Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 23. kapitola

22.07.2010 (11:45) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2812×

23. kapitola: Tichá hrozba

Bella:

Tma... temnota... a hlavne žiadna bolesť, či už fyzická alebo duševná... nič iné ako temnota. Nedokázala som nad ničím premýšľať... nič nevnímať... nedokázala som si spomenúť ani na to, kto som... proste nič... iba všadeprítomná tma...

Ani neviem ako dlho to už mohlo trvať, možno len pár hodín, niekoľko dní alebo aj týždňov... neviem... moja myseľ nebola schopná zistiť čokoľvek iné, čo sa týkalo prázdnoty a ničoty okolo mňa... Až po nejakom čase som niečo zacítila... Bolo to zvláštne... niečo v mojom bruchu... bol to zvláštny pocit... nedokázala som to popísať, aj keď som vedela, že by to malo byť dôležité... bolo to dôležité... nevedela som však prečo...

Zase ten divný pocit v bruchu... už sa to opakuje častejšie... stále však neviem čo to je... niečo v mojej mysli mi bráni spomenúť si... zistiť čo to má znamenať... Prečo si nedokážem spomenúť? Viem, že je to niečo pre mňa mimoriadne dôležité, no neviem čo... Strašne ma to trápi... vždy keď mám pocit, že už to skoro mám, že som na to skoro prišla, stratím to... Znovu to zmizne a nezostane nič... zase len tá prázdnota...

Čím ďalej tým viac ma to trápi... je to už pomaly neznesiteľné... chce sa mi až plakať ako nutne to potrebujem vedieť... akoby od toho záviselo mnoho... Keď vtom znovu niečo ucítim, tentoraz je to však omnoho reálnejšie... zvláštny chladivý pocit na ruke... nie je to nepríjemné, ba práve naopak... je to také dôverné... také známe... A potom niečo začujem... hlas anjela ako ku mne hovorí...

„Bella, láska. Nevzdávaj sa... Bojuj... Bojuje pre mňa, pre naše dieťatko, pre seba... bojuj pre nás...“ Ten hlas je ako tá najkrajšia melódia aká sa svetom šírila. Čo ma však zaujalo viac boli slová, ktoré to dokonalé stvorenie vyrieklo. Bojovať... nevzdávať sa... ale ako... a prečo to vlastne mám robiť? Čo to hovoril? Spomínal seba, dieťatko a mňa... nás...

„Milujem ťa, Bella.“ Len tieto slová vyrieknuté anjelským hlasom, ma mohli znovu vrátiť späť do svetla... Len tieto slová mi konečne otvorili oči... všetko čo sa stalo za posledné mesiace... Edward... Cullenovci... pátranie... Edward a ja... Bertland... sťahovanie... zásnuby... dieťatko... naše bábätko... To bol ten zvláštny pocit v bruchu... Bože, len nech sa mu nič nestane... Tma sa pomaly, ale isto strácala a nahrádzalo ju svetlo... Oslnivé a nádherné svetlo, cez ktoré ku mne doliehali rôzne zmetené a vystrašené hlasy. Nedokázala som im však porozumieť... Jediné čo som vnímala bolo ako ma niekto drží za ruku. Takže to bol ten chladný pocit, Edward. Môj Edward... Až teraz som si nejasne uvedomovala, že vlastne nedýcham. Nedokázala som však prísť na to, ako sa to robí... No tak, Bella! Musíš bojovať! Pre Edwarda, pre bábätko, pre seba. Bojuj, nevzdávaj sa! A vtedy to prišlo... Ani neviem ako, no dokázala som pohnúť hrudníkom a nasať vzduch. Hneď ako sa mi to podarilo, moje okolie stíchlo, no teraz som ho už vnímala jasnejšie. A nie len to, ale aj neznesiteľnú bolesť hlavy a nohy... Prvýkrát som sa jej potešila. Prvýkrát som bolesť vítala s otvorenou náručou... Znamenal, že som nažive... No čo bábätko? Skúsila som otvoriť oči alebo použiť hlasivky, no šlo to veľmi ťažko.

„Čo... je... s dieťatkom? Stalo... sa mu... niečo?“ Nakoniec som zo seba dostala hneď ako som otvorila oči. Edward sa už nado mnou skláňal a hladil po tvári. Vedela som, že keby mohol, tak by už mal tvár dávno od sĺz. Jeho oči to prezrádzali, ten strach, tá neistota... Presne viem ako sa cítil. To isté som zažívala aj ja teraz... Nášmu bábätku sa nesmie nič stať.

„Len kľud, Bella. Hlavne sa nehýb,“ hovoril ku mne Carlisle a snažil sa mi upevniť boľavú nohu.

„Čo je s bábätkom?“ Musela som to vedieť.

„Neboj, je v poriadku. Je silnejší než sa zdá,“ riekol mi Edward a tak som si spokojne vydýchla. Unavene a ubolene som privrela oči a pomaly som aj akosi zaspala.

„Už sa utíšte, lebo ju zobudíte,“ doliehali ku mne Alicine slová, keď som začula ďalšie.

„Už je neskoro.“ Tento pobavený tón mohol patriť jedine Emmettovi. Zaklipkala som očami a následne ich otvorila, no prudké svetlo ma oslepilo a tak som ich rýchlo znovu zavrela.

„Zhasnite to svetlo,“ začula som ako hovorí môj Edward a keď som oči znovu otvorila, všimla si, že svieti len nočná lampa. Rozhliadla som sa okolo seba. Edward sedel pri mne naľavo a držal ma za ruku, Alice v Jasperovom objatí sa na mňa škerili pri pravom rohu postele, Rosalie sedela pri mojich nohách, Esme s Carlislom zase stáli pri nej. Chýbal tu už len jeden člen. Nikde som nedokázala nájsť Emmetta. Edward sa na mne pravdepodobne pekne zabával, až si napravo odo mňa niekto významne odkašľal. Prudko som sa tam otočil a zľakla sa: „Ježiš.“

„Nie, to som ja Emmett,“ pobavene riekol môj veľký brat, ktorý ležal vedľa mňa. Pretočila som oči nad jeho rozjarenou náladou a podvedome som si voľnou rukou pohladila ešte stále ploché bruško. Zrazu sa matrac vedľa mňa prehol, zavial ku mne vánok a začula som buchnutie dverí. Poobzerala som sa dokola, všetci okrem Edwarda sa z izby vytratili, nechápala som však prečo.

„Chceli nás nechať osamote... aby sme sa mohli pozhovárať,“ šepol mi do ucha Edward. Pozhovárať? Ale o čom? Snažila som si spomenúť na všetko čo sa stalo pred havárkou... Prečo som vlastne utekala preč?... Prečo som tak neusedavo plakala? A vtedy mi to došlo... tie slová, ktoré ma prinútili vziať kľúče od auta...Znovu sa mi do očí nahrnuli slzy... Edward nechce dieťa...

„To nie je pravda,“ rázne namietol Edward, no ja som si svoje pamätala.

„Nie, Bella. Prosím, vypočuj ma,“ snažil sa ma donútiť počúvať.

„Nie, nemusíš nič hovoriť. Ja... niečo vymyslím... určite to zvládnem aj sama... k ničomu ťa nenútim...“ Zarazil ma však náhlym bozkom plným lásky.

„Bella... Ach ty môj blázonko. Ak si môžeš myslieť, že by som ťa nechcel? Teba alebo ten zázrak, ktorý nosíš pod srdcom? Zle si ma pochopila... aj ja som sa zle vyjadril. Nie je pravda, že nechcem dieťa,“ zmätene som naňho hľadela a nádej vo mne ihneď zahorela.

„Takže...,“ Bála som sa tomu uveriť.

„Neboj sa. Je to pravda. Ani si nevieš predstaviť akého šťastného upíra si zo mňa spravila touto správou. Keď som ťa našiel, myslel som si, že už väčšie šťastie ma nemôže stretnúť, no mýlil som sa. A zase si za to mohla ty. Znovu si mi dala viac ako si zaslúžim, viac ako by mal dostať taký netvor ako som ja...,“

„Nie si žiaden netvor a už tak o sebe nehovor. Rozumel si,“ nahnevane som ho zarazila. Nenávidela som, keď o sebe takto rozprával.

„Prepáč,“ ospravedlňujúco hlesol a jemne ma pobozkal. Ja som však chcela viac, nenásytne som sa na neho prisala a chcela si ho k sebe pritiahnuť, no sykla som bolesťou. Iste, autonehoda sa nezaobíde bez následkov.

„Presne, mala by si sa šetriť,“ riekol Edward.

„A ja by som ťa mal prehliadnuť,“ skočil do toho Carlisle, ktorý sa tu znenazdania zjavil. Ihneď ako tak aj spravil sa k nám do izby znovu nahrnula celá rodinka. Tentoraz sme sa na posteľ natlačili štyria. Ku mne, Edwardovi a Emmettovi sa pritlačila aj Alice a nadšene sme diskutovali o malom prírastku do našej rodiny. Emmett s Jasperom sa už stihli staviť o to, čo to bude. Emmett stavil 500 dolárov na to, že to bude chlapec a Jasper, ku ktorému sa neskôr pridala aj Rosalie, zase stavili na dievčatko. Mne osobne to bolo jedno, hlavne nech je zdravé a v poriadku.

„Počkať, ale čo bude so svadbou?“ Vyskočila do sedu Alice. Tak to je dobrá otázka.

„Myslím, že by mala byť čo najskôr,“ zvolal Edward. Prečo mám pocit, že teraz zasiahla jeho výchova zo začiatku 19. storočia.

„Máš pravdu,“ zašepkal mi do ucha môj princ.

„Ale ako to zariadime? Ešte nemám 18,“ podotkla som. Dúfala som však, že niečo vymyslia, pretože som sa určite nechcela vydávať s veľkým bruškom. Určite by som vyzerala hrozne.

„Ty nikdy nevyzeráš hrozne,“ zavrčal Edward.

„Myslím, že ak to Carlisle s Esme ako tvoji zástupcovia povolia, tak by svadba už mohla byť o mesiac,“ zamyslel sa Edward.

„O mesiac?!“ hystericky vykríkla Alice a už jej ani nebolo. Zmätene som hľadela na Edwarda a ten mi to vysvetlil.

„Podľa Alice je to strašne málo času.“

„Konečne zmizla. Hneď je tu viac miesta,“ riekol Emmett a pohodlnejšie sa na posteli rozvalil. Rosalie s Esme sa neskôr pridali k hyperaktívnej Alice, Carlisle s Jasperom šli zase vybaviť všetky formality, ktoré vznikli pri autonehode, len Emmettovi sa akosi nikam nechcelo ísť. Zapol si televízor a sledoval futbalový zápas. Mala som pocit akoby to robil naschvál. Akoby vedel ako veľmi by som chcela byť s Edwardom sama, a napriek tomu to ostával.

„Ehm... Emmett?“ spýtavo som začala. Otočil sa na mňa a ja som sa naňho významne pozrela. Dúfala som, že mu to dôjde. Aj došlo, no odpoveď nebola taká akú som chcela. Najprv sa zasmial a potom riekol: „Nie, nie maličká. Už ťa nenechám samú. Pozri ako to dopadlo. Vieš Edward, od teba by som to nečakal. Najprv chúďa dievča zbúchaš a až potom si ju vezmeš. Neučili ťa, že to má byť naopak?“ Emmett sa nad tým musel naozaj zabávať. Zrazu mi zaškvŕkalo v bruchu a až teraz som si uvedomila, aká som hladná. Edward sa už zdvíhal, keď som ho zarazila.

„Emmett, čo keby si mi šiel kúpiť jesť? Mám chuť na cheesburger. Ale kúp viac, áno?“ Emmett sa na mňa divne zahľadel a potom povedal.

„Viem o čo ti ide.“

„Emmett, no tak. Čo si to za brata a budúceho strýka? Chceš, aby sa tvoj synovec alebo neter dozvedeli, aký si bol neochotný, keď ich mamka bola...,“

„Dobre, dobre. Už idem. Csss, že vraj neochotný strýko,“ hundral si po pod nos Emmett ako vychádzal. Ešte som za ním zakričala, aby nekupoval nič iné ako McDonallda a už ho nebolo.

„Veľmi šikovné,“ pochválil ma Edward. Ja som to už nevydržala a znovu sa vrhla na jeho pery. Pobavene sa zasmial, no smiech ho ihneď prešiel. Bozkávali sme sa stále vášnivejšie, nutne sme potrebovali cítiť toho druhého. Keď som si ten bozk vychutnala, odtiahla som sa od neho. Musela som niečo vedieť.

„Edward, že si ma neberieš len preto, lebo som tehotná?“ Smutne som sklopila pohľad na naše prepletené ruky. Svojou voľnou rukou mi zdvihol bradu tak, aby som sa ne neho pozrela a riekol: „Bella, milujem ťa a vzal by som si ťa tak či tak. Veď o ruku som ťa požiadal ešte pred tým. No pochop ma. Ja som už bol tak vychovaný a aj keď som sa nenechal Emmettom vyprovokovať, jeho slová mi neboli ľahostajné,“ posledné slová len smutne hlesol. Pohladila som ho po tvári a tá sa hneď rozžiarila.

„Aj ja ťa milujem.“ A na dôkaz som ho láskyplne pobozkala. Potom som sa znovu zarazila.

„Počkaj a čo Tanya? Už o tom vie?“ Pri spomienka na ňu mi prešiel po chrbte mráz. Edward ma silnejšie objal a riekol.

„Nie, ešte sa s Carmen a Eleazarom nevrátili. Ale neboj sa, nedovolím, aby tebe alebo bábätku nejako ublížila. A nielen ja.“ Na jeho potvrdenie slov som začula hlasné súhlasné zamrmlanie z vedľajších izieb. Áno, čo viac som si mohla priať. Stanem sa ženou tomu najúžasnejšiemu mužovi sveta, dám mu dieťatko a nikto a nič tomu už nezabráni. Chráni nás predsa sedem tých najúžasnejších upírov na svete. Niečo mi však hovorilo, že s Tanyou to ešte neskončilo.

„To vážne? Myslíš, že by toho bola schopná?“ začula som tichý šepot. Jasper. A s niekým sa rozprával.

„Podľa policajtov to boli určite prerezané brzdy.“ Toto bol zase Carlisle.

„Ale veď by som niečo zistil. Niečo by som musel vedieť. Ja alebo Alice,“ šepkal Edward. Zdalo sa, že nevedia, že ich vnímam. Znovu som akosi podvedome zapla svoju schopnosť maskovať sa.

„Veď ona presne vie ako tvoja schopnosť funguje a pri Edwardovi stačilo myslieť na niečo iné a nič by nezistil,“ rozohnene vravela Rosalie.

„To je pravda,“ pritakal jej Emmett. Zrazu niekto zavrčal, spoznala som Edwarda.

„Len kľud Edward, nevieme to naisto,“ snažil sa ho upokojiť jeho otec.

„Je to jediné vysvetlenie, Carlisle. Určite nechcela ublížiť mne a každý predsa vie, že iba Belle dovolím jazdiť na svojom Volve. A ona zase nejazdí na nijakom inom aute, takže...,“ nedopovedal môj princ. Srdce sa mi ihneď zovrelo. Naozaj ma Tanya chcela zabiť? Bola by to schopná? Bože, kam až chce zájsť? Ak ma chcela odstaviť, keď zistila, že si Edwarda vezmem, čo bude robiť, keď zistí, že som od neho tehotná?  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 23. kapitola: