Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, kroť sa! - 24. kapitola

03.01.2014 (21:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2365×

„Už nikdy, ale nikdy nebudem piť,“ zamrmlala som hlasnejšie, keď som ležala vo vani. Áno, včera večer som pila. Chcela som normálnu rozlúčku so slobodou, je to tak zvykom a tiež som to chcela zažiť aj ako ostatné už vydaté ženy. Tak som sa s Rose a Alice vybrala do jedného baru v Port Angeles. No a k tomu patril predsa alkohol. Avšak nevedela som, ako to znáša upír. Bolo to síce nechutné a hrdlo ma po tom pálilo, ale zvládla som to. A po asi štvrtom poháriku vodky mi začalo byť zvláštne. Po siedmom som už to nezvládla, videla som rozmazane, nedokázala som sa udržať na nohách, preto sme sa radšej vrátili domov, kde som to vyvrátila do záchodovej misy.

„Tak to rada počujem,“ zasmiala sa Alice za mnou, keď mi umývala vlasy. Našťastie bolo vo vani tak veľa peny, že ma nemohla vidieť nahú.

„Asi som to s tým alkoholom trocha prehnala.“ Alice prestala v činnosti a ja som pootočila hlavu smerom k nej.

„Trocha? Vypila si skoro desať pohárikov vodky!“ Hlas jej vyletel o pár oktáv vyššie.

„To nie je tak veľa,“ namietala som. Alice otvorila ústa, že niečo povie, ale iba ich zavrela a pretočila oči. Následne sa vrátila k predošlej činnosti.

Po kúpeli som sa v župane presunula do Alicinej izby, kde mi fénom sušila vlasy. Potom sa pustila do líčenia, zatiaľ čo Rose mi česala a upravovala vlasy. Ja som sa len dívala do zrkadla pred sebou a sledovala, ako ma skrášľujú.

Asi o hodinu som bola hotová. Musela som uznať, že odviedli skvelú prácu. Okolo očí som mala jemný hnedý tieň, mihalnice som mala namaľované špirálou a oči mi zvýrazňovala čierna linka. Pery som mala natreté svetlým rúžom. Dúhovky som už mala sfarbené do zlata. A to len kvôli tomu, že som sa celý čas živila zvieracou krvou.

„Si nádherná,“ šepla Rose a usmiala sa na mňa v zrkadle. Úsmev som jej opätovala.

Postavila som sa a otočila sa k nim dvom.

„Nie je čas na šaty?“ opýtala som sa s úsmevom. Tie dve si vymenili pohľad a späť ho upreli na mňa.

„No, vieš,“ začala Rose.

„Pripravili sme si pre teba také malé prekvapenie,“ dokončila to za ňu Alice zvonivým hlasom. Odtancovala k dverám, spoza ktorých som počula dvoje bijúce srdcia. Nevedela som, kto to je, keďže sa v dome nachádzalo veľa ľudí, prevažne niektorí zo školy, ale bolo tu aj dosť upírov, keď počítam aj Cullenovcov. O necelú hodinu budem aj ja Cullenová. Ach, už som sa nemohla dočkať, kedy si s Edwardom povieme áno. Ten čas tak rýchlo uplynul. Nedávno som sa len vrátila do školy a včera som ju aj skončila. Zmaturovala som.

Alice dvere otvorila a za nimi stáli dve osoby, ktoré v mojom živote veľa znamenali. Veď bez nich by som tu ani nebola.

„Mami? Oci?“ šepla som šokovane. Vôbec som ich tu neočakávala. Esme sa ma pýtala, či chcem ich pozvať, ale ja som to zamietla. Spomenula som si, ako Alice povedala, že to je také malé prekvapenie. No pre mňa bolo obrovské.

Renée som už nevidela tri roky. Za ten čas sa veľmi nezmenila, len mala o pár vrások na tvári viac.

Až teraz som si uvedomila ako mi chýbala. Predsa, je mojou matkou a to sa nikdy nezmení. Stále som ju mala rada.

„Bella,“ prehovorila tichým hlasom Renée so slzami v očiach. Hneď sa ku mne rozbehla, ja som sa rýchlo postavila a jemne ju objala. Ona ma vo svojej náručí doslova drvila. Do nosa ma udrela vôňa jej krvi. Voňala tak lahodne... Nie! Na to ani nemysli, Bella! Je to tvoja matka!

Po chvíli sa odtiahla, z očí jej tiekli slzy, ktoré si zotrela vreckovkou.

„Zmenila si sa,“ skonštatovala so smiechom. Usmiala som sa na ňu. Videla som, ako mi uprene hľadí do očí. Určite ju na jazyku pálila otázka ohľadom farby mojich očí.

Zrazu si niekto odkašľal. Všetci sme sa pozreli tým smerom. Charlie. Nebyť upírom, už by som sa rozplakala. Aspoň som si nerozmazala dielo vytvorené Rose a Alice.

Aj otec mi neskutočne chýbal. Rozbehla som sa k nemu a pevne ho objala. Hlavu som si schovala na jeho hrudi. Cítila som, ako si zaboril hlavu do mojich vlasov.

„Bells,“ vydýchol. Práve som ani nevnímala jeho vôňu, teraz som len vnímala to, že je tu. Je na moje svadbe. Sú tu. V tento môj dôležitý v deň. Mám tu rodičov. Ešte sa budem musieť Alice a Rose poďakovať, že ich pozvali.

Odtiahol sa a premeral si ma.

„Pred pár rokmi si bola ešte moja princezná a dnes sa už vydávaš. Je z teba mladá krásna dáma,“ usmial sa na mňa. Úsmev som mu s radosťou opätovala.

„Ostáva málo času a nevesta ešte nie je hotová,“ vyrušila nás Alice a vytlačila Charlieho aj Renée von z izby. „Je čas na šaty!“ zašvitorila, keď zavrela dvere.

Konečne som bola úplne hotová. Ešte som sa rýchlo prezerala v zrkadle. Šaty som doposiaľ nevidela, Alice ich tajne vybrala sama. Musím predsa uznať, že ona má najlepší vkus. A na šatách to bolo vidno, pretože boli dokonalé. O takých som ani len nesnívala.

Šaty boli čisto biele bez ramienok dlhé až po zem. Od bokov smerom dole sa postupne rozširovali. Na ľavej strane šiat sa zhora až po pás tiahol strieborný vyšívaný ornament. Dokážem ich opísať len jedným slovom – úchvatné.

„Už sa teším, keď ťa uvidí Edward,“ zaštebotala nadšene Alice. Trocha mi ponarovnávala šaty. Keď som si na niečo spomenula...

„Čo ste im povedali ohľadom Renesmee?“ opýtala som sa s obavami. Alice sa pokojne usmiala.

„Nemáš sa čoho báť. Povedali sme, že je to Edwardova biologická neter, že jeho biologický brat, o ktorom ani nevedel, zomrel aj s manželkou a jeho našli ako jediného príbuzného. A vy dvaja ste si ju osvojili ako dcéru. Aj keď Charlie hovoril, že sa podobá na teba.“ Fuuu, tak to sa mi uľavilo. Určite by sa čudovali, keby som im povedala, že je to moja dcéra a má len jeden mesiac, pritom vyzerá už na štyri roky. Rástla veľmi rýchlo.

Dnu niekto nakukol. Moja mama.

„Už je čas,“ povedala Renée a keď sa pozrela na mňa, zhíkla. Vstúpila dnu a podišla ku mne. „Si taká nádherná,“ šepla a pohladila ma po líci. Všimla som si, že sa jej do očí nahrnuli slzy. Potom spolu aj s Rose a Alice zmizla.

Zhlboka som sa nadýchla, začínala som pociťovať stres. Čo ak zakopnem? Čo ak zabudnem na slová? Čo ak sa niečo pokazí?

Kľud, Bella! Všetko bude v poriadku.

Prezrela som sa ešte raz v zrkadle, opäť sa nadýchla a vyšla z izby. Pomaly som zišla po schodoch na prízemie, kde ma čakali Charlie, Alice a Renesmee. Moja dcérka bola okúzľujúca. Mala na sebe biele šatôčky, bronzové vlásky mala už pomerne dlhé a vlnité. Obdarila ma svojím žiarivým úsmevom, čím odhalila svoje biele zúbky.

Čupla som sa k nej a pohladila ju po vláskoch. V ruke držala malý prútený košík plný lupienkov ruží.

Postavila som sa a všimla si, že Alice drží v rukách závoj a Charlie nejakú modrú krabičku, ktorú mi hneď aj podal.

„Niečo modré a staré,“ povedal a ja som krabičku otvorila. Nachádzal sa v nej strieborný hrebienok do vlasov s tmavomodrými zafírmi. „Bol tvojej starej mamy Swanovej.“ Pozrela som sa mu do očí. Usmial sa na mňa.

„Oci... Je to nádherné. Ďakujem,“ špela som a nebyť upírom, už mám slzy na krajíčku. Podala som to Alice, ktorá mi to pripla aj so závojom do vlasov vyčesaných hore, pár prameňov mi viselo popri tvári. Závoj bol dlhý, tiahol sa ešte za mnou asi jeden meter, rovnako ako aj šaty.

Takže mám niečo nové – šaty, požičané – podväzok od Alice, staré a modré – hrebienok. Bolo to už americkou tradíciou. Už mi len chýbala kytica.

Ako na zavolanie Alice niekam odbehla a hneď sa aj vrátila s kyticou bielych a fialových ruží. Vzala som si ich od nej a pevne ich chytila, ale nie tak, že by som ich rozdrvila. Len som bola nervózna.

Alice následne vzala Renesmee za rúčku a spolu vyšli z domu zadným vchodom, kde sa konala svadba. Alice vybrala dokonalé miesto, pretože kostol ani neprišiel do úvahy. Tak trocha mi upír a kostol nešlo dokopy. Preto vybrala miesto za domom, kde to bolo skvelo zorganizované.

Vonku začala hrať hudba a ja som vedela, že je už čas.

Charlie mi ponúkol rameno a ja som sa naň zavesila. Bola som rada, že ma dnes mohol môj vlastný otec sprevádzať uličkou. Keby tu nebol on, musel by ho zastúpiť asi Carlisle.

„Môžeme?“ opýtal sa Charlie. Zhlboka som sa nadýchla, aj keď som dýchať v podstate nepotrebovala, snažila som sa tým len upokojiť.

Prikývla som.

Spolu sme vyšli z domu až k začiatku uličky. Alice mala pravdu, dnes bola obloha zatiahnutá, inak by sme nemohli vyjsť vonku. Čo by ostatní povedali na chodiace disko gule? Už po stý raz som sa zhlboka nadýchla. Pohľad som mala doposiaľ zabodnutý do zeme, bála som sa, že sa potknem o vlastnú nohu.

Konečne som zodvihla hlavu. Bolo tu plno ľudí, väčšinu som ani nepoznala. Zahliadla som aj skupinu ľudí, ktorý hrali tú nádhernú melódiu na klavíri, husliach a ešte nejakom hudobnom nástroji. Nebol to ten pochod, čo je zvyčajne na svadbách, ale iná krásna skladba.

Môj pohľad spočinul na osobe, ktorá mi zmenila život. Otočil ho o stoosemdesiat stupňov a ukázal mi aj svet zo svetlej stránky. Vďaka nemu som spoznala skutočnú lásku, stala som sa tým, čím je aj on, len aby som s ním mohla byť navždy. A dnes budeme konečne svoji. Budem patriť do jeho rodiny. Budem jeho manželkou...

Ako prvá vykročila Renesmee, pred seba rozhadzovala biele lupienky ruží. Za ňou išli moje družičky – Alice a Rose. Mali na sebe rovnaké tmavofialové krásne šaty po kolená. Všetko bolo vlastne zladené do fialovej a bielej.

Za nimi som vykročila naraz s Charliem do uličky – pozdĺž ktorej sa tiahol tmavofialový koberec – v rytme hudby. Každým krokom som bola bližšie k nemu. Keby ma nedržal Charlie, hneď sa za ním rozbehnem.

Stál pod veľkým oblúkom obvešaným ružami, ktoré sa nachádzali všade, kde len mohli. Aj keď to bolo možno troška prehnané, bolo to úžasné.

Došli sme na koniec uličky. Na ľavej strane stáli družičky a moja dcéra, napravo stáli svedkovia – Emmett a Jasper. Ale im som nevenovala pozornosť. Venovala som ju svojmu nadchádzajúcemu manželovi. Predo mnou stál Edward v celej svojej kráse. Bol odetý v čiernom obleku. Topila som sa v tých dvoch jazerách tekutého zlata. Díval sa na mňa pohľadom plným lásky a túžby. Obaja sme na tento deň dlho čakali, nevedeli sme sa dočkať. A dnes bude aj svadobná noc. Ešteže, veď jeden mesiac je dlhá doba.

Edward ku mne natiahol ruku a Charlie vložil tú moju do tej jeho. Pri tom dotyku mnou prešla akoby elektrina. To bolo dôkazom, že k sebe patríme. Po celý čas sa usmieval a ja som mu úsmev opätovala. Keby som nebola upírom, možno by som aj omdlela z toho jeho dych berúceho úsmevu.

Spolu sme podišli k oddávajúcemu, kým bol otec jednej spolužiačky Angely. V ten moment si všetci sadli a oddávajúci začal svoju reč.

„Dámy a páni. Zišli sme sa tu v tento výnimočný deň, aby sme boli svedkami spojenia Edwarda Cullena a Isabelly Swanovej.“ Farár sa otočil smerom k Edwardovi. „Edward Cullen, berieš si tu prítomnú Isabellu Swanovú za svoju právoplatnú manželku v dobrom i zlom, v bohatstve i chudobe, v zdraví i chorobe a sľubuješ, že ju budeš milovať a ctiť, pokiaľ vás smrť nerozdelí?“

Edward zo mňa nespustil pohľad.

„Áno,“ vyriekol to slovo zamatovým hlasom a moje útroby začalo napĺňať šťastie. To jediné slovo vo mne dokázalo vyvolať neskonalú radosť.

Teraz sa oddávajúci otočil smerom ku mne so slovami:

„Isabella Swanová, berieš si tu prítomného Edwarda Cullena za svojho právoplatného manžela v dobrom i zlom, v bohatstve i chudobe, v zdraví i chorobe a sľubuješ, že ho budeš milovať a ctiť, pokiaľ vás smrť nerozdelí?“

„Áno,“ šepla som. Edwardovi sa ústa roztiahli do nádherného úsmevu.

„Môžete si vymeniť prstene,“ povedal oddávajúci – pán Weber.

Práve mi mal Edward navliecť na prstenník prsteň a ja zas jemu, avšak prstene mal u seba Emmett. On tam stál a díval sa na nás. Všetci sme na neho upreli pohľad, on avšak stále len stál, po chvíli nechápavo stiahol obočie.

„Čo?“ šepol nepočuteľne pre ľudské ucho.

„Prstene,“ zavrčal rovnako ticho Edward. Musela som sa krotiť, aby som sa nezasmiala. Emmetta akoby osvietilo a začal hľadať prstienky. Najprv v jednom, potom v druhom a aj v náprsnom. Prehľadal všetky kapsy, no nenašiel ich. Len nech mi nepovie, že ich zabudol, nieto niekde stratil. Začala ma pohlcovať panika. Dúfam, že len žartuje. Avšak jeho výraz tomu nedával za pravdu.

Keď k nám zrazu pristúpila moja dcéra spolu s prstienkami. Ešteže ich niekto mal u seba. Edward sa zohol k nej, vzal jeden prsteň a postavil sa. Následne mi ho navliekol na prstenník, kde sa krásne vynímal. Potom som sa aj ja zohla k Renesmee a nasledoval rovnaký rituál.

„Vyhlasujem vás za manželov. Môžete pobozkať nevestu.“ Druhá veta bola už smerovaná na Edwarda.

Ten ani chvíľu neváhal a pritisol svoje pery na tie moje. Bozk následne prehĺbil, že vplával do mojich úst jazykom. V tom bozku bolo veľa emócii. Hlavnou bola láska.

Vtom som začula potlesk, ale iba matne, pretože sme existovali len ja a on...

Dočkali ste sa svadby! Dúfam, že sa Vám kapitola páčila. Blížime sa do finále. :) 

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, kroť sa! - 24. kapitola: