Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 11. kapitola

12.07.2012 (17:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2193×

11. kapitola

Dnes to bolo presne týždeň, čo Edward prišiel na zámok. Už ho mal celý presnorený. Poznal každú miestnosť. No známky po tom, že by tu okrem neho ešte niekto bol, nenašiel. Bol z toho sklamaný. Stále mal pocit, akoby tu niekoho cítil, ale na nikoho nenarazil. Všetky veci, čo nechal hocikde pohodené, našiel ráno na tom istom mieste. Nikto s nimi ani nepohol.

Celý týždeň Edward strávil prezeraním miestností a ich upratovaním. Teda aspoň tých, v ktorých sa zdržoval. Jeho spálňa, kuchyňa, kúpeľňa a knižnica, na ktorú narazil. Tam trávil večery čítaním. Každý jeho deň začínal lovom. Chodil do okolitého lesa a lovil si potravu. No, potravu. Skôr by mohol povedať, že je majstrom na lov králikov, pretože to bolo jediné zviera, ktoré doposiaľ ulovil. Už mu tieto tvory liezli hore krkom. Pripravoval si ich na rôzne spôsoby – piekol, varil – ale stále to nebolo ono. Chýbali mu totižto pochutiny, ktorými by si to trochu ochutil, a preto tie králiky boli bez chuti. Nemastné, neslané. No inú možnosť nemal.

Dnes sa, ako každé ráno, vrátil z lovu. Králika hodil do pece upiecť a vybral sa von. Keďže dvor a okolité budovy, patriace k zámku, už mal prezreté, zamieril si to dozadu do záhrady. Prechádzal cez neupravené, zarastené lány kvetov a kríkov. Až sa dostal na odľahlý koniec, kde natrafil na malý kúsok zeme, ktorý vyzeral, akoby v minulosti slúžil ako záhradka. Našiel tam nejaké bylinky, ktoré síce nepoznal, ale všimol si, že i u Esme v kuchyni sa používali. Začal teda záhradku čistiť od buriny. Keď sa mu to ako-tak podarilo, slnko už bolo vysoko a to bolo znamenie, že je čas na obed. Vrátil sa teda do kuchyne a z trúby vybral práve dopečeného králika. Bol hladný, a preto sa doňho hneď pustil.

„Blee...“ odfrkol si, keď znova zacítil tú mdlú chuť. „Zajtra budem musieť použiť niečo zo záhrady, pretože sa to naozaj nedá vôbec jesť,“ povzdychol si Edward a premohol ten odpor a králika zjedol. Len čo sa najedol a poupratoval po sebe kuchyňu, vrátil sa do záhrady. Teraz sa začal venovať kríkom. Vyzerali, akoby v minulosti mali nejaký tvar, no dnes už boli neforemné. Z kôlne si vzal nožnice a snažil sa z kríkov vymodelovať nejaké vzory.

Tie popri chodníku zostrihal na nízko. Tvorili akoby pomyselný múrik. Tie, stojace osamote, len postupne skracoval. Z jedného z nich sa mu dokonca podarilo vystrihať niečo, čo sa asi na desiaty uprený pohľad mohlo podobať nejakej neidentifikovateľnej zvery. Sám nevedel, čo by to mohlo byť. Preto radšej svoje pokusy vytvoriť umelecké dielo zanechal a strihal kríky do gúľ a štvorcov. To mu išlo najlepšie. Už sa pomaly začalo stmievať, keď dokončil zastrihávanie kríkov ruží. Unavene si odfúkol a pobral sa dnu.

„Dnes z čítania asi nebude nič,“ povzdychol si s pohľadom upretým na dvere knižnice. Bol taký unavený, že sa ledva doterigal do svojej izby, v kúpeľni sa umyl a zaľahol do postele. Hneď ako zatvoril oči, ponoril sa do hlbokého spánku.  

***

Isabella naštvane pochodovala okolo svojej zatvorenej rakvy. Hlavou jej prebiehali rôzne myšlienky, no tá jediná, ktorá bola najsilnejšia, bola zlosť. Už je to viac ako týždeň, čo ten neznámy prekročil prach jej zámku a ako sa zdalo, nehodlal ho opustiť. Dokonca sa tu zabýval. Upratal si miestnosti, ktoré používa. No príliš poriadkumilovný nebol. Občas totiž Isabella natrafila na rôzne veci povaľujúce sa po zámku.

To čakal, že po ňom budem upratovať? Ani ma nehne!

Naštvane a v zúfalstve si chytila hlavu do dlaní. V pästiach zovrela tú napodobeninu jej nádherných vlasov, ktorá jej teraz dominovala na hlave. V ušiach jej dunivo znelo jeho srdce. Búchalo jej do bubienkov a ju to privádzalo do šialenstva. Buchot a krv pretekajúca jeho žilami. To bolo jediné, čo stále počula. Dokonca sa ten nepríjemný zvuk dostával aj za hrubé steny jej rakvy a narúšal jej pokojný spánok. Išla z toho zošalieť.

 V noci, keď tvrdo spal, stávala nad jeho posteľou a premýšľala, čo s ním. Nie raz už bola tak blízko, aby sa zahryzla do toho ladného krku a tým sa zbavila starostí, ktoré jej dennodenne, teda skôr noc čo noc, prinášala jeho prítomnosť.

Ako si to vlastne predstavuje? Len tak si sem nakráča, naruší moje súkromie, dokonca si to tu pre seba prispôsobuje, a čaká, že ho prijmem s otvorenou náručou? Čo od toho vlastne čaká? Prečo nezmizne? To mu to ešte nestačilo? Nikto mu nechýba? On nikomu nechýba?

„Aaa...“ skríkla a myslela si, že sa jej tým uvoľní to napätie. No nič sa nestalo. Alebo predsa niečo? Započúvala sa do zvukov zámku. Vlastne sa zamerala len na ten jeden otravný. Tlkot jeho srdca. Počula, ako sa rozbúchalo silnejšie.

„Ha... Má strach. Že by počul môj krik? To je ono!“ Isabella sa plesla do čela, keď jej na myseľ vyskočila spásna myšlienka. Musí ho vystrašiť. Potichu otvorila dvere a vydala sa do útrob zámku. Presne vedela, kde ho nájde. Tak ako každý večer, keď sa mu ešte nechcelo spať, tráviť čas v jej knižnici.

„Gŕŕŕ...“ Nevedela potlačiť zlosť. A to len všetko preto, že už sa necítila taká slobodná. To on bol príčinou toho, že sa vo vlastnom dome musela schovávať. Postála pred dverami knižnice a opäť sa započúvala. Jeho tep sa upokojil. Asi si namýšľa, že sa mu to len zdalo. Tak to si na veľkom omyle, chlapče! Priprav sa na zábavu!

Isabella nečujne odchýlila dvere knižnice a nahliadla cez škárku dnu. Videla temeno jeho hlavy, ktoré vytŕčalo spoza kresla, na ktorom sedel. Mala šťastie. Kreslo bolo otočené chrbtom k dverám, a preto ju nemohol zahliadnuť. Tak, aby ju nepočul vošla dnu a zastala za jeho chrbtom. Nakukla spoza jeho chrbta a uvidela v jeho rukách jej obľúbenú knižku. Mala chuť vrčať, dupať a možno aj trhať. To všetko v nej vzbudzovala jeho trúfalosť. Choval sa, ako by mu to tu všetko patrilo a to Isabellu dovádzalo do šialenstva.

V rýchlosti sa obzrela okolo seba a hľadala vhodné miesto, kde by sa mohla schovať a popri tom ho potrápiť. Nakoniec sa rozhodla. Našla si najtmavší kút v miestnosti, kde svetlo zo zapáleného krbu nedosiahlo a po stene sa vyštverala na strop. Chvíľu tam zostala bez pohnutia a premýšľala, či to naozaj spraviť. No napokon sa rozhodla.

„Čo tu chceš?“ ozval sa miestnosťou Isabellin temný hlas. Musela sa uškrnúť, keď zbadala jeho reakciu. Trhol sebou, ale ďalej sa nehýbal. Sedel bez pohybu, no jeho srdce dávalo až príliš najavo, ako sa asi cíti. Strach. To z neho Isabella cítila a tešilo ju, že jej nápad zabral.

„Pýtam sa ťa, čo tu chceš!“ zvýšila hlas a tým sa od neho dožadovala odpovede. Zbadala, ako sa začína pomaly dvíhať z kresla.

„Nehýb sa! Ak chceš, aby som zostala, tak sa nehýb!“ Nevedela, prečo mu to nakazuje. Aj tak by ju tu nemohol vidieť. Chcela mať však istotu. Ako na povel sa opäť zosunul do kresla a stuhol. Jeho dych sa zrýchlil, ale tep jeho srdca sa ustaľoval. To sa Isabelle príliš nepáčilo. Má sa ma báť!

„Odpovedz mi!“

„Ja...“ šepol Edward. Keď Isabella začula toto jediné slovo, ktoré vyšlo z jeho úst, zacítila podivný pocit. Bolo to ako teplo, ktoré si razilo cestu jej mŕtvymi orgánmi. Ako pieseň znejúca len pre jej uši. Nechápala, čo sa to s ňou deje, len chcela počuť viac. Chcela neustále počuť ten prekrásny zvuk, ktorý vydával jeho hlas. No on mlčal.

„Čo ty?“ preniesla už jemnejšie. Bála sa, že ak použije ten istý tón, ako predtým, tak z neho už nedostane ani hláska. A ona tak veľmi túžila opäť ho počuť.

„Musel som prísť. Chcel som niečo zistiť.“ V jeho hlase bolo cítiť strach. Aj keď sa jeho srdce chovalo pokojne, hlas ho prezradil.

„A zistil si to?“ opýtala sa ho s očakávaním.

„Nie som si istý,“ prezradil jej. Chvíľku zostalo medzi nimi úplné ticho. Isabella sa rozplývala nad zvukom jeho prekrásneho hlasu a Edward s napätím očakával, či sa ona opäť ozve. Na jednej strane mal strach. Cítil, že tá osoba, ktorá naňho práve prehovorila, môže byť nebezpečná. Mal ten pocit z toho, ako jej hlas zo začiatku znel. No potom začul to, čo nečakal. Bol to presne ten hlas, ktorý naňho prehováral v jeho snoch. Tá ľúbezná symfónia, podobná spevu vtákov.

„Kto si?“ odhodlal sa po dlhej chvíli. Mal strach, že tu zostal sám a ona sa vyparila. Napadla ho i myšlienka, že zaspal a opäť sníva.

„To nechci vedieť,“ prihovorila sa mu znova Isabella.

„A ako ťa potom mám volať?“ spýtal sa Edward. Isabella nebola zvyknutá, že sa s niekým rozpráva, no z dávnych čias si pamätala, že sa k nej vždy správali úctivo. No tento človiečik, to zatiaľ nerobil. Ako si to predstavuje?

„Ako sa to so mnou bavíš? Pre teba nič neznamená úcta? Som paňou tohto zámku a ty, keď tu chceš zostať, sa podľa toho správaj. Inak sa nedožiješ rána.“

„Ospravedlňujem sa, pani moja,“ prehovoril potichu Edward. „Nechcel som vás uraziť. Už sa to nestane, pani moja.“ Netušil, kde sa v ňom vzal ten pokorný tón. No mal potrebu dostať to zo seba. Cítil, že sa k nej musí správať úctivo, pretože jej slovám veril. Vedel, že to nie je len nejaká bezduchá vyhrážka.

„Tak sa mi páčiš,“ šepla zmyselne Isabella. Edwardovi to spôsobilo menší kolaps. Cítil, ako ho opantalo vzrušenie. Už jej hlas ho privádzal do výšin, nechcel si ani predstaviť, čo by spôsobil pohľad na ňu, alebo dokonca jej dotyk. Veľmi dobre si pamätal, aký z nej bol hotový v tom sne.

Isabella počula jeho prerývaný dych. Nedalo jej to a priblížila sa k nemu. Zastala tesne za ním a tak, aby ju nemohol vidieť,  sa k nemu naklonila.

„Máš strach,“ šepla do jeho ucha. Edwarda ovial Isabellin studený dych a on privrel oči. Jeho dych sa až príliš zrýchlil. Nedokázal sa ovládať. Zmocnili sa ho pocity, ktoré v živote necítil. Mal strach, pretože nevedel, čo môže čakať od tej záhadnej panej, no na druhej strane ho nesmierne vzrušovala. Túžil po nej.

„Nie,“ vzdychol z posledných síl.

„Ako sa voláš?“ Isabella sa vyžívala v jeho trápení. Na vlastné oči videla, ako mu naskakuje na krku husia koža, keď sa jej chladný dych dostane k jeho pokožke. No takisto počula jeho srdce, ktoré sa momentálne išlo zblázniť.

„Edward,“ znova vzdychol.

„Čo tu chceš?“ Isabella mala dojem, že takto jej povie, aj to čo nevie. Asi ho omamujem, pomyslela si. A tešilo ju to.

„Vás, pani moja. Chcem vás!“ Isabella sa vystrela a prekvapene pozerala na jeho hlavu. Čo to melie? Mňa? Ako?

Znova sa k nemu nahla, odhodlaná zistiť viac. „Prečo ma chceš?“ Edward sa napol. Mal sucho v ústach a nebol schopný zo seba vydať hláska. Jeho vzrušenie sa už nedalo vydržať. Cítil podivné mravenčenie po celom tele, ktoré sa najviac sústreďovalo v jeho rozkroku. Vydesene sa pozrel na svoje plné nohavice. Rýchlo si rukou zakryl rozkrok a cítil, ako mu horí tvár. Tušil, že sa teraz celý červená, no dúfal, že si to pani nevšimla.

Ale Isabelle to neušlo. Prekvapene hľadela na jeho spojené ruky a na malú vypuklinu v jeho rozkroku.

„Oh...!“ ušlo jej z úst, keď pochopila, čo sa stalo. Ona ho priťahuje. Ako si také niečo môže len pomyslieť? Ako ho môže priťahovať zviera, ako som ja? Nie! To nie je možné! Prečo mi to robí?

Z Isabelliných úst vyšlo zavrčanie. Už viac sa nevedela ovládať. Vystrelila z knižnice a náhlila sa von zo zámku. Nezastavila sa ani na okraji lesa. Len bežala preč od muža, ktorý ju tak naštval. Keďže Isabella tak rýchlo zmizla, nemohla počuť Edwardove ospravedlnenie. Hanbil sa za to, čo sa s ním dialo, ale nevedel to ovládnuť. Až keď začul prasknúť dvere zámku, uvedomil si, že je tu opäť sám. Postavil sa a poobzeral sa okolo seba. Zistil len, že mal pravdu. Už tu nebola.

Pobral sa teda do svojej izby. Smutný, že ju svojim správaním vyplašil. No dúfal, že ešte za ním príde. Veril, že neodišla navždy. Ľahol si na svoju posteľ a predstavoval si jej tvár. Pokúšal sa spojiť ten ľúbezný hlas s nejakou tvárou, no žiadna mu k nemu nesedela. Smutne si povzdychol. Ale jednu vec vedel naisto. Urobil správne, že sem išiel a ešte lepšie, že tu zostal. Neodíde, pokiaľ nezistí viac a pokiaľ neuvidí toho anjela s tak krásnym hlasom.

V ušiach mu zneli jej slová a len s námahou sa prinútil oddať sa spánku.

Isabella bežala ako o život. Vrážala do všetkého, čo jej stálo v ceste. Až to už nezniesla a rozostrela svoje krídla, ktoré ju hneď vyniesli do výšin. Zastala až na upätí skál.

„Aaa...“ vydralo sa jej z hrdla. Ozvena jej priniesla jej vlastný krik do uší. Všetko naokolo stuhlo. Isabella mala pocit, že i voda v neďalekej rieke sa pri tom kriku zastavila. Jej vnútro sa trieštilo na márne kúsky. Pohyb krídiel sa zastavil a ona dopadla s veľkým buchotom na skaly, ktoré ju zastavili. Znovu sa jej chcelo kričať, no jej hrdlo sa tak stiahlo, že z neho nevyšiel ani šepot. Útroby jej zahalil oheň, ktorý bol väčší a bolestnejší, ako pri jej premene v upíra. Dokonca tá bolesť bola ešte väčšia, ako bolesť, ktorú cítila, keď sa premenila v to, čím je teraz. Netušila, prečo to tak bolí. Ani čo to spôsobilo. Ležala na tých skalách a prehrávala si ten rozhovor s ním. Cítila jeho slová hlboko vo vnútri. Spôsobovali jej bolesť, no ten oheň v nej sa pomaly ustálil a nahradilo ho príjemné teplo, ktoré už nepálilo, iba slastne hrialo. Hrialo na mieste, kde pred pár storočiami bilo teraz jej mŕtve srdce. Nevedela, čo to je za pocit. Nikdy nič podobné necítila.

„Musím zmiznúť,“ pomyslela si. S námahou sa postavila na nohy. Netušila kam pôjde, len vedela, že musí od neho čo najďalej. Znovu sa vzniesla do výšin, obzrela sa smerom, kde sa nachádzal zámok a znova ju oblialo to teplo. Prudko sa otočila a namierila si to smerom od zámku. Už po pár pohyboch krídel cítila, ako prichádza znova bolesť. Oslabuje ju a bráni jej v pohybe. Dala do toho čo najväčšiu silu a pokúšala sa dostať sa preč. Jej krídla sa zastavili a ona sa opäť zvalila na skaly. Bolesť ju celú zvierala. No i tak sa s námahou postavila na nohy a pokúšala sa bežať.

Keď to nejde vzduchom, musí to ísť po zemi. No jej telo odmietalo spolupracovať. Kolená sa jej podlomili a ona skončila v prachu.

„Prečo mi to robíš?“ skríkla do ticha lesa. Otočila sa smerom k zámku. Nevidela ho, ale tušila, že tam niekde je. Vedela to s istotou, pretože tam ju to tiahlo. Volalo ju to. Nejaká neviditeľná sila jej bránila utiecť. A jej srdce túžilo vrátiť sa späť. Opäť sa s námahou postavila, no teraz sa rozišla smerom k zámku. Akoby zázrakom sa jej sila vrátila. Poháňala ju dostať sa čím skôr domov. Znovu rozprestrela krídla a vzniesla sa do výšin. Chvíľu sa len tak vznášala na mieste a uvažovala, prečo nemôže utiecť. No potom si uvedomila jednu vec - ona nechce utiecť. Chce ísť späť k nemu.

Nenávidela sa za to. Nenávidela jeho, že ju nepustí. Že ju drží nejakou silou pri sebe. Ale vedela, čo ju oslobodí. Na tvári Isabelly sa objavil víťazný úsmev. Vzlietla ešte vyššie a potom zabrala. Už len pár míľ ju delilo od slobody. Len pár míľ a bolesť zmizne. Len pár míľ a on navždy opustí tento svet. Len jeho smrť je kľúčom k slobode.

Tak, teraz neviem. Mám z tejto kapitoly zmiešané pocity. Uvedomujem si, že ten začiatok bol o ničom, ale nejako to tam skrátka padlo. Chcela som vám len ozrejmiť, ako si Ed kráti čas. Tá ďalšia časť, kedy Isabella svojim hlasom chce Edwarda vyplašiť, vyšla nejako sama. Chudák Ed, nevie teraz čo so sebou. :D A Isabella? Tak tá v tom má stále riadny guláš. 

Edward je zasa na pokraji smrti. Čo myslíte? Prežije to aj tentokrát?

Ďakujem za komenty pod predchádzajúcou kapitolou. Viem, že som vám povedala, že kapitoly budú pribúdať maximálne dvakrát do mesiaca. Za tým si stojím. Ak tu náhodou nájdete kapitoly častejšie, je to len preto, že ste ma potešili komentármi a v nich si to vyžiadali. A samozrejme to bude aj tým, že mi múza klopkala na rameno dovtedy, dokiaľ som nesadla k PC a nenapísala ďalšiu kapitolu. Vaša GCullen  :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 11. kapitola :