Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 10.kapitola

18.05.2010 (19:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2875×

10. kapitola: Ostrov Esme

Bella:

Prečo je život taký ťažký a zložitý? Prečo to nemôže byť jednoduché? Takéto a podobné otázky sa mi preháňali hlavou už dobrých pár dní. Edward ma miluje. Ja milujem jeho. No nič to nerieši. Nemôžeme byť šťastní. Teda aspoň nie zatiaľ. Ja sa totižto nevzdávam. Verím, že sme stvorení jeden pre druhého. Už to len musí pochopiť aj on a hlavne musí sa s tým zmieriť. Dovtedy... dovtedy to budem musieť nejako zvládnuť. Nevzdám sa, no je to ťažké.

Konečne zem. Pred nami sa črtá nádherný ostrov. Konečne sme sa sem dostali. Už som si myslela, že sem ani nedorazíme. Keď mala Alice víziu o Esme a o jej ostrove, nádej sa nám vrátila. Na cestu sme vyrazili pred týždňom. A prečo nám to trvalo tak dlho? Edward stoj čo stoj trval na tom, aby som pred tým než poletíme do Brazílie navštívila doktora. Nevyhla som sa tomu, aj keď som ho presviedčala, že je so mnou všetko v poriadku. Samozrejme, moje slová potvrdil aj lekár. Edward to okomentoval len tým, že teraz si už môžeme naozaj vydýchnuť. Tak sme sa konečne vybrali do Brazílie. Nikdy predtým som tam nebola, no vždy som chcela. Bohužiaľ udalosti a aj vzťah medzi mnou a Edwardom, mi nedovolili si to naplno vychutnať. Let nám trval skoro celý deň a keďže sme museli dávať pozor na slnko, mohli sme cestovať iba v noci. Nakoniec sa nám to podarilo. V Rio De Janeiru sme si prenajali menšiu jachtu a vyrazili na plavbu. Bohužiaľ, tá nám tiež trvala dlhšie, než by mala. Asi v pol ceste sa stalo niečo, čo nás z jednej sčasti potešilo a z časti druhej, nás zarmútilo. Jasper, hlavne vďaka Alice, si počas našej cesty spomenul. Jemu však prijatie pravdy trvalo o niečo dlhšie ako u Edwarda a Alice. Mimo bol celé dva dni. Na tieto dni sme museli zakotviť a počkať na jeho prebudenie. Keď sa tak stalo, znovu sme sa pohli. Teraz však nastal ďalší problém. Podľa Alicinej vízie sa Esme mala nachádzať na svojom ostrove, kde mala rekonštruovať nejaký plážový dom. Nevedeli sme však ako na ňu. No vlastne aj vedeli, no Edward o tom nechcel ani počuť. Keď sme sa hádali už druhý deň, musela som to zaraziť.

„Edward dosť. Je to dobrý plán. Čo dobrý, skvelý. A aj ty to vieš. Nič sa mi nestane,“ presviedčala som ho už aspoň stý ráz. Alice dostala brilantný nápad. Figurovala som v ňom hlavne ja. Mala som sa dostať k Esme a prehovoriť jej do duše. Vraj by to nemal byť problém, no Edward ma aj tak nechcel pustiť.

„Nie Bella. Je to príliš riskantné. Čo ak sa tam niekde objaví nejaký upír? Ha? Čo potom?“

„Nikto sa tam neobjaví,“ pevne si trvala na svojom Alice.

„Dobre vieš, že tvoje vízie sa môžu rýchlo zmeniť,“ nedal sa Edward.

„Pri Bellinom šťastí sa tam objavia všetci Volturiovci.“ No tak toto sa ma už dotklo. Až také nešťastie nemám.

„Ale máš, veď si sa zamilovala do upíra,“ odporoval mi Edward. Toto ma už zabolelo.

,Ani takto ma od seba neodoženieš.' Edward na mňa napoly radostne napoly nešťastne zazrel a ja som dobre videla vnútorný boj aký zvádzal už niekoľko dní.

„Nikam nepôjdeš Bella,“ rozhodne riekol a mňa tým už poriadne nehneval.

„Tak a dosť. Teraz tu predsa nejde o mňa. Ide o Esme a o tvoju rodinu. Takže o tomto by sme mali rozhodnúť všetci. Takže budeme hlasovať. Ty si očividne proti, ja som za, Alice je tiež za a Jasper tiež. Takže prehlasovali sme ťa. Idem.“ A už som sa otáčala, že vyjdem na palubu. Niečo okolo mňa rýchlo prefišťalo a zrazu ma niekto chytil za ruku a otočil. Ocitla som sa len pár centimetrov od Edwardovej bezchybnej tváre. Alice a Jaspera som nikde nevidela, takže to museli byť oni. Edwardova tvár bola tak blízko až som sa v jeho očiach dokonale videla a úplne sa v nich utápala. Bolo pre mňa ťažké byť pri ňom tak blízko a nemôcť sa ho dotknúť, nemôcť ho pohladiť, nemôcť ho pobozkať. Edwardove oči rázom znežneli, jeho zovretie povolilo. Už som to nemohla vydržať. Zvrtla som sa a rýchlo vybehla na palubu. Vyzliekla som si kraťasi a tričko až som zostala v plavkách.

„Takže, Bella. Poplávaš k tým útesom a po ľavej strane sa dostaneš až na pláž. Pôjdeš stále rovno, cez palmy až na druhú stranu, kde uvidíš veľký dom. Nechoď však hlavným vchodom. Choď bočným. Esme by mala byť na terase. Choď za ňou a potom sa už len raď vlastným inštinktom. Nesklame ťa. Ty to zvládneš. Uvidíš,“ ešte raz mi to všetko Alice vysvetlila a na povzbudenie ma objala. Jasper sa na mňa usmial a použil svoju schopnosť, takže som sa hneď cítila pokojná. Vďačné som sa naňho usmiala a už - už som chcela skočiť do vody, keď ma znovu chytili nejaké studené ruky. Ihneď som jeho dotyk spoznala.

Edward si ma otočil k sebe, na sekundu zaváhal, no potom spravil niečo čo mi vyrazilo dych. On ma pobozkal. Nebyť toho, že ma drží, tak sa podlomia kolená. Jeho pery boli nežné a zároveň náruživé. V tom bozku bolo všetko čo sme zažívali v posledných dňoch. Všetky naše city, ohromná láska ale aj ohromná bolesť. Neviem ako dlho to trvalo, no keď sa odo mňa odtiahol akoby si vzal moju dušu so sebou. Nechcela som sa ho pustiť. Inštinktívne som sa za ním naklonila so stále zavretými očami. On sa iba zasmial, čím ma uviedol do reality. Prstom mi brnkol po nose a ja som sa naňho konečne zahľadela. V jeho očiach však bolo stále to čo doteraz. Odmietnutie. Nič sa nemení.

„Prosím, daj mi na seba pozor,“ vážne ku mne prehovoril a ja som vážne súhlasne prikývla. Znovu som sa otočila smerom k vode a skočila som do nej. Obzrela som sa za nimi stojacich na palube a potom sa pustila do plávania. Nebolo to ďaleko, takže som sa tam dostalo skoro. Podľa Aliciných informácií som sa dostala na pláž a mierila si to rovno do neďalekých paliem. Poslednýkrát som sa za nimi obzrela a vykročila. Celý čas čo som mierila k domu som rozmýšľala čo spravím, keď už tam bude. Alice sa to ľahko povie. Nechaj sa viesť inštinktom. Ha. A čo ak je môj inštinkt nesprávny? Čo potom? Bola som do toho úplne zahĺbená a preto ma prekvapilo, keď sa predo mnou objavil krásny dom. Majstrovské dielo, to som musela uznať. Pohla som sa k bočným dverám a potichu som vkĺzla dnu. Ocitla som sa v jedálni, ktorá bola prepojená s kuchyňou. Jedny dvere viedli do obývačky a tie druhé na veľkú chodbu. Zamierila som do obývačky a odtiaľ až k dverám na terasu. Nestihla som sa udiviť nad tou nádherou. Celý dom bol zjavne ladených do krásnych svetlých farieb. Všetko tu bolo vzdušné a otvorené. Proste nádhera. Keď už som stála pred dverami, ktoré ma mali deliť od Esme, na chvíľu som sa zastavila. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ich. Esme sa na mňa bleskurýchle otočila a na moje prekvapenie na mňa nevrčala. Pousmiala som sa nad tým a zavrela som za sebou.

„Esme?“ opýtala som sa jej aj keď som ju z fotiek spoznala. Zmätene na mňa hľadela a potom prikývla.

„Kto ste?“ Jej hlas bol prekvapivo priateľský. Presne ako mi ju Edward s Alice opísali.

„Som niekto, kto vám chce pomôcť. Vám a vašej rodine.“ Teraz bola ešte zmätenejšia, no videla som, že jej oči posmutneli.

„To je milé, no asi ste si ma s niekým splietli. Ja nemám rodinu.“

„A čo ak áno? Len o tom neviete.“ Prekvapene na mňa hľadela a ja som v jej očiach zbadala nádej.

„Nikdy ste nesnívali o rodine? O veľkej rodine? S kopu detí?“ šťastne sa pri tom usmiala a zasnívala sa nad tým.

„Nad milujúcim manželom a nad síce občas neposlušnými, no napriek tomu úžasnými deťmi?“

„To mne bolo bohužiaľ odoprené.“ Trápenie, ktoré z nej vyžarovalo ma úplne dostalo. Bezmyšlienkovite som ju utešujúco objala. Cítila som jej prekvapenie, veď sama som bola prekvapená, no potom mi objatie opätovala. Zahľadela som sa do jej tváre a povedala: „Máte pravdu. Niekto vám to odoprel, no my sme to prišli napraviť,“ rozhodne som riekla.

„My?“ zmätene sa na mňa zahľadela.

„Áno mami, my,“ ozval sa spoza nás Edward. Vstúpil na terasu a Alice s Jasperom za ním. Alice to nevydržala a vrhla sa jej okolo krku.

„Veľmi si mi chýbala, mami, no, konečne sme znovu spolu.“ Esme bola síce zmätená a prekvapená, no aj jej objatie opätovala.

„Rozdelili nás, no my to len tak nenecháme,“ riekol Edward a vystriedal Alice. Videla som ako veľmi mu na nej záleží. Veď aj mňa si ihneď získala.

„Poď mami, všetko ti vysvetlíme,“ objal ju aj Jasper a potom ju ťahal dovnútra. Spoločne sme si posadali do obývačky, no zrazu som sa tam cítila nadbytočná. Ja som do ich rodiny predsa nepatrila. Edward sa na mňa nesúhlasne zahľadel, no ja som ho ešte skôr než by niečo povedal, zarazila.

,Je to tak. Radšej vás nechám osamote. Pôjdem na pláž pred domom. Neboj.' A vyšla som von. Prechádzala som sa po tej krásnej pláži a snažila som sa užiť si túto krásnu scenériu okolo mňa, no akosi to nešlo. Keď som ich tam videla spolu, pokope, došlo mi, že raz sa s nimi budem musieť rozlúčiť. Všetci mi strašne prirástli k srdcu a o Edwardovi ani nehovorím. On sa stal mojím srdcom. Život bez neho si nedokážem predstaviť. Vlastne, svoj život si neviem predstaviť. Čo bude so mnou? Len tak, akoby sa nič nestalo, sa vrátim za otcom a ďalej sa budem snažiť žiť? Ach... Prečo je všetko je život taký zložitý?

Sedela som v tom najjemnejšom piesku a ožívala si vodu, ktorá sa ku mne dostávala po vlnkách a máčala si prstíky na nohách. Bolo to veľmi príjemné. Škaredé myšlienky na svoju budúcnosť som zahnala do najtmavšieho kúta v mojej hlave. Teraz sa tým nemienim zaoberať. Postavím sa tomu zoči - voči vtedy, kedy to bude potrebné. Začula som za sebou nejaké kroky a podvedome som vycítila Edwarda. Jemne som sa pousmiala a počkala kým si ku mne prisadne. Potočila som k nemu a zahľadela sa naňho.

„Tak ako?“ vyzvedala som.

„Esme to prijala naozaj dobre. Lepšie ako sme si mohli myslieť. Takisto mala pri rôznych situáciách pocit deja vu a nijako si to nevedela vysvetliť. Všetko sme jej porozprávali a ona to prijala s otvorenou mysľou. Myslím, že je na dobrej ceste, aby si spomenula. Podľa Alice to dlho nebude trvať.“ Videla som však na ňom niečo, čo odporovalo jeho slovám. Videla som, že sa z toho teší, no niečo ho aj napriek tomu trápilo. Neznesiem ho vidieť takého uboleného. Objala som ho. Obmotal okolo mňa ruky a hlavu si oprel o môj krk. Ja som ho pohladila po vlasoch a pobozkala som ho do nich. On mi na oplátku pobozkal kľúčnu kosť a vdychoval moju vôňu.

„Uvidíš, všetko dobre dopadne.“

„Ďakujem. Ďakujem ti za tvoje slová, za tvoju lásku, za teba. Viem, že ti svojim rozhodnutím ubližujem, no tak to proste musí byť. Nezaslúžim si ťa. Ani trochu,“ hovoril mi a jeho dych ma šteklil na krku.

„Tak nehovor. Už nikdy. Ty si moja duša, moje srdce. Nech sa deje čo sa deje.“

„Áno, nech sa deje čo sa deje,“ súhlasil so mnou.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 10.kapitola: