Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 24. kapitola

27.07.2010 (19:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3722×

24. kapitola: Vydatá

Bella:

Keď som sa ráno prebudila, bola som v izbe sama. Nikde som nikoho nevidela a to sa mi vôbec nepáčilo. Opatrne som sa posadila a premýšľala nad tým, kde môžu byť ostatní, a hlavne Edward. Žeby už prišla Tanya? Hneď ako som si na ňu spomenula, strachom som sa otriasla. To, čo som počula večer ma veľmi znepokojilo. Aj keď som vedela, že Edward a ani nikto z našej rodiny nedovolí, aby sa nám niečo stalo, predsa... Raz už dokázala, čoho je schopná bez toho, aby si to všimol jeden telepat a jedna jasnovidka. Čo ak to spraví znovu? Nie, nesmiem takto premýšľať. Ale táto neistota zo samoty ma znervózňuje. Skúsim ich niekde nájsť. Cítila som sa celkom obstojne, noha znovu v sadre (už mi to pripadá ako samozrejmosť), hlava trochu pobolieva, ale nie je to vážne. Pomaly som sa postavila, vzala si župan z kraja postele, obliekla si ho a pomaly sa vydala k dverám. Otvorila som ich a vyzrela von. V dome bolo akési ticho, aj keď som vlastne nikdy nemohla povedať, že by nejaký upír bol niekedy hlučný. Pomaly som sa vliekla chodbou a zamierila si to ku schodom. Zastala som tesne pred nimi, pretože mi cestu niekto skrížil. Konkrétne Tanya. Zachvela som sa pred jej nenávistným pohľadom a len silou-mocou som sa prinútila pred ňou necúvnuť. Neukážem jej svoj strach.

„Tanya,“ slušne som ju pozdravila.

„Ako bolo v meste?“ Tanya sa na mňa divne zaškerila a konečne prehovorila.

„Dobre, no určite nie lepšie ako tu.“ A toto malo čo znamenať?

„Dopočula som sa tú radostnú správu.“ Slovo radostnú vyslovila s poriadnou dávkou opovrhnutia.

„Blahoželám.“ Aj keď to riekla s poriadnou dávkou irónie, tušila som, že ju to muselo poriadne štvať.

„Ďakujem.“ Aké divné, že ešte aj v takýchto situáciách dokážem byť stále slušná.

„Myslím, že by si si na seba mala dávať pozor.“ Tak teraz mi na ústach zamrzol úsmev.

„Teraz, keď už nejde len o teba, ale aj o to malé.“ Prečo mám pocit, že by chcela pravý opak? Kde sú, dokelu, všetci?

„Iste, len som hľadala Edwarda.“ A chcela som sa popri nej prešmyknúť a konečne zísť dole.

„Je v záhrade, no asi by si po schodoch radšej nemala ísť.“ Hneď ako to dopovedala, som zacítila ,ako mi do chrbta vrazilo niečo tvrdé, a ja som stratila rovnováhu. Zrútila som sa dolu schodmi, no keď už som očakávala podlahu, skončila som v niečom náručí. Zahľadela som sa na toho dotyčného a úľavou som si vydýchla. Nebol to nikto iný ako môj princ.

„Si v poriadku? Udrela si sa? Bolí ťa niečo?“ starostlivo sa mi prihováral a ani som sa nenazdala, znovu som ležala v našej posteli.

„Tanya vypadni,“ zavrčal na upírku stojacu vo dverách. Keď na ňu naozaj výhražne zavrčal, konečne zmizla.

„Myslím, že mi nič nie je. Dúfam, že je aj malé v poriadku. Mohlo sa mu niečo stať?“ teraz som sa strachovala ja.

„Udrela si sa do brucha?“ chcel vedieť Edward. Nebol to zase nejaký veľký pád, zažila som už aj horšie.

„Nie, jedine do hlavy, a to len trochu,“ dodala som, hneď ako mi ju už Edward svojimi studenými a štíhlymi prstami kontroloval.

„Už tu nezostaneme ani jeden deň,“ rozčúlene riekol Edward a pri pohľade na neho som sa strachom znovu zachvela. Ihneď sa na mňa otočil a jeho phľad znežnel.

„Neboj sa ma, prosím. Ja... len... ver mi, že keby som sa nebál ťa tu nechať čo i len na sekundu, z Tanyi by už bol dávno popol.“ Úplne som ho chápala, sama by som ju najradšej zniesla z tohto sveta. Toto už prehnala.

„Presne tak. Ach... prečo som ťa tu len nechal samú? A to som ti sľúbil, že ťa ochránim. Kam som dal rozum?“ Hlavu si zložil do dlaní.

„Edward, no tak. Ani ja som sa nemusela vybrať von. Mohla som tu ostať a počkať na teba. Inak, čo si vlastne robil v záhrade?“

„No, vlastne, bavili sme sa s ostatnými o našom odchode?“ Zmätene som na neho hľadela.

„Snáď si si nemyslela, že by sme tu zostali navždy? A hlavne po tej autonehode. Mal som však byť rýchlejší.“ Zase si vyčíta niečo, za čo nemôže.

„Ale môžem,“ oponoval mi, no na toto som teraz nemala náladu.

„Dosť, vravel si niečo o odchode.“ Súhlasne prikývol, vstal a upírskou rýchlosťou hádzal moje aj jeho veci do dvoch kufrov. Na necelú sekundu zmizol v kúpelni a už bol zase späť.

„Naozaj si v poriadku?“ ešte raz sa ma pýtal a ja som pokývkala hlavou. Obidvaja sme sa mohli upokojiť, až keď ma vyšetrí Carlisle.

„Poď, pomôžem ti pripraviť sa. Na obed odchádzame,“ povedal Edward a pomohol mi do kúpelne. Zase ako pred tým mi pomohol osprchovať sa a obliecť, a presne na obed sme už vyrážali preč.

„Kam vlastne ideme?“ Bola som naozaj zvedavá.

„No, na teraz budeme bývať v našej chate v Canade, až kým sa nedokončí náš nový dom. Môže to chvíľu potrvať, snáď ti to nevadí.“

„Nie, vôbec. Počkaj, ale nepoletíme však?“ bojazlivo som sa ho pýtala. Edward sa len zasmial a riekol: „Neboj, pôjdeme autom. Urobíme si síce pár prestávok, no na chate by sme mali byť už o dva dni.“ Fajn, to sa mi páčilo.

Ako mi Edward sľúbil, tak sa aj stalo. Presne o dva dni ako som naposledy videla Tanyu, sme konečne dorazili na chatu v Canade. No chata bolo slabé slovo, vyzeralo to ako nejaký zimný palác. S Edwardom sme mali nádherne veľkú spálňu s úžasným výhľadom na už zasnežené hory. Okolie bolo jednoducho kúzelné. Všetci sme sa zhodli, že svadba sa uskutoční tu, a to vo veľkej jedálni, ktorá sa samozrejme vhodne upraví. Ach... už som si to vedela živo predstaviť. Bude to dokonalé.

Hneď ako ma Carlisle starostlivo prehliadol, sme sa mohli naplno venovať prípravám na svadbu. Teda ,vlastne, ja ani nie. Ja som mala ležať, odpočívať a nepremáhať sa. Jasné, že som sa hrozne nudila, no Edward bol vždy ochotný moju nudu zabiť. Nesťažovala som si. Jediné, kedy mi na dlhší čas dovolili vstať z postele bolo, keď mi Alice upravovala šaty. Boli naprosto očarujúce. Presne také, aby mi nebolo vidieť už trošku napuklé bruško. Všetci sa snažili zo všetkých síl, aby ma zabavili. Nikdy som nebola sama. S Jasperom som hrala videohry, ktoré som predtým nemusela, no s ním to bola sranda. S Emmettom sme zase vždy pozerali nejaké športové zápasy, pri ktorých som však vždy zaspala. Čo už, šport pre mňa nie je. S Rosalie a Esme sme vždy preberali detaily okolo svadby a Carlisle mi väčšinou rozprával o svojej dobe, čo bolo naozaj zaujímavé a Edward... no s Edwardom sme sa vždy vedeli dobre zabaviť. Ani som sa nenazdala a už sa blížil deň našej svadby. Carlisle mi konečne dal dole sadru a ja už som sa nemohla dočkať toho dňa.

Samozrejme sme sa s Edwardom nevyhli rozlúčke so slobodou. Ja, spolu s Esme, Rosalie a Alice sme si urobili pyžama párty, zatiaľ čo Carlisle, Jasper a Emmett vytiahli Edwarda na extra lov. Na rozdiel od nich, ja som si musela aj oddýchnuť, a tak som okolo polnoci zaľahla a v posteli som si uvedomila, že teraz spím poslednýkrát ako slobodná. Od zajtra už budem Edwardovou ženou. S krásnym úsmevom na perách som sa pobrala do sveta snov.

Ani som sa nenazdala a už ma Alice budila. Popohnala ma do kúpelne, kde som sa musela čo najrýchlejšie pripraviť na to, aby zo mňa Alice mohla vyčarovať krásku hodnú Edwarda. Nesťažovala som sa, nechala som ju, nech urobí všetko, čo je potrebné. Neskôr sa k nej pridali aj Rosalie s Esme a tak sme boli hotové vcelku rýchlo. Nešlo o nič veľké, vlasy som mala s väčšími vlnkami len tak rozpustené. Nalíčená som bola len jemne, podľa Alice som viac nepotrebovala. Keď skončili, pomohli mi obliecť si šaty. Stále som nevychádzala z údivu aké krásne sú. Bez ramienok, stiahnuté pod prsiami a pod voľne spustené, takže mi nebolo vidno moje už vypuklé bruško. Jemne vyšívané, proste nádherné.

„Tak, na čo som len zabudla?“ rozmýšľala nahlas Alice.

„Iste. Takže šaty sú nové, takže treba niečo staré, požičané a modré,“ vravela. Esme na chvíľku zmizla a potom sa objavila s čiernou zamatovou krabičkou v rukách. Otvorila ju a ja som úžasnom zabudla zavrieť ústa. Bol v nej nádherný strieborný, náhrdelník. Rovnako jemný a rovnako elegantný ako moje šaty. Bol ľahko tepaný s nádherným diamantom ako príveskom. Proste niečo úžasné.

„Toto je niečo staré. S Carlislom sme to kúpili nedávno v jednom malom starožitníctve,“ riekla Esme a mne sa už tlačili do očí slzy.

„Neplač, neplač,“ hučala do mňa Alice a ja som sa len-len ovládla.

„Ďakujem, Esme. Je nádherný.“ A potom mi ho zapla.

„Teraz niečo modré a požičané,“ riekla Rose a hodila po mne niečo. Chytila som to a všimla si, že ide o podväzok. Alice mi ho bleskurýchle natiahla a ja som sa červenala ako paradajka. Z prízemia sa pomaly začínala ozývať hudba, čo bol signál pre nás. Ani som sa nenazdala a už sa blížil môj čas. Zhlboka som sa nadýchla a spoločne sme sa všetky vybrali ku schodom. Ako prvá zišla Esme a poslala Carlsila hore. Ten ku mne pristúpil a chytil sa ma. Povzbudivo sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätovala. Hudba zosilnela, po schodoch sa vybrala Rosalie a o päť sekúnd zase Alice. Po ďalších piatich sekundách sme sa pohli my s Carlislom. Opatrne sme zišli schodmi a zmierili si to do nádherne vyzdobenej jedálne. Okrem kňaza nebol na našej svadbe nikto cudzí. Denallijských sme nepozývali, radšej sme to kvôli Tanyi neriskovali, a iných Cullenovci nechceli pozvať. Keďže ja som nemala nikoho, ostalo to len v rodinnom kruhu. Pred provizórnym oltárom na mňa už čakal môj princ, absolútne nádherný a dokonalý ako vždy. Pri tomto sa na mňa zoširoka usmial a mne to nedalo.

,Milujem ťa,' riekla som v myšlienkach. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril, a keď ma Carlisle predal môjmu budúcemu mužovi, hlesol mi do ucha: „Aj ja teba.“

Počas celého obradu sme si s Edwardom navzájom hľadeli do očí, a keď kňaz konečne vyslovil slová: „Môžete pobozkať nevestu,“ na nič som nečakala a vrhla som sa na svojho teraz už manžela. Týmto činom som si vyslúžila Emmettovo pochechtávanie, no bolo mi to jedno. Po nádhernom prvom manželskom bozku sme sa presunuli na menší parket (čo bol vlastne stred jedálne) a zatancovali si prvý manželský tanec. Hneď na to som sa vystriedala aj som svojím otcom a bratmi. Čas nám utekal neskutočne rýchlo a ja som začínala byť unavená. Alebo to bolo tým, že som bola tehotná? Keď už mohlo byť okolo siedmej večer, Edward ma vzal do náručia a odniesol do našej izby. Položil ma na posteľ a ľahol si ku mne. Zahľadel sa mi do očí a povedal tie najkrajšie slová: „Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem,“ odpovedala som mu a jemne, zo všetkou láskou, som ho pobozkala. Keď sa odo mňa odtiahol, riekol: „Prepáč. Viem, že to nebolo ako si si vždy želala, ale...,“ nenechala som ho dohovoriť, umlčala som ho ďalším bozkom.

„Bolo to presne tak, ako som si želala.“

„Nemusíš klamať. Viem, že si vždy chcela väčšiu svadbu, tradičnú, s priateľmi a známymi a...“

„Edward, dosť. Bola to nádherná svadba. Dokonalá. A prečo? Lebo som si konečne vzala muža môjho života a otca svojho dieťatka, a to všetko v prítomnosti svojej rodiny. Na ničom inom mi nezáleží. A keby niečo, veď sa môžeme neskôr vziať znovu. Možno trhneme Rosalin a Emmettov rekord?“ pobavene som navrhla.

„To snívaj, Na nás nemáte,“ zakričal na nás z vedľajšej izby Emmett. Nad tým som sa zasmiala a Edward sa konečne uvoľnil.

„Môžeme sa vziať koľkokrát len budeš chcieť.“ A nato ma pobozkal. Teraz sme sa od seba nedotiahli, vzrástla v nás vášeň, ktorú sme museli uhasiť.

„Dobré ráno, žena moja,“ usmiato ma zdravil ráno Edward.

„Dobré aj tebe, muž môj,“ usmiala som sa naspäť a našpúlila pery v bozk. Edward sa krátko zasmial a pobozkal. V Edwardovom náručí bolo krásne nielen zaspávať, ale sa aj budiť. Nechcela som sa od neho odtiahnuť, tak som si ho k sebe pritiahla ešte viac, keď v tom ma niečo koplo do bruška. Obidvaja sme sa na to miesto zahľadeli a ja som naň položila ruku. A vtedy znovu. Šťastne som sa pozrela na Edward, ktorý bol stále v šoku. Vzala som aj jeho ruku a priložila k svojej. Naše dieťatko znovu koplo a Edward sa na mňa dojato zahľadel. Spojil naše pery v ďalší nádherný bozk a naše dieťatko znovu koplo. Krásnejšej chvíle už snáď ani nemohlo byť.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 24. kapitola: