Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 18. kapitola

25.06.2010 (08:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2854×

18. kapitola: Denalijská konkurencia

Bella:

Ako je možné, že som to nevidela? Že mi ušlo niečo také? Ako mi mohol klamať a ešte k tomu tak dlho? Predstieral lásku, starostlivosť, záujem. Dokonca bol natoľko bezočivý, že mi všetko vyhadzoval na oči. Ublížil mi a to veľmi. No nič to nemení na mojej bolesti. Môj otec... Bertland...

„Bella, láska, mala by si niečo zjesť,“ snažil sa ma prehovoriť Edward. Robieval to každý deň, pretože som odmietala jesť. Bola som na tom naozaj zle, strata chuti do jedla k tomu patrila. Nikdy som si nemyslela, že by ma psychická bolesť mohla takto zlomiť na kolená. Všetci Cullenovci sa ma snažili nejako utešiť, pomôcť mi, no nešlo to. Ešte k tomu ma trápilo, že týmto ubližujem aj im. Som hrozná, nezaslúžim si ich.

„Tak nehovor. Prosím niečo zjedz.“ Len kvôli tebe. Edward sa na mňa usmial a ja som sa posadila. Podal mi podnos s všemožnými druhmi jedla. Aj keď to všetko vyzeralo lákavo, na nič som nemala chuť. Napriek tomu som vzala vidličku do ruky a napichla kúsok hrozna z ovocnej misky. Vložila som si ho do úst, prežula a prehltla. Edwardov úsmev sa ešte viac prehĺbil, tak som si vzala ďalšie sústo. Aspoň jemu urobím radosť.

„Edward, ideš?“ Vletela do mojej izby Alice. Edward sa na ňu rozpoltene zahľadel, nevedel čo povedať.

„Len choď. Nič sa mi nestane,“ prehovárala som ho tentoraz ja. Už dlhší čas nebol na love a potreboval to. Dnes mali ísť všetci, aspoň jeden deň ich nebudem otravovať.

„Má pravdu. A keby dačo, Emmett ostáva,“ hovorila Alice. Hm... Emmett a odmietnuť ísť na lov? Edward sa významne zahľadel na Alice a potom vstal. Zase mi niečo ušlo. Tie ich mentálne rozhovory mi začínali liezť na nervy. Edward sa zasmial, pobozkal ma na čelo a jemne na pery, a už ho ani nebolo. Tácku s jedlom som ihneď odsunula a rozhodla sa, že dnešok strávim v utápaní vo svojej bolesti. Tento plán mi však prekazil Emmett, keď ako rýchla voda vletel do izby a ľahol si vedľa mňa na posteľ.

„Čo ty tu? Žeby veľkého Emmetta po skoro sto rokoch omrzel lov?“ podpichla som ho, naozaj som nechápala, prečo chce ostať.

„Ani náhodou. To nehrozí. Len som si myslel, že by si možno mohla uvítať nejakú spoločnosť.“ Zaškeril sa Emmett, tým svojím Emmettovksým úškrnom.

„Tak to si si myslel zle,“ odpovedala som mu a chcela sa skryť medzi perinami a vankúšmi.

„Tak to ani náhodou. Už si sa dosť dlho utápala v sebaľútosti. Je načase prekročiť to a ísť ďalej.“ Schmatol ma Emmett a posadil naspäť. Nahnevane som si ho premeriavala.

„Kto si a čo si spravil s Emmettom?“ pýtala som sa ho, takéhoto som ho nepoznala.

„Bella, teraz nežartuj. Hovoríme tu o vážnych veciach.“ Teraz som sa na neho zaškerila ja.

„Miluješ môjho brata?“ Pozrela som sa na neho.

„Samozrejme.“ Čo sa mu stalo?

„Považuješ nás za svoju rodinu?“ Totálne ma miatol.

„Iste.“

„Tak prečo sa trápiš pre niekoho, kto za to nestojí? Bella, my sme tu. Sme s tebou.“ Tak toto som od neho nečakala. Od každého áno, dokonca aj od Rosalie, ktorá o mňa nejavila príliš veľký záujem, no od Emmetta nie.

„Trápiš sa pre niekoho, kto ti za to nestojí a ubližuješ tým nielen seba, ale aj tým, ktorým na tebe záleží.“ To som vedela aj ja. Ale počuť to bolo niečo iné.

„Zabudni na niekoho, kto ti tak ublížil a sústreď sa na tých, ktorí sú pri tebe. Teraz sme tvojou rodinou my, tak na to nezabúdaj.“ Má pravdu. Toto im nemôžem robiť. Toto nemôžem urobiť ani sebe. Ten chlap, ktorý sa opovažoval ma nazývať niekedy svojou dcérou, si nezaslúži ani len jednu moju myšlienku na neho, nieto moje slzy. Kvôli nemu ubližujem mojim najdrahším. Musím s tým prestať. A to ihneď. Keď sa ostatní vrátia, bude ich tu čakať Bella akú poznajú. Silná, neoblomná a totálne zamilovaná do Edwarda.

„Vieš, že máš pravdu?“ Usmiala som sa na Emmetta. Ten sa zatváril nanajvýš samoľúbo a riekol: „Ja mám vždy pravdu.“

Hneď ako mi môj veľký braček prehovoril do duše, som sa pustila do svojho duševného znovuzrodenia. Poriadne som sa vykúpala, konečne som si to aj naplno užívala. Vlasy som si pekne prefúkala a nechala ich len tak voľne rozpustené. Na oblečenie som zvolila jedny šaty, ktoré mi Alice kúpila už dávnejšie. Boli naozaj pekné. Mali dlhé rukávy, väčší výstrih, siahali po stehná. Boli úplne jednoduché, tmavomodré, a práve preto sa mi páčili. Na jednu nohu som si obula čiernú, po kolená siahajúcu čižmu, ako vždy s veľkým opätkom. Ach... ako sa teším, keď mi už Carlisle dá dole tú hlúpu sadru. Jemne, naozaj jemne som sa nalíčila a tak v plnej paráde som vyšla z kúpelne.

„Páni, sestrička. Pristane ti to. Edward z teba zošalie,“ pochválil ma Emmett a ešte aj zapískal. Nemotorne som došla k stolíku, na ktorý mi Emmett položil jedlo a ja som sa do neho pustila. Zjedla som celú misky s ovocím, a tiež tanier s troma palacinkami. Zapila som ich džúsom aj čajom. Naozaj mi to chutilo, chýbal mi ten pôžitok z jedla. Ani som si nevšimla a už sa začalo aj zotmievať. Onedlho sa mali vrátiť ostatní. Provizórne som popostielala, veď onedlho pôjdem zrejme znovu spať, a vydala sa s Emmettom do obývačky nášho prenajatého domu, pozerať televíziu. Emmett vybral akýsi športový kanál, kde šiel nejaký baseballový zápas. Mňa to veľmi nezaujímalo, tak som si vzala nejaký módny časopis a listovala si v ňom. Bola to príjemná atmosféra, nejako tatko som si vždy predstavovala svoj večer s bratom, ktorého som vždy chcela. A teraz som mala mať hneď dvoch, dve sestry, dvoch úžasných rodičov a jednu dokonalú milujúcu osobu. Mohla som byť snáď viac šťastnejšia?

Bola som do časopisu naozaj začítaná, pretože som si nevšimla, kedy sa moja láska vrátila. Jediné čo som si všimla bolo, že všetci Cullenovci, okrem Edwarda, stáli v obývačke a zmietali nimi zvláštne pocity. Môj anjel tu však nebol. Počula som ho ako vošiel do mojej izby so slovami: „Bella, už som späť a...“ Nedokončil, zrejme mu došlo, že tam nie som. Rozosmiala som sa nad jeho nevšímavosťou. Behom sekundy bol pri mne a už ma zvieral v náručí.

„Bella...“ zastavila som ho vášnivým bozkom. Úplne som zabudla, kde sme. Edward bol na chvíľku zmätený, no potom mi ihneď bozky opätoval. Bola to nádherná chvíľka, toto mi naozaj chýbalo. Od seba nás však odtrhlo pobavené odkašľanie nášho veľkého bračeka. Zahanbene som sa pozrela radšej inam, čo pobavilo zase Edwarda. Pozrela som sa do jeho očí a spustila: „Odpustíš mi? Odpustíš mi moje správanie? Ja...“ Teraz ma on umlčal bozkom.

„Nemám ti čo odpúšťať. Už sa tým netráp.“ Ešte raz ma letmo pobozkal a ja som sa otočila na zvyšok rodiny.

„A vy? Vy mi tiež odpustíte?“ Nikto mi nič nepovedal, no putovala som z jedného objatia do druhého. Dokonca aj Rosalie ma narýchlo objala a venovala mi malý úsmev. No, bol to zjavne pokrok.

„Páčia sa ti šaty, ktoré som ti kúpila?“ vyzvedala dychtivo Alice.

„Samozrejme, sú nádherné. Odteraz mi budeš nakupovať len ty.“ Pri týchto slovách sa Alice rozžiarila ako vianočný stromček. Po zvyšok večera poskakovala hore-dole a niečo si pospevovala. Večer prebehol v príjemnej atmosfére. Bavili sme sa o všetkom možnom, až kým nedošla na radu tému, ktorá bola pre mňa dosť chúlostivá.

„Bella, niečo by sme ti mali povedať,“ začal Carlisle a veľavravne sa pozrel na Edawrda.

„Bella, láska. Pred pár dňami tuto Carlisle s Esme stretli v meste jedného člena Volturiovskej gardy. Náhodou Carlisla poznal a povedal mu dôvod jeho návštevy. Spolu s ďalšími členmi gardy prišiel odviesť Bertlanda, tvojho adoptívneho otca. A podarilo sa im to. Keď sa stretli s rodičmi, bol už Bertland paralyzovaný a smeroval do Volterry.“ Klamala by som, keby som tvrdila, že ma to nebolelo, no už to nebolo také hrozné ako predtým. Zdá sa, že Bertland sa svojmu trestu aj tak nevyhol. Edward ma pevne objal a pokračoval.

„Pre verejnosť to zariadili jednoducho. Nafingovali jeho smrť, už je prehlásený za mŕtveho. To znamená, že by si tu mala objaviť sociálka. Ešte nie si plnoletá, takže ťa zrejme šupnú niekam do detského domova.“ Nie, nie, nie.

„Ja vás nechcem opustiť. Ani na minútu,“ ustráchane a dychtivo som hovorila.

„To sme chceli počuť,“ zvolal nadšene Emmett.

„Mysleli sme si, že by to tak mohlo byť, no chceli sme sa uistiť,“ hovoril Edward.

„Bella, s Esme by sme si ťa radi oficiálne adoptovali,“ povedal Carlisle a mne do očí vhŕkli slzy. Myslia to vážne?

„Áno, myslia to vážne,“ odpovedal mi Edwarda.

„Chcela by si sa stať našou dcérou?“ pýtala sa ma Esme. Vstala som a rýchlo ju objala.

„Nič by ma viac nepotešilo.“ Esme sa rozvzlykala, a keby mohla tak určite plače. Potom som objala aj Carlisla a ďakovala im.

„Nemáš za čo.“ Všetci ma tiež vyobjímali a Edward pobozkal.

„Už je neskoro, mala by si ísť späť. Zajtra podvečer odchádzame na Aljašku,“ vravel Edward a už ma aj ťahal do izby.

„Tak skoro?“

„Poznáš Alice.“ Hej, to všetko vysvetľovalo. Keď zavrel dvere na mojej izbe, únava ma hneď prešla. Zvodne som sa otočila na Edwarda, ktorý sa ihneď naladil na moju vlnu. Náruživo ma pobozkal a tlačil k posteli. Tak toto mi chýbalo asi najviac.

„Dúfam, že to bol môj posledný let lietadlom,“ sťažovala som si, keď sme sa šialenou rýchlosťou rútili po diaľnici smerom k nejakým ďalším upírom. Edward ma pobavene sledoval. V jeho Volve sme šli spolu s Esme a Carlislom. Bolo mi záhadou ako-tak rýchlo dokázali vybaviť adopciu, no neriešila som to. Od obeda som sa mohla nazývať Cullenovou.

„Kedy tam už budeme?“ vyzvedala som.

„Onedlho,“ odpovedal mi Edward. Zaujímalo ma, kam vlastne ideme.

„Je to jedna rodina vegetariánskych upírov. Považujeme ich skoro za rodinu. Tri sestry, Tanya, Irina a Kate, žijú spolu s Carmen a Eleazarom v Denali.“ Hm... prečo sa mi zdá, že mi niečo zatajil. Podozrievavo som si ho premeriavala, no on ma zjavne ignoroval. Veď ja to zistím.

„Carlisle, Esme, už sme ani nedúfali,“ vítal už aj mojich rodičov nejaký upír stojaci na verande nádherného domu. Vyobjímal sa s každým, až zastal pri mne. Zmätene hľadel okolo seba.

„Všetko vám to vysvetlíme dnu,“ povedal Carlisle a všetci zamierili do obývačky. Edward ma celý čas držal okolo pásu a bol akýsi meravý. V obývačke stáli tri krásne upírky, jedna zrejme Španielka.

„Bella, toto sú Eleazar, Kate, Irina a Carmen,“ predstavil mi všetkých v izbe Carlisle.

„Priatelia, toto je Bella. Naša adoptívna dcéra,“ hrdo preniesol môj otec. Všetci naňho zarazene hľadeli. Keď sme si posadali, Carlisle spolu s ostatnými všetko vysvetlili. Čas nám rýchlo ubiehal a ja som ešte stále nestretla jedného člena tejto rodiny. Mala som však pocit, že takto je to lepšie.

„Takže Edward, ako sa zdá, konečne si si našiel svoju polovičku,“ preniesla Kate a pobavene si ma premeriavala. Pri jej pohľade som sa pomrvila v Edwardovom náručí.

„Áno. Máš pravdu,“ pritakal nervózny Edward.

„No, tak to máme problém,“ riekla Kate a potom som pochopila, čo tým myslela. Do izby vletela posledná Denalijská sestra, bola z nej len nejaká rozmazaná šmuha, zhodila ma z Edwardovho náručia a nahradila ma v ňom. Zarazene som ostala sedieť na zemi a nevychádzala som z údivu. Edward na ňu ihneď zavrčal a striasol sa jej. Pomohol mi postaviť sa a objal ma okolo pásu.

„Edward, čo to má znamenať?“ vyzvedala vysokým hlasom.

„Tanya toto je Bella, moja láska,“ predstavil ma Edward a nepatrne ma posunul za seba. Tanya si ma nevraživo premeriavala, no potom nahodila silený úsmev.

„Teší ma,“ kyslo riekla.

„Aj mňa,“ zdvorilo som hlesla. Potom jej preletel tvárou zlomyseľný úškrn a potom povedala niečo, čo som jej vôbec neuverila, ba práve naopak. Prebehoval mi z tých slov mráz po chrbte.

„Určite budeme skvelé kamarátky.“

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 18. kapitola: