Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 7. kapitola

13.05.2010 (18:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2921×

7. kapitola: Veštkyňa

Bella:

Tak toto sa môže stať iba mne. Iba ja môžem mať také nešťastie, že ho prenesiem aj na iných. Chudák Edward. Snáď sa mu nič nestalo. Bože, len nech prídem včas. Čo ak ho už našli? Čo ak mu niečo spravili? Nie, Bella! Takto nerozmýšľaj. Nič sa mu nestane. Nesmie!

Najtichšie a najnepozorovanejšie ako som len vedela, som sa ulicami dostala až k jednému z bočných vchodov do hradu a vkĺzla som dnu. Zdalo sa akoby sa tu od našej prehliadky vôbec nič nezmenilo, no ja som vedela, že jedna zmena tu predsa len je. Jeden upír v problémoch a jeden šialený človek, ktorý si myslí, že mu pomôže. Ale aj keď som sa považovala za bláznivú, keď leziem do hradu s neznámym počtom krvilačných upírov, nemohla som inak. Kto by im mohol pomôcť ak nie ja? Veď od toho som tu. Spoliehala som sa na svoju schopnosť, či čo to je, no aj tak som sa hradom plazila ako had. Edward si síce myslel, že pri ohrození a nebezpečenstve sa spustí zrejme automaticky, no ja som nič nenechávala na náhodu. Pri každom sebemenšom hluku alebo pohybe som sa dvakrát uisťovala, či nie som náhodou prezradená. Pomaly som postupovala až ku hale, kde som naraz zastala. A čo teraz? Ak používam svoju maskovaciu schopnosť, tak ma zrejme Edward nepočuje. Nemôžem mu to povedať cez myšlienky. No čo ak už má problémy? Ani so svojou úžasnou schopnosťou by som sa inému upírovi zoči-voči neubránila. Iba ak... Iba ak by so mnou bol ďalší upír. Jasné, Alice!!! Tú musím nájsť ako prvú.

Tak fajn. Keby som bola hŕstka Volturiovských upírov, ktorí majú za úlohu strážiť budúcnosť vidiacu malú upírku, kde by som ju schovala? Hm... Uvažuje Bella! Práve som stála na rázcestí, vedúcemu troma rôznymi smermi a nevedela, kade ďalej. Vľavo, vpravo alebo do stredu? Ach... cesta vľavo sa divne kľukatila smerom na západ, cesta v strede mala zase na stenách hnusnú blatovo - hnedú tapetu a cesta vpravo mala na jednej strane povesený obraz s plachetnicou. Tak teda dobre. Poďme vpravo. Vydala som sa teda tou cestou, dúfajúc, že moja obľuba plachetníc ma neprivedie do skazy. Chodba bola dlhá, akoby nekonečná a môj srdečný tep sa nenormálne zrýchľoval. Konečne som došla k točitému schodisku vedúcemu vysoko hore, do veže. Snáď je to ta správna veža. Vybehla som rýchlo hore až som lapala po dychu. Zastala som pred starými vyrezávanými dverami a potichu ich otvorila. Nazrela som dnu, no nič som nevidela. Zdalo sa, že to bola úplne obyčajná izba. Bola tu posteľ, komoda, skriňa, stolík a pohovka. V rohu vpravo boli ďalšie dvere, zrejme do kúpelne. Vstúpila som dnu a zrazu ma niečo zdrapilo za hrdlo. Dvere sa za mnou zabuchli a niekto ma silne pritlačil na stenu, stále ma držiac pod krkom. Chytila som sa ruky, ktorá sa ma snažila udusiť a zistila, že je ľadovo studená. Zdvihla som viečka a stretla sa s pre mňa už známymi očami.

„Alice,“ zachrapčala som cez stiahnuté hrdlo a zovretie zrazu povolilo. Šúchala som si hrdlo a kašľala na všetky smery. Nakoniec som sa pozrela na toho malého škriatka a nahnevane si ho merala.

„Smiem vedieť, prečo sa ma snažíš uškrtiť?“ Nechápavo na mňa hľadela a mne to potom došlo. Veď ona si ma nepamätá. Dokelu, na to som zabudla. Teraz však nemám čas ju presviedčať.

„Asi by sme už mali ísť. Tvoj priateľ je v nebezpečenstve,“ tak tajomne ako to len ona dokázala mi to povedala.

„Čo?“ Vôbec som ju nechápala.

„No tvoj priateľ. Prišli ste ma zachrániť. Videla som vás. Síce ešte neviem prečo, ale neskôr to zistím.“ Samozrejme, Alice a jej vízie. Dobre, teraz nie je čas na zarazenosť, treba konať.

„Dobre, ponáhľajme sa,“ a spoločne sme vykročili na schody.

„So mnou to bude rýchlejšie,“ povedala mi pokojne akoby tu o nič nešlo, vyhupla si ma na chrbát a už sme bežali svetelnou rýchlosťou. Zastali sme až pri vchode do prízemia, kde ma Alice postavila na vlastné nohy. Zdrapila ma za ruku a vtiahla do neďalekých dverí. Na malú škárku ich nechala otvorené a sledovala, čo sa deje vonku. Ja som si zatiaľ masírovala ešte stále boľavé hrdlo a teraz už aj rameno a zápästie. Asi by som jej mala pripomenúť, že ja nie som ako ona, a že pri mne by si mala radšej krotiť. Určite tam budem mať modriny. Asi tak po minúte ma znovu chytila za rameno, zase silnejšie, no teraz som to tak nenechala.

„Au, prosím, trochu jemnejšie.“

„Och... prepáč. Zabudla som, že si len človek.“ Hm, keby som na to mohla zabudnúť aj ja tak ľahko. Vyšli sme von a zamierili si to dolu. Stanislav mal pravdu, schodisko bolo totálne zničené, no pre upírov to nebol problém. Oni sa tu mohli pohybovať bez problémov. Alice si ma znovu povesila na chrbát ako dajakú tašku a slabo sa odrazila. To však na sile skoku neubralo. Ladne sme doskočila na spodok, no Alice ma z chrbta nepúšťala. Obozretne sa zakrádala temnými, chladnými chodbami a míňala železné vráta. Postupovala naozaj pomaly a bolo vidieť, že sa na niečo veľmi sústredí. Vtom nás niekto znovu pritlačil na stenu, no tentoraz to bolo ešte nepohodlnejšie ako predtým. Alicin chrbát tlačiaci ma spredu bol snáď tvrdší ako stena za mnou.

„Alice, Bella.“ Spoznala som Edwardov hlas a mačkanie prestalo. Hnusný pocit, akoby sa vás niekto snažil zlisovať.

„Prepáč, prepáč. Nechcel som,“ stále dookola sa mi ospravedlňoval.

„To nič,“ odpovedala som mu hneď ako som lapila dych.

„Alice, sestrička. Konečne.“ A objal udivenú Alice.

„Ehm... neviem či si si to všimol, no toto nie je vhodný čas ani miesto, aby...,“ nenechal ma dokončiť, pochopil.

„Máš pravdu. Ideme. Neskôr mi pekne krásne vysvetlíš, čo tu robíš,“ dosť nahnevane mi povedal a opatrne ma bral do náruče. Vydali sme sa zase hore, no Alice nás zastavila. Edward jej zrejme vyčítal z hlavy, čo sa deje, pretože už som nestála na chodbe podzemia, ale už som sa nachádzala za jednými železnými dverami, zrejme v jednom zo žalárov. Bola tu nesmierna zima a Edwardovo chladné telo mi to pripomínalo ešte viac. Zuby mi začali drkotať, celá som sa triasla. Edward mi chcel pošúchať rameno, no ja som bolestne sykla. Spomenula som si ako ma zaň Alice nie práve šetrne schytila a Edward sa ešte viac zachmúril. Takže už mi číta myšlienky. Súhlasne prikývol. No tak moment... Ak mi číta myšlienky, to znamená, že svoju moc nepoužívam... Edward sa nad tým tiež zamyslel a došlo mu to skôr ako mne. To znamená, že ma teraz ostatní môžu cítiť aj počuť.

Vtom niekto prudko rozrazil dvere a ja som už nebola v Edwardovom náručí. Stála som v opačnom rohu miestnosti a vyjavene som zazerala na scenériu, ktorá sa mi naskytla. Edward spolu s Alice vtiahli dnu akéhosi ryšavo - vlasého upíra a práve ho trhali na kusy. Bol to neskutočne hrozivý zvuk, akoby trhali na kusy nejaké železo a nie bytosť z mäsa a kostí. Ani som sa nenazdala a Alice aj s jeho ostatkami niekam zmizla. Moje srdce bilo šialenou rýchlosťou, nie a nie sa spomaliť. Edward sa na mňa vystrašene díval a pomaly ku mne pristupoval. Ruky ma zdvihnuté a obozretne si ma premeriaval. Bolo to šialené, veď len pred chvíľou som videla aj jeho upírsku, nebezpečnú povahu, no predsa som sa ho nebála. Udivene na mňa zazeral a už som mu chcela niečo povedať, keď mi do očí udrelo niečo zvláštne na zemi. Pozrela som sa tým smerom, no už to tam nebolo. Predtým než to Edward stihol niekam skryť, som jasne videla o čo šlo. Bola to hlava toho upíra. Pred očami som videla jeho zdesený a prázdny výraz na tvári a v očiach a zrazu sa so mnou všetko začalo krútiť a mňa pohltila tma.

„O pár sekúnd už bude pri vedomí,“ doliehal ku mne známy hlas, no ešte som ho nevedela nikomu pripísať. Tma sa pomaly sťahovala a doliehali ku mne mnohé veci. Cez zavreté viečka som mohla zistiť, že v miestnosti nie som sama. Cítila som tu prítomnosť dvoch upírov. Zrejme bola noc, pretože v miestnosti svietilo len slabé svetlo. Pomaly som zažmurkala a snažila sa zaostriť. Ležala som v pohodlnej posteli, zabalená to mäkkej prikrývky. Chcela som sa posadiť, no zatočila sa mi hlava a studené ruky mi pomohli zase na vankúš. Uvedomila som si, že pri mne niekto sedí a hladí ma po tvári. Spoznala som v ňom Edwarda. Nežne sa na mňa usmial a zo spotenej tváre mi odhrnul mokré vlasy. Až teraz som si to všimla.

„Ahoj,“ chrapľavo som ho pozdravila. Podal mi pohár s vodou a pomohol mi napiť sa. Vďačne som sa naňho usmiala a znovu si ľahla do vankúšov. Bola som totálne unavená a ani som nevedela od čoho. Začala som spomínať, všetko sa mi to znovu odohrávalo pred očami. Edward a Alice trhajúci toho ryšavo - vlasého, jeho hlava na zemi... Striaslo ma.

„No tak. To bude dobré,“ utešoval ma Edward a ja som mu verila.

„Nie si hladná?“ opýtal sa ma a vtedy mi zaškvŕkalo v bruchu.

„Beriem to ako áno.“ Zodvihol sa a niekam zmizol. Ostala som tu len s Alice, ktorá si ma pobavene premeriavala.

„Síce si nič nepamätám ani z ľudského života, dúfam, že som sa tak mizerne ako ty teraz nikdy necítila.“ Ha ha ha. Veľmi vtipné.

„Takže si si ešte nespomenula ani na svoj upírsky život?“ Smutne si povzdychla a zakývala na súhlas.

„Ale nič to. Onedlho sa to spraví,“ veselo mi povedala a posadila sa pred televíziu, ktorú si zapla. Lepšie som si prezrela miestnosť, kde som ležala a zarazilo ma to tu. Všetko tu bolo nesmierne luxusné. Zo všetkého dýchali peniaze. Veľké peniaze. Ani si nechcem predstaviť koľko môže stáť toto všetko. Ale kde vlastne sme?

„Neboj, sme v bezpečí. Od vtedy, čo si odpadla v žalári, uplynul deň. Podarilo sa nám dostať sa preč z Európy, sme v New Yorku v jednom celkom dobrom hotely. Čakáme čo bude ďalej,“ odpovedal mi na myšlienky Edward a hlavou pokynul smerom k Alice. Jasné, čakáme na víziu.

„Presne tak. Teraz sa však najedz.“ Pomohol mi posadiť sa a podal mi podnos plný najrôznejšieho jedla. Bola som poriadne hladná, veď naposledy som jedla pred dňom. Hltala som jedno sústo za druhým a zapíjala ho teplým čajom. Všetko chutila fantasticky, a preto Edwardové slová, že sme v „celkom dobrom hotely“ neboli ani trochu pravdivé. Dúfam, že neskrachuje a dúfam, že to všetko nie je len kvôli mne. Podozrievavo som prižmúrila oči a uprela ich na roztopašného Edwarda.

,Prekukla som ťa. Ihneď odtiaľto odchádzame. Mne stačí aj motel pri ceste,' hučala som naňho v myšlienkach.

„Nič také. Radšej jedz.“ A pchal mi k ústam dobre voňajúci kúsok koreneného steaku. Neodolala som, no z tohto sa len tak nevyvlečie.

,Ako to, že Alice to všetko berie tak v pohode, akoby sa to stávalo stále?' Musela som to vedieť. Porovnávala som Edwardovo a Alicino správanie a vôbec sa nezhodovali. Edward bol nervózny, netrpezlivý a zmätený, zatiaľ čo Alice bola zjavne veselá a šťastná. Edward sa nad tým pousmial a jedným slovom vysvetlil jej správanie.

„Vízie.“

„Zvládnem to aj sama,“ oponovala som obidvom, keď ma nechceli pustiť z postele, aby som sa mohla okúpať. Dupla som si však a nakoniec svoje dostala. Už som sa cítila dobre a byť na mne, už by sme mohli aj pokračovať v našej ceste, no stále sme čakali na nejaké znamenie. Šťastne som zaliezla pod sprchu a užívala si horúcu vodu. Na všetko som zabudla a relaxovala. Po pätnástich minútach som odtiaľ vyliezla a cítila som sa ako znovuzrodená. Obliekla som a vstúpila dnu. Alice znovu trčala pred televíziou a Edward ležal v posteli. Ľahla som si k nemu, keď nám niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej,“ zvolala Alice a dnu vstúpila mladá chyžná. Mohla mať tak dvadsaťdva a bola naozaj pekná. Koketne sa vrtela pred Edwardom. Hádzala po ňom nechutné pohľady a mňa to riadne štvalo. Alice sa zrazu zdvihla a vošla do kúpelne. Počula som pustila sprchu, no pochybovala som, že pod ňu aj vliezla. To dievča zrazu pristúpilo k Edwardovej strane postele a poriadne sa predhla, pričom jej bolo vidno do výstrihu. Žmurkla na Edwarda a zvodným hlasom riekla: „Končím o deviatej a tak ma napadlo, či by sme sa nemohli stretnúť,“ tá mala ale drzosť. To si vôbec neuvedomuje, že tu som. To som pre ňu taká bezvýznamná.

„Nie, nemohli by sme sa stretnúť,“ odbil ju Edward chladným hlasom a prisunul sa ku mne. Samoľúby úsmev jej zmizol z tváre a teraz si ma nenávistne prezerala. Po chvíľke znovu nadhodila ten jej víťazný úsmev. Zrejme usúdila, že pre ňu nie som dostatočná konkurencia. Poriadne ma to vzalo, no Edward ma zrazu objal a pobozkal do vlasov. Jemne mi prechádzal po líci a zjavne sa ma snažil povzbudiť. Chyžná to zrejme vzdala, keď jej Edward nevenoval ani trochu pozornosti a odišla.

„To ona nie je pre teba konkurenciou. Nemôže sa ti ani rovnať. Nesiaha ti ani po päty, krásou ani intelektom a šarmom.“ Jeho slová ma síce zahriali pri srdci, no ja som vedela svoje. Edwardovi by som sa nikdy nemohla páčiť.

„To nehovor a ani si to nemysli,“ nahnevane ma zarazil. Čo sa to so mnou deje? Prečo ma tak príšerne štvalo to dievča? Je pravda, že mi na Edwardovi neskutočne záleží a za ten krátky čas som si k nemu vytvorila neuveriteľne hlboké a vážne puto, ale... Žeby to zašlo až tak ďaleko, že by som mohla žiarliť?

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 7. kapitola: