Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 2. kapitola

20.04.2010 (10:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2938×

2. kapitola: Mám jej veriť?

Edward:

Už je to skoro päť mesiacov, čo sa to stalo. Päť mesiacov, čo som sa prebral z tmy bez svojich spomienok. Celkom ako prázdna kniha, ktorá čaká na zaplnenie. Lenže to zaplnenie sa mi veľmi nepozdávalo. No čo narobím, je to môj život. Alebo nie? Celý ten čas ma hryzú pochybnosti. Pochybnosti o to, kto vlastne som. 

,,Edward, konečne. Už sme si mysleli, že sme o teba prišli,“ uľavene si vydýchol pre mňa neznámy muž. Rýchlo a zmätene som sa postavil a ocitol sa v rohu miestnosti. Vôbec nič som nechápal, na nič som si nedokázal spomenúť, a hlasy v mojej hlave mi to vôbec neuľahčovali. Nachádzal som sa v kruhovej, kamennej miestnosti spolu s troma zvláštnymi ľuďmi. Ak sa ľuďmi dali nazvať. Počkať... veď ja som rovnaký ako oni. Čo sa to so mnou stalo? Prečo si na nič nespomínam?

Ešte teraz som si to dokonale pamätal. Na to ako som sa prebral s úplne vymazanou pamäťou. Vraj na mňa zaútočil upír s takýmto darom a ja som neskoro zareagoval.

,,Boli sme na misii v Keni, kde sa podľa našich informácií začali zhromažďovať naši stáli nepriatelia, Rumuni. Pripravovali sprisahanie a my, najlepší z Volturiovskej gardy, sme ich mali zastaviť. Všetko sme mali presne naplánované, no jeden z našich nás zradil. Nicolas, jeden z talentovaných, nás dokázal prekabátiť. Vyzradil náš plán a tak nás rumunská armáda pozostávajúca najmä z novorodených nás obkľúčili. Aj keď sme boli dobre vycvičení a mali sme na strane mnoho upírov s najrôznejšími darmi, boli v prevahe. Podarilo sa im nás rozdeliť a poviem ti, že to s nami ružovo nevyzeralo, no nakoniec k nám dorazili posily. Prišli sme o mnoho dobrých bojovníkov a troch talentovaných upírov, čo boli hrozné straty. Na začiatku sme si mysleli, že zabili aj teba, no potom sme ťa našli. Bol si v bezvedomí alebo ako sa to dá nazvať a my nie a nie ťa zobudiť. Našťastie asi tak tri dni potom sme našli aj Nicolasa a zistili sme, čo ti spravil,“ vysvetľoval mi Felix s Renatou.

Keďže som im dokázal čítať myšlienky, vedel som, že neklamú, ale predsa... V ich myšlienkach bolo niečo zvláštne, niečo čo som presne nevedel definovať. Po čase som to nechal tak a snažil sa vrátiť do normálu.

,,Bol si členom Arovej osobnej gardy už dobrých osemdesiat rokov. Aro ťa našiel počas jednej priateľskej návštevy. V Chicagu práve zúrila španielska chrípka a ty so svojimi rodičmi ste boli tiež infikovaní. Umierali ste, avšak Eleazar, upír ktorého Aro šiel navštíviť, svojím darom zistil, že by si tiež mohol byť ako nesmrteľný veľmi talentovaný. Aro ako zberateľ takýchto upírov, neodolal a premenil ťa. Keďže si prišiel o rodinu a domov, rozhodol si sa k nám pridať. Poctivo si cvičil, až si sa dopracoval na túto významnú pozíciu.“

Teraz som bol znovu na misii mimo Talianska. Nešlo o nič vážne, o čom svedčil aj náš počet. Šli sme len traja a to ja, Demetri a Reneta. Čudoval som sa, že Aro pustil svoj osobný štít, Renatu, tak ďaleko od seba, no neriešil som to. Vlastne ja som už neriešil nič. Celých tých päť mesiacov som akosi nebol sám sebou. Akoby mi niečo chýbalo, len som si nedokázal spomenúť na to čo. Ach... Spomeniem si niekedy?

Naša misia pri Ženevskom jazere sa pomaly úspešne končila a ja som sa práve teraz prechádzal hustým lesom a rozmýšľal som. Rozmýšľal nad sebou, nad tým čo som postrádal, keď sa ku mne vzduchom doniesla lahodná vôňa jeleňa. Dnes som však nemal chuť na lov. Síce by som ho potreboval, no moja nálada mi to nedovoľovala. Hm ... lov. Ďalšia zvláštnosť v mojom živote.

,,To som sa živil ľuďmi? To snáď nie! Ja... nemohol som... nemôžem?“ panikáril som, keď som zistil o svojom pôvode pravdu.

,,Nie, ty nie a to je pre mňa veľká záhada,“ odpovedal mi nahlas Felix a nesúhlasne kýval hlavou.

,,Asi tak dvadsať rokov po tvojej premene si už viac nedokázal zniesť tento druh stravovania a tak si prešiel na niečo iné. Ľudí si vymenil za zvieratá,“ posmešne mi ďalej vysvetľoval. Vedel som, že to nedokáže pochopiť. Nerozumel môjmu sebaovládaniu alebo ako to on nazval ,,odriekavaniu“.

Bolo zvláštne, že práve toto mi z mojej nejasnej minulosti bolo predsa len jasné. Vedel som... Nie, cítil som, že toto bola určite pravda. Ach... Čo by som dal za to, aby som si spomenul.

Pomaly, ľudskou chôdzou, som sa túlal lesom a až teraz som zaregistroval, že prší. Bolo mi to úplne jedno, stále som šiel ďalej. Došiel som až k menšej lúke a chcel som si tam ľahnúť, keď som v hlave začul: ,Edward.' Automaticky som sa pozrel smerom odkiaľ to prišlo a ihneď začal odhadovať veľkosť možného rizika. Čo som však uvidel, ma dokonale zmiatlo.

V húšti stromov som jasne videl mladé dievča. Mohlo mať tak šestnásť, meter šesťdesiat, útla a drobná postava. Napriek tomu, že mala na hlave kapucňu, bola celá premočená. Čo ma však prekvapilo viac, bolo, že sa na mňa nielen nedočkavo pozerala, ale aj na mňa horlivo myslela. Nevidel som v nej nijaké nebezpečenstvo a tak som sa trochu stiahol. Predsa len by bolo bezhlavé postaviť sa k niekomu, koho síce vy nepoznáte, no on zjavne áno.

,Konečne. Už som si myslela, že sa tu neobjaví.' Takže na mňa čakala. Ale prečo? Lepšie som si ju obzrel, na čo sa začervenala. Neviem prečo, no prišlo mi to roztomilé. Keď sa to tak vezme, nebola škaredá. Nebola však ani nijaká veľká kráska. No predsa... Mala v sebe niečo, čo sa mi na nej páčilo. Musel som uznať, že bola zaujímavá. Jej srdcovitú tvár lemovali teraz mokré tmavohnedé vlasy, čokoládovohnedé hlboké oči sa utápali v mojich uhľovočiernych a ja som mal pocit, akoby mi videla na dno mojej duše. Čo ma na nej však najviac fascinovalo, boli jej pery. Bolo to zvláštne, doteraz som na nikoho opačného pohlavia vo svojom okolí nemyslel takto. Aj keď ma obklopovali tie najkrajšie bytosti na svete a niektoré o mňa aj prejavili záujem, mňa osobne nechávali na ľade. Ale ona... toto drobné, mokré stvorenie ma k sebe akosi priťahovalo. Jej teraz jemne pootvorené, ružovo-bledé, plné pery volali po bozku a ja som chcel byť ten, ktorý ich ochutná. Čo to so mnou je? Nikdy predtým som nič takéto ľudské necítil?

Bella:

Konečne sa tu objavil a ja som sa utápala v pohľade na neho. Na jeho krásne, dokonalé telo, na tú prekrásnu, anjelskú tvár. Zrazu sa na mňa očarujúco usmial a ja som myslela, že sa asi tu na mieste poskladám. Musela som sa spamätať a nejako začať.

,,Ahoj,“ tíško som hlesla, vediac, že to určite bude počuť. Zvedavo pootočil hlavou. Jasné, veď mi celý čas číta myšlienky. Tak na toto sa zachmúril. Práve teraz vyzeral dosť nahnevane. Celá táto situácia bola nanajvýš čudná. Takto som si naše prvé stretnutie nepredstavovala.

,,Odkiaľ vieš ako sa volám? A prečo si tu na mňa čakala? Odkiaľ si vedela, že tu budem? Kto ti povedal o mojej schopnosti?“ vychrlil na mňa a nebyť toho, že som predtým žila v dome s upírom, by som mu zrejme vôbec nerozumela.

,,Žila si v dome s upírom?“ vyvalil na mňa oči.

,Hej, tým sa človek nemôže len tak chváliť,' sarkasticky som poznamenala.

,,Čo sa týka tvojich otázok, nemohli by sme ich prebrať niekde kde je sucho a teplo? Viem, že tebe to môže byť ukradnuté, ale ja tu onedlho zamrznem,“ a ako na dôkaz ma zimou striaslo. Tak rýchlo, že som to ani nezaregistrovala stál len krok odo mňa a cez plecia mi prehodil svoj kabát.

,,Ďakujem,“ hlesla som a vydala sa smerom k svojej chatke. Síce som nepočula jeho kroky, no cítila som ho tesne za sebou. Vývoj celej tejto situácie sa nečakane vyvíjal. Nechápala som tomu, no asi mi dôveroval.

,,Ani ja tomu nerozumiem,“ zašepkal mi neďaleko ucha a od ľaku som až poskočila. Nedopadlo to však práve najlepšie, akosi som sa šmykla na mokrej zemi a letela smerom dole. Silné, chladné ruky ma pred tvrdým pádom stihli zachytiť a postaviť na pevnú zem.

,,Vždy si takáto šikovná?“ pobavene sa ma pýtal. Cítila som ako sa mi do líc hrnie krv a tak som sa od neho radšej odvrátila a pokračovala v ceste. Bolo to zvláštne. Napriek tomu, že som si bola plne vedomá, že je nebezpečným bájnym tvorom, som sa v jeho chvíľkovom objatí cítila akosi príjemne. Ja som fakt divná. Presne vtedy som za sebou začula jeho tichý chichot. Pomaly mi jeho schopnosť čítať myšlienky začínala liezť na nervy. Ďalší chichot. Na moju veľkú smolu sa odniekiaľ zdvihol studený vietor a zimou som sa pomaly začala triasť. Mohli sme byť tak v štvrtine cesty, no ja som si pomaly necítila nohy. Celé telo mi úplne skrehlo.

,,Vylez mi na chrbát,“ riekol svojim zamatovým hlasom a ja som naňho prekvapene vyvalila oči. To snáď nemyslí vážne?

,,Myslím to vážne. Takto budeme v suchu a teplo za okamžik.“ Vedela som, že je to pravda. Jeho upírskou rýchlosťou by sme tam boli ani nie za dve minúty. Ale prečo by mi chcel pomáhať?

,,To ani ja sám neviem,“ cítila som, že mi hovorí pravdu. Chcela som sa k nemu pohnúť, no znovu som sa pošmykla. Aj tentoraz ma vďaka svojim reflexom zachytil. Na nič však nečakal a zavesil si ma na chrbát. Najpevnejšie ako mi to skrehnuté končatiny dovoľovali som sa o neho zakvačila a už sme uháňali lesom. Nebyť toho, že som bola do nitky premočená, by som si tento beh určite užívala. Bolo to akoby som letela, no kvôli tomu, aká bola vonku zima, som mala teraz pocit, že sa skôr prechádzal po Antarktíde než letím.

,,Už sme tu,“ oznámil mi a naozaj sme už stáli pred mojou chatkou. Pomaly došiel k jej dverám a ja som z neho chcela zliezť, no nešlo to. Bola som k nemu úplne primrznutá.

,,Asi mi budeš musieť pomôcť,“ šepla som, na čo sa on pobavene zasmial. Bez problémov ma dal dolu, no nepustil ma na zem. Držal ma v náručí a niesol dnu. Ani som si nevšimla, kedy stihol otvoriť dvere, no konečne som v akom takom teple a hlavne v suchu. Položil ma na stoličku pri malom okrúhlom stole a zavrel za sebou. Z ničoho nič však stál pri menšom krbe a snažil sa v ňom založiť oheň. Ako sa zdalo, vonku, prestalo pršať, no vietor neustál.

,,Asi by si potrebovala teplú sprchu,“ prehovoril ku mne a ja som mu musela dať za pravdu. V takomto stave by som asi len ťažko všetko vysvetlila. Síce s ťažkosťami, no predsa sa mi podarilo vziať si suché oblečenie a vojsť do kúpelne. Ihneď som si pustila horúcu vodu a vďačne pod ňu vkĺzla. Ani neviem ako dlho som tam stála, no keď som sa už cítila úplne zahriata, vyliezla som von. Rýchlo som sa usušila a obliekla sa. Vlasy som si len prečesala a nechala, nech mi len tak vyschnú. Keď som vyšla z kúpelne, v celej obývačke, jedálni a spálni v jednom už bolo pekne teplúčko. Edward sedel na huňatom koberci pred kozubom a jeho šaty už boli úplne suché. Takže som musela byť v tej sprche poriadne dlho.

,,Hej, už som si myslel, že si pošmykla ako to máš vo zvyku. Ešte takých päť minút a vletel by som tam.“

,Prepáč,' zahanbene som sa v duchu ospravedlnila.

,,To nič. Si len človek,“ pobavene hlesol.

,,Vďaka,“ sarkasticky som poznamenala. Tak toto ma trochu urazilo. Zasmial sa, no potom dodal: ,,Prepáč. Už dlho som nebol v spoločnosti človeka.“ Hm... Tak toto môžem pochopiť. Vzala som si svoju tašku zo stola, kde som ju nechala a sadla si k nemu na koberec. Takto mi aspoň vlasy vyschnú rýchlejšie.

,,Takže?“ obrátil sa na mňa a v očiach samé otázky.

,,Takže?“ opáčila som. Nevedela som ako začať. Čím začať. Trochu nahnevane zavrčal a aj keď ma to síce trochu vyľakalo, pohľad som mu neprestávala oplácať.

,,Povedz mi niečo. Si spokojný? Myslím so svojím životom. Nemáš pocit ako by ti niečo utekalo pomedzi prsty. Ako by ti niečo chýbalo? Niečo čo však nevieš pomenovať.“ Zdalo sa, že som trafila. Jeho pohľad mi to navrával.

,,Čo ak ti poviem, že všetko, čo si si doteraz myslel o svojom živote, je len lož. Jedna veľká lož. Uveríš mi? Dáš mi šancu dokázať ti to?“

Edward:

Odkiaľ to vie. Kto vlastne je? Čo to všetko má znamenať? Asi by som ju vôbec nemal počúvať. Podľa našich pravidiel sa o našej existencie nemal žiaden človek dozvedieť a ak áno, mal byť buď usmrtený alebo premenený. No pri nej ani jedno neprichádzalo do úvahy. Veď doteraz žila v jednej domácnosti spolu s upírom a nikto o tom nevedel. Čo je zač? Vôbec tomu nerozumiem. A aj napriek tomu, že by som tu teraz nemal byť, ostával som. Niečo v jej slovách ma k tomu prinútilo. Žeby hovorila pravdu? Žeby neklamala? Mám jej veriť?  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 2. kapitola: