Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 3. kapitola

23.04.2010 (20:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2873×

3. kapitola: Pravda

Bella:

Utrápene na mňa hľadel a ja som vedela, že toto je moja šanca. Nemohla som ju premárniť. Uprel na mňa svoj prenikavý pohľad a ja som spustila.

„Pôjdem na to po poriadku. Najprv by som sa ti mala asi predstaviť,“ usmiala som sa naňho a podala mu ruku.

„Bella Swanová.“ Zmätene mi podal ruku a jemne ňou zatriasol.

„Edward Volturi.“ Volturi... No, to určite.

„Alebo snáď nie?“ začudoval sa mojim myšlienkam.

„Čo ak nie?“ vyzvedala som.

„Myslím, že ťa poznám dokonca lepšie než ty sám a to sme sa ešte nikdy predtým nestretli.“ Videla som mu na očiach, že mi neverí, a preto som musela začať s vysvetľovaním.

„Nesníval si niekedy, že by si mohol mať rodinu?“ Pobavene sa uškrnul.

„Upíri nesnívajú.“

„To nie je pravda. Nespia, to áno, no snívať... Snívať sa dá aj s otvorenými očami,“ protirečila som mu.

„Nesníval si, že by si mohol mať rodičov a dokonca aj súrodencov? Nesníval si o domove? Ale o tom pravom? Tam, kde ťa obklopujú tvoji najmilší, tam kde sa cítiš šťastne a bezpečne. Čo ak ti poviem, že práve takýto domov si mal? Že toto všetko, čo som povedala, bol vlastne tvoj život?“ Zarmútene na mňa hľadel a tak som pokračovala.

„Čo ak ti poviem, že asi tak ešte pred šiestimi mesiacmi si chodil na strednú spolu so svojimi štyrmi súrodencami a žil si v krásnom dome na začiatku lesa spolu so svojimi adoptívnymi rodičmi? Uveríš mi?“ Frustrovane hľadel do ohňa a nič nevravel. Po hodnej chvíľke sa na mňa konečne pozrel a povedal: „Rozprávaj mi o tom.“ Spokojne som sa usmiala, boj som mala na polovicu vyhraný. Chcel o tom počuť, to znamená, že mi začína veriť.

„Tvoje pravé meno je Edward Anthony Masen. Narodil si sa v Chicagu roku 1901. Roku 1918 si spolu so svojimi rodičmi ochorel na španielsku chrípku a v nemocnici, kde si ležal ťa našiel tvoj stvoriteľ...“

„Aro,“ dokončil, no chybne.

,,Nie, nebol to Aro. Bol to tvoj adoptívny otec, štyristoročný vegetarián, Carlisle Cullen.“ Prekvapene na mňa vyvalil oči, asi som ho trochu šokovala.

„Trochu?“ Pobavene som sa uškrnula a pokračovala.

„Ako vravím, Carlisle tam pracoval ako doktor a ošetroval teba aj tvojich rodičov. Keď umierala tvoja mamka, požiadala ho, aby urobil čokoľvek, len aby ťa zachránil. Či vedela, čo je Carlisle zač, alebo len tušila, to nikto nevie, no Carlisle jej vyhovel. Zašiel za tebou a všetko ti vysvetlil. O upíroch, o nesmrteľnosti a aj o večnom smäde. Bol si už na pokraji síl a súhlasil si. Carlisle zariadil všetko tak, aby ťa odtiaľ dostal a premenil ťa. Pre svet Edward Masen zomrel, zatiaľ čo doktor Cullen získal syna.“ Celý čas som mu hľadela do očí, v ktorých sa miešali tie najrôznejšie pocity.

„Prosím, pokračuj.“ Zhlboka som sa nadýchla a počúvla som ho.

„Pár rokov ste cestovali po Amerike, až ste našli Esme. Tvoju adoptívnu mamku a Carlsilovu družku. Takisto umierala a tvoj otec ju premenil. Rada sa k vám pridala a tak ste už boli traja. Avšak potom nasledovalo trochu temnejšie obdobie. Ty sám si ho nazval záchvatom pubertálneho vzdoru. Pár rokov si žil na vlastnú päsť, no celý čas ti chýbali, až si sa k ním nakoniec vrátil. Láska k tvojím novým rodičom zvíťazila nad pubertálnym vzdorom.“ Celý čas ma dychtivo počúval a moje šance sa zväčšovali.

„Onedlho pribudol do vašej rodiny ďalší člen. Rosalie. Carlisle ju našiel na ulici, celú dolámanú a zničenú. Nemohol sa len tak pozerať ako zomiera a tak ju premenil. Tajne dúfal, že by sa mohla stať tvojou družkou, no jediná láska, ktorá bola medzi vami, bola súrodenecká. Síce ste sa občas nemuseli, ale vždy sa to všetko nakoniec napravilo. Len o pár rokov neskôr k vám domov priniesla Rosalie z lovu medveďom zraneného človeka a poprosila Carlsisla, aby ho premenil. Tak si získal svojho prvého brata, Emmetta, ktorý sa stal Rosalinou spriaznenou dušou. Ak sú moje informácie pravdivé, čo sú, tak títo dvaja obľubovali svadby. Pokiaľ viem, tak sa vzali hneď niekoľkokrát.“ Hej, tak toto ma vždy pobavilo.

„Hovorila si, že som mal štyroch súrodencov,“ pobádal ma ďalej Edward.

„Áno. Po niekoľkých rokoch, keď si bol s Emmettom na love, sa pri vašom domove zjavili Alice s Jasperom. Už dlhší čas vás hľadali a nakoniec vás našli. Všetkých vás prekvapili, no dokonale k vám zapadli. Získal si novú sestru a nového brata. Mnoho rokov ste si skvelo nažívali ako rodinka. Chodili ste na stredné školy, niekedy na vysoké. Vždy po pár rokoch ste sa presťahovali na iné miesto a začínali ste odznova. Ako vravím, takto to prebiehalo niekoľko rokov, až kým vás niekto pred niekoľkými mesiacmi nenavštívil a neroztrhol vašu rodinu.“ Cítila som neskutočný hnev na toho dotyčného. Nikto nemá právo urobiť niečo takéto.

„Nie, to nemá,“ prisvedčil mojim myšlienkam Edward.

„Nespomínaš si na to?“ s nádejou som sa ho opýtala. Na tvári mal bolestnú grimasu a v očiach rovnako veľkú bolesť a beznádej. Záporne pokýval hlavou a ja som pri pohľade na jeho utrápenú tvár zatúžila nejako ho utešiť. Dať mu nádej, že všetko dobre dopadne.

„To už si mi dala.“ Pootočil sa na mňa a zahľadel sa mi do očí.

„Občas, keď sa niečo stane, alebo keď niečo urobím, premkne ma divný pocit. Nech už ide o hocakú maličkosť, občas mám pocit deja vu. Ja viem, znie to šialene. Upír by si mal predsa všetko presne pamätať a nie pýtať sa sám seba, či už niečo také zažil. Myslel som si, že by to snáď mohli byť akési útržky z mojej minulosti, o ktorú som prišiel, no vždy sa týkali úplne obyčajných vecí. Jeden čas som si dokonca myslel, či by to nemohli byť spomienky na môj ľudský život, ale to som ihneď zavrhol. Tie záblesky boli príliš živé na ľudské spomienky. Teraz už viem, že som mal pravdu aspoň v tom.“ Presadol si do tureckého sedu a hlavu si vložil do dlaní. Naraz som pocítila potrebu ho objať a utešiť. Ochrániť ho pred všetkým zlým.

„Ďakujem,“ tíško hlesol a ja som sa za svoje myšlienky trochu zahanbila. Cítila som, ako sa mi hrnie krv do líc, takže som sa pre istotu od neho odvrátila. Otvorila som si tašku a vybrala z nej krabičku určenú pre neho. Keď som sa naňho znovu obrátila, zaujato si ma premeriaval.

Podala som mu krabičku a on ju zvedavo otváral. Musela som uznať, že aj ja som bola zvedavá. Ani jednu krabičku určenú niekomu z jeho rodiny som neotvorila. Nedočkavo krabicu roztrhol a jej kúsky lietali všade možne. Keď na podlahu dopadol aj ten posledný, všimla som si, že v rukách drží noty. Nechcela som byť drzá a nakláňať sa k nemu, aby som si ich prezrela, tak som netrpezlivo čakala, čo bude ďalej. Na jeho tvári sa mihala zmes pocitov. Najprv prekvapenie, potom poznanie, bolesť a napokon hnev. Nevedomky som trochu ucukla pred jeho strach naháňajúcim pohľadom a až teraz som si poriadne uvedomila, že som v dome s upírom. Zvláštne, že mi to došlo až teraz. Zrejme sa spamätal, pretože sa na mňa ospravedlňujúco zahľadel.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Ja... akosi som neovládol svoje emócie.“

„Nemáš sa začo ospravedlňovať. Keby sa mi stalo to čo tebe, aj ja by som bola nahnevaná. Máš na to právo.“ Bola to číra pravda. Až na menší detail. Ja by som zrejme od hnevu najradšej niečo rozbila. Pobavil sa na mojich myšlienkach a konečne som mu zazrela v očiach aj trochu radosti. Rýchlo som vytiahla z tašky aj fotky a po jednej som mu ich podávala. Na prvej boli Carlsile a Esme, jeho rodičia v mnohých ohľadoch. Na druhej zase jeho súrodenci, Emmett v objatí s Rosalie a Alice v náručí Jaspera. Prezrel si všetky fotky, niektoré dvakrát. Občas sa pri niektorej zastavil, až mi napokon ukázal jednu. Boli na nej všetci, ako sedia v obývačke. Bolo jasné, že ich odfotil buď niekto druhý, alebo to bola samospúšť. Všetci sa tvárili nanajvýš spokojne, Carlisle sedel v kresle a čítal si knihu, pričom Esme mu sedela pri nohách a niečo si črtala do skicára. Emmett s Jasperom hrali šach, Rosalie sledovala televíziu a Alice si čítala časopis. Najlepšie však bolo vidno Edwarda, pretože bol k foťáku najbližšie. Sedel za piánom a niečo hral. Mal pritom zavreté oči a z jeho tváre sa dalo poznať, že sa nechal hudbou priam uniesť. Túto fotku som mala zo všetkých najradšej. Najčastejšie som si ju prezerala a to najmä kvôli Edwardovi. Rada som sa na neho pozerala. Pobavene zdvihol obočie a ja som úplne sčervenala. Tak toto nemusel vedieť. Preklínala som sa za svoju neobozretnosť, ale ja predsa nemôžem zato, že mi číta myšlienky. Budem si musieť dávať lepší pozor.

„Už je neskoro, mala by si si odpočinúť. Zajtra budeme pokračovať,“ vyrušil ma z myšlienok. Musela som uznať, že vďaka tej dnešnej túre som už bola naozaj unavená, no predsa som teraz nemohla ísť len tak spať.

„Samozrejme, že môžeš. Ja si aj tak potrebujem premyslieť pár vecí. Nechať si tieto nové informácie uležať v hlave. Potrebujem čas na ich vstrebanie,“ unavene si povzdychol a tak aj vyzeral. Akoby zostarol o niekoľko rokov, no stále mu to pristalo. Zasmial sa nad mojím tichým komplimentom a povedal: „Ďakujem.“ S nanovo sa červenajúcimi lícami som sa pozviechala zo zeme a ani som sa neprezliekala a rovno som zaľahla do postele. Oči sa mi sami od seba zavreli a pomaly som upadala do spánku. Ešte predtým som sa ho však na niečo musela spýtať.

„Nebudú ťa hľadať?“ Zrazu som ho ucítila jeho príjemnú sladkú vôňu blízko pri mojej tvári. Musel byť len niekoľko centimetrov odo mňa a čo bolo najzvláštnejšie, vôbec mi to nevadilo. Moje srdce sa však poriadne rozbúchalo, no nebolo to strachom, ale niečím iným. Novým a príjemným. Jeho blízkosť mi krásnym spôsobom rozochvela moje srdiečko.

„Neboj sa,“ vydýchol mi do tváre a jeho sladký dych ma úplne omámil.

„Dobrú noc, Bella.“

Edward:

Všetko čo mi Bella pred chvíľou povedala, znelo ako šialenstvo. Ako jedno veľké bláznovstvo. Ako by to mohla byť pravda? Ako mohol mať netvor ako ja takéto šťastie? Ako mohol mať milujúcu rodinu?

Ešte dlho po tom, čo si Bella ľahla a zaspala, som si prezeral fotky a popritom si jednou rukou poklepkával po podlahe melódiu onej skladby z nôt. Bola mi známa. Aj keď si ju môj mozog nepamätal, moje srdce áno. A nielen to, mnohé výjavy z fotiek mi pripadali známe. Len som si ich nevedel priradiť. Ach... Bože. Pomôž mi. Neviem, čo mám robiť. Mám tomu všetkému veriť? A ak áno, čo sa tým pre mňa mení? Ach... Čo mám robiť? Prvýkrát som si pripadal bezmocný, zraniteľný. Videla to aj Bella a dokonca ma chcela pred tým chrániť.

Ona, slabý človek, chcela ochrániť takmer nezničiteľného upíra. Musel som sa nad tým zamyslieť. Jej hlava bola iná ako u ostatných ľudí. Bola taká čistá a priezračná, jej myšlienky boli jasné. A keď myslela na mňa... Ako sa roztomilo červenala, keď mi prezradila viac ako chcela. Otočil som sa na ňu a podišiel k jej posteli. Na tvár jej dopadalo pár pramienkov už dávno suchých vlasov a ja som neodolal a odhrnul ich. Popritom som ju jemne pohladil po tvári. Bola ako anjel, anjel, ktorého mi Boh zoslal. Nikdy som si nemyslel, že by pre mňa niekto mohol urobiť niečo takéto. Precestovala skoro polku kontinentu, len preto, aby pomohla mne a mojej rodine.

Ach... moja rodina. Niekde hlboko v mojom dávno mŕtvom srdci sa objavila zvláštna iskrička. Keď som tak hľadel do Bellinej spiacej tváre, začalo ma zaplavovať poznanie. Utvrdzovalo ma v pravdivosti tohto celého dňa. Niekto tak nevinný a tak zraniteľný by nikdy neklamal. Moje srdce toto tvrdenie len potvrdzovalo a z malej iskričky sa pomaly stával plameň. Je to tak. Mal som rodinu. Mal som rodičov a mal som súrodencov. A bol som od nich násilím odtrhnutý. Z plameňa sa stával oheň a ja som zrazu zacítil ohromnú bolesť hlavy. Bola taká prudká a nečakaná, až som zmučene vykríkol. Zviezol som sa na zem a chytil si hlavu. Cítil som ako mi pulzuje mozog a pred stisnutými viečkami sa mi mihali rôzne obrázky. V hlave sa mi ozývalo mnoho hlasov a ešte viacej myšlienok. Bolo to na nevydržanie, až kým ma nakoniec nepohltila tma. Posledné, čo ku mne doľahlo predtým než som sa v tej tme stratil, boli Belline vystrašené slová: „Edward, čo ti je?“

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 3. kapitola: