovi prešla mysľou otázka o narušovaní súkromia, ale napokon uznal, že nemá čo stratiť. Odhodlane siahol na kľučku a dvere otvoril. Zostal stáť na mieste a hľadel do prázdnej izby. Nikdy ani známka toho, že by tu od vtedy bola. Prešiel k posteli a smutne na ňu pohliadol. Nadýchol sa a hľadal aspoň jej vôňu, ktorá sa tu v tejto miestnosti držala vždy najviac. Sklamane sa zviezol na posteľ, lampáš položil pri nohy a chytil si tvár do dlaní.

Ťažil ho nepríjemný pocit, že prišiel zbytočne. Jej vôňa sa tu vznášala len tak nepatrne, že si Edward nebol istý, či si to len nenamýšľa. Či neprehovára sám seba, že tu niekde v útrobách tohto zámku predsa len je. Zmorene si ľahol do perín. Zúfalstvo ho prestupovalo čím ďalej tým viac. Nechcel si pripustiť, že by tu nebola, ale pomaly o tom začínal byť presvedčený.

Ležal v jej posteli a spomínal na ňu. Ten pocit prázdna, ktorý cítil, keď odtiaľto odišiel a keď bol na farme, sa vrátil. Znova ho začínala pohlcovať apatia. Bolestne si uvedomoval, že to nebude monštrum, čo ho pripraví o život. Bude to on sám, kto si ho vezme. Ak podľahne a ponorí sa do svojho sveta, nebude vnímať nič a nikoho okolo seba, zanedlho si sám privodí smrť. Tu nie je matka a ani nikto iný, kto by mu v tom mohol zabrániť. Edward sa smutne usmial a dokonca ten pocit prázdna uvítal. Rozhodol sa, že nastal ten správny čas, aby sa nechal pohltiť.

Koľkokrát čítal o tom utrpení zamilovaných? Až teraz dokázal pochopiť, ako sa cítili hrdinovia. Čím všetkým si museli prejsť. Už vedel, čo znamenala ich bolesť. Cítil, ako sa zvnútra celý trhá. A to len preto, že mu Bella veľmi chýbala.

„Stačil by mi len tvoj hlas,“ šepol Edward, tuhšie privrel oči a čakal. No nič okrem ticha nepočul. Uvedomil si, že ona nepríde. Zostal tu len sám.

„Edr...“ ozvalo sa do ticha zámku. Edward prudko otvoril oči a zostal bez dychu ležať. Nechcel sa ani pohnúť, aby nenarušil to ticho a pozornejšie počúval. Mal pocit, akoby počul niekoho vysloviť jeho meno, ale keď sa sústredil, aby ten zvuk mohol zachytiť znovu, nič sa nedialo.

Potichu vstal z postele a vyšiel z izby. Na chodbe zostal stáť a počúval. Zachytil nepatrné stony. Prekvapene sa poobzeral. Mal pocit, akoby išli z izby, ktorá pred tým patrila jemu. Vykročil po chodbe a pred dverami zastal. Opäť načúval a opäť počul tiché stony. Nevedel určiť, komu patria, ale mal zlý pocit. Siahol na kľučku a už sa chystal otvoriť dvere, keď ho napadla podivná myšlienka.

„Čo keď je za tými dverami to monštrum a práve niečo zlé pácha na jeho Belle? Čo keď jej práve ubližuje?“ To Edwarda ešte viac nabudilo. Už nečakal na nič, prudko otvoril dvere a vbehol dnu. No hneď ako tam vkročil, prudko ustúpil vzad. Bol pripravený na čokoľvek. Čakal, že uvidí Bellu v zajatí tej príšery, ale to, čo zahliadol, to nečakal. Stál tam medzi dverami, v rukách stále zvieral kľučku a s dokorán otvorenými očami i ústami hľadel pred seba. Izba bola len matne osvetlená lúčmi zapadajúceho slnka, ale Edward si bol istý, že to, čo vidí, je skutočné. Srdce sa mu rozbúchalo a mal pocit, že mu vyskočí z hrude.

Pohľad mal upretý na posteľ, kde nehybne ležala... Bola to tá ohava, ktorú videl v tom zrkadle. Nedokázal z nej spustiť zrak. Nedokázal pochopiť, že to môže byť pravda, ale keď sa to pohlo a vydalo to podivný ston, prešiel mu mráz po chrbte.

Urobil pár krokom a tým sa dostal bližšie. Netrúfol si však prísť k tej ohave na dosah. Niečo ho však ťahalo k nej. Nevedel si to vysvetliť, ale mal neochvejný pocit, že mu to neublíži. Nesmelo stúpal, krôčik po krôčiku, až zastal tesne pri posteli. Prezrel si poriadne tú ohavu. Kožu to malo šedej farby a na rôznych miestach akoby pokrytú šupinami. Na chrbte to malo zlovestné krídla. Postavu vychudnutú a teraz podivne skrútenú. Tvár, ak to teda tak mohol nazvať, podivne znetvorenú bolestným úškľabkom. Oči zatvorené a ústa pootvorené. Z nich tomu trčali zlovestné tesáky. Edward mal pocit, že to trpí. Občas totiž telom tej príšery prešiel kŕč a ešte viac ju skrúcal. Sotva badateľné stony tiež svedčili o tom, že tú ohavu niečo bolí. Edward sa spokojne usmial.

„Tak ti treba, ty netvor! Trp! Zaslúžiš si to!“ šepkal s potešením a naďalej pozoroval to dielo skazy, ktoré sa práve dialo pred jeho očami. Už nemal pochýb o tom, že to pravdepodobne zomiera. Mal pocit, akoby mu odľahlo, akoby sa práve pre toto na zámok vrátil. Mal si pozrieť, ako to skoná. Edward mal nutkanie pritiahnuť si k posteli stoličku a dívať sa na to, ako na najlepšie divadelné predstavenie, ale nakoniec tú myšlienku zavrhol. Mal by byť predsa v strehu. Môže sa to prebrať.

A tak len stál a pozeral sa. V miestnosti sa pomaly začalo zmrákať. Posledné lúče slnka preťali večernú oblohu a izba sa ponorila do šera. Edward odstúpil od postele a natiahol sa k stolíku, kde zapálil sviecu. Nechcel tu s tou príšerou zostať po tme. Nemohol vedieť, čoho to je schopné. Možno to bude mať dostatok sily a môže to po ňom skočiť. A preto sa rozhodol, že celú noc prebdie pri tej príšere a bude ju pozorovať.

Už viac ako hodinu Edward pozoroval ohavu. Ležala nehybne na jeho bývalej posteli. Už ju netrápili žiadne kŕče, len občasné stony dávali najavo, že to stále žije. Edward pevne zvieral kušu, pre ktorú si hneď po zotmení odbehol. Bola stále v rohu komory tak, ako ju tam zanechal. Ešte, že ho napadla táto myšlienka, veď potreboval niečo na obranu. Prechádzal po izbe z jedného kúta na druhý a počúval aj nepatrným zmenám. No nič sa nezmenilo.

Zrazu začul hlasný nádych. Akoby do seba niekto vtiahol značné množstvo vzduchu. Hneď na to obludou trhlo. Okamih ležala bez pohnutia. Znovu sa po chvíli dlho nadýchla, a potom pomaly, akoby sa bála, pootvorila oči. To už Edward stál kúsok od postele a celý ten výjav pozoroval. Z hnusu, ktorý v ňom to zviera vyvolávalo, sa mu obracal žalúdok, tak mu to bolo odporné. Snažil sa nedívať sa na to nechutné telo, ale nevedel ako inak odhadnúť jeho prípadný útok. Či chcel, či nie, musel sa na to dívať. A tak svoj pohľad presunul k jej tvári. Tiež to nebolo príjemné, pretože ten bolestný úškľabok, ktorý to malo na tvári, ho desil. A tak sa tomu pozrel do očí. V nich by mohol odhadnúť prípadné nebezpečenstvo. Aspoň v to dúfal, a tak sa do nich zahľadel. No nečakal, čo tam nájde.

Obluda sa naňho dívala a okrem bolesti, ktorú mala jasne vpísanú v očiach tam Edward našiel radosť. Akoby sa jej oči nepatrne smiali a jemne sa zaleskli. Edward to vôbec nechápal. Vzal zo stola sviecu a priblížil ju bližšie k tvári tej ohavy. Ale dosť ďaleko na to, aby sa mohol brániť, ak by sa niečo udialo. Opäť sa tej ohave pozrel do očí a prekvapene vydýchol.

Jej oči boli čokoládovohnedé. Takú jasnú farbu ešte nikdy nevidel. Vôbec do tej tváre nesedeli. Akoby do nej boli zasadené násilím. Akoby tá ohava bola obraz nejakého pomäteného maliara, ktorý si zmyslel, že si zo všetkých urobí žarty a primaľoval očiam ohavy oči anjela. Áno, presne tak to Edward cítil. Tie oči boli tak jasné a tak nádherné, že mohli patriť len nevinnej duši.

„Čo si zač?“ vyšlo z Edwarda. Nevedel si vysvetliť, čo sa to tu pred ním odohráva. Hoci bol zmätený, na ostražitosti nepoľavoval. Kušu pevne zvieral pred sebou, pripravený ju použiť. Obluda pohľadom kmitla k nej a podivne sa uškrnula. Privrela oči tak, ako to robia umierajúci na smrteľnej posteli, aby si dodali silu odpovedať. Namáhavo sa nadýchla a po tom nádychu sa znovu pousmiala. Ak si to teda Edward vysvetlil správne. Znovu pomaly otvorila oči a uprela pohľad do tých Edwardových.

„Edward...“ vzdychla s námahou. Keď Edward počul ten hlas, trhlo ním. Bol mu tak známy a pri tom, akoby ho nepoznal. Skôr nechcel poznať. Presne vedel, kedy ten anjelský hlas počúval. Bolo to tu na zámku pri každodenných Belliných návštevách. Edward nesúhlasne pokrútil hlavou.

„To nemôže byť pravda!“ kričalo jeho vnútro a pri tom sa bolestne sťahovalo. Jeho srdce ho presviedčalo, že to, čo počuje, je pravda, ale pokúšal sa tie myšlienky zahnať od seba čo najďalej. Nechcel tomu uveriť, ale musel uznať, že sa nakoniec predsa len nemýlil.

„Bella?“ šepol a pri tom prudko dýchal. Z tých myšlienok, ktoré naňho protichodne neustále kričali, mu išlo rozhodiť hlavu. Jedna jeho časť naňho vrieskala, že sa zbláznil, ak túto ohavu, ktorá pred ním leží, považuje za svoju Bellu. No tá druhá ho upokojovala, že práve pre toto sem prišiel. Aby spoznal pravdu, hoci je krutá.

Po tom, čo šepol jej meno, obluda nepatrne pohodila hlavou. Akoby mu dávala súhlas, že jeho domnienky sú správne. Edward však krútil hlavou presne naopak. Nemohol tomu uveriť. Nemohol a nechcel. No zároveň netušil, čo robiť. Má vziať nohy na plecia a utiecť, alebo má zostať a pomôcť? Znova sa hlásili myšlienky a on nechápavo stál neschopný pohybu.

Strhol sa, až keď začul tlmený buchot. Pozrel pod svoje nohy, odkiaľ sa ten zvuk ozval a videl, že mu pri nohách leží kuša, ktorú upustil. Ruky zovrel do pästí a silno stiahol čeľusť. Privrel oči, hoci tušil, že sa tým ohrozuje na živote, keď tú obludu stratí z dohľadu. Ale je to obluda?

Už mu na ničom nezáležalo. Všetko po čom túžil, čo chcel, sa rozpadlo. Sklonil hlavu a rukami si vošiel zúfalo do vlasov. Vzlykol a potom znova. Cítil sa tak slabý a oklamaný. Klesol na kolená a rozplakal sa naplno. Možno je to nevhodné, ale Edward sa teraz necítil na to, aby sa tomu plaču bránil. Potreboval ním dostať zo seba to zúfalstvo, strach, bolesť a smútok, ktorý ho práve premohol a ktorý ho trápil už nejakú dobu. No zároveň i radosť, prekvapenie a úľavu, ktoré sa tiež dostavili.

Isabella pozorovala Edwardove počínanie. S námahou sa donútila dýchať, aby sa k nej dostávala tak známa vôňa, ktorá ju celú pohlcovala. Keď ju zacítila pri precitnutí, najprv si myslela, že má halucinácie, že sa už totálne pomiatla, ale keď ju cítila stále a pri tom tak intenzívne neodolala a otvorila oči. To, čo uvidela, ju prekvapilo. Jej láska stála vedľa postele a pozorovala ju. Keď Isabella v jeho očiach videla to zdesenie a hnus, zabolelo ju to. Ale čo očakávala? Že bude rád? Že sa jej vrhne okolo krku a pritúli si ju? Nemôže predsa milovať monštrum! Bolestne si povzdychla, no pohľad z jeho prekrásnych zelených očí neodtrhla. Akoby jej dodával silu. Akoby ju nútil prebrať sa z toho stavu, ktorý si sama dobrovoľne privodila.

Isabella si nadávala za svoje počínanie. Prečo len bola taká pochabá! Keby bola tušila, že sa vráti, že ju tu nenechá, mohla byť teraz pri plnej sile. Lenže už je neskoro. Jej čas už nastal. Isabella sa snažila pravidelne dýchať. So šťastím vítala noc a naberala potrebnú silu. Chcela sa s ním aspoň rozlúčiť. Aspoň mu vysvetliť, že by mu nikdy neublížila a povedať mu, ako jej veľmi na ňom záleží.

Keď šepla jeho meno, prekvapene na ňu pozrel. Doslova čítala v jeho očiach poznanie. A potom on vzdychol jej meno. Isabella prekypovala šťastím, keď svoje meno počula z jeho úst. Mohla by ho počúvať do konca svojich dní a že to nebude dlho, o tom bola presvedčená. Bola slabá. Síce cítila, že sily naberá, ale nebude ich dosť, aby sa zvládla postaviť. Bude to znova to málo, čo ju udrží pri živote nasledujúci deň. Isabella si však uvedomovala, že bolesti sú už také silné, že ani noc jej potrebnú silu nedodáva. Prečo trvá tak krátko?

Isabella nespúšťala zrak z Edwarda. Keď klesol na kolená a nahlas zaplakal, akoby jej zabodával dýku do pŕs. Cítila, ako jej preniká cez jej hrubú kožu a kúsok po kúsku sa sunie hlbšie a hlbšie, až narazí na kosť, po ktorej sa skĺzne, aby mohla vniknúť až k srdcu. Tam sa pár krát otočí, čím jej rozoderie dieru, tak veľkú a hlbokú, že nie je možné, aby sa zocelila. Isabella sa s námahou posunula na okraj postele, vystrela svoju ruku a snažila sa Edwarda svojim dotykom utešiť. Ale keď sa jej do zorného poľa dostal ten pahýľ, ktorý teraz mala miesto ruky, stiahla ho radšej späť. Nemo hľadela na svoju lásku a nechala sa trápiť novou bolesťou. Už tie jeho vzlyky nedokázala počúvať, a preto sa nadýchla a snažila sa prehovoriť.

„Edward, prosím...“ vydala zo seba s námahou. Potrebovala ešte viac času, aby sa jej vrátila aspoň sila hovoriť. Dnes mu povie všetko, čo k nemu cíti a nechá ho pokojne bez toho, aby mal nejaké výčitky, odísť. Po tých slovách, ktoré Isabella vyslovila, Edward zdvihol hlavu a uprel na Isabellu svoju uslzenú tvár. Zasa tá bolesť, ktorá je hádam horšia a silnejšia, ako ju trápi počas dňa. Isabella netušila, čo Edward na jej tvári uvidel, ale hneď ako vyhľadal jej oči, začal sa sunúť bližšie k posteli.

„Prepáč,“ šepkal. Keďže pri svojom poslednom pokuse utešiť ho, sa Isabella prisunula až na okraj postele a Edward sedel na kraji postele na zemi, boli teraz ich tváre nebezpečne blízko pri sebe. Edward sa prestal na tú ohavu dívať svojimi očami. Začal sa na ňu dívať svojim srdcom. A čím dlhšie to robil, tým krajšiu ju videl. Vedel si predstaviť, aká prekrásna by bola, keby jej tvár nebola takto zohyzdená. Videl v nej svoju Bellu. Svoju lásku.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ spýtala sa Isabella. Jej hlas znel unavene a bolestne. Edward sa trápil a namýšľal si, že za to všetko môže on.

„Ja... neviem,“ priznal sa. Sklonil hlavu, aby na jeho tvári nezazrela ten osteň bolesti, ktorý sa mu tam zjavil. Ale Isabellin bezchybný zrak to všetko zachytil.

„Nie je to tvoja chyba,“ presviedčala ho Isabella. „Bola to moja nepozornosť. Prestaň sa tým užierať!“ Edward zdvihol pohľad a nechápavo pozeral na Bellu. Ako to mohla zistiť?

„Vidím to na tebe,“ šepla na nevyslovenú otázku Isabella. Edwardov výraz sa však nezmenil. Stále bol prekvapený. Vie snáď čítať myšlienky?

„Nechaj to už tak!“ vzdychla napokon Isabella, keď stále v Edwardových očiach videla otázky. Bol taký čitateľný.

„Máš bolesti?“ reagoval Edward na jej povzdych. Tak ťažko sa v nej vedel vyznať. Nechcel sa dívať na jej tvár a vyčítať všetky pocity len z jej očí, mu trochu robilo problém. Isabella nepatrne pokrútila hlavou.

„Ale keď som prišiel, keď som ťa tu našiel, zvíjala si sa v kŕčoch. Toto mi nevyhovoríš, Bella. Trpela si!“ vyčítal jej Edward. Isabella si ťažko povzdychla. Nemalo zmysel mu klamať.

„Áno, bolelo to. Zomieram, Edward, ale chcem, aby si vedel, že si za to môžem sama.“ Edwardova tvár odzrkadľovala to zdesenie, ktoré ním prechádzalo.

„Nie! Prosím, neopúšťaj ma!“ naliehal Edward. Posadil sa na svoje nohy a natisol sa bližšie k posteli. Nechcel, aby ich nič delilo. Už len predstava, že by opustila tento svet, ho trápila.

„Edward,“ začala Isabella, aby ho utíšila. „Dal si mi to, v čo som nikdy vo svojom skazenom živote ani nedúfala. Dal si mi pár neuveriteľných chvíľ. Ďakujem ti, že som mohla byť aspoň chvíľu s tebou. Neľutujem ani sekundu z toho času, ktorý sme spolu strávili. Znova som sa cítila ako človek, bola som šťastná a za to všetko môžeš len ty. No teraz je čas to všetko ukončiť. Zabudnúť a ísť ďalej. Pre seba. Pre mňa,“ presviedčala ho Isabella. Edward jej uprene hľadel do tváre a premýšľal nad slovami, ktoré práve vyriekla.

„Bella, nemôžeš ma opustiť!“ stále si húdol svoje. „Ak to spravíš...“ Edward sa posunul trochu od nej a tvrdo jej pozrel do očí. „Ak to spravíš a necháš ma tu, pôjde za tebou!“

„Prečo by si to robil, Edward? Nemáš jediný dôvod, aby si to robil! A nebuď hlúpy, život ide ďalej. Ty musíš ísť ďalej!“ Posledné slová Isabella už len pošepkala. Vedela, že ju bolí predstava, že by bol Edward s inou ženou, ale ona nie je tá pravá preňho. On by mal byť šťastný po boku ľudskej ženy a potom bude šťastná i Isabella.

„Ale nie bez teba,“ vyšlo z Edwarda. Isabella sa napla. Je to vyznanie lásky? Mohol by ju Edward milovať, aj keď vie, čím je? Vlastne, čo vie? Nič. Len to, že tu pred ním leží ohava.

„Edward?“ ozvala sa a čakala, kedy sa Edward znova pozrie do jej očí. Keď tak urobil, nadýchla sa a prehovorila. „Pamätáš si na príbeh, ktorý som ti rozprávala?“Edward sa zamyslel. Ten príbeh bol dôvodom, prečo sa začal zamýšľať nad tým, že v tom zrkadle videl Bellu. Mohol síce za to z časti i Emmett, ale jej príbeh mu dával veľa indícií.

„Bol som hlúpy, keď som na to neprišiel hneď, ako si mi ho povedala.“

„Nemohol si to vedieť. A ja som to vtedy ani nechcela. Nechcela som, aby si poznal pravdu,“ priznala sa Isabella.

„A teraz? Teraz mi už povieš pravdu?“ ozval sa nesmelo Edward. Isabella sa opäť s námahou nadýchla. Potrebovala získať čas na rozhodnutie. Netušila, prečo vlastne ten príbeh vytiahla. Zatvorila oči a premýšľala. Ten príbeh bol najjednoduchší spôsob, ako mu vysvetliť, čím bola a čím je teraz. Pritisla viečka k sebe ešte tesnejšie a ponorila sa do minulosti. Nevnímala nič okolo seba a netušila, ako si to Edward vysvetlí.

Ten hľadel pozorne na Isabellinu uvoľňujúcu sa tvár. Vyzerala, akoby zaspala, ale niečo mu hovorilo, že určite nespí. To uvoľnenie, ktoré na nej pobadal, ho vydesilo. Bol to zvláštny pocit, ale Edward sa obával, že práve nastáva niečo, čo sa mu nepáči. Nikdy nevidel nikoho umierať, ale to čo sa pred ním práve teraz odohrávalo, vyzeralo ako skon. Keď sa bolesťou a kŕčmi zmietané telo zrazu dostane do agónie, kedy sa úplne uvoľní. Opúšťajú ho sily a nastáva ten pokoj.

Edward sa veľmi preľakol. To sa nemôže stať! Ona teraz nesmie zomrieť! Preplašene natiahol ruky s úmyslom zatriasť Bellou a tým ju prebrať. Oboma rukami siahol na tie jej. Nečakal však to, čo sa stalo. Edward v každej svojej ruke zvieral odporný pahýľ, ktoré mala Bella miesto rúk. Na malý okamih, keď sa ich ruky spojili, prešiel Edwardom neuveriteľný pocit. Bolo to, akoby uderila nejaké veľká sila, sila rovná intenzite blesku. Zmrazila ich spojené ruky.

Edward jasne cítil tú drsnú pokožku jej rúk a hneď na to mravčenie, ktoré z nich vychádzalo. Následne na to sa jej ruky začali meniť. V mieste ich dotyku sa tá drsná koža začala meniť a nahrádzala ju zamatovo hebká. Akoby mal Edward pod rukami tú najjemnejšiu a najdrahšiu látku, akú boli ľudia schopní utkať. Potom sa sila stratila, ustalo mravčenie a Edward vo svojich rukách zvieral ľudské dlane. Díval sa na ne a nedokázal pochopiť to, čo sa tu práve udialo. Z toho udivenia ho prebralo až zalapanie po dychu.

Tak, konečne ste sa dočkali vytúženého stretnutia týchto dvoch netradičných hlavných hrdinov. :D Bella ako zviera, prežila nejakú zmenu, o ktorú sa pričinil náš sladký Edward. Hoci je slabý človek, je v ňom toľko sily a energie (a samozrejme lásky ), že dokázal nemožné. V svojich dlaniach zovrel Belline ľudské ruky. 

Otázkou je, dokáže zmeniť celú Bellu? A dozvie sa ako? Prezradí mu Bella všetko, len aby mu to zľahčila? To všetko sa dozviete v nasledujúcej predposlednej kapitole. Potom nás už čaká len koniec. 

Ďakujem všetkým, ktorí na túto poviedku nezanevreli a hoci sa tu ďalšia kapitola objavila po dlhšej dobe, dúfam, že vás potešila a vy vyjadríte svoj názor. :D

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 19. kapitola: