Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 12. kapitola

25.05.2010 (20:30) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2944×

12. kapitola: Moskva

Bella:

Mám taký pocit, že lietadiel už mám na celý život dosť. Nebyť toho, že to bol najrýchlejší spôsob ako sa dostať k roztrúseným členom Cullenovskej rodiny, tak ma na ne v žiadnom prípade nedostanú. No ale čo. Ak sme sa tam chceli dostať čo najskôr, nemohla som protestovať. Aj keď som si myslela, že do Južnej Ameriky sa nikdy nedostanem, tak o Rusku som ani nesnívala. Aké bolo preto mojé veľké prekvapenie, keď nám Alice oznámila, že Rosalie je práve tam, konkrétne v Moskve. Od údivu mi spadla sánka. Čo tam do kelu robí? Môj mozog pracoval na plné obrátky, no na nič nedokázal prísť. Dokonca ani Edward mi to nedokázal vysvetliť. Bolo to veľkou záhadou pre nás všetkých.

Práve sme mali medzipristátie v Paríži a ani som si ho nestihla poriadne prezrieť a už sme pokračovali v ceste. Emmett sa na nás už konečne nehneval, že sme ho zavreli v kufri auta. Akosi sme nerátali s tým, že by sa mohol prebrať tak skoro, a tak keď sa tak stalo, stále tam bol zavretý. Chudák, trochu spanikáril, no potom sa riadne naštval. Vykopol dvere na kufri a ja som pri tom skoro skolabovala. Bohužiaľ to spravil tak drasticky, že sa mu podarilo nejako poškodiť aj samotné auto, preto sme sa museli k najbližšiemu mestu utekať. Ja som sa samozrejme viezla na Edwardovom chrbte a náramne mi to vyhovovalo. Už som sa mu asi miliónkrát ospravedlnila za moje pochmúrne myšlienky v aute a keď mi už asi miliónkrát povedal, že to nevadí, dala som mu s tým pokoj. Sľúbila som si, že ho už niečomu takému nevystavím a to som aj dodržala. Celá cesta nám prebehla veľmi príjemne a na jej konci, ktorý prišiel prekvapivo skoro, som bola Emmettovi za jeho výstup vďačná. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. O našich spomienkach, obľúbených veciach, o rodine. Bolo to také uvoľnené, prirodzené, nenútené. Bola som za to vďačná, zdalo sa, že náš vzťah sa konečne stabilizuje. Edward mal zrejme rovnaký pocit. Spriatelili sme sa ešte viac, čo sa mu zatiaľ pozdávalo. Napriek tomu som nestrácala nádej, že by z toho mohlo byť niečo viac, no už som si myšlienky starostlivo strážila. Alice mi raz povedala o skvelom spôsobe ako mu zabrániť v nazeraní do mojej hlavy. Ona a zvyšok jej rodiny si síce na Edawrdovu schopnosť zvykli, no ak chcú pre ním niečo zatajiť, tak sa jednoducho na niečo úporne sústredia. Väčšinou prekladajú rôzne texty a dokumenty do cudzích jazykov, no ja som až také dobrá nebola. Alice mi však poradila, aby som si v duchu spievala. Áno, to bolo moje. Vybrala som si svoju obľúbenú pesničku a neustále, keď som skoro pomyslela na nás dvoch spôsobom, ktorý by sa Edawrdovi vôbec nepáčil, tak som si začala pohmkávať Debussyho. Edwardovi sa zatiaľ nezdalo nič podozrivé, vedel, že tú skladbu mám rada, tak to nerozoberal. Nevadila mu, lebo aj on ju často počúva. Tak som mohla snívať aj bez toho, aby som tým svoj sen ohrozila.

„Onedlho pristaneme,“ utešoval ma Edward, keď sme znovu sedeli v lietadle. Prečo musí byť let z Paríža do Moskvy taký dlhý?

„Tak sa už upokoj.“ Hej, jemu sa to ľakho povie. Keby sa to lietadlo zrútilo, tak on by určite nemal ani škrabanec, ale ja....

„To je možno pravda, no ja som sľúbil, že ťa ochránim pred všetkým. A to nezahŕňa len mýtické bytosti, ale aj padajúce lietadlá a dokonca aj teba,“ odpovedal mi na moje myšlienka, tak aby to nezačul nikto nežiadúci.

,Tak fajn, tie mýtické bytosti som pochopila, ale zaujímalo by ma ako by si ma zachránil, keby sa lietadlo neovládateľne rútilo k zemi. A inak to posledné sa ma dotklo,' pýtala som sa ho v myšlienkach.

„Záleží od toho, prečo by sa lietadlo rútilo k zemi,“ pobavene riekol.

„Povedzme, že piloti sú na mol,“ vyzvedala som.

„Ľahké, pilotoval by som.“ Prečo ma to neprekvapuje?

„Dobre a čo ak je riadenie neovládateľné a my sa rútime k zemi neuveriteľnou rýchlosťou,“ skúšala som ho. Za nami som začula Emmettov a Jasperov tichý smiech.

„Počkal by som, kým by sme boli dosť nízko nad zemou, poriadne by som ťa chytil, vykopol by som bok lietadla a vyskočil. Potom by som ťa rýchlo odniesol na miesto nehody a vypotácali by sme sa odtiaľ ako najšťastnejšie obete na svete.“ Tak toto ma dostalo.

„A čo ostatní?“ Nedala som sa.

„Ako by ste to zamaskovali?“ Teraz sa už chichotali aj Esme s Alice.

„Jednoduché, niektorí by dopadli spolu s lietadlom a zázrakom by sa im nič nestalo a zvyšných by akože vyhodilo počas pádu a objavili by sa až po určitom čase. Tiež ako šťastlivci so samotného pekla.“ Odkiaľ má odpovede na všetko? Zrejme som sa musela tváriť naozaj smiechu - hodne, pretože Emmett sa za nami neskrývane bavil.

„Dobre, ja hlasujem za to, aby jedným z pekelných šťastlivcom bol Emmett,“ vrátila som to a on ihneď stíchol. Teraz som sa rozosmiala ja s Edwardom. Emmett sa naoko urazil, no potom dodal.

„Ešte som vám ten kufor celkom neodpustil.“ Stále nám však cukali kútiky úst a ja som si znovu uvedomila, ako bravúrne dokázal Edward odviesť moju pozornosť iným smerom.

„Ďalší z mojich úchvatných darom,“ samoľúbo riekol. Len som nad tým pokrútila hlavou.

Ani nie o pol hodinu sme už pristávali na Ruskej pôde. Prečo ma neprekvapilo, že tu bola ešte väčšia zima ako v Kanade. Stáli sme pre letiskom a čakali, kým nám sem dostavia naše vypožičané autá, aj som sa už celá triasla. Edawrd si zložil svoj kabát a zabalil ma doňho. Pravý gentleman.

„Ďakujem.“ Zrazu sa otočil doľava a my sme zbadali naše autá. Tentoraz som si sadla na miesto spolujazdca vedľa Edwarda. Chcela som si užívať jeho prítomnosti a on zjavne nebol proti. Ostatní to očividne ihneď pochopili, lebo ako nezainteresovaná si k nám sadla len Esme. Ostatní šli s Emmettom v jeho prenajatom jeepe. Tomuto snáď už neublíži.

Cesta sa niesla v podobnom duchu ako náš beh v Kanade. Teraz sme si dopĺňali najrôznejšie informácie z našich životov, na ktoré sme sa predtým nestihli spýtať. Dozvedela som sa o ňom mnohé veci. Napríklad, že je veľkým fanúšikom kníh a že z rodiny ovláda najviac cudzích jazykov. Takisto sa mi priznal, že miluje hudbu a že najradšej skladá nové skladby. Pri tejto téme sa Esme pochválila, že jednu absolútne nádhernú, zložil aj pre ňu. Keby sa Edward mohol červenať, teraz by sa to zaručene stalo. Konečne sa ocitol aj on v takejto situácií. Ani som si poriadne nevšímala svoje okolie, nevedela som kam mierime.

„Alice mala tentoraz naozaj veľké šťastie. Vo svojej vízii videla Rosalie na nejakej party pre vyššiu smotánku a zazrela pritom aj názov hotela, v ktorej sa má konať. My sa ubytujeme o niečo ďalej. Nechcem na seba upozorňovať,“ vysvetlil my Edward.

„Ako to, že presne vieš kade máš ísť?“ Bolo to pre mňa záhadou. Vždy jazdil tak sebaisto, ani raz nezaváhal o smere cesty. Zvláštne, že som si to všimla až teraz.

„No, povedzme, že som veľa cestoval, ale je to hlavne v tom, že ako upír mám naozaj dobrú pamäť, takže stačí sa mi pozrieť na mapu raz a cestu si nespletiem." Jasné, upírska skvelá pamäť. Mohlo ma to napadnúť. Ale pri ňom je také ľahké zabudnúť, že je vlastne upír. Dych - vyrážajúco sa na mňa usmial a úplne mi tým rozhádzal srdečný tep. Keď som sa už upokojila, vyzvedala som ďalej.

„Takže, čo budem musieť spraviť?“

„Ty nič,“ spokojne riekol Edward. Ja som však netvárila vôbec spokojne. Ak znovu začína o mojej bezpečnosti...

„Je to síce aj v tom, ale tentoraz sa tvojej úlohy zhostí Emmett. Všetci sme usúdili, že je to najlepší nápad a Alice videla, že to bude mať úspech. Takže večer, keď sa bude konať tá party, pôjde na ňu len Emmett. Ja s Jasperom budeme niekde nablízku, pre prípad potreby a ty s Esme a Alice nás medzitým budete čakať v hotely. Pekne v bezpečí.“ Tak teraz sa tváril ešte viac spokojne. Nemohla som na to čo dodať, tak som to radšej nechala tak. Aj keď sa mi vôbec nepáčilo, žeby som ho mala niekam púšťať, príliš som sa o neho bála.

„Nič sa mi nestane.“ A na povzbudenie mi chytil ruku. Trochu som sa upokojila a škaredé myšlienky znovu zahnala.

Emmett:

„Chápeš všetko, Emmett? Alebo ti to mám vysvetliť ešte raz?“ pýtala sa ma moja otravná a mrňavá sestrička už asi po šiesty raz.

„Ešte raz sa ma to spýtaš a pobijem sa s tvojím manželom.“ Zmätene sa na mňa zahľadela.

„Prečo?“

„Lebo keď neprestaneš, skočím ti po krku. A keďže ťa Jasper bude chcieť ochrániť, tak...,“ nechal som to doznieť a jej to došlo. Urazene odfrkla a sadla si k Belle na gauč.

„Rosalie bude pri barovom pulte presne o 21:54. Postupuj podľa plánu a všetko vyjde.“ Tak fajn, idem si pre ženu.

S falšovanou pozvánkou som sa bez problémov dostal na pravú ruskú party a nedočkavo vyhliadal svoju lásku. Bože ako mi len chýba. Je to neznesiteľné byť od nej takto ďaleko. Ale teraz po prvýkrát musím byť rozumný. Nesmiem vyvádzať, v stávke je príliš mnoho.

Presne ako Alice predpokladala, som ju konečne uvidel. Stála pri pulte a unudene sa okolo seba rozhliadala. Bola snáď ešte krajšia a ešte dokonalejšia ako predtým. Nebyť vážnosťou tejto situácie, tak by som teraz rozhodne myslel na niečo nemravné. Tie červené šaty, ktoré ju tesne obopínali, s tým veľkým výstrihom, priam kričali o takéto myšlienky, no nateraz som ich musel zahnať. Zhlboka som sa nadýchol, ako keby som bol človek, a pobral sa za ňou. Nevšimla si ma, stála mi chrbtom a tak som sa k nej postavil čo najbližšie. Vlastne som jej nepatrne zabránil v úniku, ktorý by však nemal nastať. Jednou rukou som sa oprel o pult a len tak zo zábavy som si objednal: „Jedno martiny, nepretrepané, bez olivy,“ túto vetu som vždy chcel povedať.

Rosalie sa na mňa ihneď otočila a svojou krásou ma znovu úplne ochromila. Rýchlo som sa však pozbieral a hral svoju úlohu ďalej. Pobavene som sa na ňu usmial, zjavne som nebol sám očarený. Potešil som sa tomu faktu, tomu ako na mňa reaguje.

„Američan?“ spýtala sa ma svojim nádherným hlasom a ja som prikývol.

„Emmett, teší ma," prestavil som sa a vystrel pred ňu ruku. Chvíľku váhala, no potom mi ju stisla so slovami: „Rosalie.“ Tak, prestavovanie by sme mali. Napriek tomu som jej ruku nepúšťal.

„Ehm...,“ odkašľala si a pobavene ukázal na naše ruky. Šibalsky som sa usmial a pritiahol si ju k sebe bližšie. Stála od mňa len o pár centimetrov ďalej.

„Nezdá sa vám, že si na mňa akosi dovoľujete? Hm... typický Američan.“ Tomu som sa musel zasmiať. Nevyzerala však, že jej to prekáža.

„A vy snáď nie ste Američanka?“ Znovu som sa vrátil do svojej úlohy.

„Nie, nie som.“ Tak o tom silne pochybujem.

„Ja si to nemyslím,“ vážne som jej protirečil. Postrehla zmenu môjho podtónu a už sa ma niečo chcela opýtať, keď mi niečo z vrecka vypadlo. Bol to prvý zásnubný prsteň, ktorý som jej dal a ktorý sa jej vždy najviac páčil, a spravil som to náročky. Ona sa preňho zohla, presne ako som predpokladal. Zdvihla ho a zmrzla na ňom pohľadom. Presne ako som očakával.

„Nechajte si ho, ja už musím ísť. No keby ste sa ma chceli na niečo opýtať, budem v parku pred hotelom.“ A presne podľa Aliciných inštrukcií, som sa tam aj vydal. Bolo pre mňa ťažké, ju znovu opustiť aj keď len na takú krátku dobu, no ak sa všetko podarí, tak už nikdy nebudeme odlúčení. Zrejme som svoju úlohu zvládol na jednotku, pretože do piatich minút, čo som postával v parku, sa tu objavila moja láska.

„Čo to má všetko znamenať? Odkiaľ to máš?“ A ukazovala na prstienok.

„Po tom čo sme sa vzali už druhýkrát si mi tento prsteň dala ako talizman, láska,“ úprimne som jej odpovedal. Zarazene na mňa hľadela a nevedela čo povedať. Podišiel som k nej bleskurýchle a zovrel ju v náručí. Uprene som sa na ňu zahľadel a blízko pri jej tvári som zašepkal: „No tak, spomeň si láska,“ a potom som ju vášnivo pobozkal. Najprv nereagovala, no potom mi bozky oplácala. A ihneď nato, mi meravo spadla do náruče. Áno, vydarilo sa to. Šťastnejším upírom som už snáď nemohol byť.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 12. kapitola: