Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bez konca - Prolog + 1. kapitola

26.05.2010 (15:30) • Nueby • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1233×

Prológ

„Zdvíham čašu na náš sladký párik, Bella a Edward, vzácna láska, nazdravie. Len, či pripiť vínom alebo naliať niečo viac krvavé? Ops, že by to už nebolo aktuálne? Zdá sa, že všetko raz skončí.“
„Bella, zaplatila si privysokú cenu! Bella, tak nevinná, ľudská Bella.“
„Cítiš, Edward?! To je mŕtvolný pach, Bellino srdce dobilo. Len moment, len chvíľočka, drahý Edward, a všetko si rozdrtil v prach.“
„Ukrutná večnosť, tvoja večná spoločníčka, nepustí ťa, Edward. Chceš poznať svoje skóre? Večnosť a ty? Strácaš!, 0:3. Detaily? Jedna mŕtva Bella, jedna rozpadnutá rodina, a nezabudni, Ed, strata tvojej duše. Lucifer už škrtá zápalkou a chystá ti vatru. Pád z oblakov bol rýchlejší a tvrdší ako si čakal. Zbohom Ed, pozdravuj v horúcom pekle a jeho plameňoch.“
„A Cullenovci? Kde sa schovávate? Ops, neprišli sa pozrieť ani na tvoj pád.“
„Znova strácaš, Ed! Hmm, ak hľadáš lásku pochopenie a cit, rýchlo ešte je čas, otoč sa vo dverách. Tu nájdeš iba pomstu.“

Prvá kapilola

Bella

September - plač

Časy, keď si tu bol pre mňa sú dávno preč, milovala som ťa. Teraz som sama.

„Všetko si mi dal, a všetko si aj vzal. Každá sekunda bytia ma pomaly zabíja. Tá hluchota, ničota, prázdno, zlosť na teba. Odišiel si. S tebou som videla hviezdy, s tebou vyletela do neba. S tebou som ochutnala život a naučila sa ho nebáť. Nechápeš?! Bál si sa, že mi vezmeš život, keď zostaneš.“

„Odišiel si a s tebou všetko. Zobral si mi dych, nemôžem dýchať, cítiť, plakať. Bál si sa, že tvojou prítomnosťou moje srdce udrie naposledy, ale ty si ho zobral so sebou. Čo zostalo?“

Nezostalo srdce, nezostal cit.

Október - bolesť

Bolesť,sprevádza ma dňom i nocou. Nechcel si aby som ochutnala imortale. Toľko si sa mýlil.

Tak veľmi, kiežby bolo všetko inak.

„Vzácna imortale, pre teba prekliatím, pre mňa darom. Cesta k večnému životu s tebou.“

„Nechcel si aby som spoznala nesmrteľnosť, toľko si toho nevedel, mýlil si sa, ja viem aká je. Môj vražedný anjel, sama som spoznala. Bolesť je nesmrteľná, moja bolesť nemenná, stála, iba ona a ja, navždy, nikdy nemeniaca sa, neutíchajúca, ja a bolesť, naveky... vtedy, keď si odišiel.“

December - prázdnota

Zlosť odišla... všetko mizne... spomienky blednú.

V mojom prázdne sa zdáš byť neskutočný, akoby si nikdy neexistoval. Všetky limity reálneho sveta ma o tom presviedčajú.

„Bol si len sen?“

Milovala som... teba... môj anjel... démon, čo zradil a stiahol ma do pekla.

Január - strach

V obavách uniká mi čas.

Bojím sa, že stratím aj to posledné z teba, spomienky riednu, no na perách stále cítim tvoje sladké pery, omamný dych, ktorým si mi mámil myseľ a vábil ma do horúcich pekiel. Nič nedáva zmysel, nič nie. Nič, čo by upútalo moju pozornosť, nič čo by vyvolalo emócie.
„Necítim.!“
Nezostal cit, iba otupelosť a pár spomienok na teba. Na chladný vzrušujúci dotyk, na pohľad do tých anjelsky vražedných očí, bojím sa, že pomaly strácam súdnosť.
Zastal svet.

Február - vykúpenie

Po bolesti prišlo vykúpenie.

Začala som ťa vídať v snoch.

Moje vykúpenie.

Krásne opojné čaro noci, môj záchranca. Priniesol teba. V snoch som voľná, akoby sem bolesť nemohla. Krásne sny, ako inekcia heroinu bolesti šancu nedá. Si tam, a ja v tvojom objatí, akoby to všetko bolo skutočné.

Marec - zlá voľba

„Dni mi splývajú, idú mimo mňa. Jediné čo ešte rozoznám v tej prázdnote, je koniec dňa. Sladký opojný moment, keď si ľahnem a spánok prinesie tak potrebnú úľavu.“

Znova si tam, tam ma čakáš a za chvíľu už som v tvojom objatí.
Nič už nemá zmysel, iba tie krásne sny a v nich ty.
„Prisahám, ak je to jediný spôsob... ak je to jediné čo mám... beriem... radšej večnosť s tebou v snoch... ako večnú samotu v realite. Tu snívam, tu verím, že večnosť pre nás stále existuje.“
Keby som vedela čo príde, možno by to bolo inak...

Edward, to čo z neho zostalo

September - stráta v mojej večnosti

„Milujem Ťa... láska, moja spriaznená duša... dôvod mojej existencie, môj splnení sen, nie Ty si viac ako splnený sen, vždy si prekonávala všetko čo sa dá nazvať krásnym, neuveriteľných a na tomto svete hodným obdivu... moja nebeská božská Bella, jediná, ktorú som schopný milovať.“

Vymenil by som svoju nesmrteľnosť za jeden ľudský život s Tebou. Normálny život s láskou, o ktorej sa dá len snívať. Normálny život, to som Ti chcel dať. Normálny, kde je starnutie prirodzené. Krásna Bella, ľudský život by si za mňa, mŕtvu existenciu, chabého biedneho tvora vymenila. Tvoja láskavosť, oddanosť, nikdy si ma nebrala ako netvora, bytosť bez duše odsúdenú na zatratenie.

Svoju vrúcnu vzácnu dušu by si, kvôli mne, zahodila, kvôli tvorovi bez bijúceho srdca. Navždy moja Bella.

Október- mučenie v mojich myšlienkach

Pre existenciu odsúdenú byť pozorovateľom času, dejín je strata milovaného najväčším prekliatím, bolesť akoby sa stále znásobovala... vidím radosť ľudí, ako sa berú, ako sa im rodia deti, ako starnú, ako plynie ich život a čas. Zatiaľ čo mi, existencie odsúdené na večnosť, a zvlášť moja rodina, sa snažíme spríjemniť si krátenie našej večnosti, nikdy nebudeme schopný plnohodnotne žiť.

Vzácna imortale, priveľkých obetí je nutné sa vzdať. Vždy preceňovaná imortale, ponúka iba neutíchajúcu žízen po ľudskej krvi, ten dávivý pálivý pocit, ako všetko v našej existencii nemenné.

Nikdy som nebol vďačný za našu imortale, áno bol som vďačný Carlislovi za jeho dobrotu a lásku, a mať matku akou je mi Esme, vždy im budem vďačný.

Som rád, a pocit, že týmto dvom tak láskavým a pozoruhodným bytostiam môžem už len svojou existenciou a láskou splatiť tak veľký dlh, čiastočne zmierňuje tie stáročia prebdených nocí a nekončiacich dní, tú nekončiacu ničotu.

Nesmrtelní nemôžu žiť plnohodnotný život, i keď naša „rodina“ sa tomu snaží čo najviac priblížiť, ale Bella, akoby mohla žiť s nami, tak krehká, tak slabá, a predsa tak silná, že aniž by vedela a chcela, dokázala by zabiť jedného tak silného upíra.

Áno, ona by mohla byť mojou záhubou, keby sa jej niečo stalo, nemohol by som, nechcel by som, už by to nemalo zmysel.

A predsa, každá minúta mojej večnosti bez nej je tisíckrát horšia ako neutíchajúce pálenie v krku, ako upírie lačnenie po krvi.

Edward, ten hlupák, opustilt ju, to najlepšie čo mu tento prázdny svet dal. Hlupák, predsa príležitosť byť s anjelom zahodil. Edward presvedčil sám seba, že jej bude lepšie, že máš nárok na normálny život, že je človek, že zabudne.

Musí ma nenávidieť, zradil som všetko v čo sme obaja verili, čo bolo jasné a nevyhnuteľné od prvého momentu, kedy sme sa prvý raz videli. Bolo nad slnko nad mesiac nad hviezdy jasné, že ja som potreboval ju, aby moja existencia mala zmysel, tak bolo jasné i to, že ona potrebuje mňa ako dýchanie.

Hlupák Edward ju opustil, nechal ju samú a zničenú.

Potom čo som jej ukázal svet, o ktorom ani nesnila a ona mu dala nehu a lásku, ktorú si tak biedny tvor nezaslúžil, po tom všetkom som ju opustil.

Vtedy v tom lese, keď  kričal, že pre ňho nie ničím, tam vtedy zomrel Edward.

Z Edwarda už nezostalo nič, bez Belli nie. Všetci to videli, Esme a Carlise, moji bratia a sestry, priatelia v Denaly, i oni videli, že už nie je nič, čo sa dá zachrániť. Nič, čo by pripomínalo Edwarda.

Esme tým trpela, videl som, že stráda, že sa ničí myšlienkami, že nedokázala svojmu najmilovanejšiemu dieťaťu zabezpečiť šťastie. Bál som sa o Esme, ale nedokázal som jej pomôcť, tak ako som nedokázal uľaviť svojmu žialu.

November - v bolesti, hľadajúc útechu, som odišiel

December, Január, Február - v studenej prázdnote našla ma samota, beznádej, žial

Marec - záchrana

Celé tie mesiace som žil v izolácii, musel som odísť, bolel ma pohľad na moju utrápenú rodinu, pričom príčinou ich žialu som bol ja. Odišiel som na sever, iba ja a opustené chladné zmrznuté planiny za polárnym kruhom. Dúfal som, že chlad bude milosrdný a zmrazí mučivé spomienky na Bellu, ale chlad v svojej krutosti moju bolesť znásoboval. Celé tie mesiace v ten studenej prázdnote, jedinou mojou spoločníčkou bola Bella. Spomienky na ňu bolo jediné čo som mal, i keď každá jedna mi vrývala hlboký osteň do už nezhojiteľnej rany. Vedel som, že prichádza marec, cítil som to zo zvierat, citil som, že sa niečo mení, spomenul som si ako sa Bella tešila, že po marci konečne začína jar, pamätám si ako voňala, ako rozkvitnutá lúka kvetov, vtedy som už tušil, že to všetko, to odlúčenie, snaha dať jej možnosť žiť normálne, bola márna.

Vedel som, že môj život bez nej nemá zmysel, že sa musím vrátiť a ak povie nie, skončím s mojou biednou existenciou. Sám pôjdem do Voltery.

Krátko po tom, čo som sa definitívne rozhodol, že sa vrátim, som zrazu počul v diaľke cudzie myšlienky. Už som bol dlho v izolácii, tak som nevedel rozlíšiť komu patria. Pochopil som len to, že ten dotyčný bol nahnevaný, že sa musí brodiť snehom, a že nie je sám. Nebol som zvedavý kto to je, nezaujímalo ma to, tak som sa pohol smerom k medveďovi, na ktorého som striehol. Šokovalo ma, keď sa predo mnou zjavila zavalitá postava s povestným rehotavým smiechom. Jasné Emmette, to som mohol čakať, kto iný mi tu môže pokaziť lov na medveďa.

„Braček, už to bolo príliš dlho, a ešte sa vyberieš na medvídky sám, to som od teba takú zradu nečakal, ty lakomec.“ To som sa ešte ani nestihol rozpozerať a už ma drtila v objatí malá rúžová guľa, Alice, zabalená do hrubého rúžového čohosi.

„Ed, Edward, som tak rada, samozrejme som vedela, že ťa nájdeme, ale som tak rada, konečne.“

„No ahoj Edward,“ nahnevane pozdravila Rose.

Nezmohol som sa ani na pozdrav, pretože všetci traja na mňa spustili: „Tak Ed, myslíme, že už stačilo, už je čas sa vrátiť, prestaň zo seba už robiť blbca a vráť sa, a daj si to s Bellou do poriadku, vieš, že bez nej nemôžeš byť, tak a nie, neberieme ako odpoveď.“ dokončila rozhodne Alice.

Ale to už ma Em začal ťahať preč, snažil som sa ho odstrčiť, keď sa mi to ako tak podarilo Em ma chytil zo zadu a priklincoval ma k zemi.

„Pripravili sme sa aj na tvoj odpor, nám neujdeš, ideš s nami,“  snažil som sa niečo povedať, ale fakt ma nenechali, okrem iného ma zaujímalo kde je Jasper.

Tak som sa podvolil a išiel s nimi, vlastne sme utekali, a za pár hodín sme boli pri džípe, už som sa vôbec nezdráhal, počkal som kým sme nasadli a Em ma samozrejme priklincoval svojimi vylepšenými bezpečnostnými pásmi, a vtedy som spustil.

„Alice, nechápem, prečo mu to dovolíš, vieš predsa, že ja nechcem zdrhnúť.“ Nato sa Alice zachichotala a Em sa na ňu nechápavo pozrel.

„Ale takto je to väčšia zábava, vieš dávať Emmettovi nádej, že ťa premohol, a že si to radšej vzdal, lebo vieš, že by si to nevyhral.“ Em začal zúriť, sľubovaľ Alice, že už s ňou nepôjde nikdy nakupovať, načo mu ona pripomenula, že tým teda ruší aj nákupy sexy prádielka pre Rose. I keď, Alice už vtedy vedela, musela vidieť, že nákupy sú posledné, čo nás bude trápiť.

Moja chyba, nedokázal som ju prečítať.

Rose sedela pokojne, vôbec ju hašterenie nevyviedlo z rovnováhy. Náhle sa ma opýtala: „Edward je to pravda, nechcel si zdrhnúť?“

„Rose už pár dní premýšlam, že kedy sa vrátim, už som bol rozhodnutý, už chýbalo len pár dní, takže vaša záchranná akcia bola síce hrdinská, ale prišiel by som aj sám.“

„Aha, ale to Alice musela vidieť.“ Rose škaredo zagánila smerom k Alice.

„Odpusť Rose, mala som dôvody, prečo sme sem mali ísť, dozvieš sa v pravú chvíľu.“

Dlho sme sa rozprávali o tom, čo sa zmenilo, o tom že mi chýbali, čo majú nové, až po hodnej chvíli mi zišiel na um Jasper. Nechápal som, prečo ho nikto z nich nespomenul, ani Alice, to jej nebolo podobné.


„Alice, kde je Jasper?“ Alice po mne hodila smutný pohľad, nepotreboval som aby niečo povedala, všetko som si prečítal v jej myšlienkach. Videl som ako po mojom odchode bolo všetko ešte horšie, videl som zničenú Esme, ktorá smutne vysedávala v mojej izbe a deň čo deň na mňa čakala, videl som zarmúteného Carlisla pri pohľade na svoju milovanú ženu, videl som v jeho tvári niečo čo tam nikdy predtým nebolo, beznádej a zármutok. Videl som ako Rose s Emmettom spolu sedeli na posteli a miesto svojich obvyklých radovánok, sa túlili v objatí ochromení smútkom z môjho odchodu. Videl som i Alice, ako sedáva pri okne a držiaca moju fotografiu sa snažila vidieť, poslať víziu, poslať mi správu aby som sa vrátil, videl som i to ako to nakoniec vzdala. No a ako posledného som videl Jaspera, chudák krútiaci sa na posteli blúzniaci v svojom i v ich utrpení, nedokázal zvládnuť toľkú bolesť, pomaly ho to zabíjalo, tych posledných pár mesiacov necítil nič len beznádej a nekončiacu bolesť, až jedného rána, keď sa Alice vrátila z lovu po ňom zostal len milostný list.

„Alice, moje žiarivé slnko v temnote. Vždy som vedel, že si mi súdená, od prvého okamihu, našla si si ma, a dala mi pokoj lásku a kľud domova. Bola si liekom na moje nehojace sa rany z rokov hnania sa a boja. Milujem ťa tak veľmi ako to len ty môžeš pochopiť, lebo viem, že ty ma miluješ rovnako. Patríme k sebe ako dve strany jednej mince, tak ako deň strieda noc a noc deň je nevyhnuteľné, že opäť budeme spolu, viem, že vidíš a uvidíš. Nájdem si ťa Alice, navždy moje slnko v temnote, v nekončiacej večnosti.
Odpusť, Jasper.“

Videl som reakciu, keď našla ten list, videl som ako v tom momente prišla o celý zmysel svojej existencie, vedel som, že zažila to čo ja, a čo bolo horšie vedel som, že som to spôsobil ja. Nedokázal som sa viac dívať na jej myšlienky a spomienky, nedokázal som sa jej ani pozrieť do očí. Rozmýšľal som, že ma musí nenávidieť. Kvôli mne odišla jej láska, sám by som sa sprovodil z tohto sveta. No odvážil som sa dúfať, že ak nájdem Jaspera a privediem ho, raz mi odpustí.

Dlho bolo ticho. Nevedel som čo povedať. Hanbil som sa, toľko bolesti som spôsobil Belle a svojej rodine.

Zrazu prehovorila, tichým priškrteným hlasom: „Edward si môj brat, milujem ťa, a preto sme teraz tu. Milujeme ťa, chceme ti pomôcť, ale musel si vidieť, musel si cítiť to čo sme cítili my po tvojom odchode. Viem, že si dávaš Jasperov odchod za vinu, a ak mám byť úprimná, tvoje činy sú dôsledkom jeho odchodu, ale poznám ťa, viem, že ťa to trápi.  Viem, že urobíš i nemožné aby si ho priviedol. Ale nato aby sa mohol vrátiť, musíš napraviť veci s Bellou, kým to nevyriešiš naša rodina bude nešťastná, a Jasper by to nezvládol, toto ho takmer zabilo, preto musel odísť ak by pohltil ešte viac našej bolesti, zabilo by ho to.“

„Alice, ver mi spravím nemožné aby som ti Jaspera vrátil.“ Cítil som sa ako to najhoršie, čo mohlo moju rodinu stretnúť, toľko bolesti som im spôsobil, toľko strádania, a ešte daľšiu Jasperovým odchodom, musím to napraviť.

„Verím ti, Edward.“ Povedala to, ale v Alicinej tvári nebolo badať ani náznak nádeje, akoby sa celá jej povaha vytratila, zostala z nej len prázdna schránka.

Za dva dni sme boli v Greatwille na severe Minesoty, tam sme sa po odchode z Forks utiahli, vošli sme do domu a ja som uvidel moju matku, milovanú a milujúcu Esme, radosť z toho, že ma vidí bola nevýslovná, akoby ju konečne niekto prebral z hroznej nočnej mory, videl som aké stopy som svojím odchodom zanehal na svojej milovanej Esme a Carlise, milovaný ušlachtilý Carlisle, môj otec, videl som ako sa mu uľavilo, keď konečne videl na tvári svojej ženy radostný úsmev. Vznešený dobrosrdečný Carlisle, rozovrel náruč a vítal svojho nevďačného syna.

Možno už bolo prineskoro niečo zmeniť.

Zhrnutie - 2. kapitola

Autor: Nueby (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bez konca - Prolog + 1. kapitola: