Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 21. kapitola

14.07.2010 (18:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3050×

21. kapitola: To, čo naozaj chceš

Bella:

Nemôžem tomu uveriť. Som zasnúbená, som zasnúbená!!! Ach... toto som od Edwarda vôbec nečakala. A jeho vyznanie... Skoro som sa roztopila na mieste. Ešte stále nechápem ako môžem mať také šťastie. Šťastie, že ma miluje, že ma chce, že so mnou túži stráviť celú večnosť.

Konečne sme sa vrátili z nákupov s Alice a nebyť Edwarda, tak to asi nezvládnem. Alice zase skoro vykúpila celé nákupné centrum, bola ako z reťaze utrhnutá. Celý čas do mňa hučala všetko možné o svadbe, no popravde som ju veľmi nevnímala. Akosi som bola unavená. Nechápala som to, veď som spala dosť dlho. To však nezabránilo tomu, aby som zakaždým zívala a pretierala si oči, aby som nezaspala. Do domu ma podopieral Edward a smeroval do kuchyne. Ďalšia zvláštna vec. Aj keď som bola unavená, bola som aj hladná. Edward to vedel a tak sa nezdržiaval. Posadil ma na stoličku pri pulte a pustil sa do varenia. Ja už som sa ani nesnažila, zavrela som oči a hlavu si zložila do dlaní. Jediné čo ma ešte držalo hore, bola úžasná vôňa z panvice. Edward predo mňa položil tanier so skvele vyzerajúcou praženicou a ja som sa do nej s chuťou pustila. Hltala som jedno sústo za druhým, nedbajúc, že je to ešte horúce. Ani nie za minútu bol tanier prázdny. Neriešila som to, aj keď bolo na tanieri naozaj veľa jedla. Nikdy pred tým som nemala až taký veľký apetít, no pripisovala som to únave. Edward mi znovu pomohol a podopierajúc sme sa vybrali do našej izby. Keď už sme boli na chodbe, z vedľajšej izby vykukla Emmettova hlava. Podozrievavo si nás premeral, a keď uvidel aká som unavená, rozosmial sa.

„Alice, ak s tými nákupmi neprestaneš, chudák Bellu unavíš na smrť.“ A s tými slovami znovu zmizol v izbe. Z izby na druhej strane sa ozvalo výhražné zavrčanie, no nič viac. Zdá sa, že Emmett si práve pohneval Alice. Znovu som to neriešila a nechala sa odniesť do izby. Keď za nami zavrel dvere, pomaly a unavene som sa povyzliekala zo šiat. Z kresla som si vzala Edawrdovo modré tričko s krátkymi rukávmi a obliekla si ho ako pyžamo. Ihneď potom som zaliezla do postele a posledné čo som cítila, bolo Edwardovo studené objatie.

Zvláštny jas... Svetlo dopadajúce až ku mne. Moja koža sa trblietala presne ako Edwardova. Niečo ma však zaujímalo viac. Nejaké zvláštne mrmlanie prichádzajúce spredo mňa. Pomaly som kráčala do svetla a keď som ho prešla ocitla som sa v krásnej žltej izbičke. Všade boli plyšáky a hračky a v strede izby bola kovová, biela postielka. Práve z nej to mrmlanie vychádzalo. Podišla som až k nej a nazrela dnu. To čo som tam videla, mi absolútne vyrazilo dych. V postielke sa mrvilo krásne bábätko. Krátke, kučeravé vlásky malo rovnakej farby ako boli Edawrdove. Keď som sa zahľadela do jej tváričky, ústa sa mi roztiahli do úsmevu. Krásnejšie dievčatko som ešte nevidela. Čo ma však najviac prekvapilo, boli jej očká. Mala ich čokoládovo - hnedé, presne ako ja. Neodolala som a vzala si ju na ruky. Bola neskutočná, proste dokonalá. Uprela na mňa svoje kukadlá a očarujúco sa na mňa usmiala. Môj úsmev sa preto ešte viac rozšíril. Zrazu však svoju pozornosť upriamila niekam za mňa. Otočila som sa tam a presne na tom mieste, kde som stála pred chvíľou ja, teraz stál Edawrd. Rovnako očarujúco a láskyplne na nás hľadel a potom k nám vykročil. Zastal tesne vedľa nás a aj mňa aj maličkú pobozkal na čelo.

„Milujem vás, dievčatká moje,“ hlesol a objal nás.

A práve vtedy som sa strhla, kvôli bolesti v bruchu.

„Bella, len pokoj,“ snažil sa ma Edward upokojiť a objímal ma, no ja som sa teraz urýchlene potrebovala dostať do kúpelne. Snažila som sa z jeho objatia vymaniť. Zrejme to pochopil, pretože ma pustil a ja som už trielila do kúpelne. Rozrazila som dvere, dobehla som k toalete a konečne oslobodila svoj žalúdok. Zacítila som chladný dotyk na tvári ako sa mi snaží odhrnúť z tváre vlasy.

„Odíď, toto nemusíš vidieť," hlesla som, keď som mala prázdne ústa.

„Odíď,“ snažila som sa ho od seba odstrčiť, no nenechal ma. Asi po minúte, keď už ma nenapínalo, som sa roztrasene zdvihla zo zeme a snažila sa dostať k umývadlu. Edward ma znovu pridržiaval a starostlivo si ma premeriaval. Narýchlo som si umyla zuby a chcela som sa vrátiť do postele, no to už ma Edward niesol v náručí. Neprotestovala som, nemyslela som si, že tam dôjdem sama. Opatrne ma položil do mäkkej postele a prikryl dekou. Jeho skúmavý pohľad sa mi vôbec nepáčil.

„Edward, prestaň s tým.“

„S čím?“ pýtal sa, aj keď vedel na čo myslím.

„Nič mi nie je,“ snažila som sa ho upokojiť.

„Vážne?“ trochu nahnevane sa ma pýtal.

„Áno. Príliš rýchlo som do seba nahádzala jedlo, nič viac. Prosím, netráp sa tým.“ A načiahla som k nemu ruku. Chytil mi ju a ja som ho potiahla k sebe. Ľahol si na bok, vedľa mňa a jeho pohľad ma neprestával röntgenovať. Zavrela som oči a pritúlila sa k nemu. Sklonil hlavu k mojej a do ucha mi začal hmkať uspávanku, ktorú pre mňa zložil. Znovu som sa pomaly ponárala do snov a zabudla na všetko.

„Dobré ráno,“ zdravil ma môj princ, hneď ako som začala vnímať svoje okolie.

„Bré,“ ospanlivo som ho pozdravila.

„Ako sa máš?“ ihneď vyzvedal a ja som si ťažko povzdychla. To ho neomrzelo?

„Nie, neomrzelo,“ odpovedal mi.

„Som v poriadku,“ hlesla som a chcela som sa posadiť, keď sa mi znovu zamotala hlava a ja som padla späť do vankúšov.

„Bella, Bella, čo ti je?“ vystrašene sa ma pýtal Edward. Hneď ako sa so mnou prestali točiť steny, odpovedala som mu.

„Nič, len sa mi zamotala hlava. To je v poriadku.“

„Nie, nie je to v poriadku,“ oponoval mi Edward a uprene na mňa hľadel.

„No tak. Nechaj to tak,“ prehovorila som a znovu som sa pokúsila vstať. Tentoraz sa mi to podarilo a tak som vstala a rovno som si to zamierila do kúpelne. Edward ma starostlivo nasledoval. Radšej som to nekomentovala a spravila všetko potrebné k tomu, aby som vyzerala ako človek. Hneď po tom som sa poobliekala a spolu sme sa vybrali do kuchyne.

„Čo si dáš?“ vyzvedal Edward, no ja som ho zarazila.

„Dnes si robím jesť sama. Rozmaznávaš ma,“ protestovala som a vzala od neho panvicu. Pripravila som si volské oká a k tomu som si osmažila pásiky slaninky. Voňalo to absolútne skvelo, no teraz som si dávala pozor, aby som to do seba nenahádzala. Jedla som pomaly a každé sústo som poriadne požula. Keď už bol tanier prázdny (znovu som zjedla nie práve najmenšie množstvo), umyla som ho a s Edawrdom sme sa vybrali do obývačky, kde už sedeli všetci. Ako som zistila, Esme s Carlislom a Carmen s Eleazarom sa už vrátili. Ihneď ako nás uvidela, ma už Esme objímala a Carlisle gratuloval. Carmen s Eleazarom sa tiež pridala a ja som si až potom všimla, že je tu aj Tanya. Zachvela som sa pod jej zvláštnym pohľadom. Tiež k nám pristúpila a natiahla ku mne ruku so slovami: „Gratulujem vám.“ Ruku som jej stisla, no ihneď potom som ju pustila. Edward si ma k sebe pritiahol a spolu sme si sadli na gauč k Esme. Alice s Rosalie sa k nám ihneď pripojili a nútili ma listovať si v tonách časopisov so svadobnými šatami. Ani jedny ma však nenadchli a tak Alice rozhodla, že by som mohla skúsiť ich nakresliť a potom by sa dali jednoducho ušiť. Tento nápad sa mi pozdával a tak ma na obed pustili sa v kľude najesť. Keď som vošla do kuchyne a Edward predo mňa postavil tanier s kurčaťom a ku mne doľahla jeho vôňa, naplo ma. Nestihla som to do kúpelne tu dole na prízemí a tak obsah môjho žalúdka skončil v drese. Edward mi znovu držal vlasy, no teraz to netrvalo nejako dlho. Ústa som si ihneď vypláchla a vodou som si opláchla aj tvár. Edward ma starostlivo pozoroval a nebol jediný. Alice s Esme a Carlislom stáli vo dverách a tiež si ma ustarane premeriavali.

„Nič mi nie je,“ zarazila som ich skôr než by niečo mohli povedať. Otočila som sa im chrbtom a vybrala sa do izby. Sadla som si na pohovku pri okne a sledovala ako prší. Zvláštnym spôsobom ma to upokojovalo. Sama som nevedela čo sa to so mnou deje. Nikdy mi nezvyklo byť zle, tak prečo teraz. Žeby som na niečo ochorela? No pri mojom šťastí, to je možné. Začula som za sebou jemné buchnutie dverí a nemusela som sa otáčať, aby som vedela, že je to Edward. Sadol si ku mne a zozadu ma objal. Oprela som sa o jeho hruď a zažmúrila oči. Vychutnávala som si jeho prítomnosť a blízkosť. Takéto chvíľky som milovala. Nepotrebovali sme slová, proste sme boli len my, sami. Jemne ma pobozkal do vlasov a otočil si ma tvárou k sebe. Pohladil ma po líci, no ja som mala stále zavreté oči. Položila som si do jeho dlane tvár. Pritiahol si ma k sebe a jemne sa svojimi perami obtrel o tie moje.

„Milujem ťa. Nezniesol by som, keby sa ti niečo stalo,“ bolestne prehovoril, a tým ma donútil otvoriť oči.

„Nič sa mi nestane. Veď najneskôr o rok budem ako ty a potom budeme spolu večne.“ Nemohla som ho nechať sa trápiť. Nie, on si to nezaslúži. Vášnivo som ho pobozkala a tým roztrúsila jeho pochmúrne myšlienky.

„To nie je nutné. Nikto ma nemusí vyšetrovať,“ trvala som na svojom. Edward s Carlislom a Esme sa ma snažili už dobrú hodinu presvedčiť, aby mi Carlisle spravil vyšetrenie. Ja som však nechcela, veď mi nič nie je.

„Ale je,“ tvrdohlavo oponoval Edawrd.

„Idem do mesta,“ zvolala na nás Rosalie, ktorú sa objavila vo dverách.

„Môžem ísť s tebou? Potrebujem sa prevetrať.“ Zrazu sa mi ten nápad pozdával.

„Iste. Čakám ťa v garáži,“ súhlasila a už jej aj nebolo. Vzala som si kabát a kabelku, pobozkala som nesúhlasne sa tváriaceho Edawrda a vybrala sa dole za Rosalie.

„Ďakujem. Dúfam, že ti to nevadí. Nebudem otravovať,“ ďakovala som Rose za vyslobodenie.

„Nemáš za čo a ty ma nikdy neotravuješ,“ odpovedala mi, čím mi úplne vyrazila dych. Čo sa týkalo môjho vzťahu s touto bohyňou, bolo to asi tak, že sme sa znášali. Vedeli sme o sebe, no nejaký extra veľký záujem sme o seba nemali.

„Šokovala som ťa?“ pobavene sa ma pýtala Rose, keď sa na mňa pozrela.

„Popravde? Áno a veľmi.“

„Vieš, ja proti tebe nemám nič. Je pravda, že som sa od teba držala ďalej. Nie že by som ťa nemala rada, veď ti ďakujem za to, že mám rodinu zase pri sebe, no musím priznať, že som ťa zo začiatku nemusela. Úprimne som na teba zo začiatku žiarlila,“ priznala mi a ja som bola ešte viac šokovaná. Rosalie a žiarliť na mňa?

„To myslíš vážne? Pretože ja si nedokážem predstaviť hocaký paralélny svet, v ktorom by som mohla mať ja niečo, na čo by si ty mohla žiarliť.“ Ešte aj vysloviť to nahlas znelo smiešne. Rosa sa zasmiala a riekla: „Ďakujem ti, no predsa si mala niečo, čo ma k tomu primelo. Neber si to osobne, no nechápala som čo na tebe videl Edward. Ja, čo mi mnohí povedali, že som to najkrajšie, čo v živote videli, som Edawrda nedokázala zaujať a potom prídeš ty a...“ Úplne som ju chápala, veď ani ja som tomu nerozumela.

„Neskôr som pochopila, čím si si ho získala a ja teraz môžem len ďakovať, že si Edawrd našiel niekoho ako si ty. Je to už dávno, čo si to myslím, no akosi som si k tebe nedokázala nájsť cestu. Dúfam, že sa to zmení,“ úprimne riekla a ja som bola absolútne dojatá. Dokonca mi do očí vhŕkli slzy.

„Aj ja dúfam, Rose.“ Moja sestra sa na mňa radostne usmiala.

„Tak čo budeme robiť?“ zvedavo som sa jej pýtala.

„No, chcela som niečo kúpiť Emmettovi. Spomína to už hrozne dlho a tak som ho chcela prekvapiť,“ vysvetlila Rosa a už sme aj parkovali pred nákupným centrom. Netrvalo nám to dlho, do obeda sme našli to čo sme hľadali. Keď sme schádzali dolu do podzemných garáží, znovu sa mi zamotala hlava. Zatackala som sa, no Rose ma starostlivo držala.

„Si v poriadku?“ úzkostne sa ma pýtala.

„Áno, nič mi nie je.“ Ak to ešte raz dne spoviem, asi ma porazí.

„Môžeme ísť,“ povedala som, keď sa Rose nehýbala. Otočila som sa na ňu. Rose na mňa zarazene hľadela, úplne zmrzla v pohybe.

„Rose, čo sa deje?“ Naozaj ma vyľakala. Ihneď na to sa prebrala, zatriasla hlavou a ťahala ma späť k výťahu.

„Rose, ja..,“ vôbec som nevedela, o čo jej ide.

„Poď so mnou, prosím.“ Spoločne sme vyšli znovu na druhé poschodie a zamierili do lekárne. Rose tam rýchlo vbehla a ani nie po minúte, odtiaľ vyšla s taškou, plnou akýchsi podlhovastých krabičiek. Chytila ma za ruku a ťahala na toalety na konci chodby. Keď sme tam vošli, skontrolovala, či sú prázdne a potom mi podala jednu krabicu z tašky. Prezrela som si ju a vyvalila oči.

„Rose..,“ začala som, no nevedela som, čo povedať. Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac sa mi to zdalo možné. Prevracala som krabičku s tehotenským testom v ruke a stále som bola prekvapená z toho, že ma to nenapadlo. Veď keď si to teraz spočítam, naposledy som mala svoje dni ešte pred prvou nocou s Edawrdom. Bože, veď to už je naozaj dávno. Ako to, že som si to neuvedomila.

„No tak, Bella,“ pozbudila ma Rose a podala mi aj ostatné krabičky. Vošla so do jednej kabínky, urobila čo bolo treba a vyšla som von. Desať rôznych tehotenských testov som položila na dres s umývadlami a netrpezlivo sme s Rose čakali.

„Myslíš, že by to...,“ nedokončila som to.

„Mohla by to byť pravda. Veď tvoje telo sa stále mení, je schopné počať dieťa, aj keď od upíra,“ premýšľala nahlas Rose.

„Čo to bude, ak to bude pravda?“ potrebovala som to vedieť.

„Netuším. O ničom takomto som nikdy nepočula. Veď aj vzťah aký máš ty s Edwardom sa len tak nevidí. Možno niečo medzi. Poloupír a poločlovek,“ hádala Rose, ani ona nevedela viac ako ja. Keď zazvonil malý zvonček upozorňujúci, že sa na výsledok môžeme pozrieť, naraz som to nedokázala. Vlasnte som ani nevedela, čo chcem. Či chcem, aby som bola tehotná alebo nie.

„Pozri sa ty, ja to nedokážem,“ porosila som Rose. Tá pristúpila k umývadlu a prezerala testy.

„Je to negatívne,“ otočila sa na mňa s odpoveďou. A vtedy som pochopila čo vlastne chcem. Neskutočne ma zabolela táto odpoveď. Aj keď som o možnosti byť matkou vedela len niekoľko minút, zapáčilo sa mi to. Chcela som, aby to bolo pozitívne. Spomenula som si na svoj sen a uvedomila som si, že chcem aby sa splnil. Že chcem malé bábätko, ktoré by malo Edwardove vlásky a úsmev, a moje oči. Prečo to nemôže byť pravda. Ani neviem ako, no plakala som. Horké slzy mi stekali po tvári. Rose ma objala a snažila utešiť.

„Ja... ani neviem prečo plačem. Veď... mala by som byť rada, že to tak nie je. Som mladá a neplnoletá... ani nevieme, čo by to mohlo byť... Ale...“ Vzlykala som jej na ramene.

„Ale?“ Chcela vedieť Rose.

„Ale chcela som, aby to tak bolo,“ tíško som hlesla.

„Naozaj som po tom túžila.“

„No tak to je len dobre. Pretože je to pozitívne,“ veselo riekla Rose a hľadela mi do očí.

„Čo?“ Zmetene som na ňu pozerala.

„Vravím, že je to pozitívne. Každý jeden test z desiatich je pozitívny.“

„Ale veď si vravela, že...,“ prerušila ma.

„Klamala som. Takto aspoň vieš to, čo naozaj chceš.“ Dochádzalo mi to, naozaj to bola pravda. Môj sen sa naozaj plnil. Znovu som sa rozplakal, tentoraz to však boli slzy šťastia. Rose sa na mne len smiala a objímala ma. Mala rovnakú radosť ako ja. Potom som sa však zarazila.

„Ale čo na to povie Edward?“ spýtala som sa skôr seba ako jej. Ja som vedela, čo chcem, no on? Ako to bude brať on? Ako bude brať to, že sa stane otcom?  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 21. kapitola: