Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 17. kapitola

22.06.2010 (08:45) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2748×

17. kapitola: Domov?

Bella:

Mohlo byť všetko snáď ešte krajšie a dokonalejšie? Nikdy som si nemyslela, že by som mohla byť viac šťastnejšia. Konečne som sa dočkala. Moja nádej nakoniec nezomrela. Edward si uvedomil, že nemá zmysel bojovať proti tomu, čo k sebe cítime a nakoniec podľahol. Boli sme spolu, oficiálne sme spolu chodili. Mali sme vzťah, po ktorom som tak túžila a Edward podvedome tiež. Počas môjho celého uzdravovania sme sa od seba ani nehli. Boli sme akoby k sebe pripútaní. Teraz sme potrebovali cítiť jeden druhého.

Cullenovská rodina bola znovu pohromade, moja úloha splnená. Teraz však prišiel čas urobiť niečo, po čom som túžila, no čoho som sa aj desila. Keďže bolo všetko ako má byť, prišiel čas na moje stretnutie s otcom. Doteraz si pamätám jeho posledné slová a teraz viac ako predtým sa ich bojím. Bojím sa však aj toho, čo bude ak sa nevyplnia. Čo ak mi otec odpustí? Vrátim sa k nemu a... čo? Ostanú Edward s ostatnými niekde nablízku alebo sa vrátia do Ameriky? Ich domov je predsa tam, ale zase... Nedokážem si predstaviť, žeby som bola bez Edwarda. On mi síce neustále opakuje, že ma neopustí, no kvôli tomu bude musieť opustiť zvyšok rodiny? To predsa nemôžem dovoliť. Už by som sa nikdy nemohla pozrieť ostatným Cullenovcom do očí. Nie, nejako sa to musí vyriešiť.

Konečne nastal deň nášho odchodu. Úprimne, síce je Volterra nádherné miesto, nebude mi ani trochu chýbať. Je pravda, že práve tu sme sa s Edwardom konečne dali dokopy, no toto miesto mi aj tak naháňalo husiu kožu. Zrejme som nebola jediná. Zdalo sa, že aj Cullenovci si uľavene vydýchli, keď sme už leteli do Anglicka. Tento let bol však iný. Aj keď som lietadlá naďalej nenávidela, mohla som sedieť vedľa Edwarda, vo veľkom a pohodlnom sedadle a užívať si jeho prítomnosť. Len to ma dokázalo ako - tak upokojiť. Čím sme boli bližšie k Anglicku, tým sa môj strach zväčšoval. Bála som sa stretnutia s otcom stále viac a viac. Všetci ma upokojovali a tíšili, že všetko dobre dopadne, no boli mi akýsi podozriví. Akoby vedeli niečo, čo ja nie, a to niečo nebolo príjemné. Hm...

Keď sme vystúpili z lietadla a mierili si to na parkovisko k autám, moja nervozita sa stále viac stupňovala.

„Len kľud, láska. Sme tu s tebou a stojíme pri tebe,“ tíšil ma Edward. Neprítomne som súhlasne pokývala hlavou a nastúpila si k nemu. Oprela som sa o jeho hruď a pozerala von oknom. Okolitú krajinu som si vôbec nevšímala, celá moja myseľ sa sústredila na nasledujúce stretnutie. Musela som takto dumať už hodnú chvíľu, pretože som si ani nevšimla, kedy zapadlo slnko. Všade bola tma, auto osvetľovalo svetlo vychádzajúce z palubnej dosky.

„Mala by si si pospať. Zajtra na obed by sme tam mali doraziť.“ Pohladil ma po tvári Edward. Natočila som hlavu k nemu a zahľadela sa do jeho očí. Dnes mali krásnu zlato - hnedú farbu. Stále som nedokázala uveriť, že je môj. Čo ak sa mi to len sníva?

„Nie, nesníva. Som tu a som len a len tvoj. Navždy,“ vážne riekol Edward a na znak ma vášnivo pobozkal. Podarilo sa mu aspoň na chvíľu zahnať moju nervozitu a strach. Uvelebila som sa lepšie na jeho hrudi a unavene zavrela oči. Spánok však nie a nie prísť, až mi Edward začal hmkať nejakú krásnu melódiu. Až tá ma nakoniec dostala do ríše snov, bez snov.

„Láska, zobuď sa,“ budil ma ten najkrajší hlas na svete, anjelský hlas.

„To ty si anjel, nie ja,“ oponoval mojim myšlienkam Edward, no ja som vedela svoje. Pomaly som otvorila oči a zbadal jeho tvár tesne pri mojej. Usmiala som sa a naklonila som hlavu pre bozk. Pobavene mi úsmev opätoval a pomaly sa ku mne približoval. Jemne, provokatívne sa mi obtrel o pery. Vedel, že chcem viac, no napriek tomu ma dráždil. Tichučko sa uchechtol a znovu to spravil. Ja som však na nič nečakala a vášnivo som sa prisala na jeho pery. Nedala som mu šancu na únik, aj keď som vedela, že by mu to ani na um nezišlo. Hladovo sme si plienili ústa a nebyť Alicinho vyrušenia, tak by to asi pri tom neostalo.

„No tak. Bella sa potrebuje osprchovať, prezliecť a samozrejme najesť, tak ju láskavo nezdržiavaj,“ hučala Alice do Edwarda a ten na ňu len nesúhlasne zavrčal. Postavila som sa a vstala z postele... Moment postele? Naposledy som sedela predsa v aute.

„Pravda, no potom, čo si zaspala, sme sa rozhodli na noc ostať v pocestnom motely. Nie to tu nič moc.“ Pohoršene sa díval okolo seba. Tiež som sa obzrela, no nemohla som s ním súhlasiť. Bolo jasné, že je navyknutý vždy na to najlepšie a pekná priemernosť je preňho cudzia. No mne sa to tu páčilo. Bolo to tu také akurát. Obyčajné presne ako ja a určite ich to nebude stáť veľa peňazí.

„Ty nie si obyčajná,“ zavrčal Edward a postavil sa ku mne.

„Si výnimočná.“ Hej, no to určite. Nesúhlasne zvrčal a chcel niečo povedať, no zastavila som ho bozkom.

„Edward, už ju nechaj.“ A nehnevane ma od mojej lásky odvliekla Alice do kúpelne. Len som sa tomu zasmiala.

„Rýchlo sa osprchuj a ja ti zatiaľ pripravím nejaké čisté veci. Potom skočíme na raňajky,“ zavelila Alice a už jej ani nebolo. Poobzerala som sa dookola. Bola tu len sprcha, no v mojom sadrovom stave to bolo najideálnejšie. Sadra... Nikde som tu nevidela žiaden ochranný obal na ňu. Vtom vošiel do kúpelne Edward. V rukách držal presne to, čo som potrebovala. Vďačne som sa naňho usmiala.

„Pomôžem ti, nevadí?“ opýtal sa ma.

„Vôbec,“ odpovedala a nechala som ho pomôcť mi. Pomaly mi začal vyzliekať košeľu a po nej aj tričko na ramienka. Keď mi rozopol aj podprsenku a spustil ju na zem, začala ma oblievať príjemná horúčava. Rukami akoby náhodou zavadil o moje nahé prsia a bradavky mi okamžite stvrdli túžbou. Pomaly mi rozopol džínsy a zvliekol ich. Už som mala na sebe len nohavičky. Začala som zrýchlene dýchať. Dlaňami mi prešiel cez chrbát až k zadočku. Vošiel mi pod nohavičky a uchopil ho do dlaní. Jemne chytil a stlačil, slastne som vzdychla. Potom ruky posúval nižšie a tým ma zbavil posledného kúska oblečenia. Kľakol si predo mňa a sadru starostlivo zabalil do obalu. Pomaly vstával a rukami mi prechádzal po nohách až k stehnám.

„Edward, už aj odtiaľ vylez, inak si ma nepraj,“ zahulákala Alice spoza dverí. Edward sa pobavene zasmial, náruživo ma pobozkal a zmizol. Chvíľu som tam ešte ostala oparene stáť, no potom si stúpla pod horúcu tečúcu vodu. Dokonale ma prebrala a po desiatich minútach som sa už balila do ručníka. Prečesala som si mokré vlasy a vyčistila zuby. Práve vedy vošla dnu Alice a položila predo mňa kôpku oblečenia. Obliekla som si spodné prádlo a natiahla aj jemný, biely rolák, keď som si všimla čo mi pripravila.

„Alice, ja si sukňu nevezmem,“ hučala som na ňu.

„Ako chceš. Ja som si len vravela, žeby si možno chcela, keď sa Edward tak rád pozerá na tvoje nohy,“ utrúsila len tak a ja som ju za to preklínala. Tie slová mali na mňa čarovný účinok. Bez reptania som si obliekla hnedú, vyšívanú sukňu siahajúcu po kolená. Potom som si sadla na stoličku, ktorú Alice pripravila a nechala ju, nech mi vyfénuje vlasy. Netrvalo to dlho a už som bola skoro hotová. Chýbali už len topánky, teda vlastne len jedna. Ako na odpoveď mi Alice podala tmavohnedú čižmu až ku kolenám, na síce hrubšom, no predsa vysokom podpätku.

„To je kvôli sadre,“ bránila sa Alice a ja som už vážne nemala chuť sa s ňou teraz dohadovať. Spolu sme vyšli von na chodbu, kde stál Edward. Spojil naše ruky a vydali sme sa niekam do menšej haly. Prešli sem cez ňu a zamierili si to užšou bočnou chodbou. Došli sme do malej, útulnej jedálne, keď už sedeli ostatní Cullenovci. Prisadli sme si k nim a ja som si objednala toasty a horúci čaj. Všetci sa bavili o všetkom možnom, len nie o tom čo nás bude čakať. Neriešila som to, ešte nie.

Presne ako Edward povedal sme na obed stáli pred mojím domovom. Sťažka som preglgla, Edward mi povzbudilo stisol ruku a spoločne sme sa vybrali k dverám. Kľúčom som si ich otvorila a my sme vstúpili dnu. Úzkou chodbou sme došli až do obývačky, kde sa môj úbohý ocko krčil v kresle. Srdce sa mi zovrelo pri pohľade na neho. Rýchlo som k nemu podišla, no Edward sa ani nehol. Zmätene som naňho hľadela, no on sa nahnevane mračil na môjho otca. Ani som si neuvedomila a už ma niečo drtilo vo svojom náručí.

„Bella, dcérka. Vrátila si sa. Ty si sa vrátila a si v poriadku.“ Jeho objatie som mu opätovala.

„Si tu a už ma neopustíš,“ rozprával a ja som sa teraz zarazila. Odpustil mi, to bolo jasné, no toto som nečakala. Nevedela som, čo teraz.

„Tak veľmi som sa o teba bál.“ A zahľadel sa mi do tváre. Niečo v nej mi však nesedelo. Nevedela som to popísať, no bolo to tam. Edward temne zavrčal a ťahal si ma späť k sebe. Môj otec sa na neho zamračil a odpovedal mu hrozivým zavrčaním. V tom momente som stála za Edwardom a všetci Cullenovci okolo mňa. Stáli ako ochrana, ale pred čím? Pred otcom? Nechápala som to.

„Bella, už aj poď sem,“ zavelil otec. Nič mi nedávalo zmysel. Čo sa to tu deje?

„Ihneď ju pustite. To kvôli vám sa dostala do takého nebezpečenstva. Ohrozili ste ju a teraz to robíte znovu. Pustite ju a zmiznite nám zo života,“ vrieskal otec.

„Oci, nie. Nič mi nie je. Som v poriadku, presne ako si povedal a...“

„Ty buď radšej ticho. Opustila si ma, aj keď som ti to jasne zakázal. Buď rada, že som ti dokázal odpustiť a teraz už aj poď sem.“ Tie slová ma neskutočne ranili, vôbec som ho nespoznávala. Toto nebol otec, akého som si pamätala.

„Odídeme odtiaľto a týchto tu už nikdy neuvidíš,“ riekol, no teraz som jasne zaprotestovala.

„Nie, nikam nepôjdeme. Milujem Edawrda a nemienim opustiť ani jeho ani jeho rodinu, pretože sú už aj mojou rodinou.“ Otec na mňa nahnevane zazeral a potom povedal niečo čo ma zranilo ešte viac.

„Ako sa opovažuješ mi oponovať? Keď ti umreli rodičia, zľutoval som sa nad tebou a vzal ťa k sebe. Dal som ti strechu nad hlavou, jedlo do úst, všetko čo si si len zaželala. A ty sa mi opovažuješ protirečiť? Tak to nie, ty patríš mne.“ Z očí mu sálala nevídaná nenávisť a hnev. Bála som sa toho jeho pohľadu.

„Nie,“ hlesla som.

„Čo si to povedala?“ zavrčal otec.

„Nie,“ povedala som to už ráznejšie.

„Varujem ťa. Aj moja trpezlivosť má hranice.“

„Nemienim sa vzdať Edwarda a ani Cullenovcov. Buď to pochopíš a budeš akceptovať alebo...,“ nedokončila som to, vlastne som ani nevedela čo by bolo potom.

„Alebo?“ znovu zavrčal.

„Alebo s nami odíde ďaleko od vás,“ dopovedal Edward za mňa a stisol moju ruku.

„Takže takto. Chcete ju pre seba, čo?!“ Už bol pomaly nepríčetný.

„Už ju ďalej nebudete využívať a klamať jej,“ nahnevane riekol Edward a ja som vôbec nevedela o čom to hovorí.

„Tak dobre. Odíďte, vezmite si ju so sebou. Aj tak mi je už zbytočná.“ To snáď nemyslí vážne?

„Oci...,“ hlesla som, no znovu ma zastavil.

„Nevolaj ma tak! Nenávidel som to hlúpe oslovenie a ešte viac som nenávidel teba. Nebyť tvojho daru, ver, že by som ťa pri sebe nestrpel.“ Jeho slová ma udreli ako bič. Nedokázala som nič povedať. Cítila som ako sa mi po tvári rinú slzy, no nevnímala som to. Podľa toho, čo povedal, ma celý čas len využíval, no nechápala som, prečo.

„Vypadnite odtiaľto, už aj,“ zahučal a mňa vtedy niekto vzal do náručia. Nebolo som ničoho schopná, nedokázala som sa ani hnúť. Nejasne som si uvedomovala, že ma niekto vkladá do auta a kolíše v náručí. Zrejme ku mne aj prehovárali, no nedokázala som vnímať prichádzajúce slová. Všetko, celý môj život, bol len klam. Bola to jedna veľká lož. Môj otec... môj život... Bolesť ma užierala a prichádzajúca tma pomaly pohlcovala.

„Onedlho sa preberie. Nemali by sme tu byť,“ počula som známy dievčenský hlas. Doliehali ku mne rôzne veci naraz. Najprv hlasy, potom vône. Niekde ďaleko som cítila vôňu palaciniek, no tentoraz sa mi na ne nezbiehali slinky ako predtým. Ucítila som ako ma niekto pohladil po vlasoch, no nechcela som otvárať oči. Ucítila som jemný bozk studených, mramorových perí na čele.

„Prečo?“ chcela som vedieť. Potrebovala som to vedieť.

„Pred mnohými rokmi sa zaplietol s Volturiovcami a nejako sa mu podarilo utiecť pred trestom. Cestou natrafil na teba a spoznal tvoj potenciál, aj keď si bola ešte len dieťa,“ odpovedal mi môj anjel.

„Prečo?“ znovu som sa pýtala a bola si istá, že vie, čo chcem počuť.

„Myslel si, že práve tým ťa udrží pri sebe najlepšie. Predstieral lásku a starostlivosť, pretože sa bál, že inak by si ho mohla opustiť. Využil tú najťažšiu kartu, lásku dieťaťa k rodičovi.“ Ako to, že som si nevšimla jeho pravú tvár? Všetkých ostatných som vedela dokonale odhadnúť, no osobu, s ktorou som žila dlhé roky nie?

„Nič si nevyčítaj, láska. Je naozaj dobrý herec,“ utešoval ma Edward.

„Čo s ním teraz bude?“

„No, ešte predtým než sme prišli, sa dopočul o tom, že Volturiovci sú mu v pätách a veľmi blízko. Dúfal, že sa k nemu vrátiš a potom znovu niekam zmiznete, no prerátal sa. Keď videl tvoje odhodlanie sa nás nevzdať, vedel, že už o teba prišiel, takže sa už prestal pretvarovať. Ak sa nemýlim, mal v pláne čo najrýchlejšie sa vypariť.“ Nájdu ho Volturiovci alebo sa mu podarí znovu zmiznúť? Napriek tomu, čo mi spôsobil nechcem, aby sa mu niečo zlé stalo.

„Láska, on si nezaslúži tvoju súcit. Nezaslúži sa ani jednu tvoju slzu, ani jeden bolestný vzdych.“ Ach... Čo teraz bude so mnou. Nemám domov, rodinu, peniaze, nič. Nemám absolútne nič.

„Tak nehovor. Máš všetko. Dám ti všetko čo si len zaželáš,“ horlivo vravel Edward a ja som konečne otvorila oči. Zahľadela som sa do jeho úprimných očí.

„Ďakujem,“ hlesla som a oči znovu zavrela.

„Nie si hladná?“ opýtal sa ma, no ja som pokrútila hlavou. Teraz by som do seba nedostala nič. Znovu ma zmohla únava.

„Ostaň pri mne,“ stihla som ešte povedať, predtým než som upadla do nepokojného sna.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 17. kapitola: