Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 22. kapitola

17.07.2010 (09:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2854×

22. kapitola: Ako mu to povedať?

Bella:

Tak toto sa môže stať iba mne. Naozaj, no kto už má len také šťastie, že sa v jeden deň zasnúbi a o dva dni na to zistí, že bude mať aj bábätko? A k tomu všetkému je neplnoletá. Hej, to je na mňa typické. No páčilo sa mi to. Páčila sa mi predstava mňa a Edwarda ako rodičov, spolu s naším nádherným dieťatkom. Stále ma však trápilo, čo na to povie Edward. Nikdy predtým sme sa o deťoch nerozprávali. Bolo hlavne kvôli tomu, že sme to vtedy obaja považovali za nemožné, ale teraz? Chcel by Edward dieťa? Túži stáť sa otcom? Všetky tieto otázky ma naozaj trápili, no najhoršie na tom bolo, že som nevedela ako mu to povedať. Hej, asi by mi to vyčítal z myšlienok, nebyť môjho „úžasného“ daru. Znovu zaúčinkoval bez toho, aby som si to všimla. Obidve s Rosalie sme vedeli, že tehotenské syndrómy sa mali objaviť už skôr a zrejme jediné čo tomu zabránili, bol môj dar. Maskoval všetko čoho sa to týkalo, no prečo, to nechápem. Takže výjsť s tým von bude zase len na mne. Skvelé.

„No tak, Bella, neboj sa. Uvidíš dobre to dopadne,“ snažila sa ma povzbudiť Rose, keď už sme autom točili na príjazdovú cestu domu. Hneď ako auto zastalo, dvere na mojej strane sa otvorili a ani som sa nenazdala, už ma v náručí držal Edward.

„Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ starostlivo sa ma pýtal a prezeral. Keďže ešte nebol šokovaný, zrejme môj dar fungoval. Prečo mu teraz nemôžem ukázať svoje myšlienky? Inokedy ma štve, keď mi ich číta a teraz keď chcem, aby to urobil, nejde to. No nič, vzchop sa, Bella.

„Áno, som v pohode,“ odpovedala som mu.

„Teraz už však dovolíš, aby ťa Carlsile vyšetril?“ pýtal sa a vyrazil mi dych. Žeby to vedel a nešokovalo ho to.

„Čo?... Prečo?“ vykoktala som zo seba.

„No preto, že sa ti znovu točila hlava. V supermarkete,“ pomaly mi hovoril, akoby som bola cvok. No, potom, čo mu poviem hlavný dôvod mojich závratov, si už určite bude myslieť, že som cvok. Na chvíľu som si vydýchla a pokračovala: „Ach, to. To nič nebolo. Myslím, že vyšetrenie už nepotrebujem,“ hlesla som skôr pre seba.

„Prečo? Vieš už snáď čo ti je?“ sarkasticky sa ma pýtal Edward a ťahal do domu.

„Vlastne, hej. Akosi nám to s Rose došlo,“ odpovedala som mu, na čo on si ma zmätene premeriaval. Potom sa zahľadel na Rose, ktorá sa nesmelo usmiala. Zdalo sa však, že Edward z našich myšlienok nič nevyčítal a jeho ďalšie slová ma o tom presvedčili.

„Čo predo mnou maskuješ? Prečo to neviem zistiť?“ Napäto preskakoval pohľadom medzi nami dvoma.

„To je dobrá otázka,“ podotkla som pravdivo, ani ja som tomu nerozumela.

„Ja vás radšej nechám osamote. Pôjdem za ostatnými,“ riekla Rose a už jej ani nebolo. Pred tým na mňa ešte žmurkla, čo zmiatlo Edwarda ešte viac. Usmiala som sa nad jeho výrazom a spomenula si na rozhovor v aute. So zmäteného sa Edwardova tvár zmenila na prekvapenú.

„Hej, aj mňa to prekvapilo,“ povedala som.

„Kde sú ostatní?“ pýtala som sa, lebo som nechápala, že celý dom je prázdny.

„No, naši, spolu s Kate a Irinou si šli zahrať baseball a Carmen, Tanya a Eleazar zašli do Junae niečo vybaviť,“ odpovedal mi a pobozkal ma. Čo by som dala predtým za to, aby som takto mohla ostať s Edwardom sama v celom dome, no teraz... Odtiahla som sa od neho a on si ma zmätene prezeral.

„Poďme k nám. Chcem sa ťa na niečo opýtať,“ nervózne som riekla a ani nie za dve sekundy som už sedela na našej posteli, Edward vedľa mňa.

„Rozmýšľal si niekedy nad deťmi? Chcel si niekedy mať nejaké?“ A zahľadela som sa na neho. Presne ako som očakávala, celý stuhol.

„Bella... ja...“

„Len mi odpovedz,“ prosila som ho, vedela som ako by začal. Že toto bohužiaľ nie je možné, že keby mohol, tak to zmení, no nejde to a podobne.

„Presne to by som povedal,“ odpovedal mi na myšlienky.

„Ja viem, len ma zaujímalo, či si niekedy po tom net úžil?“ Musela som to vedieť.

„No čo ja viem... Keď som bol človek, mal so sedemnásť a jediné na čo som dokázal myslieť bola vojna. Túžil som sa stať vojakom a tak si získať rešpekt a autoritu, aby na mňa boli moji rodičia hrdí. Vtedy som na lásku ani nemyslel, no keby som stretol teba... keby si sa vtedy objavila v mojom živote, viem, že by to tak nebolo. Ihneď by som ti začal dvoriť a hneď ako by som zistil, že ma tiež miluješ, požiadal by som ťa o ruku, vzal by som si ťa a dal by som ti deti, koľko by si len chcela. Potom, čo som sa stal upírom a zistil o čo všetko budem ukrátený, trápilo ma to. Samozrejme, ako každého, ktorý prišiel o možnosti, ktoré ho síce predtým nezaujímali, vedel ži ch má. Všimol som si ako to obzvlášť trápi ženské osadenstvo našej rodiny, no ani tomu mužskému to nebolo jedno. Čo by som vtedy dal za to, aby sa to zmenilo.“ Ťažko si vzdychol.

„Vtedy?... Teraz... to... už tak nie je?“ nervózne som zo seba vykoktala. Dúfam, že to neznamená niečo zlé.

„Prešlo už skoro sto rokov a ja som si na to už zvykol. Prestal som sa trápiť. Proste som už na to nemyslel. Už som to nechcel.“ Len tak ledabado mykol plecami akoby to bolo nad slnko jasné. No tie slová ma absolútne dorazili. Edawrd nechce dieťa... nechce ho... nechce....

„Bella, Bella, no tak preber sa,“ cez hustú hmlu ku mne dochádzali slová zamatového hlasu.

„Prosím, Bella.“ Moje vedomie sa pomaly predieralo cez tú tmu až sa mi podarilo otvoriť oči. Predo mnou sa skláňal Edward a strach z jeho očí priam sršal.

„Čo sa stalo?“ zachrípnuto som sa spýtala.

„Odpadla si. Skoro som zošalel, keď si sa nezobúdzala,“ vystrašene ku mne hovoril. Pomaly sa mi do mysle vracali spomienky na slová, ktoré to spôsobili. Edward nechce dieťa... Do očí sa mi nahrnuli slzy, no teraz som im nemohla dovoliť, aby sa predrali na povrch.

„Je ti zle? Mám ti niečo doniesť? Potrebuješ niečo?“ dychtivo sa ma pýtal Edward. Hej, potrebujem čas na premyslenie si všetkého, čoho sa tie slová týkali.

„Mohol by si zavolať Carlislovi? Myslím, že už potrebujem vyšetrenie,“ zaklamala som a jeho to zjavne potešilo. Rýchlo zmizol z izby, odhadovala som, že šiel pre mobil. Konečne som mohla byť aspoň na chvíľku sama. Mohla som v pokoji popremýšľať nad všetkým. Čo teraz urobím? Edwarda nadovšetko milujem, ale aj to malé, o ktorom viem len pár hodín. Ako si mám vybrať medzi nimi dvoma? To nemôžem... Bože, potrebujem viac času... potrebujem sa odtiaľto dostať...

„Bella, zlatko. Nemôžem sa mu dovolať. Zrejme si vypli mobily, aby ich nerušili,“ vrazil do dverí Edward a mlel jedno slov za druhým, až som mu skoro nerozumela.

„Prosím, choď za ním,“ zaprosila som.

„Priveď ho čo najskôr.“ Toto je teraz to čo potrebujem, dostať sa odtiaľto.

„Dobre, budem sa ponáhľať. Ostaň tu a ani sa nehýb,“ prikázal mi, pobozkal ma na čelo a už ho nebolo. Počkala som ešte takých päť sekúnd a vstala som. Schytila som kabelku a kľúče od Edwardovho Volva a zamierila do garáže. Roztrasenými rukami som otvorila dvere, naštartovala som a vyšla von. Nedbala som na dopravné predpisy, proste som mala nutkanie ísť. Rýchlo a do neznáma. Stále som nad tým premýšľala, nad všetkým čo sa stalo a slzy som už nezadržiavala. Pomaly som už na cestu ani nevidela, vedela som však, kde približne som. Prechádzala som po moste smerom k mestu, nevšímajúc si okolie. To som však nemala. Z druhej strany sa z ničoho nič prihrnulo nejaké čierne auto. Stihla som strhnúť volant, no to mi nepomohlo. Rútila som sa dolu do lesa, rovno pomedzi stromy. Vedela som, že tomu najväčšiemu predo mnou sa nevyhnem, tak som chcela zabrzdiť, aby som stlmila náraz, no nech som akokoľvek silno šliapala na brzdu, auto nespomaľovalo. Posledné čo som vnímala, bol prudký náraz a potom už len tma.

Cŕŕŕŕŕŕ, cŕŕŕŕŕŕŕ, cŕŕŕŕŕŕ... chvíľu mi trvalo kým som prišla na to, čo ten zvuk vydáva. Pomaly som otvorila oči a zmätene okolo seba hľadela. Bola som v aute, noha ma neznesiteľne bolela a hlava tiež. Nahmatala som miesto, kde som cítila niečo mokré. Krv, samozrejme, musela som sa buchnúť o volant. Cŕŕŕŕ... cŕŕŕŕŕŕ... zase to zvonenie. Môj mobil... začala som ho hľadať a nakoniec aj našla. Volal mi Edawrd, už asi po desiaty raz.

„Haló?“ roztrasene som sa ozvala.

„Bella, Bella, kde si? Kam si zmizla? Si v poriadku?“ Musela som od seba na chvíľku slúchadlo odtiahnuť, lebo hovoril naozaj nahlas.

„Ja... havarovala som... brzdy... nefungovali... ja... strašne ma bolí noha a hlava...,“ ani som poriadne nevnímala, hlava mi trieskala bolesťou.

„Kde si, Bella?“ naliehal Edward.

„Šla som po moste... smerom do mesta a potom...“ Viac som už nevnímala. Dnes po druhý raz som sa znovu ponorila do temnoty.

Edward:

Nie, nie, nie... Najradšej by som kričal. Kde je? Kam len mohla zmiznúť? Zdala sa mi akási divná, ale nechápem prečo odišla? Hrozilo jej niečo? Takéto a podobné otázky sa mi honili hlavou, až kým ma niečo nenapadlo.

„Rosalie, Bella vravela, že ste prišli na to, čo jej je. Čo to bolo, Rose,“ naliehal som na svoju sestru.

„Čo ti povedala Bella?“ chcela najprv vedieť Rose.

„Rose,“ zavrčal som, čím som pobudil Emmetta.

„Čo ti povedala?!“ Trvala na svojom Rosalie.

„Vcelku nič. Bola akási divná. Pýtala sa ma na deti a...,“ ešte ani teraz si nedokážem vysvetliť jej chovanie.

„A čo si jej povedal?“ chcela vedieť Rose.

„Čo ja viem? Že už o tom proste nesnívam, že to už nechcem.“ Teraz som bol ešte viac zmätený.

„Čo si jej povedal?! Edward ty si ale idiot,“ teraz na mňa zavrčala Rose.

„A čo som jej mal povedať? Veď mať dieťa je pre nás nemožné.“ Dočerta o čom to hovorí?

„Pre upírky áno, no nie pre upírov ak dieťa splodia s ľudskou ženou,“ vysvetlila mi Rose, no ja som jej nechcel veriť. To proste nie je možné.

„To ti chcela povedať, no najprv chcela poznať tvoj názor,“ hlesla Rose. Nie... to nie je možné... Bella nemôže byť tehotná... to nejde...

„Edward, keď si to tak vezmeš, môže to tak byť. Veď Bella nie je upírka, jej telo sa prirodzene mení a je schopné vynosiť dieťa, takže...,“ prehovoril na mňa môj otec po hodnej chvíľke ticha.

„Mnohé by to vysvetľovalo. Závraty, zmena chuti, únava...,“ nedokončil a mňa sa stále viac a viac zmocňovala panika.

„Edward ver tomu. Je to pravda. Tehotenský test neklame, aspoň nie desať,“ riekla Rose a konečne sa mi podarilo dostať sa k jej doteraz utajeným myšlienkam. To ako zatiahla Bellu na záchod, to ako jej povedala o svojej domnienke, o desiatich pozitívnych testoch a najmä o Bellinej radosti. Bože, čo som to spravil... čo som to spravil... Rose má pravdu, som idiot... Musím ju nájsť... musím zistiť, kam šla... Rýchlo som schytil mobil a vytočil jej číslo. Zvonilo to... a zvonilo... a zvonilo... a zvonilo... nikto to však nezdvíhal. Moja nervozita a strach sa rapídne stupňovali, ani Jasper mi nedokázal pomôcť. Keď už som to chcel vzdať, konečne to zdvihla: „Haló?“

„Bella, Bella, kde si? Kam si zmizla? Si v poriadku?“ Chvíľu trvalo kým mi odpovedala, no jej odpoveď ma vydesila ešte viac.

„Ja... havarovala som... brzdy... nefungovali... ja... strašne ma bolí noha a hlava...“ Bože, len nech je v poriadku.

„Kde si, Bella?“ Musím ísť za ňou. Ihneď!

„Šla som po moste... smerom do mesta a potom...,“ už len ticho.

„Bella, Bella!!" No nikto mi už neodpovedal. Najrýchlejšie ako som mohol som utekal kam ma poslala a modlil sa, aby nebolo neskoro. Netrvalo mi to ani päť minút, keď som dole kopcom neďaleko mosta uvidel svoje volvo narazené do stromu. Počul som slabý tlkot srdca svojej lásky a ihneď sa tam vydal. Dvere pri vodičovi som dobre že ne vytrhol a zbadal som bezvedomú Bellu ako má divne zakliesnenú nohu a po tvári jej steká krv. Najopatrnejšie ako som len dokázal som ju z auta dostal a položil na zem. Snažil som sa ju prebudiť, no nereagovala.

„Bella, láska. Prosím preber sa.“ Vtedy sa tu objavili aj ostatní a Carlisle sa ihneď pustil do práce. Prehliadal každé zranenie, najmä nohu, keď Bella konečne zaklipkala očami a pomaly ich otvorila. Zahľadela sa na mňa svojimi nádhernými čokoládovými očami a tíško povedala: „Edward, budeme mať dieťatko,“ a hneď potom jej srdce prestalo biť.

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 22. kapitola: