Na miesto Belly dám znovu niekoho iného. Tak teda: Vivien je zázračné stvorenie; ani človek, ani upír, ani anjel... Je to tak nejak všetko dokopy. Sama neviem, ako to bude pokračovať a tak verím, že mi zanecháte nejaký ten komentárik. Zatiaľ je tu len prológ a podľa vašej reakcie budem pokračovať... Pekné čítanie.
21.06.2010 (11:30) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 966×
Prológ
Na cintoríne pri úplne poslednom hrobe stojí žena, dievča. Nik nevie odkiaľ sa vzala a čo tu robí. Proste je tu. Na to, že je december je dievča v krátkych šatách bez ramienok nad kolená. Sukňa sa skladá z obrovského množstva sieťkovanej látky ako pavučina. Stiahnutý vrch – pôsobiaci ako korzet – jej jemné, detské krivky ešte zvýraznil. Na nohách natiahnuté sieťkované silonky, obuté jednouché čierne baleríny. V ruke rozkvitnutú červenú ružu. Porcelánová pokožka skoro splývala s bielym snehom, no vďaka priesvitnosti modrých žíl, ktoré sa jej len veľmi nepatrne ťahali telom ako vynič, svietila. Tvár bez akýchkoľvek emócii. Oči modré a chladné. Hľadela do prázdna, akoby premýšľala. Červené, plné pery sa jej chveli. Možno šepkala prírode, že jej je zima. Mohla si vziať aspoň kabát. Oči sklonené, zatvorené. Nosom vo vzduchu zrejme zachytávala nejaký pach. Vo vánku sa jej chveli aj vlasy. Čierny hladký hodváb bez akéhokoľvek záhybu, chybičky. Okrem vĺn v nich mala ešte čosi. Respektíve za nimi, za hlavou. Trčala odtiaľ palica. Dlhá a čierna. Malé dievčatko poťahalo svoju mamku za kabát a bojazlivým hláskom zašepkala:
„Mami? Prišla si pre nás Smrť tak, ako pre ocka?“ Matke z kútika oka vypadla priehľadná slza a zastavil ju až mrazivý sneh. Ostrí zvuk, keď kvapka dopadla do bielej periny, počulo len dievča. Jej sluch by počul, i keď by sa niekomu z divákov pohli pery. Aj ten šúchavý zvuk by ju rozptýlil od sústredenia. Strašidelne rýchlo zvrtla sklonenú hlavu a otvorila oči. Na cintoríne už nezostalo hrobové ticho, ktoré tam doteraz vládlo. Dav vydával zhrozené vzdychy a sem-tam sa ozval výkrik malých detí. Vydesil ich pohľad na dievča. Oči náhle zmenili farbu z chladnej modrej na horúcu krvavú. Mihali sa jej v nich plamene. Akoby jej náhle smädné oči vypili všetku krv z jej dokonalého tela a farbu si nechali pre seba. V rovnakej chvíli, keď dievča vycerilo biele dokonalé zuby a zasyčalo, z lesa na okraji cintorína vyšiel muž, možno skôr chlapec. Vlasy biele ako sneh mu padali do očí, no jemu to zjavne nevadilo. Bordové oči upieral raz na dav a potom na Anjela. Vyblednuté pery sa mu chveli rovnako. Zrejme dievčine odpovedal. Teraz mu i ona krvavé oči zabodla do tváre. Obyvateľom skĺzol pohľad na jeho telo.
Vypracovanú hruď lemovala čierna košeľa, nohy pokrývali čierne úzke rifle a obuté mal čierne tenisky z gumenou bielou špičkou. Všetci nad jeho krásou len spínali ruky a modlili sa k nebesiam. Chlapec spravil prvý vpád na nič netušiacich ľudí. Deva bola však rovnako rýchla ako on a zarazila mu priamu cestu za potravou. Obom na perách zamrzol krutý úsmev. Anjel nečakaným pohybom zdvihol ruku a siahol po meč ukrytý v púzdre na chrbte. Ostrá, lesklá, sivá čepeľ bolela už len na pohľad. Chlapec niečo zašomral v nezmyselnom jazyku, ktorý smrteľný nazvali jazyk bohov, alebo tiež mŕtvy jazyk. Dievčina schytala úder, pod ktorým sa zachvela i čierna zem. Jej pád stlmil náraz do náhrobného kameňa pri dome smútku. Hrob patril zakladateľovi mesta Wiliamovi Jonasovi. Ťažký mramor bolestivo zakňučal a zapraskal ako suché drevo.
Muž so šialeným výrazom naklonil hlavu vbok a nadýchol sa. Žena sa zatriasla, vstala. Čepeľ meča si priložila k dlani a potiahla. Znovu sa ozvala rana mramoru, no nič sa nestalo. Bola to jej porcelánová koža, čo zapišťala bolesťou. Najprv kvapka krvi spadla spod jej hustých mihalníc ako slza. Neskôr sa z jej dlane prúdom valila ako vodopád. Na zbrani i v snehu zmenila svoju farbu na čiernu. Vodopád zastal ako čas na cintoríne. Muž sa znovu začal blížiť k omámeným ľuďom a znovu ho zastavil Anjel. Meč držal v ruke pevne. Pohľad venovalo len krásnemu cudzincovi. Znova jazyk mŕtvych, ale teraz zvuk vychádzal z úst dievčaťa prikrčeného ako mačkovitá šelma. Chlap chytil jej tenký krk do mohutnej ruky, no čepeľ zbrane ho minula, i keď o vlas. Možno dostane druhú šancu. Ťažký zvuk zaškrípania kostí sa ozýval hlboko v horách a jemne dopadal na ich biele štíty. Modré žili na jej krku a anjelskej tvári boli teraz omnoho výraznejšie. Vychádzali z pokožky a pulzujúce sa mihali pod mužovými dotykmi Smrti. Nenávisť jej sršala z krvavých očí, až ju dohnala k pevnému rozhodnutiu. Musí to skončiť, hneď teraz.
Na rukách jej vyskočili hánky. Tak silno držala svoju zbraň. Jedným plynulým pohybom prepichla jeho mramorovo pevnú a snehobielu pokožku, pod ktorou neboli žiadne žili. Dolinou sa rozostrel škrekľavý výkrik a uľahol až v ďalekých horách. Slnko prepichlo mračná a ukázalo svoju žltú žiaru na bojovníkoch. Chlapec sa trblietal, zatiaľ čo dievča na jeho mŕtve telo položila červenú ružu. Tá rovnako, ako krv z jej tela ihneď zmenila farbu a zostala čierna ako nočná obloha. Obyvatelia znovu pozreli na miesto, kde stál Anjel. Nič tam však nebolo, len stopy v snehu. Krovie na okraji lesa sa zachvelo. Deva zmizla...
Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Dangerous Blood - Prológ:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!