Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 8. kapitola

14.05.2010 (14:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2699×

8. kapitola: Krvavá Louisiana

Bella:

Konečne! Po troch nudných dňoch zavretých v hotelovej izbe v New Yourku sme mohli znovu postúpiť. Alice tesne predtým než som zaspala dostala víziu ohľadom Jaspera, jej manžela a Edwardovho brata. Vďaka spisom, ktoré mi Alice pred pol rokom dala, som ho poznala v celku dobre. Zdal sa mi byť sympatický. Podľa Alice sa mal nachádzať blízko Shreveportu, v Louisiane. Videla ho ako zápasí s nejakými novorodenými a potom ako na nich dohliada. S Edwardom sme usúdili, že Volturiovci mu vybrali rovnaké povolanie ako mal predtým než sa stal členom Cullenovskej rodiny. Cvičil novorodených. Nechápali sme však prečo na tom Volturiovcom záležalo. Na čo im boli nejaký novorodený niekde v USA? Strašne ma to zaujímalo až mi svoju teóriu predložil sám Edward. Práve sme sa viezli suchými údoliami Louisiany a mierili sme k Sheveportu, keď Edward spustil: „Podľa mňa tak nejde ani o tých novorodených. Volturiovci chcú mať zrejme poriadok aj mimo svojho kontinentu a tak si ho poistili. Vedia, že tam vojnu nikdy nezarazia, a že sa nikdy neskončí, tak sa zrejme snažia, aby prebiehali v pokoji a hlavne v ich prospech. Myslím si, že možno vytvorili pár nových upírov, no skôr si myslím, že niektorých práve vďaka Jasperovej schopnosti dostali na svoju strany. Neudivilo by ma, keby im šlo aj o nadvládu nad južnými štátmi Ameriky, ale to je skôr niečo ako sen. Snažia sa oň, no nedávajú mu veľké šance. Vzhľadom na Jasperovu schopnosť a krvavú minulosť, sa im ten sen mohol o trošičku priblížiť. No podľa mňa im ide viac o to, ako získať nových členov do gardy. V Arovom prípade hlavne talentovaných členov.“ No, dávalo to zmysel. Aj keď podľa mňa má niekto u Volturiovcov divný humor.

„Tiež si to myslím,“ pobavene súhlasil Edward.

S Edawrdom sme dúfali, že kým tam dorazíme, Alice si spomenie. No ona stále nič a ešte ju to k tomu ani nevzrušovalo. Na všetkých hádzala šťastné úsmevy a pohľady a neustále nás utešovala tým, že už čoskoro. Už čoskoro. Pomaly som tie slová nenávidela. Keď sme jej všetko vysvetľovali, ani nás neposlúchala. Celý čas čumela niekam do steny alebo do okna divný zasneným pohľadom. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sme to vzdali. Nepomohla ani krabička, ktorú si vybrala vlastne ona. Kreditné karty v nej úplne odignorovala. Edward to vysvetlil jedným slovom: „Jasper.“ Rozprával mi o ich vzťahu pred týmto všetkým. Aj keď Rosalie s Emmettom dávali svoj vzťah jasne najavo, práve Alice s Jasperom považoval za dokonalý pár. Ich nezaujímali názory ostatných, jediné čo ich zaujímalo boli oni sami. Rozumeli si aj bez slov, akoby boli jednou osobou. Takže keď dostala Alice víziu o svojej láske, tá sa ihneď objavila. Tak ako to bolo pred mnohými rokmi, keď sa prebrala v lese ako upír a tiež mala víziu o Jasperovi, aj teraz sa doňho na prvý pohľad zamilovala. Nedokázala myslieť na nič iné, ako na neho a to ho po pravde ani nepoznala. No jej srdce zrejme áno. Tvrdila, že to práve on jej pomôže spomenúť si a my sme nakoniec museli uveriť. 

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ tvrdo hovoril Edward.

„Ale ja si myslím, že je.“ Stála som si za svojím ja.

„Sleduj. Ak som ju vybrala, aby nám pomohla, tak s nami jednoducho musí ísť,“ podporovala ma Alice. Už dobrú hodinu sme boli konečne v Shreveporte a dobrú hodinu sme sa hádali o tom, či s nimi mám ísť hľadať Jaspera alebo nie. Ja s Alice sme trvali na tom, že je to správne, no Edward bol rázne proti.

„Je to príliš nebezpečné. Nevieme ako je na tom Jasper, čo ak ti ublíži? Nemyslela si na to?“ Už to vo mne vrelo.

„Či sa ti to páči alebo nie ja idem. Nezastavíš ma.“ Toto je moje posledné slovo.

„Stavíš sa?“ vyhrážala sa mi, no mňa len tak ľahko nezastraší.

„Dosť. Prestaňte sa hádať. Edward je mi ľúto, no Bella nakoniec pôjde. Videla som to, takže už to neriešte. Teraz sa radšej sústreďte na našu úlohu,“ zahriakla nás Alice. Obidvaja sme na seba hádzali nahnevané pohľady a snažili sme sa sústrediť. Ja ho nechápem. Dokážem sa o seba postarať.

„To určite,“ odsekol mi Edward, tak aby som to počula len ja.

,Predstav si, dokážem to,' poslala som mu v myšlienkach. Nakoniec sa nám podarilo dohodnúť, že mesto prehľadáme od tej najzapratanejšej uličky až po tú najhonosnejšiu. Edward nakoniec súhlasil, že nebude od veci, keď sa rozdelíme. Keďže predpoklady spolu s Alice, že najpravdepodobnejšie miesto Jasperovho úkrytu budú tie najšpinavšie a najzapadákovskejšie uličky, rozhodol sa prečesať ich sám. Alice zase poslal do ulíc s najbohatšími domami a vilami, ak by sa predsa len Jasper so svojimi spoločníkmi uchýlili k Volturiovskému štýlu, k štýlu honosnosti. Mňa ako naschvál poslali do centra. Všetci sme dobre vedeli, že tam by sa armáda novorodených určite neskrývala, no aj tak som tam mala ísť. Vedela som, o čo im ide. Chcú ma od toho všetkého dostať čo najďalej a ja som nemohla namietať, pretože som im chcela pomôcť. S kyslým pohľadom som sa s nimi lúčila, keď ma Edward vyhodil v centre.

„Veľa šťastia,“ zaželala mi Alice a už uháňali preč. Predtým som však stihla zazrieť Edwardov spokojný úsmev. Css... Ja sa o seba viem postarať.

Unudene som sa prechádzala ľuďmi preplnenými ulicami v centre Shreveportu a premýšľala nad všetkým možným. Začala to myšlienkami na môjho otca. Ocko, ako mi len chýbaš. Bála som sa o neho, čo ak sa mu niečo stalo, zatiaľ čo ja pomáham cudzím upírom? Nemala by som mu zavolať? Zistiť ako sa má a utešiť ho, že som v poriadku? Nie, asi nie. Iba by som to skomplikovala. Keď som sa už po desiaty raz prehovárala, že s ockom je všetko v poriadku, moje myšlienky zaleteli k Edwardovi. Edward... Ako je možné, že ešte pred nedávnom som sa na neho hnevala a teraz mi už neznesiteľne chýba? Prečo vždy keď sa na mňa pozrie, vždy keď sa na mňa usmeje, vždy keď sa ma letmo dotkne, cítim v sebe ohňostroj pocitov? Prečo sa mi rozbúcha srdce a chce mi z hrude vyskočiť? Prečo bez neho nedokážem vydržať ani chvíľku? A prečo sa ma teraz zmocňuje strach o jeho zdravie a bezpečnosť? Zožiera ma zvnútra, musím vedieť, že je v poriadku. Povedal, že si budeme volať každých desať minút. Pozrela som sa na display mobilu, ktorý som od neho dostala. Fajn, o minútu bude desať minút od nášho rozlúčenia. Dohodli sme sa, že ja zavolám ako prvá a to Edwardovi. Potom on zavolá Alice a tá nakoniec zavolá mne. Aj keby niečo našli, mala som pocit, že by mi to aj tak nepovedali. No čo už. Zdá sa, že Jasperovi pomôžu Edward s Alice. 17:40, fajn ide sa na to. Vytočila som Edwardovo číslo a čakala. Netrvalo to dlho a z telefónu sa ozvalo.

„Áno? Ako sa máš? Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ Jeho hlas bol naozaj ustaraný.

„Nie som v poriadku. Neboj sa. A ty? Máš niečo? Našiel si ho?“ vyzvedala som.

„Prečesávam už druhú uličku a stále nič. Žiadny upíri, žiadny ľudia, dokonca žiadne myšlienky. Zjavne sa tomu miestu všetci vyhýbajú.“ Úľavou som si vydýchla.

„Dávaj na seba pozor a... Au.“ To však nebolo pre Edwarda. Niekto do mňa vrazil. A ten niekto bol tvrdý ako kameň a studený ako ľad. Pozrela som sa na toho dotyčného a ignorovala Edwardov hlas z telefónu. Stretla som sa s párom čiernych očí, ktoré sa mi ihneď uhli. Už na prvý pohľad som spoznala, že ide o upíra. Ani sa mi neospravedlnil a pokračoval v ceste.

„Bella. Už aj mi odpovedz,“ vrieskal na mňa Edward zo slúchadla.

„Nekrič, nie som hluchá.“

„Čo sa stalo? Spadla si?“ Nebyť tejto prazvláštnej situácie, tak by som sa teraz urazila. Ja nepadám predsa stále?!

„Nie, vrazil do mňa niekto,“ odpovedala som mu a očami neustále sledovala toho upíra. Edward si uľavene vydýchol, no hneď som aj dopovedala.

„Vrazil do mňa niekto ako si ty.“ Chvíľu sa zo slúchadla nič neozývalo, no potom som začula naštartovanie motora.

„Nikam nechoď, počuješ. O päť minút som tam.“ Takúto príležitosť si predsa nemôžme nechať ujsť.

„Ani náhodou, veď nám potom zmizne.“ Pomaly som sa pohla a sledovala ho.

„Bella! Ostaň na mieste a počkaj na mňa.“ Z jeho hlasu som počula, že sa hnevá.

„Nie, sledujem ho. Keď niekam zmizne dám vám vedieť,“ a s týmito slovami som zavesila. Nenechám ho, aby ma ešte prehovoril. Opatrne som sledovala toho upíra až kým nezabočil za roh. Trošku som počkala a potom ho znovu začala prenasledovať. Srdce mi ešte zázrakom nebehalo o preteky, spoliehala som sa, že Edward sa sem za chvíľu prirúti a tak som smelo kráčala ďalej. Onedlho môj sledovaný vstúpil do akéhosi podzemného baru s názvom „Krvavá Louisiana.“ Fajn, to nie je pekný názov pre bar. Vytiahla som mobil a rýchlo napísal správu: „Woodwoodska 51, bar Krvavá Louisiana. Idem dnu, neboj sa,“ a odoslala ju Edwardovi. Pre istotu som si vypla zvonenie. Už s menším strachom som vstúpila dnu. Ako som si predstavovala, bol to fakt zatuchlý bar, kam chodili samí zločinci a pochybné indivídua. Boli tu len dvaja zákazníci a jeden starý barman za pultom. Všetci traja si ma merali zvedavým pohľadom, no ja som však postrehla miznúci chrbát môjho sledovaného v dverách naproti. Vykročila som tým smerom, no cestu mi zatarasil barman.

„Kamže, kamže slečinka. Nezatúlali sme sa kurčiatko?“ úlisne sa ma pýtal.

„Nie, ďakujem za opýtanie. Idem za priateľom.“ A ukázala som na upíra, ktorý sa pred chvíľou stratil.

„Vy sa sním poznáte?“ nedôverčivo sa ma pýtal. Hm... Vie o tom, že je to upír alebo nie.

„Áno, sme starí známi,“ klamala som a stále sa tvárila vážne a presvedčivo.

„Tak teda dobre. Choďte teda,“ posmešne riekol a ustúpil mi z cesty. Došla som pred tie dvere a otvorila ich. Ešte pred tým, než som sa za nimi stratila aj ja, som začula ako barman hovorí: „Zbohom, kurčiatko.“ Nasucho som preglgla a dvere za sebou zavrela.

Ocitla som sa v akejsi divnej chodbe. Osvetľovali ju len malé svetlá na bokoch. Rozkázala som roztraseným nohám pohnúť sa a tak som vykročila. Prešla som len pár krokov, keď som narazila na biele dvere. Skúsila som ich otvoriť, no boli zamknuté. Niečo mi však vravelo, že tam ten upír nezmizol. Lepšie som sa tu poobzerala a všimla si padacích dverí pri mojich nohách. Otvorila som ich a uvidela schody vedúce do tmy. Vytiahla som mobil, na ktorom mi svietila práve prišlá správa. Ignorovala som ju a napísala ďalšiu textovku: „Dvere naproti vchodu, smer chodba, dole padacie dvere.“ Rýchlo som ju odoslala a pomaly schádzala schodmi. Na konci som zbadala slabé svetlo a tak som sa tam vybrala. Po ďalších pár metrov bolo ďalšie a takto som postupovala až kým som nenarazila na staré kovové dvere. Znovu som vytiahla mobil, zase odignorovala ďalších šesť správ a napísala: „Dolu tmavými schodmi, tmavou chodbou až ku kovovým dverám. Čakám vás.“ Odoslala som ju a netrpezlivo postávala pred dverami. Tam som už rozhodne sama nechcela ísť.

Cítila som, že sme blízko a predsa som nebola blázon, aby som vstúpila niekam, kde sa zrejme nachádza banda novorodených upírov. Dúfala som, že moja schopnosť ma tentoraz nezradí, no aj tak som sa skryla do tmavého kúta neďaleko dverí. Začula som však akýsi hluk z tmavej chodby a srdce mi až poskočilo od radosti, že by to mohol byť Edward. No to som zrejme urobila chybu. Nejaká tvrdá ruka mi zvierala hrdlo a mňa zmohol pocit deja vu. No prečo mi nejaký hlások vo vnútri hovoril, že toto nie je ako s Alice. Studené ruky ma nešetrne zdrapili a bleskurýchle ma niekam niesli. Svet sa so mnou točil od nedostatku kyslíka, až som zrazu padala. Tvrdo som dopadla na studenú dlážku a snažila sa znormalizovať dýchanie. Keď už steny ostali na svojich miestach, pozrela som sa hore. Nado mnou sa hrozivo týčil ten, ktorého tak úporne hľadáme, Jasper. Zamrkala som a chcela som sa postaviť, no niekto mi nešetrne kopol do brucha. Ešte aj ja som začula prasknutie kostí.

„Kto si?“ Vrčal na mňa zrejme môj útočník.

„Jasper,“ to jediné som zo seba dostala. Na Jasperovej tvári sa mihol zvláštny pohľad, keď mi v tom niekto nemilosrdne stúpol na pravú ruku. Asi by to tak nebolo, nebyť toho, že ten dotyčný je upír. Stúpil silnejšie a ja som zase začula prasknutie kosti.

„Máme ti veriť, že sa voláš Jasper?“ pohŕdavo sa ma pýtal môj mučiteľ. No nie je práve najchytrejší, a to je upír.

„Nie ja sa volám Japser, ty idiot, ale on.“ A hlavou som kývla smerom k Edwardovmu bratovi. Asi som to s tým idiotom prehnala, pretože ma druhý upír schytil pod krkom a prehodil cez celú miestnosť. Tvrdo som narazila do steny a udrela si hlavu. Neskutočne mi v nej začalo pulzovať a všetko sa mi pred očami rozmazávalo. Bolesť mi najviac vyžarovala na šiju a keď som sa tam chytila, zacítila som lepkavú tekutinu. Hmlisto som sa pozrela na svoju ruku a zbadala na nej krv.

„Odíďte, nedýchajte. Vypočujem ju sám. Choďte, nepočuli ste ma. Potrebujeme ju živú. Zatiaľ,“ začula som nový hlas, zrejme Jasperov. Všetko sa predo mnou začalo stmievať. Zrazu však ku mne doliehali akési zmätené a rozhorčené hlasy. Zdalo sa mi, že ich poznám, no nevedela som odkiaľ. Tesne predtým než som prestala vnímať všetko okolo mňa som začula anjelský hlas ako ma volá: „Bella... láska... Bella.“  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 8. kapitola: