Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 27. kapitola

27.07.2015 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2298×

27. kapitola 

Poklepkávala som nohou do pravidelného rytmu melódie, ktorú som dnes ráno počula v rádiu. Helena Schnitzová už vedela o všetkom, čo sa včera odohralo v Andreinom dome. Povedal jej to Carlisle, ktorý si spolu s Esme myslel, že ma to psychicky mohlo zasiahnuť a preto ma obaja skoro ráno priviezli na sedenie ku psychologičke. Ani jeden z nich však nemal najmenšie tušenie, prečo som celú včerajšiu noc strávila zatvorená vo svojej izbe alebo to, že od okamihu ako som sa dozvedela, že upíri sú skutočný, ma už nič nemôže zasiahnuť.

„Bella, sedíme tu už hodinu a zatiaľ si nepovedala ani slovo. Naozaj sa mi nechceš zdôveriť s tým, ako sa cítiš?“ spýtala sa milým hlasom. Dnes sa tak správala celý deň, čo u nej bola veľká zmena. Prekvapivo na mňa netlačila ani nepoužívala žiadny úskok. Celý čas len ticho sedela a trpezlivo ma pozorovala.

Prestala som sa hýbať a zahľadela sa na jej kvetovaný svetloružový kostým. Na tú diaľku som sa snažila rozoznať tmavé nitky, ktoré ohraničovali jeden kvet od druhého a nezaujato odvetila: „Už na začiatku som vám povedala, že tu budeme len strácať čas. Som v poriadku. To, že som našla polomŕtvu ženu ležať v kaluži krvi nie je to isté ako keby bola naozaj mŕtva. Bolo by pre mňa ťažšie, ak by som ju poznala,“ zodvihla som pohľad, „lenže ju nepoznám.“

„Ale mohlo ťa to zasiahnuť. Držať v rukách niečí život, ktorý je na vlásku, a ktorý sa snažíš zachrániť, to urobí šrám na každej duši,“ oponovala mi. Zasmiala som sa a posunula sa na kresle dopredu.

„Skutočne? Tak prečo sme sa doteraz nebavili o mojich šrámoch, ktoré som zažila ako malá? Keď odo mňa odišla Esme a môj otec si vystrelil mozog z hlavy. Keď ma umiestnil štát do opatery Dorothey, ktorá pila, fajčila a starala sa o mňa, len keď mala prísť sociálna pracovníčka. Alebo o tom ako ma skoro znásilnili. Či o tom, že som skoro bola upálená vo svojej izbe, že som sa vydesila tak, až som vyskočila z auta alebo o tom, čo sa deje teraz. Keď už chcete vedieť niečo o mojom duševnom zdravý, dajte si najskôr dohromady všetky fakty, aby ste vedeli, čo pohne mojou psychikou, než začnete strácať môj čas, pani Schnitzová“

Vydýchla som si, že som sa zbavila aspoň trochu napätia a položila si hlavu na operadlo, zatiaľ čo Helena zostala úplne vykoľajená na mňa civieť a nestihla si zapisovať poznámky.

„Kedy ťa znásilnili, Bella?“

Zamľaskala som. „Znovu sa nesústredíte na to, čo je dôležité.“

Zapremýšľala a potom sa opýtala: „Čo sa deje teraz, Bella? Niečo ťa znepokojuje?“

Mám strach, že Elijah zabije všetkých, koho mám rada. Že zabije Edwarda. Povedala mi, že chce, aby som trpela. A najhoršie na tom je, že Edwardovi to nemôžem povedať, lebo by jej skočil rovno do náručia. „Blíži sa skúškové a ja sa popritom rozruchu, ktorý sa deje okolo adopcie nedokážem sústrediť na učenie. To je všetko.“ Helena nadvihla obočie a prekvapene sa na mňa pozrela. Po tom všetkom očakávala niečo viac. Lenže ja som jej nemohla povedať nič z toho, čo ma dusilo. Postavila som sa a vzala si tašku zo zeme. Prehodila som si ju cez hlavu. „Musím ísť do školy. Uvidíme sa pri zajtrajšom sedení. Dovidenia.“

„Dobre, ale zajtra rozoberieme zvyšok, Isabella.“

Kývla som rukou, nech si robí čo chce, a vyšla z jej kancelárie. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali pol desiatej a v duchu som zanadávala. Náhle som narazila do niečoho tvrdého, čo ma donútilo zastaviť. Zodvihla som hlavu.

„Prepáč...“ Slová sa mi rozpustili na jazyku ako horký jed, ktorý som vzápätí prehltla. Predo mnou sa vypínali široké ramená vysokého muža. Mal dlhšie blond vlasy, ktoré mu vo vlnách padali na ramená, úzku tvár a bradu, ktorú mal zjavne čerstvo oholenú. Vyzeral ako anjel, pomyslela by som si. Ale to by mi jeho výzor nemohol vyraziť všetok vzduch z pľúc a nezmraziť mi všetku krv v tele.

Ten muž vyzeral presne ako Dárius. Možno bol o čosi starší a mal dlhšie vlasy, ale črty jeho tváre boli rovnaké. Dokonca aj tie oči, ktoré žiarili oranžovo-červeným odtieňom, a prezerali si ma od hlavy po päty spolu s lišiackym úsmevom, boli úplne rovnaké.

Muž sa ku mne naklonil a nosom sa mi obtrel o ucho. „Tvoja krv vonia tak krásne ako o tom hovoril môj brat.“ Nasal vzduch a jazykom mi jemne obkreslil okraj ucha. „Chcel by som ju oceniť viac, ale budeš ma musieť ospravedlniť. Mám sedenie, pretože moja priateľka stále opakuje, že som psychicky narušený a potrebujem odbornú pomoc. Stretneme sa neskôr.“

Odtiahol sa a usmial sa na mňa. Potom ma obišiel a zaklopal na dvere za mnou.

„Vitajte. Vy musíte byť Adrian. Prosím, poďte ďalej,“ pozvala ho Helena a dvere sa znovu zabuchli.

Konečne som sa nadýchla. Zaklipkala som viečkami a zvrtla sa na päte. Dvere do kancelárie mojej psychologičky boli skutočne zatvorené. Lenže ja som sa potrebovala dostať dovnútra. Bola za nimi Helena a krvilačný upír. Ťažko sa mi dýchalo. Čo som mala robiť? Vtrhnúť tam a kričať pozor upír, až kým by ma neodviezli na psychiatriu? Nie, možno práve to Dáriusove staršie dvojča chcelo. Tak by som už nemohla urobiť vôbec nič, len sa prizerať, ako moji priatelia a rodina umierajú a keď by som bola už úplne na dne, prišli by si po mňa. Nebola som sprostá – takú radosť som im odmietla urobiť.

„Bella, pôjdeme?“

Otočila som sa. V strede chodby stál Edward s jednou nohou vo výťahu.

„Čo tu robíš?“ Bola som prekvapená. Ráno predsa odchádzal do školy spolu so svojimi súrodencami.

„Carlislemu s Esme volal právnik. Vraj nie je niečo v poriadku s papiermi na adopciu. Zavolali mi, aby som ťa odviezol do školy, až tu skončíte. Môžeme ísť?“

Zahryzla som si do pery. Pozrela som sa ešte raz na dvere, dupla nohou a potom sa rozutekala k Edwardovi. Za ruku som ho stiahla do výťahu.

„Požičaj mi svoj telefón.“ Nastavila som ruku.

„Načo? Komu chceš volať?“ Nervózne som sa mykla. Cítila som, ako ma spaľuje horúčava každou sekundou, čo bola Helena sama v miestnosti s Adrianom.

„Proste ho potrebujem. Máš upírske uši, všetko aj tak budeš počuť. Tak ho naval,“ skoro som vykríkla. Skrivil pery. Zašiel si rukou do vnútorného vrecka bundy a vytiahol z neho svoj telefón. Uchmatla som mu ho a vytočila číslo. „O tom, čo sa teraz stane nesmieš nikomu povedať, jasné?“

Nebol čas čakať na jeho spomalenú odpoveď. V slúchadle sa mi ozvala dispečerka: „911, ako vám pomôžem?“ Edwardovi sa rozšírili oči.

„Zdravím, áno, ja,“ koktala som zadychčane a k tomu sa snažila znieť úplne vydesene. „Som práve doma a z dverí oproti som počula hádku a výstrely. Myslím, že je tam zas ten jej syn, ktorý chce peniaze. Prosím, musíte niečo urobiť, musíte prísť, lebo sa niečo stane. Možno ju už aj zabil.“

„Upokojte sa, slečna. Povedzte mi, kde bývate.“

Poviem jej adresu a znovu zopakujem tú hlášku o streľbe, tentoraz ešte roztrasenejšie. Potom zložím a výťah vzápätí cinkne na prízemí.

„Čo to, dopekla, malo znamenať?“ spýtal sa naštvane Edward a zobral mi telefón z ruky. Vyšli sme z výťahu a pokračovali k autu. Nevinne som mykla plecami.

„Dlhý príbeh?“

„Bella, neštvi ma. Prečo si poslala policajtov do bytu svojej psychologičky? Chceš, aby ťa dali zavrieť?“

„Mňa? Je to predsa tvoj telefón. Mimochodom, v dnešnej dobe si už vraj zaznamenávajú všetky čísla, takže by som si ho na tvojom mieste zmenila. Čo mi pripomína, že potrebujem telefón, inak sa zbláznim.“

Schytil ma za ruku a pretočil k sebe. „Neodbiehaj od témy. Prečo si zavolala tú políciu?“

Zodvihla som tvár, aby som mu videla do očí. Mali takú nádhernú zlatú farbu, akú som ešte u žiadneho z Cullenovcov nevidela. Hriala ma na tvári i pri srdci. Vyžaroval z nej pocit bezpečia a nežnosti. Stačilo sa len pritlačiť k Edwardovej hrudi a povedať mu úplne o všetkom. Vedela som, že by ma objal a už nikdy nepustil. Neboli to oči, aké mala Elijah, Dárius či Adrian. Oči vrahov. Tak prečo som Edwarda musela v tej nemocnici odmietnuť a odstrčiť od seba ešte ďalej? Tak ďaleko, že už nebolo možné vrátiť sa späť.

Načiahla som sa na špičky a spojila naše pery. Bol to len letmý bozk, a predsa ma zabolel pri srdci ako ľadové ostrie. Bol to náš prvý bozk odvtedy, čo sme spolu strávili víkend plný nádhernej rozkoše. Odtiahla som sa a otočila sa mu chrbtom.

„Musíme sa vrátiť späť do školy,“ oznámila som mu a vykročila k jeho autu.

„V prvom rade sa musíme porozprávať o všetkom, čo sa tu deje, Bella.“

„Mal si šancu rozprávať predtým, než som sa dozvedela od cudzieho upíra, že si upír. Teraz máš akurát tak právo mlčať. Alebo ak máš so mnou až taký problém, vezmi ma k môjmu autu. Malo by byť stále pred tým motelom, nie? Odveziem sa do školy sama.“

„To nebude možné.“ Otočila som sa na neho s rukou na kľučke. Edward obišiel svoje auto so sklopeným pohľadom.

„Prečo to nebude možné? Kde je moje auto, Edward?“ Neodpovedal mi, len nasadol. Okamžite som sa vrhla na sedadlo spolujazdca so zlou predtuchou. „Čo sa stalo môjmu malému chrobáčikovi, Edward Cullen?“

Zazrel na mňa. „Bolo to už staré a nebezpečné auto. Nechcel som, aby sa ti niečo stalo, ak by si aj naďalej jazdila na takej rachotine. Dal som ho zošrotovať, Bella.“

„To si robíš srandu.“ Nemohla som uveriť vlastným ušiam.

***

„Viem, že toho máte veľa, no pevne verím, že ste sa na koncoročné skúšky pripravovali po celý polrok a nenechali ste si všetko na poslednú chvíľu. Teda okrem pár jedincov, ktorých mená nebudem hovoriť, ale všetci veľmi dobre vieme, kto často ostáva po škole.“

Trieda sa zasmiala a pár z nás sa pozrelo na nemenovaných. Pohľadom som narazila na Edwarda, ktorý na mňa od okamihu ako sme opustili Seattle nespustil oči – len keď občas hrozilo, že narazíme do protiidúceho auta – a znovu som odvrátila pohľad.

„Ešte stále si na mňa naštvaná?“ zašepkal. „Už som sa ti za to auto ospravedlnil, tak sa so mnou začni rozprávať. Musíš mi toho veľa vysvetliť.“

Neodpovedala som mu, ani som sa na neho nepozrela. Zničil mi moju jedinú lásku, ktorú som opatrovala už od malého autíčka. Dobre, nie zas tak malého. Našla som to auto na vrakovisku keď som mala šestnásť a majiteľ mi ho predal za pár stoviek. Netušil, že s párom nových hadičiek ešte môže fungovať.

„Keď skončí Esmino ultimátum a ty u nás ostaneš už nadobro, kúpim ti nové, prisahám.“

Zazriem na neho spoza rameno. Nechcela som byť tak ľahko podplatiteľná, vlastne som si pri ceste do školy uvedomila, že takto by bol môj vzťah s Edwardom lepší – aspoň do tej párty – no jeho ponuka ma zaujala.

„A ešte dnes mi kúpiš aj nový mobil,“ doplnila som.

„Mobil som ti predsa nezničil. Mala si ho vôbec?“

Prevrátila som oči v strop. „Samozrejme, že mala,“ zodvihla som hlas. „Zničila mi ho tvoja Narcis hneď po vašom príchode, keď ma na školskej chodbe hodila o zem a zmlátila.“

„Ou,“ vyšlo z neho. Skoro ma to postavilo zo stoličky, no na poslednú chvíľu som sa ovládla. Samozrejme, že si spomínal, bol to predsa upír – mal dokonalú pamäť. Zatiaľ čo ja som sa mohla len čudovať, prečo som o ňu ešte neprišla po toľkých nárazoch za posledný týždeň.

Ozvalo sa klopanie a dnu vošla zástupkyňa riaditeľa. Niečo pošepkala profesorovi, ktorý sa obrátil na triedu. „Bella Swanová, môžeš na chvíľku ísť s pani zástupkyňou?“ Zamračila som sa a pozrela sa na Edwarda. Ten ma však vôbec nevnímal a jeho oči boli akési zastrené.

V triede nastal rozruch. Postavila som sa a nasledovala zástupkyňu von z triedy. Na chodbe na nás čakali dvaja policajti. Na chvíľku ma oblial pot a pomyslela som si, že mi to s tým telefonátom dnes ráno nevyšlo a Adrianovi sa podarilo zabiť moju psychologičku. Alebo že prišli na to, kto volal a teraz ma idú zatknúť. V duchu som si už pripravovala vhodnú výpoveď.

„Páni policajti ťa nezdržia dlho, majú na teba len pár otázok,“ povedala zástupkyňa a milo sa na mňa usmiala. Prikývla som a zahodila všetky svoje domnienky.

„Bella, sme tu kvôli Narcis McLaghenovej. Je to tvoja spolužiačka, však?“ začnal jeden z policajtov v zelenej uniforme. Znovu som prikývla. „Jej rodičia nám povedali, že ste boli kedysi dobré kamarátky. Dokonca si chodila s jej bratom. Ide o to, že sa Narcis v sobotu večer stratila. Mala nariadenú domácu liečbu, lenže zmizla zo svojej izby. Pani McLaghenovú napadlo, či sa ti odvtedy náhodou neozvala alebo si ju niekde nevidela.“

Zalovila som v pamäti, no záporne som pokrútila hlavou. „Naposledy som ju videla minulý týždeň keď prišla do školy a potom si po ňu prišiel Patrick. Nekamarátim sa s ňou už pár rokov, preto vážne netuším, kde by mohla byť. A pochybujem, že by sa ozvala práve mne.“

Policajti si vymenili pohľady a jeden z nich sa zatváril beznádejne. „Ak by sa to však predsa len stalo, zavolaj nám, áno?“ Súhlasila som. Zástupkyňa ma poslala späť do triedy. Profesor už oboznámil spolužiakov s prípadom Narcis a tiež sa ich pýtal, či ju náhodou niekde nevideli. Keď som sa posadila späť na miesto, Edward ma chytil za ruku.

„Nevedel som, že vy dve ste boli kamarátky. Neboj sa, určite sa nájde,“ ubezpečil ma. Dúfala som, že má pravdu.

S Narcis som sa prestala kamarátiť hneď po tom, čo mi urobil jej brat. Nikdy som nevedela, či jej o tom povedal alebo či v tom boli spolu, ale v tej dobe som to ani nechcela vedieť. Len som si priala byť od ich rodiny čo najďalej a už nikdy neuvidieť ich prekliaty dom. To sa mi aj splnilo, no s Narcis sa z nás odvtedy stali rivalky. Stalo sa, že som ju začala naozaj neznášať, ale nikdy by som si nepriala, aby sa jej stalo niečo zlé.

Spomínala som si, že sa Narcis pomiatla po tom, čo jej Edward niečo urobil. Na ten okamih som si pamätala už len hmlisto, no odvtedy ostala ako vymenená. Hneď na to prestala chodiť do školy a úplne zošalela. Pozrela som sa na Edwarda. Všetku svoju pozornosť venoval profesorovi, no ruku mal stále položenú na mojej. Neverila, že by tento nežný upír dokázal ešte nejako ublížiť Narcis. Bola som si však istá, že jej zmiznutie nebolo náhodné. Nie teraz, keď všetci okolo mňa boli v nebezpečenstve.

Elijah mi povedala, že ma chce vidieť trpieť. Že chce, aby som sa pozerala na utrpenie svojich blízkych a cítila takú bolesť ako keď ona stratila Dáriusa. Ja som sa zamerala na svojich najbližších priateľov – na Andreu a Mikea – a novú rodinu. Nikoho iného som vo svojom hľadáčiku blízkych osôb už nemala, no Elijah áno. Odniekiaľ vedela o Angele z nočného baru v Seattli a skoro ju prizabila. Vedela o Thobiasovi, ktorý skončil taktiež v nemocnici. A dnes ráno sa Dáriusov brat Adrian vybral za mojou psychologičkou. Zdalo sa, že ide po všetkých, ktorých poznám, aby mi na konci nezostal už nikto, na koho by som sa mohla obrátiť. Elijah chcela zničiť celý môj svet a zabiť každého. Otázkou bolo, če do tejto skupiny počítala aj Narcis.

„Bella, ideš?“

Prebrala som sa z myšlienok. Práve zazvonilo na obednú prestávku a Edward sa ma snažil vytiahnuť na nohy. Zbalila som si knihu do tašky a postavila sa. Cestou po chodbe do jedálne som si zahryzla znovu do spodnej pery a snažila sa zhrnúť si všetky fakty.

„Si v poriadku? Odkedy odišli policajti si celá nesvoja,“ spýtal sa ma Edward.

„Jasné, nič mi nie je,“ povedala som prehnane nadšene, čím by som aj slepému potvrdila, že klamem.

Nasala som vzduch. Snažila som sa byť silná a nezaťahovať do toho Cullenovcov. Hlavne nie Edwarda. Lenže ak som sa neplietla a Elijah s Adrianom mali Narcis, nemohla som ju sama zachrániť. Nie len, že som nemala potuchy, kde by mohli byť, ani som nevedela, ako by som ich mala nájsť či nakoniec ju oslobodiť. Ak bol Narcisin život v ohrození, nechcela som byť sama, kto bude zodpovedný za jej smrť. Musela som mu to povedať. Alebo aspoň polovicu.

„Edward,“ oslovila som ho. Chytila som ho za ruku a zastavila pri skrinkách. Pár študentov nás predbehlo, čím sme zostali na chodbe sami. Edward zbystril pozornosť. „Musím ti povedať pár vecí,“ začala som. Premýšľala som, kde začať. „Keď som bola tento víkend v Seattli na tých nákupoch s Esme a ostatnými, na chvíľu som sa od nich oddelila. Išla som do iného obchodu a bola som si skúšať šaty v kabínke, keď...“

„Ah, Bella.“

Naštvane som zaklapla ústa a otočila sa za tým hlupákom, ktorý nás otravoval a práve ma vyrušil. Svet sa mi zapotácal, keď sa neďaleko nás náhle objavil Patrick. Vlasy mal trochu rozstrapatené, no inak vyzeral rovnako sebaisto a dokonale ako vždy. Blížil sa k nám a na tvári mal svoj tradičný úsmev, z ktorého sa mi robilo nevoľno. Len čo zastavil vedľa nás, ustúpila som o krok za Edwarda.

„Rád ťa znovu vidím, Bella. Určite si už počula o mojej malej sestričke. Nevidela si ju?“

„Nie,“ odvetila som jednoducho a radšej sa pozerala za neho. Moje staré ja malo aj po tom všetkom, čo mi Patrick urobil, tendenciu strácať sa v jeho očiach. Tentoraz bol však pri mne Edward a ja som také niečo nemohla riskovať.

„Ale povedala by si mi, ak by si ju náhodou videla, však?“ spýtal sa o čosi naliehavejšie.

„Zavolala by som políciu.“

Zasmial sa. „Takže moje číslo už nemáš? Chceš ho znovu?“

Prebodla som ho pohľadom. Bol taký arogantný a nechutný, až mi to spôsobovalo žalúdočné kŕče. Mala som sto chutí napľuť mu do tváre. Edward akoby mi čítal myšlienky, sa postavil predo mňa, čím ma úplne zakryl.

„Pochybujem, že by chcela číslo od niekoho, ako si ty,“ zasipel pomedzi zuby.

„Aha, a ty si kto?“

„Jej priateľ.“ Edward odvetil tak rýchlo, až mi to vyrazilo dych. A nebola som jediná.

„Takže Bella po toľkých rokoch samoty ku sebe niekoho konečne pustila? A už ste spolu spali alebo aj tebe vyskočila z okna?“

Edwardovi sa náhle napli všetky svaly na chrbte i rukách. Z hrdla mu vyšlo zavrčanie. Nevedela som, čo presne sa mu honilo hlavou, no vedela som, čo bolo v mojej. Bola tam čistá zúrivosť voči Patrickovi, ktorý už povedal dosť. Nechcela som, aby sa Edward dozvedel o „tom“ incidente od niekoho iného. Ak sa to už musel dozvedieť, chcela som, aby to bolo odo mňa. Ale to musel najprv ten pankhart konečne sklapnúť.

Obišla som Edwarda a skôr, než som si uvedomila čo robím, som Patrickovi vrazila päsťou. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 27. kapitola: