Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, kroť sa! - 19. kapitola

14.11.2013 (09:30) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2335×

Po tom rozhovore s Edwardom sa so mnou nerozprával, aj keď sme od seba stáli len pár metrov a ja som začala pociťovať vinu. Možno som bola k nemu trocha hrubá.

Práve sedel v obývačke na gauči otočený chrbtom ku mne a sledoval televíziu. Ja som stála pri presklenej stene a popri tom ho nemo sledovala. Po nejakej dobe sa pri mne zastavil Emmett.

„Ešte nie ste ani manželmi a už sa hádate?“ uškrnul sa. Pretočila som nad tým oči. Vlastne mal pravdu. Ako to bude, ak budeme zosobášení? Keď svadba vôbec bude. Bella, čo ťa to napadlo?! Musela som nad tým pokrútiť hlavou. Predstava, že by sa so mnou nechcel oženiť, mi naháňala strach.

Upír je vraj mŕtva bytosť, ktorú nedokáže nič zničiť, až na oheň. Ale bola tu výnimka. A to bola láska. Tá by dokázala položiť na kolená aj toho najsilnejšieho upíra. Láska bola mocná čarodejka. Nikdy neviete, kedy príde a do koho sa zamilujete.

Keď som tam ďalej mĺkvo stála, Emmett odišiel, za čo som bola rada. Práve som sa s nikým nechcela rozprávať. Až na jednu osobu. Edwarda. Ani neviem za čo, ale chcela som sa mu ospravedlniť. Možno som mu ublížila. Tým som vlastne ublížila aj sebe.

Pomalý krokom som prešla ku gauču a sadla si vedľa Edwarda. Už-už som chcela niečo povedať, ale on sa prudko postavil a prešiel ku presklenej stene, kde som doteraz postávala ja. Bože, neviem akú hru to na mňa hrá, ale vôbec ma nebaví.

Povzdychla som si, postavila sa a podišla k nemu, no zastala som meter od neho, aby mi znova nezdrhol. Nevedela som, čo mám povedať, ako mám začať...

Dovolila som sa priblížiť a chytila som ho za ruku. Stále bol nedostupný. Ani sa na mňa nepozrel, čo ma ničilo. Vina, ktorú som pociťovala, narastala. Čo mám urobiť, aby sme boli opäť šťastní? Kľudne mu poviem aj miliónkrát prepáč, len nech sa to už skončí! Keby len vedel ako ma to celé teraz mrzí.

Náhle sa ku mne otočil a div mu nevypadli oči z jamiek.

„Povedala si niečo?“ opýtal sa ma a jeho šokovaný výraz sa nezmenil. Bola som rada, že so mnou konečne prehovoril.

„Nie. Prečo?“ nechápala som.

„Ja... Ja som ťa počul. Tvoje myšlienky...“ Pokrútil hlavou. Moje myšlienky? Ako? Veď ja som jediná, komu sa nedokáže dostať do hlavy. „Aj ja som si to doposiaľ myslel.“ Tým iba utvrdil pravdu o tom, že mi vidí do hlavy. Moment... Veď jeho pery sa ani nepohli...

„Povedal si niečo?“ opýtala som sa ho pre zmenu ja. Ja asi naozaj blúznim. Ak to vôbec upír dokáže...

„Nie, pre...“ Toto určite vyslovil, ale ani to nedopovedal. Celé mi to naháňalo strach. Pustila som naše doteraz spojené ruky. Vtom ma napadlo. Čo ak mi čítal myšlienky len kvôli tomu, že som sa s ním držala za ruku a možno som mu nejako dovolila nahliadnuť do mojej hlavy.

Spomenula som si... Chcela som, aby vedel, ako veľmi ma to mrzí. Tým som mu asi dovolila čítať moje myšlienky. Ale potom akoby ja som mu prečítala jednu myšlienku. Ak sa to celé nejako nevysvetlí, skončím na psychiatrii.

„Už ťa nepočujem,“ povedal a pozrel sa na svoju ruku, ktorej som sa ešte pred niekoľkými sekundami dotýkala, akoby sa z nej snažil niečo vyčítať.

„Počkať, počkať, počkať... Ty počuješ moje myšlienky a ja zas tie tvoje, ale len ak sa držíme za ruku. Čo to má znamenať?“ opýtala som sa s panikou v hlase. Ak je toto nejaký žart, tak to vôbec nie je vtipné. Ale toto nebol ani žart, ani sen. Azda je to mágia? Alebo mám ja nejaký dar?

Edward iba mykol ramenami. Náhle sa pri nás zjavila celá rodinka.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Esme a preskakovala pohľadom z Edwarda na mňa a opačne.

„Ja... Neviem. Možno mám nejaký dar,“ povedala som. Možno je to pravda. Alice podišla čo najbližšie ku mne a chytila ma za ruku.

„Počuješ moje myšlienky?“ položila mi otázku a zadívala sa mi do očí. Takže všetci pozorne počúvali náš rozhovor. Budeme sa musieť odsťahovať, ak budeme chcieť súkromie?

Iba som pokrútila hlavou.

Nasledujúcich niekoľko hodín sme robili pokusy. Nevieme, čí to bol dar, ale aspoň na niečo sme prišli. Pri dotyku som si s Edwardom vedela čítať myšlienky. No museli sme to tomu druhému dovoliť. Ja som si radšej chránila myšlienky pred naším vševedkom. Neviem, ako by zareagoval na túto prezývku. Ale asi by sa mu veľmi nepozdávala.

Síce sme celú záhadu nevyriešili, ale aspoň časť. Možno časom odhalíme to tajomstvo...

***

Dni ubiehali neskutočne rýchlo a tak rýchlo rástla aj Renesmee. V pondelok už vyzerala ako ročné dieťa. Stále som mala o ňu strach. No ten teraz prešiel do úzadia a objavila sa nová obava. Obava z toho, že niekoho dnes v škole vysajem.

Rose zaparkovala so svojím červený kabrioletom na školskom parkovisku. Hneď pri nás zastavilo čierne Volvo. A kto bol asi šoférom? Nikto iný ako Edward. Nikomu nedovolil čo i len naštartovať jeho milované Volvo. Hádam naň nebudem žiarliť, inak budem nútená ho zdemolovať, čo mi problém nerobí.

Vystúpila som z auta a po dlhej dobe stála na školskom pozemku. Ako dlho som už nebola v škole? Tri týždne? Tak to som za ten čas toho stihla celkom dosť. Zasnúbila som sa, narodila sa mi dcéra a stala sa zo mňa upírka.

Dnes ráno som celkom dlho rozmýšľala, čo si vezmem do školy. Keďže som aj naďalej mala v pláne provokovať Edwarda, rozhodla som sa pre červené šaty bez ramienok, ktoré mi siahali do polovice stehien. K tomu som mala krátku čiernu koženú bundičku a čierne ihličky. Alice ocenila, že mám vkus pre módu. A to bola aj pravda.

O chvíľu vystúpili aj Rose s Alice. Následne aj chalani z Volva. Otočila som sa smerom k Edwardovi, ktorý si ma premeriaval pohľadom. Nepatrne som sa usmiala. Prešiel pár krokov ku mne. Ruku obopol okolo môjho pásu a pritiahol si ma bližšie k telu.

„Si nádherná,“ šepol mi pri uchu. V duchu som si zatlieskala, že môj plán zatiaľ vychádza a zároveň ma to zahrialo pri srdci.

Všetci na parkovisku nás pozorne sledovali, niektorí vyvaľovali oči. Ani som sa nečudovala ich výrazom. Veď kto by povedal, že jedného dňa pôjdem s Edwardom Cullenom do školy. Keby som bola človekom, myslela by som si, že len snívam. Ale toto bola pravda. Nádherná pravda.

Spolu sme sa vybrali do školy a za nami ostatní. Keď sme vstúpili do budovy, všetci na nás upriamili pohľad ako tí na parkovisku. A možno si všimli aj moje žiarivé červené oči, na ktoré mám vysvetlenie.

Edward ma odprevadil na prvú hodinu. Dnes sme mali spolu jedine biológiu a to až po obede. Prvú som mala francúzštinu s Jessicou. To bude teda zábava...

Trieda už bola poloplná, aj keď do hodiny ostávalo ešte dosť času. Vošla som do triedy a pohľady spolužiakov utkveli na mne. V krku som mala roztavené olovo. Počula som len ich bijúce srdcia a kolujúcu krv v žilách. Tak som chcela uhasiť svoj smäd, vrhnúť sa na nich všetkých, po jednom ich vypiť do poslednej kvapky... Potlačila som v sebe vrčanie. Musela som sa ovládať. Mysli na svoju dcéru, mysli na svoju dcéru.

Ladným krokom som prešla k lavici a sadla si zaň. Na vedľajšej stoličke sedela Jessica. Snažila som sa nedýchať. Jej krk bol tak blízko mňa.

„No konečne si tu!“ Obrátila sa na mňa. „Čo ti vlastne bolo? A prečo si sa mi neozvala? Nechala som ti snáď sto odkazov!“ chrlila jednu otázku za druhou. Budem rada, ak si ten učiteľ švihne a bude tu čím skôr. Ju som už ani nepovažovala za kamarátku. Nahradili ju Alice a Rose.

„Mala som angínu,“ povedala som, čo ma ako prvé napadlo. Aj keď moja myseľ pracovala oveľa rýchlejšie, ako keď som bola človekom.

„A...“ začala, ale vyrušil ju učiteľ, ktorý práve vstúpil do triedy a ja som si vydýchla. Boh vyslyšal moje prosby.

Hodina prebehla vcelku dobre. Snažila som sa nedýchať, pretože všetci voňali tak lahodne. Je to akoby ste pred sebou mali zákusok a nemohli by ste ho ani len ochutnať. V ústach sa mi hromadil jed.

Bolo pre mňa oslobodením, keď zazvonil zvonček. Než sa ma Jessica stihla čokoľvek spýtať, už som si to mierila preč z triedy. Rýchlou ľudskou chôdzou som došla pred školu a sadla si na prvý schod. Zhlboka som sa nadýchla a do pľúc nasala čerstvý vzduch. Začala som pochybovať, že sa zvládnem vrátiť späť a nikoho nezabiť. Kde sa vytratilo moje sebavedomie? Aha, jasné. Náš milovaný ryšavý chlapec mi neveril, že to zvládnem.

„Bella?“ ozval sa pri mne dosť známy hlas. Spomeň čerta...

Pootočila som k nemu hlavu. Ach, prečo musí byť taký nádherný? Moja myseľ teraz vnímala len jeho dokonalú tvár a vôňu. Sadol si tesne vedľa mňa a ja som odvrátila hlavu a pohľad zabodla do zeme.

„Si v poriadku?“ spýtal sa. Nesmela som povedať nie, inak by mi začal hovoriť, že mal pravdu, že to nezvládnem. Po chvíli hrobového ticha povedal: „Zvládneš to. Verím ti.“ Vyrazilo mi to dych.

Prudko som k nemu otočila hlavu a zahľadela sa do tých jeho tekutých karamelov. On mi verí. Povedal, že to zvládnem. Usmial sa tým svojím nádherným úsmevom, ktorý mi podlamoval kolená. Našťastie som teraz sedela.

Pomaly sa jeho tvár približovala a ja som privrela oči. Jemne sa otrel svojimi perami o tie moje. Povzdychla som si. Kiežby sme pokračovali... A napokon by sme skončili v posteli. V tomto prípade možno niekde v lese.

Odtiahol sa a ja som ticho zavrčala. Bral mi niečo, čo bolo moje! Nebolo to moje, ale o mesiac bude. On bude celý len a len môj. Áno, som majetnícka. Môjho Edíka sa nikto ani nedotkne!

„Poď, o chvíľu začína hodina,“ šepol a postavil sa. Pomohol mi na nohy a chytil ma za ruku. Zvládneš to, poslal mi v myšlienkach. Usmiala som sa naňho. Podporoval ma, čo som si cenila.

Vrátili sme sa späť dnu do školy a zvyšok dňa prebiehal v pohode...

„Bella!“ kričala na mňa Jessica, keď som práve šla po chodbe smerom do jedálne. Bože, tá nedá nikdy pokoj. Zastavila som, obrátila sa a počkala, kým ma dobehne.

Došla ku mne a hneď začala kvákať.

„Čo sa to s tebou stalo? Si taká... zmenená. A čo tie oči? Prídu mi trocha strašidelné.“ Dívala sa na mňa so strachom v očiach. Vari niečo mohla tušiť?

„Sú to obyčajné farebné šošovky,“ povedala som a ona mi to zhltla. Trocha sa uvoľnila a usmiala sa.

„Jasné! Inak je to skvelé! Vhodné skôr na Halloween, ale k tým šatám ti to ladí. Alebo je to nejaký nový trend?“ zasmiala sa. Kriste, zľutuj sa nado mnou a zalep jej hubu! „A chodíš s Cullenom, že? Ako dlho? Boli ste už spolu niekde? A odkiaľ máš ten nádherný prsteň?“ Odmlčala sa. Preskakovala pohľadom zo mňa na ten prsteň a naopak. A sakra... „Vari je od neho? Či je to to, čo si myslím?“ uškrnula sa. Nasleduje pokus o klamstvo.

„Je to prsteň mojej starej mamy. Objavila som ho v dome a zapáčil sa mi.“ Úsmev jej zmizol z tváre.

„Aha. Tak sa teda maj,“ zamrmlala a vybrala sa do jedálne. Ja tam radšej ani nejdem, pretože je dosť veľká šanca, že by som sa tam po niekom vrhla.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, kroť sa! - 19. kapitola: