Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 5. kapitola

02.05.2010 (20:45) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2984×

5. kapitola: Kamufláž

Bella:

Nikdy som si nemyslela, že niekedy vyslovím takúto vetu. Ešte aj nahlas to znelo bláznivo a smiešne. Niekto tu má zrejme zmysel pre iróniu.

,,Tiež si myslím,“ pritakal Edward na moju myšlienku. Toto zistenie ma tak vzalo až tak, že som teraz bola rada, že sedím. Prihlúplo som čumela na obálku tej knihy a snažila sa predstaviť si Alice niekde v útrobách toho temného a strašidelne vyzerajúceho hradu. Chudák.

,,Neboj, Alice zvládne čokoľvek,“ snažil sa ma upokojiť a musela som uznať, že sa mu to darí. Neviem prečo, no nielen on, ale aj jeho malá otravná sestrička mi akosi prirástli k srdcu. Nežne sa na mňa usmial a ja som sa znovu už asi po desiaty raz sčervenala.

,,Fajn, takže keď vieme, kde je, ako sa tam nepozorovane dostaneme? Mne to pôjde asi ľahko, ale čo ty, člen Volturiovskej gardy?“ vyzvedala som. Mňa totiž nenapadlo ako by sa mu podarilo dostať sa od Volturiovcov bez toho, aby to nebolo podozrivé.

,,Už som na niečo prišiel, no zrejme to bude trvať pár dní,“ zahľadel sa mi do očí a spustil.

,,Takže, k tomu, aby som sa od nich dostal bez akejkoľvek pochybnosti o mojej lojalite, využijem jeden starý Volturiovský zákon platiaci pre členov jej gardy. Požiadam o rok preverenia mojej oddanosti.“ O čo požiada?

,,O rok preverenia mojej oddanosti. Pre posilnenie svojej moci sa Volturiovci rozhodli ešte pred niekoľkými mnohými rokmi zaviesť istý zákon. Podľa toho zákona, musí každý člen Volturiovskej gardy raz za svoju existenciu opustiť rodinu presne na jeden rok. Počas tohto obdobia má byť preverená jeho oddanosť. Dostane totižto slobodu a možnosť okúsiť život bez rozkazov. Ak by sa mu to zapáčilo, jednoducho by sa do Volttery už nevrátil, ale ak nie, vrátil by sa nielen so slávou, ale aj s mnohými poctami. Zaradili by ho do novej vyššej vrstvy, dostal by možnosť stať sa členom rady a samozrejme ešte mnoho výhod. Svojim návratom by nielenže dokázal svoju lojalitu, ale posilnil by zdanie Volturiovskej ohromnej moci pre verejnosť, čiže pre ostatných upírov. Tento zákon však splnilo len málo upírov. Aro, Caius a Marcus medzi nimi, aby boli pre ostatných vzorným príkladom. Už len ďalší štyria členovia rady ich napodobnili. Pokiaľ viem, pokúsili sa o to aj ďalší dvaja, no tí sa už nikdy nevrátili. Mnohí upíri sa zdráhajú tohto zákona. Doba pokročila a Volturiovci si nemôžu dovoliť prísť o svojich drahých členov gardy. Takže, ak by aj niektorí z nich na ten rok odišiel a nevrátil by sa, pochybujem, že by sa vyhol patričnému trestu. Samozrejme, všetko sa to deje len mlčky, no dostatočne hlasno na to, aby sa o to nikto, kto má zámer opustiť Volturiovcov, ani len nepokúsil. No mne to práve teraz hraje do karát,“ vysvetlil mi a mňa sa zrazu zmocnil strach o jeho bezpečnosť.

,,Neboj sa, nič sa mi nestane. Uvidíš všetko prebehne hladko,“ snažil sa ma uistiť, no teraz sa mu to nedarilo.

,,A čo ak nie? Čo ak ťa nenechajú odísť? Alebo čo ak ťa prekuknú a niečo ti spravia? Čo budem robiť po tom? Neviem kriesiť upírov,“ panikárila som.

,,Neboj sa nič sa mi nestane. A keby aj, ty už zvládneš nájsť a pomôcť Alice. Ona sa potom o teba postará,“ snažil sa ma uchlácholiť a až teraz som pochopila pravý zmysel jeho slov.

,,Ako to myslíš, že sa o mňa postará?“

,,Je prirodzené, že máš strach o svoju budúcnosť. Ja som sa ti zaviazal a verím, že ak by sa mi niečo stalo, Alice alebo hocikto z mojej rodiny, ti môj dlh splatí...“

,,Čo to trepeš? Ja sa nebojím o svoju neistú budúcnosť. Viem asi by som mala, no nie je to tak. Bojím sa o teba. Ja... ja... neviem... čo... by... čo by som bez teba robila,“ tie posledné slová som riekla tak potichu, až som si nebola istá, či som ich povedala. On ich však musel počuť. Nežne mi zdvihol bradu, aby som sa naňho pozrela. Nič nevravel, len mi hľadel do očí. Myslím, že sa mi v nich snažil všetko vyčítať a myslím, že sa mu to aj podarilo. Odtiahol sa a usmial sa na mňa.

,,Takže, ako som povedal, nič sa nestane. Všetko prebehne hladko a dúfam, že aj rýchlo. O pár dní už budeme v Rumunsku hľadať moju sestričku.“

Edward:

Bolo zvláštne vedieť o tom divnom pute medzi mnou a Bellou. Aj ona ho cítila, vnímala ho. Niečo nás spájalo, no ani jeden z nás nevedel čo. Keď mi povedala, že si nevie predstaviť svoju budúcnosť bezo mňa, zahrialo ma pri srdci. Aj keď som to vedel vyčítať z jej myšlienok, počuť to nahlas bolo predsa len iné. Záležalo jej na mne, presne ako mne na nej. Toto puro však nemalo vzniknúť. Aspoň nie z jej strany. Mala by ho cítiť k niekomu inému, k niekomu normálnemu. Prečo si klamem? Mala by ho cítiť k človeku. Avšak vždy keď som si to predstavil, zmocňoval sa ma hnev. Keď som si predstavil, žeby sa mala červenať pre niekoho iného, mal som sto chutí tomu inému odtrhnúť hlavu. Nemal by som byť takýto sebecký. Nemalo by ma tešiť, že to cíti práve ku mne.

Ale ešte aj teraz, keď sa dívam ako pohodlne spinká na sedadle vedľa mňa, ma chytajú túžby a city o akých som doteraz len počul. Neodolal som a jemne ju po líci pohladil. Nežne sa pri mojom dotyku usmiala a tíško vydýchla: ,,Edward.“ A zase. Prečo mi nevadí, že sa jej o mne sníva? Prečo ma to nesmierne teší? Veď ona si zaslúži predsa niečo viac? Zaslúži si normálny život s normálnym priateľom. Akoby vycítila boj, ktorý sa vo mne odohráva a posunula sa ku mne viac. Hlavu si oprela o moje rameno a natočila ju presne tak, aby som na ňu dokonale videl. Aby som si mohol prezerať jej prekrásnu tvár. Týmto jediným kúskom mi dokázala rozohnať moje pochmúrne myšlienky a zahnať ich do ústrania. A ja som sa nechal. Povedal som si, že to budem riešiť neskôr. A pritom som dobre vedel, že to nakoniec aj tak odložím.

,,Tu ma pekne počkáš. Nikam nebudeš chodiť, s nikým sa baviť. Máš tu všetko, čo by si potrebovala. Objednaj si čokoľvek a nehľaď na cenu. Dobre?“ dával som Belle posledné inštrukcie. Trhalo mi srdce, keď som ju musel nechať samotnú v Ríme, no toto bude pre ňu to najbezpečnejšie. V hotely bude mať určite väčšie pohodlie ako v tej chalupe, kde bola. Snáď sa jej do vtedy nič nestane. Pokývala mi na súhlas, no vedel som, že sa hanbí.

,,Prečo?“ musel som to vedieť. Poznali sme sa už natoľko, že presne vedela, na čo sa jej pýtam.

,,Nemôžem ťa predsa využívať? Je to jediné konto, o ktorom Volturiovci nevedia, takže je jediné, ktoré môžeš bezpečne používať. Čo by bolo, keby som ho priviedla na mizinu?“ sťažovala sa. Musel som sa zasmiať.

,,Neboj, to sa ti tak skoro nepodarí,“ uisťoval som ju a ona sa ešte viac začervenala.

,,Bella, prosím ťa, nezdráhaj sa. Ak budeš niečo potrebovať, nehľaď na cenu, dobre?“

,,Nemôžem ťa predsa takto využívať...,“ snažila sa protestovať, no zastavil som ju.

,,Ty ma nevyužívaš! Tak už to pochop,“ ešte niečo chcela dodať, no prstami som jej zakryl ústa. Nielen ňou ale aj mnou prešla zvláštny vlna. Bella sa nepatrne zachvela a jej myšlienka sa roztrúsili všetkými smermi. Takto reagovala na každý môj dotyk, no teraz to bolo akési iné. Ruku som pomaly odtiahol, ale predtým som jej veľmi nežne obkreslil ukazováčkom pery. Mala ich neuveriteľne hebké a mäkké, krásne poddajné. Predstavil som si, aké by to bolo ochutnať ich. Nie... Ublížil by som jej. Rázne som zatriasol hlavou a otočil sa na odchod. Predtým než som sa vôbec stihol dostať k dverám, predbehla ma a silno objala. Teda silno asi pre ňu. Jemne som jej objatie opätoval a ešte raz som do nosa nasával jej nádhernú vôňu. Pomaly som sa od nej odtiahol až som mal ústa pri jej uchu. Naraz som zatúžil pobozkať ho.

,,Dávaj mi na seba pozor,“ dýchla mi na krk a ja som neodolal a pobozkal ju na červené líce.

,,Budem.“

Uháňal som kľukatou cestou a mieril si to rovno do Volttery, celý čas uvažujúc o Belle. O jej slovách, o tej puse, ktorú som jej dal. Nemohol som uveriť, že sa to stalo. Pre niekoho by to bolo možno bezvýznamné, no pre mňa nie. Pri tej spomienke som sa musel jednoducho usmievať. Ani som si poriadne nevšimol, že už som stál pre mohutnými bránami Volttery.

,,Edward, Aro s Marcusom a Caiom vás už čakajú,“ riekla Gianna, jediný človek, ktorého si Volturiovci chovali ako poslušného psíka. Vstúpil som do trónnej sály a zahľadel sa na troch vládcov upírskeho sveta. Ako sa patrí, som sa uklonil.

,,Ale no tak, priateľu. Ty sa nám nemusíš klaňať,“ srdečne riekol Aro. Musel som zahrať skvelú hru, aby ma neprekukli, ako to Bella nazvala. Ani jeden nesmie mať podozrenie, pretože neviem, ktorí z nich to spravil. Ak teda nie všetci. Síce Marcusa som mohol asi ihneď vyčiarknuť zo zoznamu podozrivých. Ten vždy vyzeral akoby ho už všetko na tomto svete nudilo. A jeho myšlienky hovorili to isté. Ale nemohol som sa nechať učičíkať. Veď predsa tichá voda brehy myje, a keď sa to tak vezme, jeho pravé myšlienky môžu byť blokované. Veď to doteraz robila Renata, preto som nikdy neprišiel na to, že mi klamú. Čo sa týka Ara, nevedel som, čo si o ňom myslieť. Keď chcel byť milý a dobrosrdečný, nerobilo mu to problém. No rovnako bezproblémovo sa z neho mohol stať bezcitný a nemilosrdný upír. Jeho nálady sa menili podľa jeho voľby a potreby. Aj keď niečo mi hovorilo, že on to nebol. Aspoň nie priamo. Zato Caius... Ten mi bol najviac podozrivý. Úlisný a nevypočítateľný. Ale žeby konal na vlastnú päsť a za chrbtami svojich bratov? Dokázal by to? Riskoval by predsa všetko. Aro si nesmierne cení Carlislovoho priateľstva a rozhnevať si ho týmto spôsobom...? Pokiaľ s tým Aro nejde s ním. No čo už... Toto pátranie bude trvať ešte dlho.

,,Aro, Marcus, Caius,“ pozdravil som ich ako sa patrí na člena gardy.

,,Dopočuli sme sa o tvojom úspechu vo Švajčiarsku. Blahoželáme,“ pogratuloval mi Aro.

,,Bola to len formalita. O nič veľkého predsa nešlo,“ skromne som vyhlásil a Arov úsmev sa ešte viac prehĺbil.

,,Aký skromný... po kom to asi máš?“ hm... niečo v jeho hlave mu bránilo myslieť na Carlisla alebo na hoc koho iného z mojej rodiny a ja som vedel, že je to dielom Renaty. Nemohol som sa teraz spoliehať na svoju schopnosť. Musel som rýchlo zakročiť.

,,Dôvod mojej návštevy je však iný,“ Aro sa na mňa spýtavo zahľadel.

,,Celý čas, čo som bol preč som rozmýšľal nad sebou a nad mojím postavením v tejto rodine a dospel som k vážnemu rozhodnutiu.“ Ako som predpokladal Aro s Caiom ihneď pomysleli na môj odchod. Marcusa som ani týmto nezaujal.

,,Rád by som postúpil vyššie. Rád by som dozeral na náš svet, ale rád by som o ňom aj rozhodoval. A to sa mi môže podariť len ako členovi rady. Len ako člen rady sa môžem pokúsiť zlepšiť existenciu upírov, no všetci dobre vieme, že sa tento post len tak nerozdáva,“ obidvoch vládcov som teraz dokonale zmiatol.

,,O pár rokov sa môžem popýšiť krásnym vekom. Sto rokov... No predsa, čo je sto rokov pre upíra? Takmer vôbec nič. Už takmer sto rokov slúžim tejto rodine a nemienim ďalších sto rokov čakať kým sa vôbec dostanem o ďalší post vyššie, ktorý je od postu člena rady na míle vzdialený. Neberte to ako moju neúctu voči vám, ale rád by som bol osohom tejto rodiny ešte viac. A to sa mi môže podariť len ako právoplatnému členovi rady. Preto by som rád využil zákon 69,“ a v tomto momente zadržalo dych hneď niekoľko upírov. Konečne som zaujal aj Marcusa, pretože svoj pohľad stočil na mňa. Pár upírov, ktorý sa akože len - tak náhodou prechádzali okolo trónnej sály, zamrzli na mieste.

,,Rád by som dokázal svoju oddanosť tejto rodine. Rád by som posilnil vašu moc, od ktorej závisí poriadok v našom chaotickom svete. Rád by som podstúpil túto neľahkú úlohu. Oddeliť sa od svojej rodiny, bude pre mňa náročné, no som si istý, že moja náklonnosť a putá, ktoré ma k vám viažu, mi pomôžu a ukážu správnu cestu. Cestu ako sa k vám vrátiť,“ tak toto by ich snáď mohlo presvedčiť. Z Arovych myšlienok som pochytil, že sa mu moja reč nesmierne páčila a je neskutočne prešťastný z mojej oddanosti sálajúcej z každého môjho slova. Ani nevedel, ako veľmi sa mýli. Čo sa týkalo Marcusa, ten len premýšľal nad sebou. Spomínal ako on strávil svoj rok odlúčenia od rodiny, no zdalo sa, že s ním nebude problém. Caius však premýšľal nad tým, ako by mohol zabezpečiť môj návrat. Ani jeden z nich nemohol protestovať voči môjmu plánu, no zdalo sa, že on sa chce poistiť.

,,Si si tým istý, náš mladý priateľ? Vieš, že len málo upírom sa podarilo vrátiť sa,“ uisťoval sa Aro.

,,Som si naprosto istý. Táto rodina ma potrebuje a ja som pre jej ochranu ochotný podstúpiť čokoľvek,“ tak teraz sa Aro priam vznášal blahom. Už bol rozhodnutý. On ani Marcus ma nechajú v pokoji odísť, no Caius... ten niečo zamýšľal. Jeho myšlienkam som však nerozumel. Nahodil masku spokojnosti a natiahol ku mne paže. Tak o toto ti išlo. Podišiel ku mne a objal ma.

,,Si úctyhodným členom tejto rodiny a presne o rok ťa tu budeme vítať s rovnako roztvorenou náručou, no s ešte väčšou radosťou.“ Ty sviniar! Keď už ma objal jeden z vládnucich bratov, druhý dvaja sú povinný jeho gesto zopakovať. A to znamená nechať sa vystaviť Arovej schopnosti. Síce som premýšľal nad tým, čo by sa stalo, dúfal som, že k tomu nedojde. Bolo jasné, že Caius sa chce uistiť, či som stále bez spomienok, ale urobiť to takto podlo... No aspoň viem, čo od neho môžem očakávať. Ako sa patrí, jeho príklad nasledovali aj ostatní dvaja. Najprv ku mne pristúpil Marcus a rýchlo ma objal so slovami: ,,Nech každý tvoj krok prispeje k moci a sláve Volttery.“ Odstúpil a potom ku mne pristúpil Aro. Aj keď som sa mohol spoliehať na Bellinu schopnosť maskovania sa, je možné, aby mala až taký dosah? Vedel som, že vďaka jej daru, Aro neuvidí ani jednu myšlienku spätú s ňou, ale aj tak som sa musel poistiť. Hneď ako sa ma dotkla jeho ruka, som úporne rozmýšľal nad svojou cestou. Rozmýšľal som nad tým, ako budem počas toho roka cestovať a nielen kontrolovať Volturiovskú moc, ale aj to ako sa budem snažiť naverbovať ďalších upírov do našej gardy, najlepšie s talentami. To ako budem všetko pozorne sledovať a ako sa budem snažiť nájsť ďalšie nápady k zveľadeniu našej rodiny. Myslel som na to dosť hlučne a zdalo sa, že som Ara nadchol snáď ešte viac. Odtiahol sa odo mňa a riekol: ,,Nech sa tak stane.“ Poslednýkrát som sa im uklonil a otočil sa nad odchod. Pred dverami som sa na nich ešte raz pozrel: ,,Čakajte ma presne o rok. Ani o deň menej, ani o deň viac.“

S pocitom neskutočnej voľnosti, som opúšťal Voltterské hradby a rýchlo si to mieril za svojou Bellou. Utekal som lesmi najrýchlejšie ako som vedel. Z Caiových myšlienok som vedel, že za mnou niekoho pošle, no nie teraz. Vedel by som keby ma niekto sledoval ešte skôr, ako by som ho uvidel. Caius to dobre vedel, preto nechcel zbytočne riskovať. Vedel som, že Demetriho, najlepšieho stopára, po mňa nepošlú. Je príliš cenný na to, aby sledoval niekoho ako som ja. Volturiovci oňho nemôžu na tak dlho prísť. Bol som si istý, že to bude niekto menej významný, a to mi hralo do karát snáď ešte viac. Menej významný znamená menej schopný. Nielen moja extrémna rýchlosť, ale aj schopnosť odolávať ľudskej krvi, mi získajú poriadny náskok. A fakt, že akonáhle budem znovu s Bellou, ma nenájde už nikto, bol čerešničkou na torte. Bella... Ako mi len chýba. Nie je to ani deň, čo som ju naposledy videl, no zdá sa, že už ani ja si neviem bez nej predstaviť svoju budúcnosť. Ach, Bella... Snáď si v poriadku. Musíš byť. Dala si mi nádej, stala si sa mojím svetlom... Mojím polnočným slnkom...  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 5. kapitola: