Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 14. kapitola

05.06.2010 (10:00) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2827×

14. kapitola: Kto si, Lex?

Alice:

Ako som mohla byť tak nevšímavá. Celou mysľou som sa sústredila jedine na Carlisla a ostatné som ignorovala. Je to moja chyba, že Bellu uniesli. Jedine moja... Mala som byť viac všímavá.

Edward:

Bol to ako zlý sen. Nejaký upír, pravdepodobne od Volturiovcov, uniesol moju Bellu. Neviem ako sa cíti, neviem ako je na tom. Čo ak jej niečo spravil? Čo ak ju...? Ani na to nemôžem pomyslieť. Nie, musí byť v poriadku. Musím jej pomôcť. Dlhoval som jej to. Len vďaka nej sme teraz mohli byť znovu spolu. Vďaka nej ani nie o hodinu bude naša rodina znovu kompletná. Tesne po tom čo Bellu uniesli a my s bratmi sme nenašli žiadnu stopu, po ktorej by sme sa mohli vydať, mala Alice víziu, na ktorú sme všetci tak veľmi čakali. Našla nášho otca niekde neďaleko od nás. Pri našom spôsobe jazdy sme tam boli za chvíľku. Jeho myšlienky ku mne doliehali odniekiaľ spod zeme. Bol tu sám, tak sme na nič nečakali a vošli do menšieho domčeku uprostred lesa. Jeho priestory ani vybavenie som si nevšímal, jedna moja myseľ sa upierala na nájdenie Carlisla, pričom tá druhá neustále myslela na moju Bellu. Na to ako sa má? Kde je? Či jej chýbam? No, potom ako som jej ublížil asi nie. Možno je aj rada, že sa odo mňa dostala. Ach... Som netvor. No teraz sa musím sústrediť. Hneď ako budeme všetci, vydáme sa nájsť môjho anjela. Zamieril som dolu schodmi a zastal pred drevenými dverami. Esme to nevydržala a vošla dnu. My sme ju nasledovali. Carlisle stál vedľa jedného pracovného stola a skúmal nejaké vzorky pod mikroskopom. Náhle sa otočil a zarazene na nás hľadel.

,Kto sú? Sú mi nejako povedomí. Akoby som ich už videl, no neviem odkiaľ,' zneli jeho myšlienky.

„Carlisle?“ jemne ho oslovila Esme a keby mohla tak by určite plakala. Náš otec na ňu uprel pohľad a hlesol:„Esme?“ a presne vtedy sa zrútil k zemi, presne rovnako ako to predpovedala Alice. A presne ako predpovedala to trvalo len pol hodinu. Presne o pol hodinu náš otec otvoril oči a my sme konečne znovu boli spolu. Aj napriek tomuto faktu, nám však niekto chýbal. Bella. Stala sa súčasťou našej rodiny tak, že si to nikto ani poriadne neuvedomil. No teraz to cítil každý.

Všetci v rýchlosti vysvetlili Carlislovi čo sa stalo, zatiaľ čo Alice starostlivo prezerala budúcnosť. A ja? Napol ucha som sledoval ju, napol svoje okolie. Len malou časťou svojej mysle som zastihol, že tu Carlisla poslali Volturiovci kvôli výskumu talentovaných upírov. Viac som však nevnímal, pretože moje srdce by sa teraz asi aj rozbúchalo. Pohľad som stočil na Alice hľadiacu niekam neznámo.

„Bella ležiaca v nejakej posteli... Neznámy upír skláňajúci sa nad ňou a odhrňujúci jej vlasy z tváre... Bella ako sa krčí pri stene pred tým upírom... Upír dávajúci jej nejaké oblečenie a snažiaci sa ju uistiť, že jej nechce ublížiť... Upír vychádzajúci von z nejakého domu a mieriaci do lesa... Upír utekajúci lesom, zelené stromy a kríky mihotajúce sa okolo... Lúka s veľkou skalou na boku, kde upír zastal a vrhol sa na jeleňa neďaleko pásuceho sa...“

Takže ide o vegetariána čo je dobrá správa. Bella tiež vyzerala v poriadku, ďalšia dobrá správa. Teraz sme ho už len museli nájsť. Okolie mi prišlo známe, vegetácia sa podobala tej naokolo, muselo to byť niekde blízko.

„Hej, keď ste pobehovali po neďalekých lesoch, nevideli ste niekde menšiu lúku s veľkou skalou na severe, pripomínajúcu morské útesy?“ Vďačne som sa usmial na Alice. Tá malá môže byť občas otravná, no niekedy má skvelé nápady. Každý nad tým úporne premýšľal a ja som sledoval ich myšlienky. Snažil som sa nájsť niečo čo sa tomu mohlo podobať a skoro som radosťou poskočil, keď som to miesto uvidel v Esminých myšlienkach.

„Esme, ihneď nás tam zaveď.“ Všetci ako na povel vstali a my sme nasledovali Esme. Našla to miesto včera večer, keď sa po prechádzke po pláži snažila nájsť Alice a Jaspera. Prebehla okolo toho miesta a ani nevedela, akú dôležitú úlohu ešte zohraje. Nebolo to ďaleko a hneď ako sme tam dorazili zacítili sme vôňu upíra. Niečo sa mi však nezdalo.

„Prečo sme túto vôňu necítili už aj v izbe?“ pýtal sa Emmett. Presne toto som mal na mysli.

„Z toho čo ste mi povedali, si myslím, že by to ten upír mohol spraviť naschvál. Čo ak to je jeho dar?“ zapojil sa Carlisle.

„Ak to je jeho dar, prečo ho teraz nepoužil? Zdá sa mi ako by to tak chcel spraviť. Akoby chcel, aby sme ho našli,“ vravel Jasper.

„Vo vízii Belle neublížil, ba práve naopak. Ale samozrejme, môže to aj hrať,“ hovorila Alice.

„Teraz nemáme čas na reči, musíme pomôcť Belle,“ už som to nevydržal a ani som nevnímal či ma nasledujú a vydal som sa po jeho stope. Ani nie o päť minút som vbehol do jedného starého domu. Vďaka jeho myšlienok som presne vedel kde je. Zamieril som do poschodia, do jedinej izby tu hore, rozrazil som dvere a vrhol sa na tohto upíra stojaceho vľavo od nich. Či som ho prekvapil alebo sa nechcel brániť, dostal som ho na chrbát a už som sa doňho chcel naplno pustiť, keď som začul: „Edward, nie. Nechaj ho.“ Zarazene som sa otočil a stretol sa s Bellinou tvár niekoľko centimetrov odo mňa. Ani som si neuvedomil, že ma zrejme chcela zastaviť. Držala ma za plecia a zjavne ma chcela od neho odtiahnuť. Ja som sa však nedokázal ani pohnúť.

Bella:

Au... Moja hlava ma nehorázne bolela. Mala som pocit akoby mi Emmett jednu vrazil, no potom som si uvedomila, že niekto ma predsa len udrel. Zrazu sa mi všetko vybavilo. Bolesť, ktorú som cítila po Edwardovom odmietnutí, to ako som ušla z jeho izby a to ako, keď som vošla do svojej tam na mňa niekto čakal. Nejaký neznámy upír, ktorý ku mne bleskurýchle pribehol, dlaňou mi zapchal ústa a snažil sa ma dostať k oknu. Jednou rukou ma držal okolo pása, takže druhú mi musel dotiahnuť z úst, aby okno mohol otvoriť. Využila som to a vykríkla som: „Edward.“ Potom ma však udrel a ja som stratila vedomie. A teraz som sa prebrala niekde v neznámej izbe a sama. Vyskočila som z postele a chcela zamieriť k dverám, no zatočila sa mi hlava. No hneď ako sa steny okolo mňa prestali hýbať, som k nim pribehla. Presne keď som ich otvorila, ocitla som sa pred mojím únoscom. Pomaly som začala cúvať a on zase vykročil. Celý čas na mňa uprene hľadel a moje srdce sa išlo strachom rozhodiť. Zrazu som však narazila na niečo tvrdé a uvedomila som si, že som už pri stene.

„Prosím, neboj sa ma. Nechcem ti ublížiť, práve naopak,“ riekol melodickým hlasom. Neviem prečo, no nemyslela som, že mi klame. Asi som strávila medzi upírmi príliš mnoho času, keďže teraz zrejme verím pomaly všetkým upírom.

„Chcem sa ti ospravedlniť, za to, že som ťa udrel, no bolo to nutné. Potreboval som byť s tebou osamote, aby som ti všetko vysvetlil. Prosím, daj mi šancu to napraviť.“ Zdalo sa, že hovorí pravdu. Opatrne som prikývla a on sa na mňa usmial.

„Ďakujem. Ešte predtým by si si mohla vziať na seba niečo teplejšie. Určite ti je zima.“ A teraz keď to spomenul som si to uvedomila. Stále som v župane, v ktorom som od Edwarda utiekla. Au... Myšlienka na tú bolesť a odmietnutie ma strašne zabolela. Prečo som si nemohla naplno užiť svoju spomienku na moje prvé milovanie s mužom, ktorého nadovšetko milujem?

„V skrini je nejaké oblečenie, niečo si vyber. Potom príď za mnou dole do kuchyne. Niečo ti pripravím. Zrejme si už aj hladná.“ A znovu som si to uvedomila až teraz. Znovu som prikývla, svojim hlasom som si ešte nebola istá. Potom sa otočil, vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Chvíľku som to celé ešte rozdýchavala, no potom som sa vzchopila a zamierila k jedinej skrini v izbe. Našla som tam pár celkom schopných vecí, no väčšina bola na mňa priveľká. Našťastie som našla jedny jeansy, ktoré mi boli dobré v páse aj keď dĺžkou boli dlhšie. Podchla som ich a neriešila to viac. Bohužiaľ žiadne z košieľ a tričiek mi nebolo dobré, tak som si nakoniec vzala jedno biele tielko, ktoré som na boku zauzlila, aby mi nesiahala až po kolená a na to som si vzala jednu červeno - čiernu kockovanú flanelovú košeľu. Aj u nej som si rukávy vyhrnula a takto som zišla dole. Žiadne topánky tam neboli, tak som šla bosá. Našťastie tu bol koberec, ktorý bol síce zaprášený, ale aspoň to nebolo chladné drevo. Kuchyňu som našla rýchlo, nebolo tu veľa miestností. Zastala som pri pulte a poriadne si obzrela svojho únoscu.

Musela som uznať, že šlo o veľmi pekného upíra, no na Edwarda nemal. Mal krátke blond vlasy, ktoré sa mu jemne vlnili, takže vyzerali celkom ako brčky. Jeho oči boli čierne, nevedela som prísť na to, či je vegetarián alebo nie. Bol vcelku vysoký, skôr chudší ako svalnatejší, ale akosi mu to pristalo viac. Podľa mňa patril k tomu typu mužov, ktorý využijú skôr svoj intelekt ako svaly. Jeho oblečenie boli obyčajné, nič extravagantné, ale zase ani nič otrhané alebo zašpinené. Viac som si nevšimla, pretože sa na mňa otočil a v rukách držal misku s ovocím. Položil ju na pult predo mnou a povedal: „Prepáč, ale neviem variť ľudské jedlo, no na moju obranu, okrem ovocia z okolitého lesa, by si tu nič iné vlastne ani nenašla. Dúfam, že ti to bude chutiť.“ Bola som už taká hladná, že mi to bolo vcelku jedno. V miske sa našli najmä maliny a černice, no sme tam aj nejaké jahody s čučoriedkami.

„Nechám ťa teraz najesť sa. Ja sám si odskočím na lov. Prosím ťa však, aby si nikam nechodila.“

„Dobre, počkám ťa tu,“ sľúbila som mu ani som nevedela prečo. Tesne predtým než za sebou zavrel vchodové dvere, som sa ho opýtala: „Počkaj, ja vlastne neviem ako sa voláš.“ Hlava mu vykukla cez škáru a usmievala sa.

„Volám sa Alexander, ale pre teba len Lex.“

„Ja som Bella,“ predstavila som sa mu.

„Ja viem.“ A už ho nebolo. Chvíľu som na tie dvere ešte zazerala, no potom sa ozval môj žalúdok a ja som sa pustila do svojich raňajok. Zjedla som aj ten posledný najmenší kúsok ovocia a zapila som to len čistou vodou. Opláchla som misku aj pohár a trochu sa porozhliadla. Vedela som, že by nemalo zmysel utekať. Po prvé, ani by som nevedela kam ísť a po druhé, našiel by ma skôr, než by som sa niekam vôbec dostala. A keby sa to stalo, nezaručovalo to, že ku mne zostane taký priateľský aj potom. Ako som predpokladala, nebolo tu veľa miestností. Kuchyňa bola prepojená s menšou obývačkou, v ktorej nebolo veľa nábytku a aj ten pokrývala hrubá vrstva prachu. Hore na poschodí bol len jedna izba, tá v ktorej som sa zobudila. K nej bola pristavaná malá kúpeľňa. Nakoniec som zostala tu a premýšľala nad všetkým možným. Ako vždy sa moje myšlienky upriamili na Edwarda a na včerajšiu noc. Na jednej strane to bola tá najkrajšia noc v mojom živote, na stranu druhú zase aj tá najhoršia. Tak veľmi som dúfala, že by sa to medzi nami mohlo konečne zmeniť a práve preto ma to teraz tak veľmi bolelo. Ani som si neuvedomila, že plačem, no neriešila som to. Nechala som sa utápať vo svojej bolesti.

„Vyrušujem?“ ozvalo sa od dverí a ja som sa ľakom trhla.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Máš pre mňa teraz čas?“ jemne sa ma pýtal a ja som vedela, že vlastne nemám na výber. Zotrela som si slzy z tváre a prikývla som. Posadil sa na kraj mojej postele a spustil.

„Ako som vravel, volám sa Lex. Asi pred dvoma mesiacmi ma najal tvoj otec, aby som na teba dával pozor. Mal podozrenie, že by si sa mohla na vlastnú päsť vydať do sveta, a tak ma najal, aby som ťa sledoval a dával na teba pozor. A samozrejme zaistil, aby si sa vrátila domov zdravá a živá. Zo začiatku som mal problém nájsť ťa, no potom sa mi to podarilo. Práve ste odchádzali z Rumunska spolu s tou malou upírkou a mierili si to do New Yorku. Bola si vtedy trochu mimo a ja som sa bál, že som zlyhal. Našťastie, to nebolo vážne a ja som pokračoval vo svojej úlohe. A čo som vlastne robil? Postaral som sa o to, aby sa Volturiovci o vás nedozvedeli. Mám dar, veľmi užitočný dar. Dokážem zahladiť všetky možné stopy, ľudí aj upírov. Určite vám bolo podozrivé, že vás doteraz nenašli. Bolo to vďaka mne. A tak, vždy keď ste postúpili ďalej, ja som vždy zahladil za vami stopy, aby na vás neprišli. Ak sa nemýlim, teraz by už mali byť pokope všetci Cullenovci a mali by sa tu už čoskoro objaviť.“ Tak toto mi vyrazilo dych. Bolo to mnoho informácií naraz. Najprv fakt, že otec na mňa nasadil upíra - sliediča, potom, že nás celý čas sleduje a vlastne nám pomáha a v neposlednej rade to, že by sa tu moja nová rodina má objaviť. Zrazu sa Lex otočil smerom k oknu a následne k nemu pristúpil.

Potom sa stalo hneď niekoľko vecí naraz. Najprv sa dvere na izbe ohlušujúcou ranou rozrazili do korán, potom sa v nich mihol Edward a vzápätí skočil na Lexa. Zložil ho na zem a už sa na neho chcel vrhnúť, no musela som ho zastaviť. Rýchlo som k nemu priskočila a snažila sa ho od Lexa odtiahnuť.

„Edward, nie. Nechaj ho.“ Zamrzol v pohybe a pomaly sa ku mne otočil. Stretla som sa s jeho tvárou hneď predo mnou a všetky moje pocity znovu vyplávali na povrch. Keď som sa zahľadela do jeho očí, nemohla som sa na neho hnevať. Milovala som ho tak veľmi, že som to nedokázala. Chvíľu na mňa nemo hľadel, no potom ma začal drtiť vo svojom objatí. Znovu som si ani neuvedomila a už som plakala na jeho hrudi. Hladkal ma po vlasoch, občas ich pobozkal a tíšil ma. Len z časti som si uvedomila, že v izbe už nie sme len traja. Zdalo sa, že sú tu všetci Cullenovci.

„Nie, Jasper, Emmett, pustite ho. Celý čas nám pomáha,“ počula som Edwarda. Nedokázala som sa však od neho odtrhnúť a zdalo sa, že ani on odo mňa. Ach... Zase sa vo mne našla maličká kvapka nádeje, ktorá ma však mohla kedykoľvek znovu zničiť.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 14. kapitola: