Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 25. kapitola

05.11.2012 (12:15) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 45× • zobrazeno 7412×

„Je s tebou ťažká dohoda,“ vzdychla som si rezignovane a zamyslene hladila Edwardovu hruď.

Uličnícky sa uškrnul a kým jednu ruku si preložil za hlavu, druhou si ma pritiahol bližšie k boku. „Ťažká? A to už prečo?“

„Cítim sa ako agent FBI, čo sa z teba snaží vymámiť nejaké skryté informácie,“ povedala som so smiechom a dokonale si vychutnávala jeho prítomnosť.

„A ako sa ti v tom darí?“ podpichol ma. Úžasne sa na tom zabával.

Neveriacky som sa nadvihla na ruke a pozrela na jeho uvoľnenej tváre. „Vôbec. Vlastne by ťa mohli zobrať do radov tajnej služby. Určite by si bol ten najspoľahlivejší agent.“

Naklonil hlavu na bok bližšie ku mne a melodicky sa zasmial. „Tak to znie naozaj lákavo. Ak sa rozhodnem využiť túto ponuku,“ pomaly sa načiahol a zašepkal priamo do mojich pier, „požiadam ťa o doporučenie.“

Musela som sa usmiať. Byť s ním bolo také samozrejmé. Také prirodzené. Bojovať proti tomu bolo, práve naopak, ako boj s veternými mlynmi. Prečo som sa vlastne toho tak veľmi bála? V jeho prítomnosti som dokázala zabudnúť na všetko. Neexistovalo nič. Len ja a on. My.

Spojil naše pery v dlhom, nežnom bozku. Príjemné chvenie začalo putovať celým mojím telom. Ruky som pomaly ovinula okolo jeho krku a pritiahla si ho ešte bližšie. Srdce sa mi rozbúchalo a v hlave som mala len jeho. Bozky mi vrúcne opätoval a ja som chcela, aby táto chvíľa neskončila.

„Daj mi potom vedieť, aby som si včas mohla začať hľadať novú prácu,“ šepla som mu medzi bozkami.

Na jeho reakciu som nemusela čakať príliš dlho. Trochu sa odtiahol a pozrel mi vyčítavo do očí. „Ty by si ma opustila?“

„No do tajných služieb by som s tebou vstúpiť predsa nemohla. Vlastne ty by si opustil mňa.“ Smiešna teoreticko-hypotetická debata.

Úsmev mi zamrzol na perách. Uvedomila som si jednu záležitosť, ktorú som až príliš ochotne nasunula do zadného šuflíku môjho podvedomia. Nespokojne som sa zamrvila. Nebolo mi to vôbec príjemné. Myšlienka na opúšťanie. Stále to nad nami viselo ako Damoklov meč.

„A už keď hovoríme o opustení,“ opatrne som začala a odtiahla sa od neho. Sadla som si na posteľ, aby som naňho lepšie videla a získala nad mojím zblázneným telom kontrolu.

Pochopil okamžite, o čom hovorím. Rukami si zakryl tvár a padol naspäť do perín. „A je to tu zasa.“

Jeden by ho začal skoro ľutovať.

Ticho som si vzdychla. Nie, toto musím dotiahnuť dokonca. Za každú cenu. Veď už máme vzťah. Teda, pri jeho pomeroch je to už vyššia forma vzťahu rozhodne.

„Už sme to mohli mať dávno za sebou, keby si sa tomu tak nevyhýbal,“ povedala som s miernou výčitkou. Tiež by som to najradšej preskočila, ale o čo by som bola lepšia? Zvoliť si nevedomosť, len aby sa môj krehký svet a ilúziu šťastia nenarušila nepríjemná pravda, by bola najvyššia forma zbabelosti.

Rukami si vošiel do vlasov a otvoril oči. „Ja sa tomu nevyhýbam. Povedal som, že sa porozprávame. Chcel som ťa len cítiť pri sebe, keď sme spolu tak dlho neboli,“ šepol a posadil sa na opačný kraj postele.

Po kolenách som prešla k nemu a objala ho cez nahý chrbát. Na rameno som mu vtisla nežný bozk. „No tak mi to vysvetli teraz,“ šepla som zmierlivo a čakala.

Pozrel sa na mňa ponad plece a jemne sa usmial. „Dobre, ale všetko poporiadku. Najskôr tvoj darček. Počkaj tu.“ Pobozkal ma na ruku, ktorú som mala zloženú na jeho pleci a žmurkol na mňa.

Postavil sa a mne ruka skĺzla na prikrývku, kde ešte pred chvíľou sedel. Videla som jeho vzďaľujúci sa chrbát a snažila sa mu nevyčítať, že ma chce najskôr opantať darčekom, aby si naklonil karty na svoju stranu.

Privrela som oči. Je to celé zvláštne. Ešte pred pár dňami som s citmi k nemu úporne bojovala. Snažila sa odolať. A teraz si neviem predstaviť deň bez neho. Takáto je láska? Že nás núti cítiť tento druh emócií? Absolútna odovzdanosť. Nie som naivná husička, ktorá stretla šarmantného Francúza, pred ktorým nedokázala udržať kolená spolu. Príliš dobre som vedela o Edwardových nedostatkoch. O jeho impulzívnosti a sebeckosti. Napriek tomu som vedela, že patríme k sebe. Akoby sme boli stvorení jeden pre druhého. Navzájom sa meníme.

Otvorila som oči a čakala, kým sa vráti. Mala by som mu to povedať? Priznať mu, čo k nemu cítim? Alebo sa to tým iba pokazí? Nie, ešte neprišiel ten čas. Neskôr? Možno.

Zrazu sa dvere opäť otvorili a v nich sa objavil Edward s balíkom, prebaleným v ozdobnom papieri. Uväznil ma v pasci svojich zelených očí a ja som sa musela usmiať. Zahnala som ešte na chvíľu všetky neodbytné myšlienky, ktoré by túto chvíľu mohli prekaziť.

Priznám sa, bola som zvedavá. Čo to môže byť? Lapač prachu alebo nejaký šperk? Nedočkavo som sa posadila na päty a napäto čakala, kým mi darček podá do rúk.

Edward sa len usmial mojej reakcií. „Mrzí ma, že mešká, ale nedalo sa to veľmi uponáhľať,“ povedal ospravedlňujúco. Prisadol si vedľa mňa na posteľ a ja som sa nedočkavo natiahla po balíčku. So smiechom ho odtiahol.

„Hej!“ vytkla som mu vyčítavo.

„Nebuď taká netrpezlivá,“ šepol hravo a pritiahol si ma za krk bližšie, „najskôr gratulácia.“

Jemne sa mi jazykom obtrel o pery a jeho horúci dych ma ovanul. Pootvorila som pery a on do nich prenikol s absolútnou samozrejmosťou. Rukou som mu vošla do vlasov a pritiahla som sa k nemu. Bozky začali byť čím ďalej tým náruživejšie a ja som prestala vnímať okolie.

„Škoda, že som takýchto gratulácií nemala viac,“ šepla som zadýchane.

Edward sa podráždene odtiahol a trochu nahnevane preniesol, „Takúto gratuláciu môžeš mať iba odo mňa.“

Musela som sa zasmiať. Majetnícky až strach.

Vtisol mi bozk na nos a podal mi darček. „Všetko najlepšie, Bella.“

Oči mi žiarili dokonalým šťastím. Ani nie tak balíčkom, ako jeho darcom. Touto situáciou. „Ďakujem.“

Začala som nedočkavo trhať papier. Ale prsty sa mi trochu triasli nedočkavosťou. „Trochu mešká, nemyslíš?“ prehodila som trochu uštipačne.

„No hádam jeho rozšírená edícia ti bude dostatočná náhrada,“ povedal akoby nič a upieral na mňa zvedavý pohľad.

„Rozšírená...“ Zdvihla som obočie.

„Bella, otvor to, prosím. Potom ti to vysvetlím.“ Zasmial sa mojím nekonečným otázkam a trochu nedočkavo sa pomrvil.

Ako zázrakom sa mi konečne podarilo papier roztrhnúť a zdvihla som veko balíku. Zatajil sa mi dych. To, čo som uvidela, mi úplne vyrazilo dych. Predpokladala som nejaké šperky, alebo drahé šaty, či luxusný parfum... Nie toto by som nikdy nečakala. Ale kedy sa Edward správal podľa toho, čo sa od neho očakávalo.

V škatuli, v hodvábnom papieri, boli uložené krásne topánky na vysokej plnej platforme. Dômyselný dizajn. Elegantné. Nikdy som také nič nevidela. Prekvapene som rozšírila oči. Boli prekrásne.

Ale topánky? Čakala som... no neviem. Všetko možné. Ale topánky určite nie.

„Sú... krásne,“ povedala som prekvapene, aj keď som si nebola istá, či je to správne slovo. Uchvátene som pozerala na to, čo mi ležalo v rukách.

Edward sa mojím zjavným rozpakom len zasmial. „Ukážem ti ako fungujú.“

„Fungujú?“ no ten bol dnes naozaj samé prekvapenie. „Edward, chodiť viem. Teda teoretické znalosti ovládam – prax síce sem-tam pokrivkáva a ja niekedy možno strácam balanc. Ale žeby som potrebovala učiť viazať šnúrky alebo zapínať pracky.“ Bľabotala som piate cez deviate. Nie, tieto nemali šnúrky ani pracky, ale jeho zmienka o funkcií topánok ma vyviedla z kontextu. Úprimne? Vlastne celý tento dar.

Edward sa znovu okúzľujúco zasmial, ale inak si mojej obhajoby vôbec nevšímal.

„Majú vymeniteľnú vrchnú časť. To je tá rozšírená edícia, čo som ti na začiatku spomínal. Doma ťa čaká tridsať párov. Jednoducho si ich podľa potreby vymeníš...“ Jeho hlas doliehal k mojim ušiam, ale ja som tomu celému akosi nerozumela. Nedokázala som prinútiť môj mozog k činnosti, na ktorú bol stvorený. „Farba a povrchový dizajn platformy sa ti zmení podľa signálu, ktorý vyšle čip vo vrchnej časti.“

Vysunul čiernu časť s mašľou pri palci a v ruke mu zostala iba čierna platforma, ktorá bola ešte pred chvíľou ešte jemne strieborná. Chytil do rúk červenú s peknou sponou na boku a pripojil k čiernej platforme. Tá sa ako kúzlom premenila na krvavočervenú. „Samozrejme, nie je tam tridsať variant, ale iba sedem. Ale to by nemalo byť veľmi nápadné. Dôležitý je vrch.“

Oči som odtrhla od tej zázračnej škatuľky a pozrela naňho s očami rozšírenými od prekvapenia. Čo na to povedať?

„Ja nemám slov. Odkiaľ...“ habkala som. Dnes mi to koktanie išlo jedna radosť. Ale toto bolo niečo, čo som naozaj nečakala. Kolieska v mojej mysli sa zasekli a nechceli sa rozbehnúť. Vôbec som nerozumela, prečo si dal takú námahu, kvôli topánkam. Keby mi kúpi tridsať párov, určite ho to vyjde lacnejšie. „Kde si to zohnal?“

„Navrhol som ich sám. Sú vyrobené špeciálne pre teba. Nikto okrem mňa nevie, ako fungujú,“ povedal dôležito a ja som sa musela veľmi snažiť, aby som sa nerozosmiala. Odkedy je také dôležité, aby nikto nevedel, že nosím rovnaké topánky, a mením len ich spodnú časť? Vlastne, každý by také chcel. Bol by z toho hit.

„Edward, ale...“ chcela som mu práve namietnuť, ale on ma zastavil.

„To nie je všetko.“ Chytil topánky do ruky a natočil mi ich tak, aby som ich lepšie videla. „V ľavom podpätku máš zabudovaný lokalizátor. Keby sa niečo dialo, vyklopeš ním morzeovkou SOS a on sa automaticky aktivuje.“ Zamračila som sa. Toto už nebolo vôbec smiešne. Ale vonkoncom to nebolo všetko. „V pravom, keď stlačíš platformu na týchto troch miestach...“ Palcom, ukazovákom a prostredníkom pritlačil na rôznych miestach oproti sebe a ozvalo sa cvaknutie. Od prekvapenia sa mi rozšírili oči.

Podpätok sa uvolnil a z boku vyšla malá zbraň, ktorú som poznala.

„Sigma XS,“ šepla som.

„Navrhnutá pre teba,“ prikývol.

„Vtedy na tom cvičení...“ Jednotlivé dieliky skladačky začali zapadať na svoje miesto. O môj Bože a ja som chcela len nejaké čačky a on pre mňa vyrobil zbraň a topánky.

„Áno, potreboval som vedieť, či ti vyhovuje jej veľkosť, a ako sa ti s ňou bude strieľať, aby som prípadné nedostatky vedel ešte doladiť.“ Nervózne si vošiel do vlasov, zatlačil zbraň na jej miesto a podal mi moje super-topánky.

„Edward, ja nemám slov,“ šepla som v rozpakoch. Pretočila som ich v ruke a rozmýšľala, čo mu k tomu povedať. „Cítim sa ako Bond, keď ho Q chystá na misiu.“

Slabo sa usmial a kusol si do pery. „Len mi sľúb, že to budeš nosiť, a nespravíš bez toho ani krok.“

„Preto je tam toľko variant?“ povedala som so smiechom, ale on sa tváril vážne. Tak som zdvihla obočie. „A kde je staré nosenie zbraní v kabelke alebo v puzdre medzi stehnami?“

Edward si povzdychol a naklonil hlavu trochu na bok. „Je to ľahko predvídateľné.“

Čakala som že ešte niečo povie, ale on len zaryto mlčal a čakal na sľub. Dnes bol teda zvláštny. Najskôr, že nebudem od neho utekať a teraz toto. „Dobre. Sľubujem.“

Spokojne sa usmial a posunul môj darček bokom. Ako v mrákotách som ho pozorovala, ako sa ku mne naklonil a pobozkal ma.

Očarená som mu bozky oplácala, keď v tom som si spomenula na jednu nevyriešenú záležitosť, ktorú stále ochotne posúvame bokom. 

„Edward, počkaj, musíme sa porozprávať.“ Jemne som ho odstrčila od seba a postavila sa na nohy. Odstúpila od neho na niekoľko krokov. Založila som si ruky na hrudi a čakala. Darček nedarček. Odpovede potrebujem.

Len si ticho povzdychol. „Neviem, čo chceš vlastne počuť.“

Jeho vyhýbavá odpoveď sa mi však vôbec nepáčila. Nechcela som sa hádať, ale bolo to dôležité. Dôležitejšie ako čokoľvek iné.

„Nevyspal si sa s nimi?“ šepla som ticho.

„Nie.“ Edwardov pohľad zvážnel. Postavil sa a oprel sa o čelo postele.

„S nejakými inými?“ so zatajeným dychom som čakala na odpoveď. Moje nervy boli našponované na zbláznenie.

„Nie.“ Vytrvalo mi oplácal pohľad a ja som sa prestávala ovládať. Vôbec nespolupracoval.

„Začneš sám, alebo budeme ako na výsluchu a budeš len odpovedať na otázky, ktoré ti položím?“ Vnútri to vo mne začalo úplne vrieť.

„Čo chceš počuť?“ zopakoval svoju otázku a ja som úplne vybuchla.

„Čo chcem počuť? Pravdu, Edward. Aj za cenu, že to bude bolieť,“ vykríkla som a srdce sa mi splašene rozbúchalo. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa pripravila na úder, ktorý ma môže úplne položiť.

„Pravdou je, že odkedy sme sa my dvaja pobozkali, tak žiadna iná nebola...“ šepol a pristúpil o krok bližšie. Jeho oči planuli. Uprene sledoval každý môj pohyb a mimiku, akoby sa snažil vyhodnotiť celú situáciu.

Šokovane som otvorila ústa. „Počkaj, chceš mi povedať, že vtedy, keď sme sa prvýkrát pobozkali a ty si mal v spálni tie dve...“ onemela som od úžasu. Čo sa mi tu snažil nahovoriť?

„V tú noc, keď sme sa prvýkrát pobozkali,“ povedal šepkom ako niečo posvätného a ja som vedela, že vraví pravdu.

„Ale veď ťa čakali...“ nechápavo som zavrtela hlavou.

„Poslal som ich preč potom, čo sa stalo...“ Pohol sa o ďalší krok a ja som o krok ustúpila.

 „Aha. Dobre.“ Uhľa som jeho pohľadu a snažila sa dať myšlienky dokopy. „A čo sa stalo vtedy u teba v dome? Prečo prišiel Jerry a ty si odkráčal s tými...“ snažila som sa o vyrovnaný hlas. V mojom vnútri bola hotová búrka pocitov. Úľava i strach. Dobre, možno s nikým nespal, ale aj tak. Prečo to urobil? Už len spomienka na to mi vháňala slzy do očí. Zaťala som zuby a pozrela stranou.

„Bella, bolo to nevyhnutné. Ver, že nechcel som od teba odísť,“ povedal chlácholivo a natiahol ku mne ruku. Privrela som oči, akoby som tomu mohla uniknúť, alebo sa mi podarilo všetko pochopiť.

„Prečo?“ zopakovala som hlasom, ktorý sa mi lámal. Nechcela som, aby to počul. Rozhodla som sa mu predsa veriť. Napriek tomu to bolo ťažké.

To sa mi už jeho paže ovinuli okolo môjho hrudníku a celým telom mi prešiel silný elektrický výboj. „Bella, prisahám. Musel som. Nič som s nimi nemal. Musel som sa však s nimi ukázať na verejnosti.“

„Čože?“ nastal skrat a ja som prudko otvorila oči. „Čo s tým má ale spoločné Jerry?“

Edward pozrel stranou a zdalo sa mi akoby hľadal tie správne slová. Zrazu ma pustil a vošiel si rukami do vlasov.

„Jerry prišiel, aby mi pripomenul... moje povinnosti.“ Pokrčil plecami. Prešiel k oknu a oprel sa oboma rukami o jeho rám.

„Povinnosti?“ šepla som neveriacky. Cítila som sa ako zlý magnetofón, ktorý opakuje len posledné slovo. Hlava sa mi zatočila.

„Áno, je mojou povinnosťou sa na verejnosti ukazovať so ženami, je to môj image. To by si mala vedieť ty najlepšie,“ šepol tvrdo a ja som mala pocit, že zle počujem.

„To nemyslíš vážne?“ zalapala som po dychu a tackavo podišla k nemu. Zatriasla som jeho ramenom a vynútila si jeho pozornosť. „Nechceš mi hádam povedať, že si ma tam nechal len kvôli tomu, aby tvoj obrázok reality zostal neporušený?“

Len prikývol a ja som myslela, že to už nemôže byť horšie. Sledoval moje reakcie a ja som nevedela, či mám po ňom hodiť ďalšiu vázu Marie Antoinetty. V hlave mi zostalo úplne vzduchoprázdno.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa pozbierať všetky dôležité fakty, a tie malé čriepky istoty, ktoré sú pre mňa dôležité. Neriešim minulosť. Dôležitá je budúcnosť.

„A ja do tej tvojej mozaiky evidentne nezapadám,“ konštatovala som bezducho a chcela sa otočiť. Edward ma ale chytil za ruku a stočil ma k sebe.

„Nie. Ale ja nemôžem byť bez teba. Bella, čo to nevidíš? Si tá najdôležitejšia osoba v mojom živote,“ šepol naliehavo. Rukami som sa vzoprela na jeho hrudi a snažila sa od neho odtlačiť. Nasucho som prehltla.

„Ak som to správne pochopila, chceš, aby sme mali spolu vzťah?“ Nie, to nemôže byť pravda. Celé som to zle pochopila.

Edward ale prikývol. „Áno, nemôžem byť bez teba. Len to nikto nemôže vedieť.“

„Nikto? Chceš tým povedať, že naďalej budeš okolo seba robiť ilúziu playboya a supersamca?“ nemohla som tomu veriť.

Trhla som svojimi rukami tak prudko, že sa mi konečne podarilo mu vytrhnúť. Rýchlo som odstúpila a pohľadom hľadala svoje veci.

„Bella, ale to bude iba naoko. Nič z toho nebude skutočné. Bývame spolu už prakticky päť rokov, nikto si nevšimne, že máme vzťah.“ Edward horúčkovito vysvetľoval svoju teóriu dokonalého vzťahu.

„Toto nemôžeš myslieť vážne,“ šepla som neveriacky.

„Bella, spolu to zvládneme.“ Edward urobil krok ku mne, ale ja som ho pohybom ruky zastavila.

Toto je snáď zlý sen. Ja som tak neskutočne hlúpa. Hlúpa a naivná. Otočila som sa a v zúrivosti schytila rifle a navliekala ich na seba.

Edward len zlostne zamával rukami. „Kam ideš? Bella! Sľúbila si niečo.“

Och, zastreľte ma niekto. Alebo jeho a nech toto už nemusím riešiť. Rýchlo som si zapla košeľu a chytila batoh do ruky. „Áno, že neutečiem. A ja predsa neutekám. Teraz ale tvoju prítomnosť nemôžem už vystáť. A keďže si mi prekazil vzťah s mojou domácou, sadám na prvé lietadlo a letím do štátov.“

Poobzerala som okolo seba, ale po mojich topánkach nebolo ani chýru ani slychu. Ale predtým boli určite pod stolíkom. Nechcela som sa tu zdržovať ani minútu. Šinula som pohľadom na posteľ, kde ležali moje nové topánky. Nechcela som si ich brať. Ale bosá ísť nemôžem. Ja sa na to môžem vykašlať. Zlostne som prešla k posteli a chytila tie červené nádhery. Rýchlo som do nich vkĺzla.

Edward rýchlo pristúpil ku mne a položil ruku na moje plecia. Ako po prechode elektrickým prúdom ma koplo a ja som jeho ruku rýchlo striasla.

„Nedotýkaj sa ma,“ precedila som medzi zuby.

„Bella, no tak. Vernosť ti nestačí.“ Och áno, ja som tu tá zlá a prehnane náročná žena.

„Ocenila by som, keby si využil iný let a nechal ma na pokoji. Pre tentokrát, naozaj.“

Na moje prekvapenie si rezignovane povzdychol a odstúpil. Ako víchor som prešla popri ňom a vyšla dverami.

Že som ja idiot nezostala pri predsavzatí o profesionálnom vzťahu.

Tak, čo si myslíte o darčeku a Edwardových odpovediach? Čo bude teraz ďalej nasledovať, keď sa opäť stretnú? Myslíte, že Bella pristúpi na Edwardov pohľad na vzťah, alebo ho bude musieť on zmeniť? Je to hra, alebo niečo viac? 

A samozrejme, ďakujem za krásne komentáre pri poslednej kapitole. Dúfam, že sa vám aj táto páčila, napriek zvratu, ktorý nastal. Veľmi som zvedavá na váš názor. 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 25. kapitola: