Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Boîte à bonbons 2. kapitola

10.05.2010 (12:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1213×

"Pour vous, je suis froid, mais votre cœur me réchauffe."

Preklad: "Pre teba som studená, ale tvoje srdce ma hreje."

2. kapitola- Bod mrazu

hudba

No a tak sa začal môj  príbeh... ak chcete môžete ostať až do konca a ak nie... tak tým budem musieť prejsť sama.

Naši odišli a pomaličky sa roztrúsili aj decká. Super, naozaj ma to náramne teší, že tu budem s tým debilom. Ach, radšej by som hrala piškvorky s otcom alebo vyšívala s babičkou Swanovou.

„No, super pozri si telku alebo čo, ale mňa prosím ťa neotravuj.“ Prosím? Otočila som sa za hlasom a uvidela tam Edwarda. Takže tá milučká a dobrá tvárička zmizla?

„Nič iné som neplánovala. Ale myslím, že sa zabavím aj lepšie,“ mrkla som na neho a on mykol plecami.

„Je mi to fuk, len aby si rodičia mysleli, že si zažila naozaj krásny deň.“

„O to sa neboj ty ťuťmák. Bež mastiť počítačové hry a nešpiň tu vzduch.“

„No, neviem kto zaspal bez sprchy.“ Zasmial sa a odkráčal schody hore. Humusák malý ryšavý... toto nie je lev, ale Ron z Harryho Pottera!

Behala som z hosťovskej izby do kuchyne a hore dole. Naozaj som sa začala nudiť a ešte som  k tomu strašne hladná. Moje bruško potrebuje dávku energie a hlavne dobrého jedla. Naozaj som na tom už biedne, Bože dúfam, že neschudnem! Mám mu zaklopať, nemám, mám, nemám! O pár minút som stála pred jeho dverami a okusovala si spodnú peru. Zrazu sa trhnutím tie dvere otvorili a ja som ustúpila.

„Uhneš? Zavadziaš mi.“ Wrr... debil jeden nevychovaný, hlupák. On sa len  usmial a ja som mu podkopla nohy. Zjavne si to nevšimol, pretože sa zaoberal svojou genialitou, ktorá práve pominula.

„Hups.“

„Toto si nemala.“ Zviechal sa zo zeme a ja som udržiavala chichot.

„To nebolo schválne, čestné... alebo vieš čo? Urobila som to s radosťou.“ Rozbehla som sa chodbou a zoskackala schody. Viem z boja sa neuteká, ale ja som neutiekla, ja som len zmenila stanovisko. A to je kuchyňa a ľadnička. Už kašlem na to, že to je neslušné. Otvorila som ľadničku a vybrala všetko, čo bolo potrebné na lahodnú omeletu.

Sedela som za barovým pultom a napchávala sa ešte horúcou omeletou. Tak toto nebude dobré... dúfam, že na tomto záchode a ešte k tomu cudzom, nepresedím celý večer... trapas. Započula som za sebou chlapčenský smiech teda nie, znelo to skôr ako rozzúrené zviera alebo ten smiech? Ja naozaj nemám ani potuchy... Edward nám asi dostal besnotu a mení sa na nejakú šelmu, možno na potkana... to sú takí pouliční špinavci ako je on. Ešte s rozžuvaným jedlom som sa otočila a uvidela tam Edwarda... začala som sa náramne smiať lebo mal na hlave ružovú farbu. Boduješ! O áno, ja som zabudla. Nepovedala som vám ako som sa mu vkradla do kúpeľne, ktorú sme mali spoločnú len tak mimochodom a zamenila jeho lak na vlasy za ten môj čo som používala, keď som išla  na koncerty... vždy ako doplnok. Smiala som sa až tak, že som mu jeho bledú tvár oprskala jedlom.

„Ty... ty!“

„Moje meno je Bella... teší ma.“ Smiala som sa a zakrývala som si ústa. Započula som štrnganie kľúčov a buchnutie dverí.

„Ešte sme neskončili,“ šepol až nečujne, otočil sa a odkráčal preč. Už som počula len hurónsky smiech jeho brata, Emmetta. Kto by sa nesmial však? Veď mal ružovú hlavu!

„To si mu spravila ty?“

„Uhm... nie... no, okakal ho holub?“ môj hlas nabral výšku a Emmett sa rozosmial ešte viac. Bože, čo to je za výhovorku. Osral ho holub! Ach, Bells klesáš!

„Ahojte decká! Ako ste sa mali?“

„Super!“ vyštekli sme obaja  s Edwardom, ktorý ma obdaril pohľadom... hraj to dobre inak sa nedožiješ rána... myslím, že si schovám pod vankúš otcove staré ponožky, ale myslím, že tie skôr zlikvidujú mňa ako jeho.

„Vidím, Edward, že si... zmenil účes.“ Usmial sa Carlisle a zadržiaval smiech. Edward sa len kyslo usmial.

„Treba skúšať nové veci.“ Tak toto ma dostalo, ďalší príval smiechu sa dostavil hneď potom, čo dospelí odišli z kuchyne. Ja bodujem! No, musím vymyslieť ešte niečo lepšie a... diabolské! V duchu sa smial môj malý, čo to trepem, môj veľký diabol. Edward zažije najhoršie dva mesiace svojho života. Bude ďakovať Bohu, že sa prázdniny skončili a nastala škola. A ja budem ďakovať Bohu, že ten puch vo vzduchu zmizne. Chudák, Edward... mám možnosť ho trošku poľutovať, ale k tomu sa naozaj nemienim znížiť.

Sedeli sme v obývačke a ja som sa venovala Emmettovi. Pozerali sme zápas a poriadne sa rozčuľovali.

„To je taký...“

„Bella!“

„Prepáč, mami!“ zakričala som tak, aby ma počula až do chodby. Emmett zvieral sedačku a ja som mala pocit, že za chvíľu obaja z tej sedačky vzlietneme, ale smerom k lesom.

„No! Daj ho tam, ideš! Ako to chytáš!“ vrieskali sme a zo mňa stekal adrenalín a hnev.

„No!“

„No!“

„Jú! Vyhrali sme! Emmett!“ Skákala som na sedačke a on ma zrazu schmatol a točil sa so mnou. Skandovali sme a skákali po dome.

„Vyhrali sme!“

„O jé, vyhrali!“ pospevovali sme si a ja som si zatiaľ natierala v kuchyni chleby. Och, môže byť on taký super človek? Šťastie, že jeho meno nie je Edward, inak by sa mi okamžite zhnusil. Ešte aj moja obľúbená kniha Rozum a cit mi pokazila chuť... hlúpy, hlúpy, Edward!

„Bell? Pôjdeš s Rose a so mnou nakupovať?“ otočila som sa na mamu a zaklipkala očami. Tá mi do rúk vhodila bankovky a porazene si vzdychla.

„Môžeme vyraziť aj hneď!“ zasmiala som sa a obe ma chytili sa ruky a ťahali von.

Tak a práve sa môže začať nákupná horúčka s Alice. Jasper ma stihol ešte aj varovať, ale ja sa naozaj potrebuje unaviť inak sa budú moje myšlienky motať a motať a vznikne z toho uzol, ktorý budem samozrejme ja Bella Swanová rozuzľovať strašne, ale strašne dlho!

„Takže čo najprv?“

„Topánky!“ zvýskla Al a ja som za ňou poslušne futašila. Mala som pocit, že ju nestíham, ale Rose ma chytila za ruku a bez veškerej námahy ma ťahala za ňou. Juchú, to bude super. Obúvali sme sa, prezliekali, smiali sme sa, keď sme si skúšali okuliare rôznych tvarov a Alice sa vždy zhrozila, keď sme si so srandy chceli dať na oči okuliare, ktoré boli nadmieru škaredé. Vždy nás zastavila tým, že  sranda môže byť, ale iba s peknými vecami, že čoho je veľa toho je veľa. Ale na smiechu a zábave nám nič neuberalo. Prezliekali sme sa snáď milión krát, ale mne to dnes naozaj neprekážalo.

Neskôr sme stáli na parkovisku ovešané taškami a tackali sme sa k autu.

„Ako to tam dáme?“ chytili sme sa za brady a klopkali nohou. Alice obehla auto, ale na nič nedošla. Dala sa do tej istej polohy ako my a pokračovala. Stáli sme tu asi päť minút a popri tom sme si škodili mozgy tým, ako to tam napcháme.

„A čo tak dať to aj na strechu?“

„No, to by šlo...“

„A čo tak taxík?“

„Tu vo Forks? Príde nám asi za hodinu a to by sme stihli tie tašky nechať tu a ešte sa po ne aj vrátiť.“

„Tak ty a Rose choďte a potom prídete po mňa.“

„To nie je dobrý nápad... otec nás sprdne.“

„Tak poviete, že som tu ešte ostala s nejakými vecami a sedím hore na káve.“ Mrkla som na ne a ony rozmýšľali, no aj tak uznali, že môj nápad bol najlepší. Nasadli do auta a už som ich nevidela. Ani som si nestihla všimnúť ako sa stmieva. Takýto deň som ešte nezažila. Myslím, že s nimi sa nudiť nebudem nikdy! Dala som si tašku cez rameno, jednu mi tu nechali, aby to vyzeralo aspoň trošku vierohodne.  Celé toto obchodné centrum bolo medzi stromami... vlastne celý Forks je jeden les. Šla som viac k stromom a sadla si na kameň. Nebola som od parkoviska ďaleko, takže keby došli ľahko ich uvidím a kto by si nevšimol žlté Porsche však? Vzdychla som si a začala si zapletať jeden prameň vlasov. Zrazu za mnou niečo zašušťalo a mňa šlo roztrhať od strachu. Fuj, takéto hororové kúsky nemám naozaj rada. Otočila som sa  a vstala na rovné nohy. Žmúrila som do tmavého lesa a uvidela dve červené oči. No fuj, to už naozaj nevedia, že červené šošovky nie sú v móde? Alebo mi už naozaj šibe! Kríky sa začali kymácať a ja som pociťovala dávky strachu. Ono to ide ku mne... zrazu mi v ušiach znelo trúbenie a rýchlo som sa otočila. Keď som sa však otočila naspäť k lesu nič tam nebolo. Vydýchla som si schmatla tašku a utekala za babami k autu. Tak toto bol môj druhý deň v tomto “velikánskom“ mestečku Forks. Ďakujem ti Bože za tento deň! Ale nie zlato, to bola irónia!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Boîte à bonbons 2. kapitola: