Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - Prológ + 1. kapitola

17.04.2010 (16:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3545×

Prológ:

Edward:

D alebo radšej C? Hm... Skôr D, tak to znie lepšie. Konečne. Dopísal som ďalšiu svoju skladbu. Chýba jej už len výstižný názov.

Tak ako každý podvečer, som aj dnes sedel za svojím piánom a skladal som nové piesne. Venoval som sa tomu, čo som zbožňoval a nebol som jediný. Každý z mojej početnej rodiny sa teraz, tak ako každý podvečer, venoval svojej záľube. Môj adoptívny otec, Carlisle, si čítal knihu s najnovšími metódami pri operácii chrbtice a moja mama Esme načrtávala nákres našej záhrady, ktorú sa chystala vynoviť. Moja malá otravná sestrička Alice pracovala na rozšírení svojho šatníka, zatiaľ čo moja druhá sestra Rosalie zdokonaľovala svoj už aj tak dokonalý Cabriolet. A obidvaja moji bratia sa práve teraz vracali z lovu. Už som počul ich myšlienky, takže boli blízko.

Ding - dong, ding - dong, hodiny začali odbíjať šiestu, keď som úplne znehybnel. Nevnímal som absolútne nič. Nedokázal som prísť ani na to, kde som a s kým. Akoby sa okolo mňa rozprestrela nepreniknuteľná hmla. No napriek tomu, ku mne cez tú hmlu doliehal akýsi hlas.

,,Konečne. Už nás viac nebudete ohrozovať. Rozlúčte sa s vašimi spomienkami.“ A vtedy som to pochopil. Pochopil som, prečo sa nemôžem hýbať, pochopil som, prečo ich Alice nevidela útočiť, prečo som ich ja nepočul. Pochopil som, kto za tým všetkým stojí. No hlavne, som vedel, že si na to už nespomeniem. Niekde hlboko vo mne som cítil, ako sa ku mne niekto blíži a nepatrne som cítil ako ma chytil za hlavu.

,,Nenechaj tam nič, Nicolas. Nech si nepamätajú ani to, ako sa volajú.“ Presne vtedy mnou prešla divná triaška a následne začala ukrutná bolesť hlavy. Cítil som akoby mi mozog pulzoval a narážal na steny mojej lebky. Vedel som, čo sa stane a moje posledné myšlienky, predtým než moju myseľ pohltila prázdnota, patrili mojej milovanej rodine.

1. kapitola: Ja musím... Nie, ja chcem!

Bella:

Stále som tomu nemohla uveriť. Ja? Prečo ja? Prečo práve ja? Veď nie som ničím zvláštnym výnimočná. Dobre, som maximálne nemotorná, ale to sa asi neráta. Čo by som teraz robila, keby sa veci takto nevyvinuli? Keby bolo všetko také normálne aké by to malo byť. Teraz by som sa takto nemusela rozhodovať, keby si ma pred mnohými rokmi neadoptoval jeden upír, túžiaci po rodine. Nič by som nevedela o tajnom svete týchto mystických bytostí, žila by som si v krásnej nevedomosti. Alebo nie? Veď už ako malá som sa cítila akosi inak, akoby som sa od ostatných niečím líšila. Nezapadla som medzi nich. Možno sa nakoniec všetko toto predsa len malo stať. Možno toto má byť mojím poslaním na tejto zemi. Nezáležiac od miesta, okolia alebo informovanosti, možno toto je to čo mám spraviť. Možno toto je mojím osudom. Áno... Cítim, že aj keď je to nebezpečné, že aj keď ma to môže stáť život, viem, že je to správne. Niečo vo mne mi našepkávalo, že to takto má byť. Akoby som celý život čakala práve na toto. A teraz to prišlo...

Je to už dobrých šesť mesiacov, čo sa v našom dome objavila malá upírka, pripomínajúca elfa. Presviedčala nás, že vidí budúcnosť, a že tá nie je pre jej rodinu šťastná. Tvrdila, že len ja im dokážem pomôcť. Že len ja to všetko môžem napraviť. Samozrejme, môj otec jej neveril a vyhnal ju preč. Bál sa, že pre nás môže byť hrozbou. Nestávalo sa často, že si nejaký upír adoptuje ľudské dieťa. Bál sa, že jej príchodom by na nás uvrhla nebezpečenstvo, ktorému sme sa toľké roky snažili vyhýbať. Nemôžem mu to vyčítať. Aj napriek rozdielu medzi našimi druhmi, sa vždy snažil byť skvelým a starostlivým otcom. No niečo vo mne mi hovorilo, že tá malá upírka neklame. Potajomky som sa s ňou stretla a ona mi všetko vysvetlila.

Rozprávala mi o jej rodine a o tom, ako a ich niekto pokúsi rozdeliť. To ako sa mu to podarí a oni s tým nebudú môcť nič urobiť. To ako nebudú mať kam újsť, lebo ich tak či tak nájdu. No povedala mi aj to, že napriek tomu, že sa to stane, stále majú šancu na záchranu. Šancu znovu byť rodinou, akou boli pred tým. Že tou šancou som ja. Povedala mi, že mám vraj akýsi dar. Dar, o ktorom asi ani môj otec nevie. A keď mi o ňom povedala, došlo mi mnoho vecí, ktoré som doteraz nechápala. Došlo mi prečo nás aj napriek prísnym pravidlám o upírskom utajení doteraz nikto nenašiel. Prečo sa nám darilo sa tak dobre skrývať. Všetko kvôli môjmu daru. Daru, o ktorom vraj mnohý upíri túžiaci po moci mohli len snívať. Maskovanie. To bol môj dar. Vlastne ani neviem ako to poriadne funguje. Vraj aj pre ňu bolo obtiažne ma nájsť. Nebyť jej daru jasnovidectva, tak by to zrejme nedokázala. Tvrdila, že keby som sa raz stala upírkou, že by sa mi ten dar mohol ešte viac posilniť. A tvrdila tiež, že práve pomocou tohto daru, im môžem pomôcť. Aj keď bola pre mňa prakticky cudzia, uverila som jej.

Keď som jej prisľúbila pomoc, ihneď ma zavalila dôležitými inštrukciami. Vysvetlila mi, že potom čo jej rodinu rozdelia, každému vymažú pamäť. Preto mi dala sedem spisov, v ktorých sa v celku podrobne zmieňovala o každom členovi ich rodiny. O jeho ľudskom živote, ale hlavne o tom upírskom. Dala mi mnoho fotiek a tiež sedem zabalených krabičiek. Na každej bolo napísané meno jedného člena rodiny. Ako mi vysvetlila, v tých krabičkách sa nachádzali veci ich srdciam blízke. Typické pre každého jednotlivca. Vždy keď sa mi podarí nájsť jedného člena, práve vďaka týmto veciam a informáciám, mu mám pomôcť spomenúť si. Áno, to bolo vlastne mojou úlohou. Nájsť ich a pomôcť im spomenúť si. Síce som nemala ani šajnu o tom, ako to spravím, no ona mi stále tvrdila, že to zvládnem.

Hm... Ja som si tým až taká istá nebola, no sľúbila som nielen jej ale aj sebe, že sa o to budem snažiť najviac ako dokážem. Akosi som niečo pociťovala k nej a jej rodine. Bolo to zvláštne, no boli mi akýsi blízky. To bol hlavný dôvod, prečo som sa rozhodla im pomôcť. Hneď ako mi všetko vysvetlila, zmizla rovnako rýchlo ako sa aj objavila. Všetko vymyslela dopodrobna, takže mne nezostávalo nič iné, len ako sa riadiť jej inštrukciami. Presne za šesť mesiac sa mala moja cesta začať. Celý ten čas, som sa snažila presvedčiť otca, aby ma pustil. Aby mi dovolil odísť a pomôcť im, no on nie. Razantne mi to zakazoval a keď videl, že sa stále nevzdávam, začínal ma strážiť. Denno - denne zo mňa nespúšťal oči a ja som vedela, že ho už nepresvedčím.

Čas utekal a podľa inštrukcií našej nečakanej návštevy sa blížil termín môjho odjazdu. Bohužiaľ to vedel aj môj otec a preto ma strážil ešte viac. Došlo to až tak ďaleko, že ma zamykal vo vlastnej izbe. Obidvaja sme však vedeli, že zamknuté dvere ma od toho neodradia, a preto ešte deň pred mojím odchodom, som sa to pokúsila môjmu otcovi poslednýkrát vysvetliť. Jeho odozva však bola rovnaká, ak nie horšia. Jeho slová mi ešte stále znejú v ušiach.

„Nechcem, aby si odišla. Rozumieš? Varujem ťa! Ak to predsa len spravíš, tak už sa ani nemusíš vracať. Už nebudeš mojou dcérou. Počuješ?“ kričal ako zmyslov zbavený a mňa jeho slová veľmi ranili. Prečo som si musela vyberať medzi ním a tým, čo je mojím osudom. Takto to malo byť? Aby som pomohla niekomu, komu len ja môžem pomôcť, musím stratiť svoju jedinú rodinu? To je daň za to, čo musím spraviť? Nie... Ja chcem. Chcem im pomôcť. A preto sa teraz, síce s ťažkým srdom, potichu balím. Tie najdôležitejšie veci som už mala dávno dobre uložené v batohu, a teraz som si do druhej tašky balila nejaké to oblečenie. Ako vždy, ma aj dnes večer otec zamkol v izbe. Vďaka svojmu daru som vedela, že nezistí môj plán na útek.

Keď som už bola pripravená, ešte raz a zrejme posledný raz som sa poobzerala po svojej izbe. S boľavým srdcom a slzami v očiach som sa rozlúčila s týmito priestormi, ktoré mi boli domovom dobrých šesť rokov a potichu som otvorila okno. Na jednej strane sa nachádzal odkvap a na druhej zase drevený stojan na popínavé kvety, ktorý bol prichytené o stenu. Kvôli mojej nemotornosti som si radšej zvolila stojan a opatrne som liezla dole. Našťastie som mala izbu na prvom poschodí, takže to netrvalo dlho. Bez ujmy som sa dostala na zem a rýchlo sa vybrala do neďalekého lesa. Síce som nebola žiaden zálesák, no cestu som poznala. Vybrala som sa po menšom lesnom chodníku a vedľa jedinej bleskom zhorenej jedličky, som zahla doprava. Šla som stále rovno a smerovala si to k neďalekej diaľnici. Asi tak o pol hodinu som na ňu konečne natrafila a pomaly šliapala smerom na sever. Podľa inštrukcií, sa tu malo presne o 9:06 objaviť auto s postarším manželským párom, ktoré som mala stopnúť. A presne o 9:06 sa tak aj stalo. Ako pravý stopár som ich zastavila a prihovorila sa k asi tak šesťdesiatročnej ročnej pani.

,,Dobrý večer. Nemohli by ste ma zviesť, prosím. Vracala som sa z návštevy a akosi som zabudla na čas. Zmeškala som svoj autobus a moji rodičia sa už o mňa musia určite báť.“ A nahodila som psie oči, ktoré som už dlho pred zrkadlom nacvičovať.

,,Iste, drahá. Nastúp si,“ milo mi odvetila stará pani. Rýchlo som nastúpila a my sme sa pohli.

,,Kam ťa máme odviesť?“ opýtal sa ma jej manžel.

,,Bývam na Thomson Street 54,“ zaklamala som. Táto adresa sa mi práve teraz hodila. Na jej rohu sa totižto nachádzala telefónna búdka. Odtiaľ som si mohla zavolať taxík, ktorý by ma odviezol na blízke letisko. Letenku som dostala od elfskej upírky a dostala som od nej aj nejaké peniaze na cestu. A presne ako to bolo naplánované, som teraz čakal na rohu ulíc Thomson Street a Mount Street, až kým predo mnou nezastavil taxík.

,,Tak, kam to bude, mladá slečna?“ pýtal sa ma dosť úchylne vyzerajúci muž v stredných rokoch.

,,Na letisko Airlinefly.“ 

,,Sme tu. Bude to 28 dolárov,“ dala som mu peniaze a rýchlo mierila od neho čo najďalej. Vstúpila som cez posuvné dvere a zamierila k jedinej žene za priehradkou.

,,Dobrý večer,“ milo som ju pozdravila.

,,Dobrý večer. Poprosím vašu letenku a pas.“ Na nič som neváhala a ihneď jej ich podala. Všetko si overila a podala mi ich naspäť.

,,Let číslo 710, blok číslo 4. Odlet je o tridsať minút.“

,,Ďakujem,“ a vybrala som sa smerom k bloku číslo 4. Už tu bolo zopár ľudí, tak som sa k nim posadila. Času som mala dosť a tak som sa nakoniec rozhodla, že sa stavím v menšom bufete, tu na letisku. Bohvie kedy sa dostanem k jedlu, tak to teraz musím využiť. Kúpila som si najlepšie vyzerajúcu vec, ktorú tam mali a tiež kávu. Kofeín som síce nikdy nemusela, no tentoraz som potrebovala silu. Sendvič, ktorý nebol ani zďaleka chutný, som do seba nakoniec predsa len dostala a pomaly som si usrkávala z nechutnej kávy. Pomaly mi čas utekal a ani som si neuvedomila a už sme nastupovali. Moje sedadlo bolo pri uličke, hneď vedľa mladej ženy, ktorá sa už ukladala k spánku. Keď som sa teraz nad tým zamyslela, nebolo by na škodu si trochu pospať. Najpohodlnejšie ako som mohla, som sa uložila k odpočinku a čakala, kedy vzlietneme. Lietadlom trochu otriaslo, kapitán oznamoval vzlet a na mňa pomaly doliehali zmeny tlaku. Ešte nikdy predtým som neletela, preto som bola trochu nervózna. Ako sa zdalo, bolo to normálne, ale ani to ma neupokojilo. Vedela som, ž let lietadlom si asi neobľúbim. Tak toľko k môjmu odpočinku. Vedela som, že pristáť by sme mali asi tak za hodinu. Až za hodinu. Skvelé. Nejako to snáď vydržím. 

Ďakovala som Bohu, keď už som po tej neuveriteľne dlhej a napätej hodine konečne stála na pevnej zemi. Asi pred desiatimi minútami sme pristáli v Lausanne, blízko Ženevského jazera vo Švajčiarsku, kde sa mal podľa mojich inštrukcií nachádzať prvý člen hľadanej upírskej rodiny. Pri letisku som si chytila taxík a nechala sa odviesť do neďalekej rekreačnej oblasti, kde prenajímali na ubytovanie chatky v lesoch. Došli sme tam ani nie za dvadsať minút a o ďalších desať som už stála v chatke číslo 9. Nebola veľká, no napriek tomu útulná. Vybalila som si tých svojich pár vecí a rozhodla sa, že si trochu pospím. Mohlo byť tak okolo jedenástej a v túto večernú hodinu by som nevyriešila asi nič. Rýchlo som si dopriala teplú sprchu a zaľahla do maličkej postele. Moja posledná myšlienka, predtým než som sa nechala unášať snami plnými upírov, dôležitých inštrukcií a padajúcich lietadiel, bola: ,Alice, do čoho si ma to zatiahla?'

Ráno som sa zobudila skoro, práve svitalo. Vytiahla som si z batohu jeden spis a začala si v ňom listovať. Aj keď som ho už poznala naspamäť, pre istotu som si všetko dôležité opakovala. Netrvalo to dlho a tak som si znovu poprezerala ich fotky. Nechcela som si priznať, no veľmi rada som si prezerala najmä fotky jedného člena ich rodiny. Bol to práve on, ktorého som tu mala nájsť. Edward... Ach... Neviem čo to so mnou bolo, no niečo ma k nemu ťahalo a nebol to jeho dych vyrážajúci vzhľad. Možno niečo v jeho očiach... Neviem, vážne neviem. Snáď sa mi ho podarí presvedčiť. Podľa Alice, malo byť presvedčenie Edwarda to najťažšie, ale zároveň aj to najdôležitejšie. Ak by si totižto spomenul, vedel by veľmi dobre pomôcť ostatným, lenže... Problém bol ako presvedčiť jeho. Dúfala som, že vďaka svojmu daru čítania myšlienok by mi mohol na začiatok aspoň trochu dôverovať a potom, keby mi dovolil ukázať mu všetky tieto veci, mohla by som mu pomôcť. Chcela som mu pomôcť. Nikto by nemal byť oddelený od svojej rodiny.

Rodina... Zosmutnela som, keď som si spomenula na svojho otca. Čo asi teraz robí? Hľadá ma? Alebo na mňa zanevrel? Určite sa strachuje. Tak veľmi som mu chcela zavolať a uistiť ho, že som v poriadku. No nemohla som. Alice ma pred tým varovala a ja som nechcela ohroziť túto misiu. Ak sa mi to podarí, odpustí mi? Na túto otázku som si nedokázala odpovedať. Ťažko som si povzdychla a vyhrabala sa z postele. Obliekla som sa a zamierila k hlavnej chate, kde sa okrem kancelárie nachádzal aj bufet. Jedlo tu bolo omnoho lepšie ako to na letisku a hneď ako som sa najedla, vzala som si mapku okolia, ktorá tu bola po ruke. Vonku na lavičke som si vyznačila trasu, ktorou som sa mala dostať na jednu lúku, neďaleko jazera, kde sa mal okolo obeda zastaviť práve Edward. Vybrala som sa teda tým smerom, aby som tam včas došla a čím som bola bližšie, tým som bola stále viac a viac nervóznejšia. Najzaujímavejšie na tom bolo, že tá nervozita nepochádzala z toho, že som sa onedlho mala stretnúť s cudzím upírom, ale z toho, že konečne uvidím toho anjela naživo.

Bože Bella. Spamätaj sa! Sústreď sa na svoju úlohu, neustále som si opakovala. Pomaly som sa vliekla lesom a samozrejme párkrát zakopla. Keď už som stála v tieni stromov obklopujúcich lúku, ku ktorej som smerovala, zahľadela som sa na hodinky. 10:16. Skvelé, zdá sa, že sa v túre po lese zlepšujem. Usadila som na neďaleký kameň a napäto sledovala svoje okolie. 10:45... nič. 11:22... nič. 12:04... stále nič. 12:37... začína pršať. Super, už len toto mi chýbalo. Ešteže som si vzala svoju bundu s kapucňou. Takto aspoň tak veľmi nezmoknem.

Kde do čerta ten Edward viazne, pomaly som sa naňho začala hnevať.

Mohol by si pohnúť.

Keď už som tu v tomto mraze a vlhku trčala dobré tri hodiny, konečne som začula nejaký pohyb. Vychádzal od stromov naproti mne.

Žeby to bol on? Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Jemne som nadskočila, keď som začula prasknutie vetvy a hneď na to mi poskočilo aj srdce, pretože sa odtiaľ vynoril on.

Edward, pomyslela som si, no asi to bola chyba. Presne vtedy sa jeho doteraz smutný výraz zmenil na nebezpečný. Pootočil hlavou mojím smerom a jeho chladné, uhľovočierne oči sa zabodávali do mojich, čokoládovohnedých.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - Prológ + 1. kapitola: