Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 9. kapitola

17.05.2010 (18:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2809×

9. kapitola: Kto je na rade?

Edward:

To snáď nie je možné! Ona musí byť nejaký magnet na nebezpečenstvá. Inak to proste nedáva zmysel. Jedine ona môže mať také „šťastie.“ Pošlem ju na najnepravdepodobnejšie miesto výskytu upíra a ona natrafí rovno na stanovište novorodených. To sa len jej môže stať. To len ona môže byť taká hlúpa a nezodpovedná, že rovno nabehne do ich brlohu. Ach Bella, Bella. Dúfam, že to stihneme. Rýchlo som zabrzdil a vyskočil z auta. Ani som sa neobťažoval so zamykaním, utekal som k baru „Krvavá Louisiana,“ s Alice v pätách. Práve keď som vstúpil došla mi od Belli ďalšia správa: „Dolu tmavými schodmi, tmavou chodbou až ku kovovým dverám. Čakám vás.“ Chvála Bohu. Konečne dostala rozum, už sa tam len dostať. Barmana sme úplne odignorovali, nielen z jeho myšlienok ale aj z jeho pohľadu, som vedel, že s nami nechce mať problémy. Príliš sa podobáme na tých, ktorí využívajú jeho tajnú podzemnú chodbu. Na nič sme s Alice nečakali a podľa Belliných inštrukcií sme sa hnali za ňou. Keď v tom...

„Nejaký upír držiaci Bellu pod krkom... Bella v kamennej okrúhlej miestnosti s Jasperom a tým upírom... Upír kopajúci Bellu do brucha, praskanie jej rebier... Bella ako niečo hovorí a potom ďalšie praskanie kostí, keď jej ten upír stúpne na ruku... Bella ako letí cez celú miestnosť a tvrdo dopadá do steny... Krv na jej rukách... Smädné krvavočervené oči jej mučiteľa...“

Nie, táto Alicina vízia sa nesmie naplniť. Zrýchlil som ako som len vedel a ani nie o sekundu som už stál pred kovovými dverami. Všetko mi bolo jedno, moja bezpečnosť bola teraz druhoradá. Jediné na čom záležalo, bola Bella. Moja Bella... Jej sa nesmie nič stať!

Stál som pred mohutnými drevenými dverami, cez ktoré ku mne doliehali nielen slová ale ja myšlienky dvoch upírov. Toto bola tá správna miestnosť. Počul som za ňou nepravidelný tlkot srdca. Ihneď som ho spoznal. Moja Bella... Už som tam chcel vtrhnúť, keď ma Alice zastavila.

,Počkaj chvíľu,' ako ma o toto mohla žiadať? Veď sú tam dvaja smädný upíri a krvácajúca Bella. No zrejme som urobil dobre.

„Odíďte, nedýchajte. Vypočujem ju sám. Choďte, nepočuli ste ma. Potrebujeme ju živú. Zatiaľ.“ To je predsa Jasper. Upírim aj vnútorným sluchom som začul ako všetci v miestnosti odišli a ostali tam len Jasper a Bella. Na nič som nečakal a vtrhol tam. Ihneď som sa pobral k Belle, nad ktorou sa skláňal Jasper a odstrčil som ho od nej. Postavil som sa pred ňu do bojovej pozície a zlostne zavrčal. Jasper môj postoj opakoval a takisto aj gesto, keď zakročila Alice.

„Jasper,“ slabo hlesla a Jasper sa za ňou otočil. Chvíľu si obidvaja zasnene a omámene hľadeli do očí a ich myšlienky boli veľmi zmätené.

„Teba poznám.“ Neisto k nej pristúpil Jasper a nespúšťal z nej oči.

„Bodaj by nie, keď sme manželia,“ odvetila mu veselo Alice. Na Jasperovej tvári sa zračil šok, jeho myšlienky pobehovali rôznymi smermi. Na jednej strane Alice podvedome spoznával, no na strane druhej, nevedel odkiaľ. Všetko sa však zvrtlo, keď Alice bolestivo zastonala a zvalila sa na zem. Vedel som, čo sa stalo. Spomenula si a teraz sa s tým musí vyrovnať. Jasper ju ihneď vzal do náručia a otočil sa na mňa. Spýtavo na mňa hľadel. Jeho myšlienky boli zúfalé, nevedel prečo, no musel Alice pomôcť. Jej bolesť bola aj jeho.

„Ak jej chceš pomôcť, musíme odtiaľto ihneď odísť.“ Inak moja Bella... Ani nechcem pomyslieť, čo by sa jej mohlo stať. Jasper premýšľal presne desať sekúnd nad jeho možnosťami a rozhodne na mňa pozrel. Áno, ďakujem Bože. Jasper si vybral Alice.

„Nasleduj ma.“ Opatrne som vzal Bellu do náruče a snažil sa ju udržať pri vedomí.

„Bella... láska... Bella.“ No bolo mi jasné, že sa mi pomaly stráca. Utekal som bleskurýchle za Jasperom, ktorý nás viedol tmavými opustenými chodbami, až sme sa ocitli pred ďalšími kovovými dverami. Otvoril ich a ku mne zavial čerstvý vzduch. Do nosa mi udrela Bellina lahodná vôňa krvi, no svoj smäd som mal pevne pod kontrolou. Nasledoval som ho do špinavej uličky a až neskôr mi prišla povedomá. Ani nie pred desiatimi minútami som cez ňu prechádzal. Aká irónia. Pohybovali sme sa rýchlo, na všetky opatrenia zabúdajúc, každí snažiac sa pomôcť svojej láske. Áno, láske... Nech si budem zapierať akokoľvek veľmi a akokoľvek silno, moje city k tej malej krehkej bytosti v mojom náručí sa nikdy nezmenia. Milujem ju... Milujem ju celou svojou bytosťou. Keď sa upír raz zamilujem, je to na celý život. Už sa to nikdy nezmení. V jednej chvíli sa toto anjelske stvorenie stalo zmyslom mojej existencie a ja nedopustím, aby sa jej niečo stalo. Problém je však v tom, že k doktorovi ju nemôžem odviesť. Nieslo by to zo sebou príliš mnoho nepríjemných otázok. Musím sa spoľahnúť na svoje vlastné schopnosti. Ešte že som študoval medicínu hneď niekoľkokrát, škoda však, že v praxi som si ju ešte nestihol overiť. Prečo sa práve Bella stane mojim pokusným králikom? Všetko je to ako zlý, nepodarený vtip.

„Dobre, tu by sme mali byť už v bezpečí,“ povedal som Jasperovi, keď sme sa ocitli pri ďalekej zrúcanine nejakého starého domu. Dom bol zjavne pod plameňmi, pretože celá južná časť bola spálená a čierna. V severnej časti sa nachádzalo pár izieb, ktoré boli viac - menej obytné. Do jednej, ktorá vyzerala najpohodlnejšie, som opatrne uložil Bellu a ihneď sa jej začal venovať. Cestou sem som v rýchlosti ukradol pár vecí, ktoré by sa nám mohli hodiť. Lekárnička z nejakého auta, pár obväzov a náplastí z lekárne a ešte zopár drobností. Jasper zatiaľ odniesol Alice do vedľajšej izby a ani sa od nej nepohol. Cez jeho myšlienky som vedel, že pri nej zostane celý čas. Dobre, pusťme sa do toho.

Opatrne som skontroloval všetky Belline zranenia, nezdalo sa to až také vážne. Všetko by som mohol ošetriť aj na takomto opustenom a nanajvýš nevhodnom mieste. Z plastovej fľaše, ktorú som tiež cestou ukradol, som nalial čistú vodu na kus látky z mojej košele a poutieral som krv z Bellinej šije. Najlepšie ako sa dalo som to miesto obviazal. Odhadoval som to tak na slabší otras mozgu a ten potrebuje teraz hlavne pokoj. To by bola hlava. A teraz rebrá a ruka. Hm... Tak sa zdá, že mi neostáva nič iné ako jej vyzliecť tričko. Moje vychovanie mi v tom však bránilo, no musel som to spraviť. Je to pre jej dobro. Opatrne som ju vyzliekol z bundy aj z trička. Nohavice mohli ostať tak ako boli, no ešte som ju vyzul. Hodil som cez ňu deku, aby jej nebola veľká zima, no prikryl som ju len do pása. Opatrne som ju ešte raz vyšetril a ihneď som jej začal spevňovať trup. Obväzy som musel utiahnuť dosť silne, dúfal som, že som to neprehnal. No problém nastal pri ruke. Nemal som žiadnu sadru. Zlomenina bola na mieste, kde by snáď mohla postačiť aj dlaha. Hm... Jednoznačne, keď už na tom bude lepšie, musí navštíviť doktora. Nejako to už potom s Alice vyriešime. Znovu som ďakoval za svoje znalosti z medicíny, neviem čo by som si teraz bez nich počal. Tak... ruka, hlava aj rebrá vcelku ošetrené a upevnené. Všetko, čo som pre ňu teraz mohol spraviť. Zahľadel som sa do jej bezvedomej tváre a dúfal, že sa preberie čo najskôr. Musí... Znamená pre mňa všetko. Rýchlo som vytiahol zo svojej tašky jednu svoju košeľu a opatrne som ju Belle obliekol. Poriadne som ju poprikrýval a rozhodol sa, že sa pozriem za tými dvoma. Nerád som ju nechával osamote, no Jasperove myšlienky mi napovedali, že onedlho by sem zrejme vletel.

Jasper sedel vedľa mojej sestry na posteli a držal ju za ruku.

„Čo sa to s ňou deje?“ vyzvedal môj brat.

„To čo so mnou pred niekoľkými dňami a to čo sa hádam stane aj s tebou a zvyškom našej rodiny.“ Jasperove myšlienky pobiehali od jedného pojmu k druhému, tak som sa rozhodol vysvetliť mu to.

„Pred pol rokom sme ty, ja Alice a zvyšok našej rodiny bývali na Aljaške. Navštevovali sme strednú školu a žili si vlastné životy vedľa ľudí. Potom sa však niečo stalo. Rozdelili nás. Volturiovci. Každému z nás vymazali pamäť a pre bezpečnosť nás poslali na úplne iné kontinenty. Ja som ešte pred nedávnom patril do Volturiovskej gardy. Práve som bol na misii vo Švajčiarsku, keď som stretol Bellu.“

„To ľudské dievča?“ uisťoval sa. Prikývol som.

„Všetko mi vysvetlila. Povedala mi pravdu a keď som jej uveril, spomenul som si. Práve tým teraz prebieha aj Alice.“ Jasper sa jej zahľadel do tváre a nežne ju pohladil po líci.

„Bella mi povedala, že ju zburcovala práve Alice, presne pred pol rokom. Poslala ju na misiu, aby nás našla a pomohla nám. A to sa jej aj podarilo. Hneď potom, čo som si spomenul, sme sa vybrali po Alice. Našli sme ju až v Rumunsku, kde ju držali v opustenom hrade. Pridala sa k nám, no spomenula si až teraz. Keď zbadala teba, svojho manžela, spriaznenú dušu a priateľa v jednom.“ Jasper nemal slov, dokonca ani v myšlienkach. Vzal som Bellinu tašku a vytiahol z nej krabičku, ktorú Alice vybrala pre Jaspera. Spýtavo sa na mňa zahľadel, keď som mu ju podával.

„Otvor to a prezri si aj toto. Porozmýšľal o tom. Máš čas.“ S týmito slovami som mu podal aj spisy a vrátil sa k Belle.

Môj anjel sa prebral až nadránom. Rozospato otvoril oči a hneď ich na mňa aj uprel. Chcel sa posadiť, no rázne som ho zadržal.

„Musíš odpočívať a najlepšie nehýbať sa.“ Zachmúrila sa, no mne to pripadalo roztomilé. Usmial som sa na ňu a jej srdce poskočilo. Páčilo sa mi ako na mňa reaguje, aj keby radšej nemalo. Nemalo by ma obšťastňovať vedomie, že nie som jej ľahostajný, ba práve naopak. Nemal by som sa tešiť jej náklonnosti, jej hlbokému vzťahu, ktorý ku mne cíti. Nemal by som byť taký sebecký. Sľúbil som, že nedovolím, aby jej niekto ublížil a to platí hlavne pre mňa, pretože vzťah so mnou by určite taký bol. Ja som krvilačný upír, netvor, zatiaľ čo ona je krehké, anjelské stvorenie. Musí mať šancu na normálny vzťah a aj keď ma to nesmierne bolí, musím jej to dopriať. Prečo ma však znovu potešili jej myšlienky: ,Nie je zranený? Nestalo sa mu nič? Vyzerá v poriadku, snáď ešte lepšie ako predtým.' Znovu som sa usmial a jej srdce znovu poskočilo.

„Ako sa cítiš? Nie som žiaden doktor, no snažil som sa najlepšie ako som vedel,“ zisťoval som jej stav.

„Myslím, že som v poriadku. Bolí ma síce hlava, no nie je to nič neznesiteľné,“ odpovedala mi. Dobre som však vedel, že je to len hra. Ruka aj rebrá ju tiež boleli, no vedel som, že je to normálne. Zdravou rukou si chytila hlavu a pošúchali si spánky na jednej strane.

„Počkaj, ty si sa o mňa postaral?“ A je to tu. Jej myšlienky mi presne naznačili kam tým smeruje.

„Hej.“ Trochu som sa hanbil.

„Prezliekol si ma?“ priškrtene sa ma opýtala. Jej líca sa sfarbili na ružovo a pomaly dostávali červený odtieň.

„Prosím, nehanbi sa. To by som mal skôr ja. Prepáč, no nič iné mi nezostávalo.“ Bella sa trochu upokojila, jej srdce začalo spomaľovať. Jej myšlienky ju však prezrádzali. Obávala sa môjho názoru na ňu. Priveľmi ju trápilo, čo si o nej myslím. Musel som ju v tom zatrhnúť.

„Bella, prestaň. Neviem čoho sa tak obávaš. Máš to najkrajšie a najdokonalejšie telo aké som kedy videl,“ vyznal som jej, no ona si len odfrkla.

,To určite. Tak to sa asi ešte nikdy nepozrel do zrkadla.' No, bral som to ako lichôtku. Jej myšlienky však prekypovali aj niečím iným. Prekypovali citom, ktorý tam nemal byť. Teraz som si pripadal ako schizofrenik. Jedna moja časť kričala nadšením z tohto objavu, no časť druhá, ta rozumová, sa zhrozila. Toto ku mne Bella nesmie cítiť. Stačí, že sa budem trápiť ja. Ja to zvládnem, som dosť silný, no ona nie. Takto to nemalo skončiť. Zrejme sa to odzrkadlilo aj na mojej tvári, pretože sa ma Bella v myšlienkach spýtala.

,Počul si ma? Počul si všetko?' Narážala presne na svoje city ku mne, no ja som nevedel čo povedať. Zrazu sa chopila slova ona.

„Tesne predtým než som odpadla, som počula ako... ako... ako si sa ku mne ozýval. Volal si ma po mene, ale oslovil si ma aj... nazval si ma...“ Hej, ďalší môj prešľap. Že som na to nemyslel skôr. Keby nevedela o mojich citoch k nej, snáď by sa s mojim rozhodnutím zmierila lepšie. No čo už. Nedokážem to poprieť.

„Všetko čo som povedal, bola a je čistá pravda, no...“

„No?“

„No nič to na veci nemení.“ Videl som na jej tvári sklamanie a jej myšlienky mali rovnaký podtón.

„Milujem ťa,“ hlesla ako na protest a mňa aj napriek môjho rozhodnutiu, zahrialo pri srdci. Jej myšlienky to prezrádzali na každom kroku, ale počuť to nahlas bolo niečo úplne iné.

„Aj ja ťa milujem, ale ako som vravel nič to nemení. Sľúbil som, že ťa ochránim a nedovolím, aby sa ti niečo stalo a to aj dodržím. Som pre teba nebezpečný a vzťah som mnou by nebol normálny. Nezaslúžiš si netvora ako som ja, ale práve naopak. Rovnakého anjela akým si ty.“ Dlho mi hľadela do očí a ja som v nich videl všetku bolesť, ktorú som jej týmito slovami spôsobil. Po hodnej chvíľke sa však pozbierala a snažila sa myslieť na niečo iné. Bol som jej vďačný, keď sa ma spýtala na to, čo sa stalo potom, čo omdlela. Neviem, či by som sa ešte dokázal dívať do jej utrápenej tváre a nezmenil názor. Počas toho, čo som jej všetko vysvetlil, som sa ubezpečoval, že som spravil správne. Prečo ma potom bolelo moje mŕtve srdce tak, ako ani pri premene?

Alice sa nám prebrala až na druhý deň, skoro ráno. Celá natešená pobehovala dookola, ako nejaká vesmírna družica. Škoda len, že svojou veselou náladou dokázala nainfikovať len Jaspera. Nech už sme sa s Bellou snažil najlepšie ako sme vedeli, už to nebolo to čo bývalo. Obidvaja sme boli odtiahnutí, zachmúrení, plní bolesti. Už mnohokrát ma pochytila vlna nálady a ja som už - už zmenil svoje rozhodnutie, no nakoniec som sa vždy včas zarazil. Problém bol, že si toho Bella až príliš často všimla. Keď som zbadal iskričky nádeje v jej očiach a potom, to ako miznú a nahrádza ich ešte väčšia bolesť ma priam ničilo. Bol som ako bez duše a srdca. Čo vlastne bola pravda, pretože mojou dušou a srdcom v jednom bola Bella.

Celý čas, čo sme čakali na nejaké nové vízie a ďalšom v poradí a celý čas, čo sa Bella uzdravovala, sa Alice snažila pomôcť Jasperovi spomenúť si. Aj keď Jasper na moje veľké prekvapenie ostal aj po tomto všetkom verný nášmu životnému štýlu, stále nedokázal tomuto všetkému uveriť. Alice sa však nevzdávala, dokonca sa už nadchýnala nad tým, aký bude Jasper so sebou spokojný, keď si spomenie. Znovu sa ocitol medzi novorodenými, znovu medzi vojnou, bez rodiny, no ani raz nevysal žiadneho človeka. Kŕmil sa jedine zvieracou krvou. Áno, viem si predstaviť, že bude šťastný a prajem mu to. Konečne sa dostal zo svojho dlhého a ťažkého obdobia sebaovládania. Práve keď som nad tým premýšľal, doľahli ku mne Belline myšlienky.

,Môže sem prísť, prosím ťa? Potrebujeme sa pozhovárať. Nebude to dlhé.' Vstal som z jedinej jedálenskej stoličky, ktorá ostala po kope a vybral sa za ňou. Sedela na posteli a nervózne pobehovala pohľadom po celej izbe. Keď som za sebou zavrel a sadol si k nej, spustila.

,Chcem, aby nám bolo v jednom jasno. Milujem ťa viac ako svoj vlastný život a viem, že ty mňa tiež. Síce nechápem prečo sa správaš ako sa správaš, ale akceptujem to. Chcem však, aby si tiež vedel, že ja sa ťa nikdy nevzdám. Budem čakať, tak dlho, ako len budem môcť, až kým si konečne neuvedomíš, že to čo robíš je úplne zbytočné. Pretože ja verím, že my k sebe patríme a viem, že to tiež cítiš. Nebudem však na teba naliehať. Nechcem, aby sa naše priateľstvo kvôli tomu rozpadlo. Už ďalej neznesiem túto situáciu, v ktorej sa nachádzame. Viem, že už to nemôže byť ako predtým, no nechcem, aby to bolo ako teraz. Sľubujem, že sa pred tebou budem snažiť ovládať a nezničiť to, čo nám ešte ostalo. Prosím, pokús sa o to aj ty.' Všetko mi to hovorila v myšlienkach, aby som videl, že hovorí pravdu. Úplne ma to dostalo. Prvýkrát vo svojej existencii som nemal slov. Musel som uznať, že mala pravdu. Túto našu terajšiu situáciu sme museli riešiť a spôsob, ktorý navrhovala sa mi pozdával. No čo som si mal myslieť o tom, že sa nevzdáva? Prečo jej nádej vzbudila aj tú moju? Nezmohol som sa ani na slovo, tak som len prikývol. Povzbudivo sa na mňa usmiala a ja som jej úsmev opätoval. Mala pravdu, už to medzi nami nebude ako predtým, no to ešte neznamená, že to nemôže byť lepšie.

O ďalšie dva dni, keď sa už Bella skoro zotavila (nerátajúc zlomenú ruku a rebrá) mala Alice víziu, na ktorú sme všetci čakali. Konečne sme vedeli, kto je na rade. Vybrali sme sa teda na cestu za ďalším členom našej rodinky.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 9. kapitola: