Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 6. kapitola

13.05.2010 (10:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2848×

6. kapitola: Gróf Dracula

Bella:

Stála som pred starými drevenými dverami, ktoré hrozivo zavŕzgali a pomaly sa otvárali. Nikto však za nimi nestál. Pomalým krokom som vstúpila do temnej haly, v ktorej svietili len dve pochodne. Dvere za mnou znovu zavŕzgali a s hlasným buchotom sa zavreli. Pri tej ozvene, ktorá vznikla, som ľakom až nadskočila. Zrazu sa niečo medzi neďalekými stĺpmi šialene rýchlo mihlo, až z toho zostala len šmuha. A potom znovu, no na druhej strane. Zakaždým som sa za tým otočila, až to nakoniec zmizlo úplne. Potom som však zacítila akoby za mnou niekto stál a prepaľoval ma pohľadom. Studený dych ma pošimral na krku až mi naskočili zimomriavky. Vystrašene som sa pomaly otočila a ocitla som sa len pár centimetrov od Edwardovej tváre. Lepšie som si ho prezrela a všimla si, že je oblečený v rovnakom oblečení ako Dracula na knižke od Alice. Nestihla som si ho však poriadne prezrieť, pretože ma uväznil svojim prenikavým pohľadom. Pomaly sa ku mne približoval, nosom sa už dotýkal toho môjho. Prstami mi prešiel po perách až som sa zachvela. Všetok strach pominul a nahradila ho túžba. Rozochvene som privrela viečka a čakala, kedy zaplní aj tú poslednú medzeru medzi nami. Studenými perami sa mi otrel o tie moje, ktoré priam horeli. Potom sa však odtiahli, ale to som nechcela dovoliť. Inštinktívne som sa za nimi naklonila, no už predo mnou nestál. Zmizol a mňa znovu zaplavil strach. Zožieral ma strašný pocit samoty a neistoty. Vtom sa ozval strašný škripot a ja som sa prebudila.

„Prepáč, tvoje sny ma akosi vyviedli z miery,“ ospravedlňoval sa mi Edward, ktorý stočil volant správnym smerom. Po pneumatikách jeho nového auta zostali na ceste čerstvé stopy. No skôr by som sa musela ospravedlňovať ja.

„Nie, nemáš prečo. Ty za to predsa nemôžeš,“ snažil sa, no bezúspešne. Radšej som sa zahľadela von oknom, aby som skryla červenajúce sa líca, no vedela som, že o tom už dávno vie. Snažila som sa zistiť, kde by sme asi tak mohli byť, no tma a ničotná čiernota sa okolo nás rozprestierali všade. Keď som sa viac - menej upokojila, znovu som sa naňho otočila.

„Kde vlastne sme?“ opýtala som sa ho. Zosilnel kúrenie, pretože som sa zimou začínala triasť a až potom mi odpovedal.

„Nie je to tak ďaleko. O pár hodín tam už budeme.“ Fajn, a čo dovtedy? Zaspať už asi nezaspím, čo je vlastne dobre. Ak by sa mi znovu malo snívať niečo takéto... Aj keď to nebolo až také zlé... Nie! Rázne som si zakázala na to myslieť. Musím sa z toho dostať.

„Kde vlastne budeme bývať? Nepovedz mi, že ešte aj tu máte nejaký dom,“ bola som na to naozaj zvedavá. Síce to on nepotrebuje, ale ja sa budem musieť vyspať a v aute, to určite nebude.

„Neboj, neďaleko je malá dedinka a v nej nejaký hotelík. To nám snáď postačí,“ upokojil ma.

„To znie dobre. Už aby sme tam boli. Nechcem ťa nijako uraziť, ale toto auto nie je také pohodlné ako rýchle,“ trochu som sa mu posťažovala. Už som bola naozaj skrehnutá a stuhnutá. Z veľkej časti za to mohol aj fakt, že som v tejto polohe sedela už dobré dve hodiny. Práve preto sme asi tak o hodinu zastali na kraji diaľnice a ja som sa vďačne ponaťahovala. Cesta nám trvala ďalšie necelé dve hodiny až sme sa z diaľnice dostali na starú zaprášenú cestu. Viedla smerom hore na neďaleký kopec, kde sa úplne na jeho vrchu týčil zlovestne vyzerajúci hrad. No dnes tam snáď ešte nepôjdeme. Radšej by som sa tam poobzerala cez deň, keď svieti slnko. Edward sa mojim myšlienkam zasmial. No jasné, on je nezničiteľný upír, nemá sa čoho báť, ale ja? Čo som ja? V porovnaní s ním som malý, bezvýznamný červík.

„To nie je pravda. Možno si malá, no určite nie bezvýznamná a vonkoncom žiaden červík,“ rozohnene mi oponoval a ja som mu za to bola vďačná. No moment...

„Som malá?“ naozaj si to myslel. No dobre, v porovnaní s ním, som nižšia, ale nie som žiaden trpaslík.

„Pre mňa áno,“ pobavene mi odpovedal.

„No dovoľ,“ takže pre teba som trpaslík?

„Veľmi roztomilý trpaslík,“ široko sa usmievajúc mi znovu pritakal. Už som otvárala ústa, že mu na to niečo odseknem, no zarazil ma.

„Už neodvrávaj a radšej sa pozri von oknom,“ neochotne som sa tam pozrela a zbadala radu svetiel pred nami. Takže sa blížime k tej dedinke, ktorú spomínal.

„Správne, to je Ellemgrad.“

Hm... No nevyzeralo to tu nejako milo. Po pravde, to tu vyzeralo maximálne záhadne a maximálne nepriateľsky. Už sme sa dostali do ulíc a pomaly si to niekam mierili. Edward svojím autom zastal pred nejakou starou drevenou budovou, no aj keď bola špinavá a schátralá, zo všetkých budov v tejto dedinke vyzerala najlepšie. Edward potichu vystúpil a už mi aj otváral dvere. Nebola som na takéto správanie zvyklá, od čoho svedčil aj môj roztopašný výzor. Môj spoločník sa len zasmial a už z kufru vyberal našu batožinu, pozostávajúcu z dvoch tašiek. Ako pravý gentleman mi otvoril dvere hostinca a my sme vstúpili. No, musela som uznať, že z vnútra to tu vyzeralo lepšie ako zvonku. Ocitli sme sa v dosť malej miestnosti zapratanej malými stolíkmi a stoličkami. Na ľavej strane sa nachádzal starý ošarpaný bar. Zdalo sa, že tu nebolo ani živej duši, no spoza baru sa ozývalo hlučné chrápanie. S Edwardom sme tam podišli a zbadali sme asi tak päťdesiatročného muža opierajúceho sa o zadnú stenu, spiaceho na nohách. Bol neoholený, v špinavej a otrhanej zástere, divne páchnuci po alkohole a ešte niečom. Edward si dosť hlasno odkašľal a hostinský sa strhol. Neprítomne sa okolo seba rozhliadal až nás nakoniec zbadal. Na Edwarda len zaskočene zazeral, no potom svoj pohľad stočil na mňa. Nechutne si ma prezeral až mi strachom a hnusom nabehli zimomriavky. Edward potichu zavrčal a jednou rukou ma chytil za pás a pritiahol k sebe. Vďačne som sa oňho oprela.

„Dobrý večer,“ slušne pozdravil Edward, hnev veľmi nepotláčajúc.

„Ááá, Angličania alebo Američania?“ spýtal sa nás lámanou angličtinou, nespúšťajúc zo mňa pohľad.

„Radi sme si tu na pár dní ubytovali,“ hostinský sa vypočítavo usmial, zrejme potešený novým ziskom.

„Isteže, izba pre jedného alebo...,“ nechal to doznieť a znovu po mne šľahol nechutným pohľadom.

,Neskús ma nechať samú,' panicky som zakričala v myšlienkach Edwardovi.

„Izbu pre pár, najlepšie s veľkou posteľou a osobitnou kúpeľňou,“ zoširoka sa usmial, šibalsky sa ku mne naklonil a svojimi perami mi prešiel od brady až ku uchu, do ktorého sa jemne zakusol. Srdce by mi asi skolabovalo, kolená sa mi úplne roztriasli a nebyť jeho ruky, ktorá ma pevne obopínala, asi sa tam na mieste zložím.

„Ak viete, čo tým myslím,“ dodal Edward a zmyl z hostinského tváre ten samoľúby úsmev.

„K vašim službám,“ neochotne pritakal a podával nám kľúč. Zrejme nám chcel vziať batožinu, no Edward ho zastavil.

„To zvládneme sami, neobťažujte sa. Dobrú noc,“ a už ma ťahal hore schodmi, ktoré strašne vŕzgali. Vyšplhali sme sa až na posledné, tretie poschodie a zamierili do izby číslo 18. Edward otvoril a dal mi prednosť. Vošla som do vcelku veľkej miestnosti, ktorej dominovala veľká drevené posteľ. Neďaleko, vľavo boli ďalšie dvere, zrejme do kúpeľne. Bol tu ešte malý stolík pri zatiahnutom okne a dve staré stoličky. V druhom rohu bola jedna veľká skriňa a komoda a jedno kreslo, ktoré ani zďaleka nevyzeralo pohodlne. Edward za nami zavrel aj na kľúč a rýchlo nám vybalil. Uhádol moju potrebu hygieny, pretože mi podal moju hygienickú taštičku.

,Vďaka,' poďakovala som a utiahla sa do kúpeľne. Našťastie vyzerala lepšie ako spálňa, no bola tu len vaňa. Rýchlo som si napúšťala horúcu vodu a ponorila sa do nej. Horúca voda ma na mňa úžasný vplyv. Dokonale som sa uvoľnila a nemyslela na nič. Vychutnávala som si túto pokojnú chvíľu až mi na dvere zaklopal Edward. Zrejme som tu musela byť dosť dlho, pretože už aj voda bola studenšia. Rýchlo som vyšla a zabalila sa do osušky.

„Ďalej.“ Edward nakukol cez pootvorené dvere a skúmavo si ma prezeral.

„Už som si myslel, že sa ti niečo stalo. Tvoje myšlienky boli divne pokojné, miestami absolútne tiché. Zľakol som. Už mi to, prosím ťa, nerob,“ vyzeral naozaj ustarane, tak som sa ospravedlnila.

„Prepáč, zabudla som na čas.“ Pokýval hlavou na znamenie súhlasu a vytratil sa von. Zase som si však uvedomila, že tu nemám žiadne oblečenia a tak som ho nasledovala. Pohodlne ležal na posteli a v rukách držal knihu od Alice.

„Druhý šuplík,“ riekol, keď som si nevedela nájsť pyžamo. Zase som sa zavrela do kúpeľne a rýchlo si obliekla tmavomodré tričko na ramienka a čierne šortky. Vyčistila som si zuby a prečesala mokré vlasy. Svetlo v kúpelni som zhasla a vošla späť do spálne. Ľahla som si na druhý bok postele a zabalila so prikrývky. Edward neodtrhol oči od knihy.

„Je tam niečo zaujímavé?“ opýtala som sa ho.

„Vcelku sú to samé nezmysly, no niektoré veľmi zábavné nezmysly,“ pobavene sa smial. Úsmev mu neuveriteľne pristal. Jeho úsmev sa ešte viac zväčšil a riekol: „Ďakujem.“ Zahanbene som si povzdychla a radšej som privrela oči. Už som bola naozaj unavené.

„Mám zhasnúť? Vadí ti svetlo?“ starostlivo sa ma pýtal.

„Nie, nemusíš. V kľude si čítaj,“ unavene som mu odpovedala. Napriek tomu zhasol. Malo to na mňa okamžitý účinok. Pomaly som sa strácala v zmetených snoch, pričom ku mne doliehala krásna neznáma melódia. Upokojovala ma, dodávala mi pocit bezpečia.

Svetlo prenikajúce cez moje zavreté viečka ma nepríjemne zobudilo. Zrejme som sa v noci riadne zmietala, pretože som ležala v strede postele, poriadne zakrútená v deke. Pomaly som sa posadila a rozhliadala sa okolo seba. Edwarda som nikde nevidela, zrejme sa túlal niekde po okolí. Snažila som sa vstať z postele a vymotať sa z tých prikrývok, no to by som nebola ja, keby som deň nezačala pádom. Už som sa pripravovala na stretnutie s tvrdou podlahou, no stihli ma zachytiť studené ruky. Edward sa v tichosti smial a pomohol mi stabilne sa postaviť.

„Vďaka, zase.“ Všimla som si podnos s jedlom na stole pri okne. Pred chvíľou tam určite nebol.

„Práve som ho doniesol. Myslel som si, že by si mohla byť hladná,“ odpovedal mi.

„Ty mi snáď čítaš myšlienky,“ pobavene som riekla a sadla si za stôl. S chuťou som sa do toho pustila, bola som riadne hladná. Smažené vajíčka so slaninou som práve nemusela, no teraz som si nevyberala. Zjedla som všetko do posledného kúska a zapila to jablkovým čajom.

„Tak, aký je plán?“ vyzvedala som.

„No, rozmýšľal som. Najprv by sme si ten hrad mali poriadne prezrieť, predtým než niečo podnikneme. Rozprával som sa o tom s hostinským a ten mi poradil, aby som navštívil istého Stanislava, ktorý by nám za dostatočnú peňažnú sumu mohol po hrade previesť. Vraj to robí, keď sa tu objavia nejaký turisti a fanúšikovia upírov,“ pobavene nad tým krútil hlavou.

„Takže preskúmame terén,“ zhrnula som to a on súhlasne prikývol.

„Idem sa obliecť,“ a vybrala si nejaké veci. V kúpelni som sa skultúrnila a v našej izbe mi už Edward pomáhal obliecť si kabát. Spoločne sme sa vybrali von do ulíc, v ktorých sa už pohybovalo pár ľudí. Všetci na nás divne zazerali a oblúkom sa nám vyhli. Edward ma celý čas držal okolo pása a zdalo sa, že ma nemieni tak skoro pustiť.

„Uhádla si. Musíme predsa podporiť fámy o mladom americkom páre, ktoré si o nás všetci myslia.“ Neviem kam sme mierili, no Edward to zjavne vedel. Zastali sme až pred malým dreveným domčekom, na ktorý sme zaklopali. Po hodnej chvíli sa odtiaľ vynoril asi tak šesťdesiatročný muž s dlhými, po plecia siahajúcimi vlasmi a neoholenou bradou. Zvedavo si násm premeriaval, zjavne uhádol o čo nám ide.

„Dobré ráno. Dúfam, že nerušíme,“ zdvorilo ho oslovil Edward.

„Nie, nerušíte. Zrejme ste tu kvôli prehliadke hradu? Nemýlim sa?“

„Áno, radi by sme si obzreli slávny hrad ešte slávnejšieho grófa,“ pritakal Edward.

„Dobre, počkajte chvíľku. Len si vezmem pár vecí,“ s týmito slovami znovu zmizol a o necelých desať minút sme už vchádzali do hradu. Stanislav nám ukázal takmer všetko, prešli sme halou, jedálňou so strašne dlhým stolom a kopu stoličiek, kuchyňou. Na poschodí sme si prezreli pár hosťovských izieb, salónik a izbu samotného Draculu. Všetko sa to nachádzalo v severnom krídle, pričom južné sme vôbec nenavštívili. Podľa Stanislava sa tam pred niekoľkými rokmi začala renovácie, no kvôli nedostatku peňazí, to muselo skončiť. Nikto to však neodpratal, ostalo tam množstvo harabúrd a preto to pre návštevníkom uzavreli. Do podzemia bol tiež zákaz vstupu, kvôli zlému schodisku, ktoré sa tiež neplánovalo opraviť. Obidvaja sme však vedeli, že za tým je určite viac. Edward celý čas starostlivo skúmal každé divné zátišie, každú aj tú najmenšiu dieru v stene a ja s ním. Niečo mi hovorilo, že sme na správnom mieste, a že Alice je určite niekde na blízku. Otázkou ostávalo kde.

„Dobre, myslím, že to mám. Keď sme sa prechádzali okolo južnej časti, doliehali ku mne veľmi slabé myšlienky, no určite boli od upírov. Podľa toho mála čo som začul, niekoho strážia v podzemí, v niektorom zo žalárov. Myslím, že so správnym načasovaním, by som sa tam mohol nepozorovane dostať a nájsť Alice,“ jasné, narážal na svoju schopnosť, no nejaký divný pocit mi hovoril, že to nie je správne. Že niečo tu nesedí.

„Ja neviem...,“ zdráhala som sa.

„Neboj. Ty zostaneš tu, pekne v bezpečí. Ja to vybavím,“ snažil sa ma upokojiť, no môj strach nepramenil v tomto.

„Uvidíš všetko dobre dopadne.“

Edward odišiel pred pol hodinou a stále nič. Zrejme to nebude také ľahké, no predsa. Ten hrozný pocit ma stále neopúšťal. Niečo bolo zle, no nevedela som čo. Keď sa ďalšiu pol hodinu nič nedialo, nevydržala som to a vyšla von na čerstvý vzduch. Prechádzala som sa ulicami a hľadala nejaké známky niečo dobrého. No nič. Pomaly som sa dostávala stále bližšie a bližšie k hradu, keď som začula zvláštne hlasy z neďalekej zašitej uličky.

„Páči sa mi tá pasca, ktorú sme pripravili pre prípad potreby. Tú šibnutú sme pekne skryli v južnej veži a ak by ju niekto hľadal, pôjde do podzemia. Nás len tak niekto nedostane. Nech žijú Volturiovci.“ Vtom mi na um zišlo jediné. Edward!!!

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 6. kapitola: