Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 4. kapitola

27.04.2010 (17:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2841×

4. kapitola: A čo teraz?

Bella:

,,Edward, čo ti je?“ stihla som sa ho opýtať predtým než zamdlel. Je toto normálne? Upíri predsa neomdlievajú. Čo sa to tu deje. A v tom sa mi v hlave vynorila spomienka spred niekoľkých mesiacov.

,,Pochopenie pravdy nie je a nikdy nebude príjemná záležitosť. Zistenie vlastnej identity môže byť bolestivé. Nech už ide o akúkoľvek pravdu, tá vždy bolí.“ Presne toto mi povedala Alice, keď som sa jej pýtala nato, ako spoznám, keď niekomu z nich pomôžem spomenúť si. Keď si ten niekto spomenie. O tomto hovorila? Toto je daň za pravdu?

Opatrne som chytila meravého Edwarda za ramená a chcela ho nejako dostať na posteľ, no ako som predpokladala, ani som ním nehla. Nemohla som ho však nechať len tak na zemi. Pri pohľade na to, aký je teraz bezmocný a krehký on, zovrelo mi srdce. Znovu ma pochytilo nutkanie chrániť ho. On si nezaslúži trpieť. On ani nikto z jeho rodiny. Veď predsa nikomu nič nespravili. Je to nespravodlivosť, no ak to dokážem dať ako - tak do poriadku práve ja, urobím to. Nech to stojí, čo to stojí. Vzala som z postele prikrývku a vankúš. Ten som mu postrčila pod hlavu a prikryla ho. Síce som nemala šajnu, či mu je zima lebo nie, no iné som zrejme už nemohla spraviť.

,,Keď sa tak stane, nebudeš nám môcť pomôcť. Potom to už bude len na nás. Získanú pravdu budeme musieť pochopiť a prijať len my sami,“ ozývali sa mi v hlave Alicine slová. Sadla som si k nemu a pozorovala ho. Spánok a únava ma už dávno prešli. Presnejšie vtedy, keď som začula jeho zmučený výkrik. Prisunula som sa k nemu bližšie a lepšie si ho prezrela. Mal naozaj dokonalú tvár. Teraz zatvorené oči boli orámované hustými mihalnicami, nos a čelo sa k nim presne hodil a pery... Zrazu som zatúžila sa ich dotknúť svojimi vlastnými.

,Bože, Bella! Čo to s tebou je? On tu zjavne trpí a ty myslíš len na to ako ho pobozkať,' v duchu som sa ohriakla a ďakovala zato, že to nepočul. Teda aspoň dúfam, že to nepočul.

,Ach... Čo je to so mnou? Alebo lepšie povedané, čo so mnou robí on?'

Asi po hodine, ktorá uplynula od jeho stratenia vedomia, som konečne zaznamenala nejakú zmenu na jeho tvári. Už som si myslela, že sa niečo pokazilo. Vôbec sa nehýbal, bol ako socha. Ani tep som mu nemohla pre istotu zmerať, keďže žiaden nemal. Ale teraz som postrehla, ako nepatrne zvraštil čelo. Normálne by mi to asi ušlo, no po hodinovom zízaní na jeho dokonalú tvár, som ju už poznala hádam naspamäť. Bola to len chvíľka, no aj tá mi poskytla aspoň kvapku nádeje. A z tej sa pomaly stávala rieka, jazero až nakoniec more. Začal sa mrviť, dokonca sa pretočil z boku na chrbát. Občas mu z úst uniklo nejaké slovko. Zväčša to boli mená členov jeho rodiny, no dvakrát vyslovil aj moje meno. Keď sa tak stalo, srdce mi hneď niekoľkokrát poskočilo, no musela som sa upokojiť. Určite nemyslel na mňa tak, ako si moje podvedomie želalo. Práve keď začalo svitať, konečne otvoril oči. Zahľadel sa na mňa svojimi uhľovočiernymi očami a skúmal moju tvár. A práve teraz som si uvedomila, že vlastne neviem, čo mám ďalej robiť. Hej, namiesto toho civenia naňho, som nad tým mohla premýšľať. Presne v tej chvíli sa rozosmial na celé kolo. Hej, zdá sa, že je v poriadku. Rovnako dotieravý ako predtým.

,,Prepáč, ale vyzerala si naozaj komicky. A ešte k tomu tvoje myšlienky,“ dostal zo seba pomedzi smiech a ja som to nevydržala. Vzala som vankúš, ktorý mal pod hlavou, vytiahla ho a začala ho ním mlátiť. Vedela som, že to nemá žiaden efekt, no aj tak. Potrebovala som to zo seba dostať. Čo si to o sebe myslí? Som pri ňom celú noc, dávam naňho pozor a on sa mi potom smeje. Zrazu sa zarazil a chytil vankúš smerujúci do jeho hlavy. Bez problémov mi ho vytrhol z rúk a hodil ho na posteľ. Bleskurýchle sa posadil a vážne sa mi zahľadel do očí.

,,Prepáč, nebolo to odo mňa vôbec pekné. Prosím, odpusť mi. Namiesto smiechu som sa ti mal radšej poďakovať. Dúfam, že nie je neskoro, keď tak spravím teraz. Bella, ďakujem ti. A nielen za to, že si pri mne prebdela celú noc, ale hlavne zato, že si mi ukázala pravdu. Nikdy, počas celého svojho dlhého upírskeho života, ti nikdy nebudem môcť dostatočne poďakovať. Dala si mi viac ako nádej, dala si mi šancu mať svoju rodinu znovu pri sebe. Ešte raz ďakujem,“ celý čas mi hľadel do očí a ja som nepochybovala o pravdivosti jeho slov. Môj hnev ihneď pominul.

,,To by urobil každý,“ odvetila som mu a sklopila oči.

,,Práveže nie, ale ty predsa nie si každý,“ oponoval mi a ja som musela uznať, že má pravdu. Ja určite nie som ako každý.

,,Takže už si to zase ty?“ uisťovala som sa. Zoširoka sa na mňa usmial a súhlasne prikývol. Neubránila som sa a úsmev mu opätovala. Bola som šťastná, že som mu dokázala pomôcť. Hm... ale čo bude teraz?

,,No tak to je dobrá otázka. Tajne som dúfal, že ty to budeš vedieť,“ priznal sa Edward a pomaly vstal. Chcela som ho napodobniť, no keďže som mala trošku stuhnuté nohy, nejako sa mi zaplietli a ja som znovu padala. Predtým ma však chytili jeho studené ruky a z úst mu vyšiel tichý chichot. Rozpačito som sa naňho zahľadela a ponaťahovala si ruky aj nohy. Až teraz som si uvedomila, že som sa celú noc takmer nehýbala.

,,Prepáč. Ale asi si mala radšej vyspať,“ previnilo sa na mňa pozrel.

,,Nemohla som ťa predsa nechať len tak,“ protirečila som mu.

,,Tak dobre,“ ustúpil o krok ďalej a pozrel sa von oknom. Slnko už síce vyšlo, na ihneď sa schovalo za mraky.

,,Prosím ťa, potrebujem presne vedieť, čo ti povedala moja sestra,“ otočil sa na mňa s prosbou.

,,Alice...,“ skočil mi do reči.

,,Rýchlejšie a efektívnejšie bude ak si na to v mysli spomenieš.“ Ako si želal, tak som aj spravila. Spomínala som.

Edward:

Bol to neuveriteľne oslobodzujúci pocit vedieť konečne pravdu. Konečne si spomenúť. Teraz som však potreboval vymyslieť nejaký plán, ako pomôcť mojim rodičom a súrodencom. Ale hlavne ako ich nájsť. Vďaka Belle som teraz mal vcelku presnú predstavu jej stretnutia s mojou malou sestričkou. Veľmi sa snažila ukázať mi aj tie najmenšie detaily ich rozhovoru a to hlavne bez jej pocitov, ktoré to v nej vyvolalo. Na človeka mala veľmi dobrú pamäť. Už som vedel o Aliciných víziách, o jej hľadaní, o jej poistke. Chápal som, prečo mlčala, muselo to tak byť. Až teraz som pochopil jej vtedajšie čudné správanie a to pár dňové zmiznutie. Vedel som, že to urobila, aby nám pomohla, a preto som ju nesmierne obdivoval. Zvládla to všetko úplne sama a nebyť jej, už sme zrejme nikdy nemohli byť znovu spolu. Ach, Alice... sestrička... ako mi len chýbaš.

Vedel som, čo Alice plánovala. Bella mala pomôcť spomenúť si mne, aby som sa ja mohol dostať bližšie k ostatným. So svojou schopnosť by to bolo veľmi výhodné, preto som musel byť je ten prvý. Ale čo teraz. Bella nedostala ďalšie informácie, nevedela čo bude ak sa jej to podarí. Jediné čo jej na to Alice povedala bolo: ,,Edward už bude vedieť čo robiť.“ Ha... Asi sa prerátala. Nemám ani šajnu, čo mám robiť. Dokonca ani neviem, ako sa mám dostať od Volturiovcov bez podozrenia. Ani neviem, na koho si to vlastne od nich mám dávať pozor. Dočerta aj s tým! Veď ani poriadne neviem, kto za tým stojí. Pamätám si deň, keď nás prepadli, pamätám si dokonca aj slová, ktoré padli, no neviem si vybaviť hlasy. Keby som to dokázal, určite by som vedel spoznať iniciátora toho všetkého. Určite som vedel, že som vtedy ten hlas spoznal, určite patril niekomu od Volturiovcov, no komu, to netuším. Čo mám robiť? Čo mám robiť?

Úporne som premýšľal nad všetkým, do tých najmenších detailov som analyzoval každučké Alicino slovo z Belliných spomienok, no akosi mi niečo uchádzalo. Cítil som, že v tých slovách nájdem odpoveď, no stále mi unikala. Z myšlienok ma vytrhol až zvuk otváracích sa dverí. Obzrel som sa tam a uvidel Bellu vychádzajúcu z kúpelne iba v uteráku, ktorý jej siahal sotva do pol stehien. Všimla si môjho zaujatého pohľadu a ihneď sčervenala. Takto bol tento výjav ešte dokonalejší. Bola neuveriteľne roztomilá, keď sa červenala aj pre tie najmenšie blbosti, no teraz som si uvedomil, že je aj neuveriteľne príťažlivá a sexi. Nebola takou kráskou ako Rosalie, no niečím v sebe bola ešte krajšia ako moja blonďavá sestra. Ach...

,Edward! Nerozptyľuj sa a radšej pohni rozumom!' kričalo moje podvedomie, no stále som nedokázal odtrhnúť oči od toho anjela stojaceho predo mnou.

,,Prepáč, zabudla som si vziať čisté veci,“ tíško pípla, nemotorne si vzala nejaké oblečenie a znovu zmizla v kúpelni. Potriasol som hlavou, aby som sa spamätal, no stále som ju videl pred očami. Tak toto ma bude ešte hodnú chvíľu rozptyľovať. Ako sa takto mám sústrediť? Prečo všetko nemôže byť ako predtým? Keď sme si s rodinou žili šťastne a pokope? No zrazu som si uvedomil, žeby som to vlastne ani nechcel. Nechcel som, aby to bolo ako predtým. A čo za to mohlo? Alebo kto? Ten malý nemotorný, červenajúci sa anjel vo vedľajšej miestnosti. Keby sa toto všetko nestalo, nikdy by som ju nestretol. Nikdy by som ju nespoznal. Ale čo je ona vlastne pre mňa? Prečo si už akosi nedokážem predstaviť šťastnú budúcnosť bez nej? Veď sa poznáme jeden deň a ona sa mi už akosi zakorenila v mojom srdci. Našla si tam vlastné miesto, no ja som nevedel aké.

Bella:

,Fajn, všetky kusy oblečenia sú tam kam patria. Takže môžem ísť,' možno to bolo šialenstvo, no keď som sa pokúšala natiahnuť si na nohy svoju košeľu, musela som sa radšej uistiť, že je všetko tam, kde má. Od toho jeho skúmavého pohľadu som bola akási nesvoja. No to som vlastne odvtedy, čo ho osobne poznám, no tentoraz je to už horšie. Prečo mi jeho pohľad spôsoboval zimomriavky na chrbte? Strachom to určite nebolo. Páni, ten upír ma určite ešte nejaký iný skrytý dar. Dar ako ma uviesť do rozpakov, ako mi popliesť hlavu. Keď som sa ešte raz skontrolovala pred zrkadlom, znovu som vyšla von. Sedel na mojej posteli a zadumene hľadel von oknom. Tiež som sa tam zadívala a všimla si, že znovu prší.

,Aké prekvapenie,' kyslo som poznamenala. Potichu sa zasmial a svoju pozornosť nasmeroval na mňa. Znovu ma prešiel pohľadom a ja som pocítila ako sa mi krv hrnie do líc. Zase. Znovu sa zasmial a rukou potľapkal na miesto vedľa seba. Sadla som si tam a zahľadela sa na svoje ruky.

,,Tak a čo teraz? Máš nejaký nápad? Alebo rovno plán?“ zvedavo, ale aj trochu netrpezlivo som sa ho opýtala. Nevedela som, čo bude teraz so mnou. Alice síce tvrdila, že sa moja pomoc zíde pri všetkých, no povedala tiež, že s Edwardovou pomocou to bude zase hračka. Čo bude teraz so mnou? Budem sa musieť vrátiť k otcovi? Teda ak o mňa ešte bude stáť. A čo ak nie? Čo budem potom robiť?

,,Som tvojím dlžníkom do konca svojej existencie, takže ak budeš niečo potrebovať, hocčo, len mi povedz. Neboj sa, ja sa o teba postarám,“ vážne predniesol a ja som zdvihla hlavu. V jeho očiach sa zračila pravda. Pomôže mi, ak bude môcť. To ma upokojilo, no potom ma začalo trápiť niečo iné. Nechcela som odísť. Nechcela som sa ešte vrátiť domov. Cítila som, že tu sa moja cesta nekončí. Cítila som, že toto je len začiatok. Nechcela som sa vrátiť späť k otcovi, chcela som ísť ďalej s Edwardom. Chcela som mu pomôcť pri jeho neľahkej úlohe, nech by nás už zaviedla kamkoľvek. Aj keby sme sa mali vybrať do samotného pekla, nenechám ho samotného.

,,No to snáď nebudeme musieť, ale aj tak ti ďakujem. Stále ma prekvapuješ. Normálny človek by sa nedostal až sem, a nieto ešte chcel pokračovať v tak nejasnej ceste,“ riekol.

,,Hej, no myslím, že sme sa zhodli na tom, že ja nie som normálna.“

,,Veru, to nie si. Si výnimočná,“ jeho lichôtka ma znovu dostala k červenaniu sa. Ako to len ten upír robí?

,,Ako si si myslela. Je to dar,“ šibalsky sa škeril od ucha k uchu a mne jeho úškrn skoro privolal srdcový kolaps. Na zmenenie témy som teda pokračovala v tom, čo ma zaujímalo.

,,Takže... Máš niečo?“ Zamyslene si ma premeriaval a potom spustil.

,,Možno na to prídeš aj ty sama. Skús sa pozrieť medzi veci, ktoré ti dala Alice. Možno niečo nájdeš,“ tajomne riekol a ja som dychtivo prehľadávala svoje tašku. Už som strácala nádej, keď som si niečo uvedomila. Podľa Alicinej zložky, jej obľúbenou knihou bol Sen noci svätojánskej od Shakespeara, ale pred necelou minútou som v ruke držala knihu Gróf Dracula. Spomenula som si na to, čo mi k nej Alice v ten večer povedala: ,,Bude mať pre mňa veľký význam, no ten pochopíš až neskôr.“ Lepšie som sa prizrela na obálku. Bol na nej nakreslený upír s dlhými tesákmi, v čiernom plášti ako drží v náručí nehybné telo mladej dievčiny, ktorá má na krku dve jazvy od jeho kusnutia. Okrem toho, že to bola totálna blbosť (ja už o upíroch predsa niečo viem), ma zaujalo skôr pozadie ako oni dvaja. Pretože práve v ich pozadí sa vynímal strašidelne vyzerajúci hrad. Tak moment. To je snáď nejaký zlý vtip.

,,Nie, nie je. Aj keď priznávam, aj ja som si to myslel,“ prisvedčil mojim myšlienkam Edward. Musela som to však povedať aj nahlas.

,,Alice sa nachádza na hrade grófa Draculu?“  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 4. kapitola: