Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alice Volturi 1.kapitola

31.03.2010 (17:00) • MCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1640×

Predslov:

Kedysi dávno... presnejšie rok 1884, sa narodil neznámy tvor. Otec upír, mama človek. Mama pôrod neprežila a otec zmizol. Mama, keď bola tehotná, vymyslela meno. Nevedela, či to bude chlapec alebo dievča, ale bola si skoro istá, že to bude dievča. Niečo ako predtucha. Vymyslela Alice.

Strašne rýchlo jej rástlo brucho. No po dvoch týždňoch prišlo na pôrod. Rodila doma, úplne sama. Dieťa hneď ako sa narodilo, pilo krv svojej matky.

Asi za týždeň, čo tam dieťa samé trčalo, prišli nejaký ľudia. Videli dieťa, videli mŕtvu ženu. Ženu odniesli do márnice, dieťa do nemocnice.

To, čo to dieťa dokázalo, všetkých šokovalo. Všetkému rozumela, spala tak, akoby normálne dieťa nedokázalo – bez toho, aby sa v noci desať krát zobudilo, povracalo, pošťalo alebo posralo. Proste pokojné dieťa. Rástla neskutočne rýchlo. Skoro stále ju merali a vážili. Asi každú druhú hodinu.

Dozvedeli sa o tom skoro všetci upíry. Aj Volturiovci – kráľovská rodina, ktorá určuje zákony a vraždí tých, ktorý ich zákony nedodržujú.

Pre to dieťa si prišli, chceli zistiť, čo je zač. cítili v ňom upíra, ale nedávalo im to zmysel – pokožku má teplejšiu ako človek, srdce mu bije oveľa rýchlejšie a rastie z minúty na minútu.

Pre dieťa si prišiel klan, (čiže Aro, Caius a Marcus) a najhlavnejší členovia gardy. (Čiže Felix, Demetri, Jane, Alec... ) Keď uvideli dievčatko, museli ho zobrať zo sebou a proste ho zabiť nemohli.

Hneď, ako sa jej Aro dotkol, zbadal všetky slová jej matky, a všetky jej myšlienky. Videl, že sa volá Alice, videl, že rozmýšľala skôr, ako sa narodila. Videl dokonca aj to, čo videla ona. Vízie do budúcnosti. Mala víziu o Volturiovcoch a o tom, že tam bude patriť celú večnosť. Víziu o tom, kedy prestane rásť. Rásť tak šialene rýchlo. V siedmich rokoch.

Aro rozhodol, že keď vyrastie, bude patriť do klanu. Alebo skôr do jeho „zbierky“ upírov.

Alice sa učila, ovládala sa, potrebovala krv a aj normálne jedlo. Učila sa oveľa rýchlejšie ako normálny človek, ako upír alebo akýkoľvek iný tvor. Bola pre všetkých ako malé slniečko.

Ale slniečko bola len navonok. V skutočnosti bola krutá. Hlavne s kreditkou v ruke. Bola nákupný maniak. Ona navrhla všetky tie róby Volturiovcov. Pre baby vymyslela prekrásne šaty. S Jane boli najlepšie kamarátky. Pre Ara bola ako vlastná dcéra. Patrila medzi hlavných členov gardy. Bola najskúsenejšia bojovníčka, aká tam bola. Len medzi ženami. Odkedy začala žiť na ľudskej krvi, oči sa jej zafarbili do červena. Mala pokojný život, teda až do jedného dňa...

1.kapitola

Alice:

„Alice, zlatko, poď prosím ťa sem,“ zavolal ma Aro. Bol pre mňa otcom, no vedela som, že môj otec zmizol. A ani ma nezaujíma, kde je.

„Jasné, hneď som tam,“ odvetila som. Práve som si čítala knihu. Nič ma nenechá dorobiť. Odložila som knihu a rozbehla som sa za Arom. Nebola som taká rýchla ako ostatný upíry, no bola som oveľa rýchlejšia ako človek a tiež sa nikdy neunavím.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa ho. V tom prišla vízia. Bola som tam ja, a skoro celá garda ako bojujeme proti niečomu, no keď som chcela zistiť proti čomu, celá vízia sa stratila. „Čo... ?“ nedokončila som.

„Vlkolaci,“ skočil mi do reči Aro. Prikývla som, že som pochopila. Už zaútočili. Vtedy mi všetko prvý krát zmizlo. „Ale teraz sú to iný vlkolaci. Nie sú to taký, čo sa premieňajú za splnu a sú nakazený. Teraz sú úplne iný. Premieňajú sa kedy chcú a vlčiu krv majú v sebe, zdedili to. Nevieme, čo od nich môžeme čakať.“

„Aha, chápem. Ale nevidím, ako to skončí. Vlastne, nevidím nič,“ povedala som mu.

„To nechápem. Minule si videla, ako to skončí, teraz nič,“ povedal a prišiel ku mne. Chytil ma za ruku. Porazene si vzdychol. „Viem, že nič nevidíš, ale zaútočiť budeme musieť. V poslednej dobe umiera veľa ľudí. Nevieme, či sú to oni, ale začalo sa to niekedy vtedy, čo sa objavili.“

„Dobre. Kde sú teraz?“ ozval sa za mnou Felix. Bol pre mňa dobrý kamoš, ale on chcel viac ako priateľstvo, tak som sa musela tváriť, že ho nemám ani len rada. Mala som ho rada, ale viac nič. Aro to dobre chápal, tak mu nič nehovoril.

„Niekde pri Forkse. La Push,“ povedal Aro.

„Fajn, kedy vyrazíme?“ spýtal sa Demetri, ktorý bol vedľa Felixa.

„Asi za týždeň. Ale neviem, ako to zastaviť, lebo nemôžme odhaliť, kto sa zmení, napríklad za rok alebo dva, týždeň, alebo hodinu po tom, čo odídeme,“ povedal Aro zas.

„To rozoznáme. S týmito vlkolakmi mám skúsenosti. Smrdia jak premočené psy,“ ozval sa Felix.

„A čo tí, ktorý sa ešte nepremenili?“ spýtal sa ho Aro.

„Aj tí smrdia, ale nie až tak,“ mykol plecami Felix.

„No tak si nemáme s čím lámať hlavu.“ Usmiala som sa na Ara. Odišla som a zobrala som si knihu a čítala som tam, kde som skončila. Mimochodom, teraz mám asi 50 rokov.

...

Celí týždeň prebehol ako normálne – tréning, lovy, tréning, lovy... dá sa robiť aj niečo iné?

...

Na ďalší deň sme mali vyrážať. Dali sme sa na cestu a narazili sme na príšerný smrad. Zrazu sme uvideli obrovskú svorku vlkov veľkých ako kone.

Jeden vlk ma upútal. Pozrela som sa mu do očí a už pre mňa nič iné neexistovalo. Len on. Na nich sme nemohli zaútočiť. Usmiala som sa a vybrala som sa k svorke. Teda k tomu jednému vlkovi.

„Alice! Čo to, preboha, robíš?“  kričal na mňa Aro, no ja som ho „zabila“ pohľadom. Len sa zamračil a nechal to tak.

Váhavo som k vlkovi natiahla ruku a on sa ku mne priblížil. Ruku som mu položila na hlavu. Na dotyk bol teplý. Neviem prečo, ale bol pre mňa teraz všetkým. Nedokázala by som ho zabiť. Nikdy. Vlk sa zrazu rozbehol preč do lesa a za desať sekúnd sa vrátil, už ako človek.

Bol krásny. Blond vlasy, bledá pleť. Nemajú byť vlci tmavý? Nechala som to tak.

Usmial sa na mňa. Pozeral sa na mňa zvláštne, ako keby cítil to isté čo ja. Asi aj cíti. Bolo to, akoby pre mňa už neexistovala zemská príťažlivosť a na zemi ma drží on.

„Ahoj, ja som Jasper,“ predstavil sa krásnym hlasom.

„Alice,“ podala som mu ruku a on ju prijal.

Zrazu vbehli do lesa ďalší vlci a vrátili sa ako ľudia. Oni boli tmavý s čiernymi vlasmi.

„To nie je možné,“ povedal jeden.

„Ako si sa mohol pripútať do upíra?“ spýtal sa ho jeden.

„Ja som poloupír,“ automaticky som ho opravila... „počkať... pripútať?“ spýtala som sa šokovane.

„No, vlk sa môže pripútať...“ začal jeden vysvetľovať, no ja som mu skočila do reči.

„Viem, čo je pripútanie. Ale to nechápem. Veď nie som človek,“ čudovala som. To nechápem. Ale nevadí, on stojí za to. Stále sa na mňa usmieval ako záhradný trpaslík.

2. kapitola

MCullen

Jane359

Autor: MCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alice Volturi 1.kapitola: