Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 6. kapitola

09.04.2013 (21:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 3634×

6. kapitola 

„Prečo si taká šťastná, Isabella?“ spýtala sa ma podozrivo Andrea. Nevinne som na ňu pozrela a dala si do úst ďalšie sústo cestovín.

„Som taká ako vždy,“ pokrčila som ramenami.

„Nie, nie si. Kvôli niečomu sa usmievaš.“ Nesúhlasne si ma prezrela.

„Lepšia otázka je, prečo ty si taká nešťastná,“ opýtala som sa skôr, než stihla z úst vypustiť nejakú šialenú teóriu.   

Vzdychla si. „Narcis zmizla, takže žiadna pomsta na lakrose nebude. Po tom výstupe vzala auto a zdrhla.“ Prekvapene som nadvihla obočie a pozrela kútikom oka na Edwarda. Sedel o tri stoly ďalej. Sledoval ma a akoby nás počul, mykol ramenami.

„Žeby ju až tak vydesil?“ opýtala som sa skôr seba než Andrei. Ale nenašla som odpoveď. Edward bol predsa milý, správal sa ako anjel. Dobre, niekedy to v ňom poriadne škrípalo, ale nemohol Narcis vydesiť  jediným pohľadom. To proste nešlo. Dialo sa to len v starých westernových filmoch, ktoré som nikdy nemala rada.

„Haló? Zem volá Bellu, počuješ ma?“ Andrea mi zamávala rukou pred tvárou. Zaklipkala som očami.

„Prepáč, čo si hovorila?“

„Hovorila som o párty. Cez víkend idú rodičia na dovolenku osláviť svoje dvadsiate výročie, tak som premýšľala nad párty. Mike hovorí, že to je dobrý nápad, tak som ťa chcela pozvať. A možno by si mohla zobrať aj toho sexi metalistu, nie?“ Drgla do mňa lakťom a schuti sa zasmiala. Striaslo ma. Nie pri tej predstave, tá sa mi celkom páčila. Ale pri myšlienke, že by som sa po včerajšej noci mala pozrieť Thobiasovi ešte do očí. Nezvládla by som to. Okamžite by som si predstavila tú desnú nočnú moru, pri ktorej sme sa milovali. Sakra! Prečo sa zrovna vtedy musel Edward premeniť na Thobiasa?

Pozrela som cez dva stoly do tej dokonalej bledej tváre. A čo by sa stalo, keby pozvem jeho? Áno, hovoril, že sa o nás nesmie nik dozvedieť, ale dala by som čokoľvek za to, že Andreini priatelia, ktorí boli neveľkou náhodou aj mojimi priateľmi, by mlčali. A my dvaja by sme si to mohli parádne užívať po celý víkend v mäkkej pohodlnej...

„Chcela by som pozvať Edwarda Cullena.“ Šokovane som otvorila ústa a pozrela na Andreu. Počula som správne? Ona mi číta myšlienky? „Mike ma v poslednej dobe dosť štve. Nechce sa s Narcis rozísť, má z nej strach. Myslí si, že ja budem jeho milenkou donekonečna. Mal by si uvedomiť, že som krásna sebavedomá žena, ktorá nechce utajovaný vzťah.“

„A ty chceš zviesť Edwarda, aby si mu to pripomenula?“ pýtala som sa. Prikývla.

Zvalila som sa na stoličku a nemohla uveriť vlastným ušiam. Zatiaľ, čo sa Edward dobre zabával – a ja som už naozaj mala pocit, že počuje každé naše slovo – vo mne kypel hnev. Prečo práve jeho? A prečo práve teraz? Sakra! Tak dobre, mali sme len jednoduchú dohodu, on so mnou bude spávať a ja budem k Esme milá, ale vedela som, že ku mne cíti čosi viac. Nebola som pre neho len obyčajnou striptérkou. Inak by ma nenavštívil ráno doma ani by sa nesprával tak odmerane k Narcis. Záležalo mu na mne. A mne sa páčil. Nemohla som dopustiť, aby sa s ním Andrea vyspala.

„A čo takto Emmett?“ Kývla som hlavou smerom k ich stolu, na obrovského chlapa, na ktorom ledva držali švíky bundy. „Pred obedom som bola nakuknúť do prípravy pre vysoké školy. Flirtoval s každou, takže je sám.“

Andrea sa obzrela cez rameno a preberala si ho od hlavy po päty. Alebo aspoň jeho pozadie. Keby nebolo Edwarda, možno by som si dala povedať. Dúfala som, že Andrea si dá.

„Emmett? Neviem. Tá blondína vyzerá, že by ma prerazila, keby sa ho čo i len dotknem. Nemyslíš, že je to trochu divné? Súrodenci a sú spolu.“ Mala na mysli Alice a Jaspera. Vyzerali neskutočne zamilovane. Stále sa smiali jeden na druhom, bozkávali sa a lepili na seba. Bolo to až príliš sladké, aby to bola skutočnosť.

„Nič proti gustu,“ odvetila som Andrei. Zatvárila sa znechutene, a tak som pokrčila ramenami.

„Rozhodne pozvem Edwarda. Ak sa hneď na začiatku dohodneme len na jednej noci, určite nebudú žiadne problémy.“ Tešila sa a plnila si ústa jedlom. Zničene som sa pozrela jeho smerom. Usmial sa na mňa a potom so súrodencami odišiel. Rozhodla som sa, že sa s ním musím porozprávať skôr, než Andrea. Musí to odmietnuť. Andrea bola moja najlepšia kamoška a práve preto by som jeho zradu znášala ešte horšie. A s ňou by som sa prestala rozprávať.

„Takže si ťa píšem do pomyselného zoznamu. Privedieš aj Thobiasa?“ Pokrčila som ramenami, na tú otázku sa mi naozaj nechcelo odpovedať. „Ak hej, mohla by si od neho kúpiť nejaký materiál, veď vieš. Ja viem, že väčšinou tieto veci zariaďuje Mike, ale možno, ak sa mu páčiš, dal by ti aj nejakú zľavu. A keď sa tak stane, mohla by si vziať pár tabletiek, extázu, pre Taylera heroín a...“

„Andrea, dosť,“ zastavila som ju. „Neviem, či pozvem Thobiasa, jasné? A možno sa mu ani nepáčim. Len videl strhané dievča, tak zo seba spravil gentlemana,“ prehovárala som ju, aj keď to nebola pravda. Páčila som sa mu, inak by sa ma nepokúšal pobozkať. A ani pravý gentleman by mi nenavrhol vziať auto do opravovne. Dočerta, nechcela som ho ani pozývať na Andreinu párty! Čo ak nepresvedčím Edwarda a objaví sa tam tiež? Ako mu potom vysvetlím Thobiasa? A ako ho ustrážim pred Andreou? Nie, dvaja chlapi na jednej párty, to je na mňa priveľa. Jeden nesmie prísť. Alebo najlepšie obaja.

„Tak dobre. Už musím ísť. Uvidíme sa o druhej pri mojom aute.“ Súhlasila som. Po niekoľkých minútach som si aj ja vzala veci a išla k skrinke. Zazvonilo. Od ľaku som pustila niekoľko kníh k zemi, pričom sa jedna rozpadla na strany. Zanadávala som.

„Potrebuješ pomoc?“ ozval sa za mnou zvonivý hlas. Prekvapene som sa otočila a stretla sa so zlatými očami Alice Cullenovej. Nestihla som jej odpovedať. Sama sa zohla a začala zbierať ten šalát. Kým som sa spamätala, podávala mi knihy do rúk.

„Ja som Alice Cullenová. Ešte sme sa nemali možnosť predstaviť.“ Podala mi ruku. S ťažkosťami som ju prijala. Bolo rovnako chladná ako Edwardova. Zvláštne.

„Isabella-“

„Swanová. Ja viem,“ skočila mi do reči. Šťastne sa usmiala, ako blázon súci na psychiatriu. „Som Esmina adoptívna dcéra, často o tebe hovorí. Môžem ťa volať Bella?“ Prikývla som, aj keď ma Bella oslovovali len priatelia. Mala som však pocit, že toto malé tornádo by ma aj tak tak volalo. „Vlastne by som ťa rada dnes po škole pozvala k nám domov. Esme ťa určite veľmi rada uvidí, keď si pri poslednej návšteve...“ nedokončila. Nadvihla som obočie a videla, ako jej slová – ušla oknom – uviazli v krku. Na chvíľu jej skamenela tvár a dívala sa niekam cezo mňa, a potom sa znova šťastne usmiala.

„Budeme dobré kamarátky. Tak prídeš?“

„No, vieš... ja,“ nevedela som, čo povedať. Ako sa vyhovoriť.

„Nie neberiem ako odpoveď. Takže áno? Perfektné. Tak po škole. Rada som ťa videla, Bella,“ vypískla. Hodila sa mi okolo krku a potom roztancovaným krokom vykročila po chodbe. Civela som na ten zjav, ako sa vzďaľuje a prechádza dvermi. Dočerta, čo to všetci Cullenovci mali s tým, že nie, neberiem ako odpoveď? Kam chodili pred tým na školu? Do nejakej nechutne bohatej inštitúcie, kde ich nenaučili význam slova nie?

Úžasné. Úplne úžasné. Môj plán bol totálne v háji. Mala som sa do nich držať ďalej a popri tom robím presný opak. Spávam s Edwardom a práve som sa skamarátila so šialenou elfkou. Ak to takto pôjde ďalej, o pár dní som sa už videla v putách rodinných záväzkov, kde ma každý kontroluje a má nado mnou moc. A ja s tým vôbec nič nerobím.

***

Prestupovala som z nohy na nohu a nervózne sledovala parkovisko. Kde-tu som sa pozrela na hodinky. Pomaly bolo pol tretej a oni tam stále stáli. Všetci Cullenovci. Bohaté decká s nadupanými autami, ktoré v okolí sto kilometrov len ťažko mali nejakú konkurenciu. A potom tu bola Andrea. Nervózne prešľapovala, hrýzla si do pery a sledovala hodinky. Čakala na mňa. Všetci šiesti čakali na mňa. A ja som sa zatiaľ skrývala za dverami do školskej budovy a potichu ich sledovala cez malé dverové okienko. Dúfala som, že oni to vzdajú skôr, ako moja najlepšia priateľka.

Edward sa odrazu odlepil od svojho strieborného volva a podišiel k Andrei. Zaúpela som. Po chrbte ma oblial pot. Niečo jej hovoril. Andrea si vzdychla a potom prikývla. Edward sa usmial a pomaly odchádzal. Hnala som ho pohľadom, aby pridal do kroku. Vyzeralo to totiž, že ho nepozvala. Možno na to zabudla alebo...

A sakra! Zastavila ho. Už mala otvorené dvere a chcela nasadnúť do svojho auta, ale potom ho oslovila a pribehla k nemu. Tak to je koniec. Edward to určite prijme. Prečo nie. Andrea bola oveľa krajšia než ja. A ak práve využívala svoj neodolateľný šarm, ktorý ovládala dokonca lepšie než Narcis, bola som stratená. Usmial sa. Čože? Prečo sa usmieva. Vari súhlasí? Och, mala som sto chutí vyraziť dvere a pribehnúť k nemu! Ale nikto o nás nesmie vedieť. A hlavne nie jeho súrodenci, to mi dal jasne najavo. Inak je koniec.

Zaryla som si nechty do dlaní a ďalej ich sledovala. Andrea sa šťastne usmiala. Prijal to. Rozbehla sa späť k svojmu autu, nasadla a vyšla z parkoviska. Super. Ďalší môj plán práve padol do trosiek. Vystrela som sa, ako najviac som vedela a vzdychla si. Potlačila som dvere a rozhodným, aj keď poriadne pomalým, krokom som kráčala ku Cullenovcom.

„Bella, už sme sa o teba báli,“ vykríkla Alice. Pribehla ku mne a moje chabé telo znova skončilo v jej drtivom zovretí. Jedným očkom som pozrela na Edwarda. Ležérne sa opieral o svoje auto a nezaujato kopal do kamienkov pod svojimi nohami. Prekliala som ho.

„Chcem ti predstaviť ostatných. Toto je môj priateľ a zároveň nevlastný brat, Jasper. Ďalej Emmett, Rosalie, Edward.“ Jediným kývnutím som pozdravila posledných dvoch a tvárila sa pri tom rovnako nadšene ako Rosalie, ktorá sa doslova mračila. Emmett ma zovrel vo svojich pažiach. Nežne. To ma prekvapilo. Smial sa od ucha k uchu a bľabotal niečo o tom, že je rád, že má novú sestru.

„Aspoň vieme, s kým pôjde,“ precedila skrz zuby Rosalie. Nasadla do volva na stranu spolujazdca.

„To sa mi len zdá, alebo ma nemá rada?“ opýtala som sa nechtiac nahlas. Emmett ma vzal okolo pása a pomohol mi do jeho Jeepu. Pripol mi pás.

„Ani mňa nemá rada. Neboj, len ju ignoruj.“ Čosi pleslo. Prekvapene som pozrela do druhého auta. Edward skríkol:

„Hej, zbláznila si sa?“ Hneval sa. Všimla som si malú preliačinu na plaste prístrojovej dosky. Vyzeralo to, ako od pästi, ale to predsa nemohla urobiť Rosalie. Alebo áno? Jej pohľad doslova horel nenávisťou. Prehltla som na prázdno. „Pôjdeme skôr, než mi Rosalie zničí auto. Stretneme sa doma,“ oznámil svojmu bratovi Edward a nasadol. Vyšiel z parkoviska aj s ostatnými súrodencami ako na Formuli 1. Emmett sa zachechtol.

„To si naozaj myslí, že tam bude prvý?“ opýtal sa sám seba. Naskočil, ani si nezapol pás a na šmyku opustil parkovisko. Zhrozene som sledovala ako ručička rýchlosti vystupuje na trojciferné čísla. O pár sekúnd sme už videli zadok Edwardovho auta. Preradil a pridal. Pomaly ich predbiehal a usmieval sa. Nedobrovoľne som sa aj ja zasmiala. Živo som si dokázala predstaviť Edwardovu zarazenú tvár.

„Ha!“ skríkol víťazne Emmett. Pribrzdil a odbočil. A vtedy nás predbehli oni. Videla som Edwardovu vyškerenú tvár a to vo mne zovrelo krv.

„Pridaj,“ vyzvala som Emmetta. Poslúchol. Aj keď sme boli na lesnej ceste, ktorú som vôbec nepoznala. Telo mi zaplavoval adrenalín. Ak sa takto bavili bohaté decká, tak to mali ešte lepšie životy, než som si myslela doteraz.

Poľahky sme ich obehli a Emmett vystrčil ruku a ukázal zdvihnutý prostredník. Bol ako prerastené dieťa. Zrazu stočil volant. Trhlo mnou a hlavou som udrela do okna. Jednou stranou sme skončili v jarku a zastavili. Edward nás predbehol. Emmett zaklial.

„Bol tam spadnutý strom,“ objasnil mi. Dotkla som sa bolestivého miesta a pozrela na prsty. Objavila sa na nich krv. Emmett zalapal po vzduchu a mne sa zdvihol žalúdok. Krv som nemala rada. Z tej nechutnej vône pripomínajúcej hrdzu, sa mi robilo zle. Ale nebolelo to. Vďaka Thobiasovým zázračným tabletkám proti bolesti som nič necítila, len tá krv dokazovala vážnosť môjho zranenia.

„Pr-prepáč mi to, Bella,“ koktal Emmett. Pozrela som na neho. Asi sa mu z krvi tiež dvíhal žalúdok. Ešte viac zbledol a tmavé oči nedokázal odtrhnúť od mojich zakrvácaných prstov.

„To je v poriadku. Ale asi nemáš vreckovky, však? Nerada by som ti totiž zašpinila sedačky vlastnou krvou,“ zasmiala som sa znechutene. Emmett sa ku mne nahol. Chcela som sa odtiahnuť, ale pás mi to nedovolil. Na tvári som cítila jeho pomalý dych. Hruďou sa mi prilepil na rameno. V čiernych očiach mal čosi neznáme, čo som nedokázala identifikovať. Možno túžbu. Žiadostivosť. Zdvihol ruku. Srdce mi splašene vyletelo do krku a vynechalo niekoľko úderov. Bála som sa pohnúť alebo nadýchnuť. Zalial ma pot strachu. Pripadalo mi to ako celá večnosť. A zrazu sa pohol. Spustil ruku a zašiel ňou do priehradky vo dverách. Podal mi novú handričku a odtiahol sa.

„Prepáč. Z krvi sa mi nerobí dobre,“ potvrdil moju predchádzajúcu teóriu. Spravil grimasu a znovu naštartoval.

 Chcela som sa uvoľniť, ale nešlo to. Handričku som si pritláčala na temeno hlavy a oči nespúšťala z Emmetta. Čo to, doriti, malo znamenať? Prečo vyzeral tak desivo? V jedinú sekundu, ako uvidel krv. Hm, možno ju naozaj nemal rád. Aj keď dosť podivným spôsobom.

Zastavili sme. Ani som si nevšimla, keď mi Edward pomohol vystúpiť z auta. Uchvátil ma totiž ich dom. Ó, môj ty bože! V takomto kráľovstve nebývala ani Narcis. Nemala som slov.

„Veď si ju mohol zabiť,“ vykríkol Edward. Prirazil brata k Jeepu a držal ho pod krkom niekoľko centimetrov nad zemou. Šokovane som ich sledovala. Edward bol silný, ale toto... Emmett bol predsa samý sval a váha. No Edward ho dvíhal do výšky ako pierko.

„Edward!“ skríkol Carlisle. Objavil sa vo dverách a spolu s Esme sledovali celé to divadlo. Spamätala som sa. Edward pustil svojho brata a vrhol jeden pohľad na mňa. Bol plný strachu. Možno ma aj chcel ísť objať, ale bola tu celá jeho rodina. Preto nemohol. Nikto z nich sa o nás nesmel dozvedieť a hlavne nie Esme.

Carlisle ku mne podišiel a skontroloval ranu. Nič nepovedal, len ma odviedol do domu. Esme kamsi zmizla.

„Posaď sa, ošetrím ti to.“ Ukázal na stoličku v kuchyni pri bare. Poslúchla som.

„Vy ste doktor?“ opýtal som sa so záujmom, keď vytiahol svoj kufor, vyzerajúci ako pracovný. Mal v ňom niekoľko obväzov, náplastí a niekoľko podivných nástrojov.

„Som chirurg. Takže, čo sa stalo?“ Odtiahol mi ruku s handričkou z hlavy a prezrel si ranu. V krátkosti som mu povedala o spadnutom strome, ktorému sa Emm len tak vyhol. Naháňačku cez polku mesta som zatajila.

„Ospravedlňujem sa za Edwarda. Vyletel tak kvôli mne.“

Carlisle si ma premeral od hlavy po päty. Znelo to nemiestne? Vyčítal snáď niečo medzi riadkami? Dúfala som, že nie.

„Nie je potrebná ihla. Ale teraz to trochu zabolí.“ Nalial čosi na handričku a prešiel mi tým po rane. Sykla som.

„Medzi tebou a Edwardom... Je medzi vami dvomi niečo?“

Skoro som odpadla. Prečo musel byť taký všímavý? Zabudla som sa nadýchnuť, ale potom som sa veselo usmiala. „Nie. Preboha. Už mám priateľa. No, teda...“ Zarazila som sa. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Dočerta, naozaj som to povedala?

Carlisle zaklipkal očami. Už mal na jazyku otázku, ale vtedy sa dvere rozleteli a vošiel Edward.

Verte-neverte, ale takto som 6. kapitolu sprvu neplánovala. Mala byť o inom, no nie vždy nám výjdu naše plány, však? A keď už som sa rozpísala, nemohla som si pomôcť. Čo na ňu poviete? Budem vďačná za každý komentár. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 6. kapitola: