Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 19. kapitola

07.10.2013 (09:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2834×

19. kapitola 

Kožená bunda mi sadla. Obopínala moje úzke boky a zvýrazňovala prsia. Dlaňami som opatrne prechádzala po tom drahom materiály a nemohla sa na seba vynadívať v zrkadle. Po prvý krát v živote som vyzerala ako človek, ktorý sa môže ukázať na verejnosti. Ale, samozrejme, všetko len vďaka Alice Cullenovej. Spočiatku som jej samaritánske dary nechcela prijať, pretože som sa nechcela cítiť ako úplná chudera, ale teraz som si nové veci chcela nechať na sebe už navždy.

„Tak vidíš. Však je to sto krát lepšie ako tie smradľavé handry, ktoré si mala predtým na sebe,“ nebola to otázka. Otočila som sa na Alice, ktorá krčila nos nad mojim starým oblečením rozprestretým na posteli a zvraštila som čelo. V tej kope sa nachádzalo jedno z mojich obľúbený tričiek, ktoré ešte nebol roztrhané ani poznačené časom. No teraz to všetko Alice zobrala medzi dva prsty, ako by sa od toho nechcela nakaziť, a hodila to do koša.

„Áno,“ zamumlala som nad jej predchádzajúcou vetou a sledovala, ako zatvára kôš.

„Pôjdeme?“ otočila sa na mňa a nastavila mi rameno. Prikývla som, no nechytila som sa s ňou, ako by sme boli najlepšie kamarátky. Takú kamarátku som už mala, aj keď v tejto chvíli asi nebola schopná ani vnímať.

Vyšla som z izby a usmiala sa na sestričku, ktorá mi ráno zachránila život. Potom som sa ocitla v materskom objatí svojej matky.

„Zlatko, som tak rada, že pôjdeš k nám,“ dušovala sa, nad čím som len prevrátila oči. Z jej sladkého hlasu a precíteného chovania sa mi dvíhal žalúdok a musela som sa brániť potrebe dávenia. Esme ma vzala okolo pása a kráčala so mnou k výťahu. Carlisle a Alice išli za nami ako dvaja verný psy.

„Carlisle urobil s právnikom prvé a posledné, aby si nemusela ísť na túto noc do sirotinca v Portlande. Som im za to veľmi vďačná. Keďže je zajtra ten súd, aspoň máme príležitosť viac sa spoznať, nemyslíš?“

„Mhm.“ Na viac som sa nezmohla. Keď sa dvere výťahu zavreli a ten sa rozbehol dole, uvedomila som si, že aj ten sirotinec by bol hádam lepší ako toto.

Technicky som proti Esme nemala nič. Ale prakticky som ju nenávidela. Za všetko, čím som si prešla, totiž mohla ona. Keby neodišla, nikdy by som neskončila takto. Ako odpadlík, striptérka, feťáčka a alkoholička. Dokonca by sa so mňa nikdy nestala ani bitkárka. Lenže ona odišla a nič z toho sa už nedalo vrátiť späť.

Výťah cinkol v prízemných garážach a my sme vystúpili. Esme stále niečo bľabotala o tom, aké to bude úžasné, keď budeme spolu. Potom mi otvorila dvere a ja som nastúpila na zadné sedadlo luxusného auta. Samozrejme, Cullenovci boli boháči a mohli si takéto hračky dovoliť.

„Už máš pripravenú izbu, srdiečko. Má vlastnú kúpeľňu a balkón,“ informovala ma Esme. Prekvapilo ma to. Ani som nedokázala povedať, či príjemne alebo nie. Jednou vecou som bola rada – že som sa nemusela deliť o izbu s niektorou z tých pijavíc, ale keďže budem s nimi bývať pod jednou strechou, bolo to vlastne jedno.

Cesta nám ubehla pomerne rýchlo. Už som poznala cestu ku Cullenovcom tak dôverne, že som sa nebála, keď sme zabočili do lesa. Zrazu mi to všetko dávalo zmysel – to, ako bývali, ako vyzerali. Keď sme zastavili pred ich vilou, svietilo sa v nej. V dome však nebolo počuť žiadne zvuky, len keď sa pri schodoch zrazu objavil Jasper. Vzal Alice okolo pásu a letmo ju pobozkal na líce.

„Ahoj, Bella,“ pozdravil ma, na čo som mu odpovedala kývnutím hlavy.

„Tak, nie si hladná? Smädná?“ pýtala sa ma Esme.

„Nie, ďakujem. Vlastne, som celkom dosť unavená.“ Aby som potvrdila svoje slová, zívla som. Esme sa začudovane pozrela von oknom. Padol súmrak, no ešte nebolo ani osem. Iste dúfala, že večer strávime spolu „rozprávaním“, ale ja som si už po Edwardovej dohode zaumienila, že sa s nimi budem stýkať čo najmenej. Mama nemala na výber a musela prikývnuť. Hm, veď čo by už len dokázala odoprieť svojej jedinej dcére, ktorá sa práve dostala z nemocnice?

„Ukážeme ti izbu,“ ponúkla sa Alice. Vzala ma za ruku skôr a než som stihla mrknúť ma ťahala do schodov.

Na poschodí bola dlhá úzka chodba a tam niekoľko dverí. Na konci nej bola presklená stena, z ktorej bol krásny výhľad na les. Alice mi zbežne vysvetlila, kto kde býva a nakoniec sme zastavili na úplnom konci. „A tu budeš bývať ty,“ zanôtila a otvorila mi dvere. Od úžasu sa mi podlomili kolená.

Moja izba bola veľká s bielymi stenami. Na pravej strane bola posteľ s baldachýnom a bielymi obliečkami. Vedľa nej bol nočný stolík s malou lampičkou a oproti skrine, všetko zo svetlého dreva. Podlahu pokrýval huňatý koberec v jemnej žltej farbe a pri dverách bolo obrovské zrkadlo. Ale najúžasnejšie zo všetkého boli posuvné dvere naproti vchodu, ktoré viedli na balkón. Obraz za nimi mi doslova vyrážal dych. Pomedzi vrcholky stromov v údolí bolo totiž vidieť až na pláž a more, kde ešte bojovali posledné slnečné lúče s nocou. Úplne uchvátená som podišla až k dverám a natiahla ruku. Dotkla som sa len skla, no jedna moja časť ako by bola na tej pláži a sledovala tú hru svetla a farieb.

„Čo na to povieš?“ chcela vedieť Alice. Nemala som na to čo povedať, pretože moje pocity sa nedali vyjadriť slovami. A tak, úplne pohltená melanchóliou, som sa otočila a vrhla sa jej okolo krku. Do očí sa mi tisli slzy, ktoré som zastavila v poslednú chvíľu.

„Oh, tak to beriem, akože sa ti izba páči,“ zasmiala sa.

„Páči?“ vypískla som, keď som sa od nej odtiahla. „Alice, toto je úžasné. S tou dierou, ktorú som predtým hrdo nazývala izbou, sa to nedá ani porovnať. Viem, že to je len nateraz, ale...“ zarazila som sa. Alice nadvihla obočie.

„Nateraz? Nie, Bella, neboj sa. Ty budeš bývať s nami, súd rozhodne v náš prospech, uvidíš,“ chlácholila ma alebo sa o to aspoň snažila. Prehltla som trpkú chuť v ústach a neodporovala som jej. Alice o ničom nevedela, dokonca ani Esme, tak prečo by som im mala vysvetľovať svoje zámery? Nie, len v duchu som jej odvetila: Nie, Alice, nezostanem s vami. Aj keby súd rozhodol o opatrovníctve v prospech Esme, budem musieť odísť. Nedokázala by som žiť do konca života pod jednou strechou s vrahmi. Aj keď dokážete vytvoriť niečo také úžasné, ako je toto...

„Ale počkaj, ešte si nevidela to najlepšie,“ zastavila ma Alice v ďalších myšlienkach. Prekvapene som si pomyslela, čo by už len mohlo byť lepšie než toto, no ona mi to ukázala. Keď odtiahla dvere skrine, ktoré siahali od zem až po strop, pred nami sa ukázal obrovský šatník. A zdôrazňujem, plný! Z toho mi padla sánka a oťaželi mi ruky i nohy. Bola som v raji? Alebo to bol len sen, z ktorého sa čochvíľa prebudím?

„Je tu všetko, čo len chceš. Od balerínok cez opätky až po čižmy. A od nohavíc cez svetríky až po šaty. Sama som to vyberala a bola som si skoro istá, že sa ti to bude páčiť, tak ma nesklam.“

Na malú chvíľu neustráženého pohybu som pristúpila k nej do šatníka a položila ruku na rôzne materiály. Topánky boli naukladané v bočnej poličke a bolo ich toľko, že som ich nedokázala spočítať ani na prsoch oboch rúk.

„A tie dvere pri posteli vedú do tvojej kúpeľne, Bella. Esme hovorila, že ľudia majú radi veľké vane.“ Zaklipkala som očami. Alice si zjavne neuvedomila, čo hovorí. Jasper za našimi chrbtami zakašľal a vtedy jej to doplo. Pohodila rukou. „Veď vieš, ako to myslím. Ja osobne preferujem sprchu, ale Esme vravela, že ty by si asi radšej vaňu.“ Usmiala sa nevinne.

„Jasné, ďakujem,“ pritakala som. Pravidlo prvé, nesmú sa dozvedieť, že viem o ich tajomstve.

„Tak ťa tu teda necháme. Asi si potrebuješ pospať, však?“ Len som prikývla a Alice s Jasperom odišli. Cestou som ešte videla, ako krúti hlavou a niečo mu hovorí, no nedokázala som zaregistrovať čo.

Ešte raz som a rozhliadla po izbe a zakrútila sa v jej strede. Viem, bolo to priveľa, nemala by som si to tu tak užívať, ale nemohla som si pomôcť. Ak som ešte pred pár minútami predstierala únavu, teraz som bola skutočne unavená a možno to robila tá veľká posteľ, ktorá ma k sebe neskutočne lákala. Pohľadala som v šatníku niečo na spanie a potom sa pobrala do kúpeľne. Myslela som, že už ma nič nemôže prekvapiť, ale pri pohľade na veľkú vaňu sa mi opäť zatajil dych. Mala tvar osemuholníka a bola taká veľká, že som si do nej mohla bez problémov ľahnúť. Zhodila som zo seba veci a pustila si horúcu vodu. Tá mi príjemne uvoľnila skrehnuté svaly a nedovolila mi premýšľať. Uspávala ma.

„...nemôžem, Alice, jasné!“ prebrala som sa na krik z chodby. Vlastne to nebol krik, skôr som to vnímala ako rozčúlené šeptanie. Pootvorila som oči a zažmúrila cez svetlo na stenu, odkiaľ sa ozývali hlasy. Len letmo som si uvedomovala, kde som a že voda vo vani je už dávno mrazivo studená.

„Ale mali sme dohodu, Edward. Nemôžeš z toho len tak vycúvať. Ja ti to nedovolím!“ kričala Alice.

„Nie, končím. Už som sa rozhodol. Ona sama vie, čo je pre ňu najlepšie,“ nesúhlasil. Zamrazilo ma – hovorili o mne.

„Tak kam chceš ísť?“ opýtala sa rezignovane Alice, no odpoveď som už nepočula. Hlava sa mi zošuchla a ja som sa celá ponorila do vody. V strachu som sa nadýchla a v pľúcach sa mi zapálil bolestivý oheň. Ruka mi vystrelila hore, ale skôr, než som sa zachytila rohu vane, niečie ruky ma vytiahli na nohy. Postavili ma na podlahu a preniesli na seba celú moju váhu.

„Bella, si v poriadku?“ preľaknuto sa opýtala Alice. Kašľala som vodu a pľúca mi horeli, ale inak som bola celá.

„Podaj mi tú osúšku,“ prikázal Edward. Až vtedy mi došlo, že to on ma tak pevne zviera okolo pása. Jeho sladkú vôňu som kvôli vode v pľúcach ani necítila a oči ma stále štípali, takže som registrovala len jeho rozmazanú siluetu. Zabalil ma do osúšky a vzal na ruky.

„Čo sa jej stalo?“ počula som Esmim ustráchaný hlas odo dverí. Edward ma položil na posteľ a odstúpil, aby ma mama mohla skontrolovať.

„Zas,“ zachrapčala som a tak som si odkašľala. Už s čistejším hlasom som jej odpovedala: „Zaspala som vo vani a šmyklo sa mi.“ Krútila som hlavou nad tou absurditou. Utopila sa vo vani – to by teda boli titulky do novín. Esme si vydýchla, že nešlo o nič vážnejšie. O príšernej bolesti v pľúcach a hrdle som sa radšej nezmieňovala. Radšej som si cez seba natiahla perinu, lebo do izby sa vrútil Emmett s Jasperom.

„Ježíš, Bella. Ty si teda poriadna morská panna,“ odľahčoval situáciu Emm. Zasmiala som sa, aj keď som sa chcela mračiť. Som to ja ale hlupaňa. Kvôli mojej smole som nepočula koniec rozhovoru medzi Edwardom a Alice. Edward mal niekam namierené, chcel odísť kvôli mne. No aj my sme mali dohodu!

Zachmúrene som si ho našla medzi všetkými tými tvárami. Stál úplne vzadu a tváril sa, akoby tam ani nebol. Vyzeral však, že už je pripravený na odchod – na sebe mal rifle, tričko a budnu. Vlastne, všetci boli oblečený. Samozrejme, boli to upíri – oni asi spánok nepotrebovali, ale podráždiť trochu Edwarda... Donútiť ho, aby neodišiel...

„Prečo ste všetci oblečený? To už je toľko hodín? Alebo vy snáď nepotrebujete spať?“ tvárila som sa prekvapene a pochybovačne zároveň. Esme sa obzrela dookola, Alice vytreštila oči a Edward sa zamračil.

„Nie, zlatko,“ začala Esme a ja som čakala, akú bláznivú historku si vymyslí, „ešte sú len tri v noci. No my, taktiež sme zaspali v obývačke u toho zápasu. Zobudili sme sa len nedávno a počuli sme, ako sa topíš,“ vybafla. Ale no tak, to naozaj? Esme, Esme, ešte sa musíš veľa učiť, aby si podfúkla majstra klamárov.

Milo som sa na ňu usmiala. „Naozaj? A kto hral?“

„No, tí, tamtí,“ nevedela sa vymáčknuť. 

„Baseball. To asi nebudeš poznať,“ kývol ruku Emmett.

„Hm, asi nie. Ale myslela som, že majstrovstvá v baseballe sa začínajú až začiatkom júna, keď sa trochu oteplí,“ nedala som sa.

„To vieš, Bella. Naša rodina veľmi fandí tomuto športu a tak si veľmi radi pozrieme aj prípravné zápasy,“ zapojil sa do rozhovoru Edward. Esme sa na neho s úsmevom pozrela – povedala by som, že až vďačne.

„Dobre, mali by sme ísť už všetci spať, zajtra je škola a ten súd,“ pripomenula Esme. Vstala z posteli a všetkých hnala von z mojej izby.

„Áno, čo sa školy týka, ráno by ma mohol odviesť Edward, však Esme? Ešte som nemala príležitosť poďakovať mu a ospravedlniť sa, že som mu vyskočila z auta. Nebudeš sa hnevať?“ tvárila som sa ako roztomilé šteniatko. A tak Esme nemala inú možnosť, len so mnou opäť súhlasiť. Keď zatvorila dvere a ja som sa zbavila tej mokrej osúšky a pohodlnejšie sa uložila do postele, uvedomila som si, že toto nebude také ťažké, ako sa môže sprvu zdať. Esme vyzerá, že mi splní každé prianie, ktoré mi na očiach uvidí a to bez akýchkoľvek námietok len, aby som bola šťastná. Pre svoje dievčatko čokoľvek...

Zahryzla som sa do Snickersky a naliala si trochu mlieka, na chrbte som pritom cítila Esmin pohľad. „Naozaj si nedáš nič viac?“ pýtala sa ma už po druhý krát a ja som opäť pokrútila hlavou.

„Väčšinou neraňajkujem a keď už, tak len niečo malé.“ Zdvihla som tyčinku pred seba a uchlipla si z mlieka. Esme sa na mňa nedôverčivo zamračila.

„Vlastne som chcela vedieť, ako sa ti páči v novej izbe,“ zmenila tému. Pokývala som hlavou.

„Tá izba je super. Ešte nikdy som nestrávila noc v lepšie posteli. No, vlastne...“ urobila som grimasu. Nedalo sa povedať, že som v tej úžasne mäkkej posteli strávila celú noc.

„Som rada, že sa ti nová izba páči. Keď s nami budeš bývať...“

„Esme,“ zarazila som ju hneď v zárodku. „Cením si, ako sa snažíš, nevysvetľuj si to preto zle, ale bude trvať ešte dlho, kým ti začnem veriť, ak vôbec. Keď si odišla, pochovala si tým akýkoľvek cit, ktorý som k tebe chovala. Mala by si ma pochopiť.“

Úsmev jej zmizol z tváre. Bola to ďalšia rana, ktorú som jej udelila a bolela ju. No pre mňa to bola stále len prvá z mnohých. Chvíľu sme skúmali jedna druhú pohľadmi a potom prikývla.

„Tak či onak som rada. Mám u teba aspoň nejakú šancu,“ uzavrela nakoniec.

„Jasné,“ dala som jej nádej a prehltla posledné sústo. „Už budeme musieť ísť. Tak zatiaľ.“ Otočila som sa a vyšla z  kuchyne. V obývačke na mňa čakal Edward. Jeho bledá tvár neprezrádzala žiadny cit, aj keď oči mu blčali hnevom. Keď ma uvidel, zovrel ruky v päste a sánka mu zaklapla.

„Pôjdeme?“ navrhla som, ako by som si nič nevšimla. Neodpovedal, len ma zaviedol pred dom. Tam na nás už čakalo strieborné volvo. Neobťažoval sa, aby mi otvoril dvere tak, ako to urobil mnohokrát predtým a rovno nasadol na miesto vodiča. Usmiala som sa pri nastupovaní – toto bude ťažký rozhovor. Auto švihlo zadkom a my sme vyrazili po starej ceste. Edward radil, pridával plyn, ale ani raz sa na mňa nepozrel. Pre istotu som si zapla pás.

„To je Alice?“ ukázala som na auto pred nami, ktoré práve odbočovalo do ulice. Bolo to čierne Audi v akom som sa viezla včera večer z nemocnice.

„Áno,“ povedal bez väčšieho záujmu.

„Tak zastav.“

„Čože?“ konečne sa na mňa pozrel.

„Počul si, zastav,“ zopakovala som. Edward sa na mňa prekvapene pozeral, ale ja som ani nemrkla.

„Edward,“ napomenula som ho.

„Nie,“ pokrútil hlavou a obrátil sa späť na cestu. Bol to šialený pohyb, ktorý som predviedla, ale v jeden moment som preložila nohu cez riadiacu páku a priložila ju na jeho. Pedál sa pritlačil k zemi a auto s pískaním bŕzd a dymom spravilo na ceste hodiny, kým zabrzdilo. 

„Zbláznila si sa?“ zhúkol po mne a odtisol mi nohu. Skontroloval cestu za nami, aj pred nami, ale Forks bolo také malé mestečko, že za nami sa ďalej plazilo len zopár áut.

„Nie, nezbláznila. No potrebujem s tebou hovoriť,“ odvetila som pokojným hlasom.

Zamračil sa a na čele mu vystúpili vrásky. „Dohoda znela, že ti dám pokoj, tak čo odo mňa stále chceš, Isabella?“ spýtal sa podráždene.

„Dohoda znela, že sa ma viac nedotkneš a že mi pomôžeš. Ale ak si to nedokážeš zapamätať, mohli by sme to zapísať,“ podpichla som ho. Edwardom myklo a zavrčal. Celé moje telo sa zachvelo. Zrazu som mala pocit, že to nebol práve najlepší nápad a mala by som vypadnúť, ale pás cez prsia mi pripomenul môj cieľ a tak som ostala sedieť.

„Som upír, mám lepšiu pamäť než ty,“ vyslovil s pohŕdaním. 

Uchechtla som sa. „Ja? Tak prečo si chcel ešte včera odísť?“

Nastalo ticho. Edwardov tmavý pohľad sa mi snažil dostať až pod kožu. Akoby ma vyzliekal zo šiat, tela a pred ním sa ocitla moja myseľ ako otvorená kniha. „Počula si to,“ vydýchol. Oprel sa o sedačku a zavrel oči. „Nie je to tak, ako si myslíš?“

„A čo si mám myslieť? Podľa mňa je to celkom jasné, nechávaš ma tu, aj keď sme mali dohodu. A počula som, že aj s Alice máš nejaké kšefty.“

 „Ničomu nerozumieš,“ pokrútil unavene hlavou.

„Ale áno, rozumiem. Nie si férový hráč a keď sa nehrá podľa tvojich pravidiel, jednoducho skladáš karty. Ale mal by si sa naučiť, že nie vždy môžeš vyhrať, Edward.“

„Ja nechcem vyhrať, Bella,“ otvoril oči a pozrel sa priamo na mňa. „Len nechcem, aby sa mi kvôli tvojej namyslenosti rozpadol celý svet. Si ako hurikán, ktorý mi berie všetko, na čom mi záleží a vôbec nič ho nezaujíma.“

„Čože? O čom to, dopekla, hovoríš?“ zamračila som sa.

„Moja sestra, Alice, dokáže vidieť budúcnosť. A videla, že ak sa dozvie Esme o nás dvoch, rodina sa na mňa naštve a opustí ma. A to všetko len kvôli tebe!“ Ostrosť jeho slov dokázala preťať moje telo vo dvoje a spôsobiť mi nezahojiteľnú ranu. Milovala som egocentrického upíra!

„Ak splníš svoju časť dohody, nikdy sa to nemusí stať.“

„To nemôžem, Bella,“ zaprotestoval. „Povedal som, že nerozumieš a ani nepochopíš. Moji súrodenci vedia o nás dvoch a použijú to, ak ti nedám pokoj.“

 „A tak si sa rozhodol, že bude lepšie, ak hneď odídeš? Bez toho, aby si mi niečo povedal? Si hajzel, Edward, vieš o tom?“ Nečakala som na jeho ďalšiu reakciu a vystúpila som z auta. Ledva som sa stihla uhnúť prechádzajúcemu autu a vybehla som na chodník. Neobzerala som sa, len som kráčala, no Edward ma poľahky dohonil.

„Kam si myslíš, že ideš?“ pýtal sa nahnevane. Z jeho hlasu som počula, že to v ňou vrie.

„Do školy, kam inam?! Myslíš, že by som išla do stiptíz klubu? Tancovať? Hm, možno večer,“ nadhodila som nevinne, ale v skutočnosti som to začínala vážne zvažovať. V práci som sa už dlho neukázala a budem rada, ak mi šéfka dovolí obsluhovať.

„Blafuješ!“ zachripel Edward. Natočila som sa cez rameno a sladko sa usmiala.

„Myslíš? Už veľa klientov ma presviedčalo, nech sa s nimi vyspím. Teraz, keď už nemám žiadne záväzky, to možno skúsim.“

Edward ma strhol k sebe a zovrel mi plecia, až to bolelo. „Nie! To ti nedovolím, Bella. Ty si moja!“

Uchechtla som sa. „Tvoja? Nie, miláčik, už dávno nie som tvoja. Presnejšie od okamihu, čo som sa dozvedela o upíroch a jeden z vás ma chcel zabiť.“

„Nemôžem za to, čo urobil Dárius. Nie všetci sme taký násilnícky!“ protestoval naliehavo. Jeho čierny pohľad ako aj každá bunka v jeho tela ma chceli o tomto fakte presvedčiť a tým ma viac drvil. Sykla som.

„Nemyslím si,“ zlomil sa mi hlas a telo sa mi prekrútilo, keď mi skoro rozdrvil ramená. Pustil ma a ustúpil.

„Vieš čo, rob si čo chceš. Ja sa vzdávam.“ Krútil hlavou. Otočil sa a odišiel späť k autu. Ja som urobila to isté a vykročila som po chodníku. Ešte včera som mala pocit, že je to dobrý nápad – zapojiť do toho Edwarda. Trochu ho využiť, potrápiť. Nečakala som, že sa môj plán rozpadne skôr, ako vôbec začne. A to len preto, že je namyslení. A nepovedal mi pravdu. Možno, ak by mi povedal o upíroch hneď na začiatku, nič z toho by sa nebolo stalo. Milovali by sme sa spolu, predstierali pred Cullenovcami a ja by som si časom hádam aj našla cestu k Esme. Boli by sme jedna veľká šťastná rodina, až do...

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa mi chlap, ktorý do mňa vrazil. Už som stála pred školou a práve som prechádzala bránou, keď sa to stalo. Skamenela som a nedokázala sa nadýchnuť. Oblial ma pot a prisahala by som, že na pár najdlhších sekúnd v mojom živote, sa mi zastavilo srdce. Ako v spomalenom filme som sa otočila, aby som sa mohla pozrieť na tvár svojej nočnej mory.

„Oh, ahoj, cicuška,“ oslovil ma a mrkol na mňa. Patrick McLaghen, vysoký blondiak s dokonalo tvarovanou sánkou a úsmevom, pre ktorý by mnohé ženy zabíjali. Idol polovice Forkských dievčat. Môj bývalý priateľ. Moja najhoršia skúsenosť v živote. Chlapec, ktorý ma ponúkol po prvom sexe svojim priateľom ako použitú hračku, teraz stál predo mnou v celej svojej kráse a usmieval sa na mňa. Akoby ma stretol po prvý krát. Akoby sa nič nebolo stalo.

„Dlho sme sa nevideli. Chýbal som ti?“ Pristúpil bližšie a ja, úplne ochromená, som zostala stáť ako zarastená do zeme. Vzal ma okolo pása a a pobozkal. Drtil mi pery a jeho slizký jazyk sa votrel do mojich úst. Slastne mi do nich vzdychol a na mňa to malo okamžitý účinok. Zahryzla som mu do jazyka a zo všetkých síl som ho odsotila do cesty, ledva sa mu vyhlo prichádzajúce auto. Patrick sa usmial a utrel si krv z pier.

„Asi áno. Ale teraz ma tu budeš vídavať častejšie. Možno by sme si mohli niekedy zopakovať aj náš prvý sex, chrobáčik. Veď vieš, ako sa ti to vtedy páčilo.“

Zaspätkovala som. „To by si ma musel najskôr zabiť.“

„Alebo omráčiť,“ uškrnul sa a to mi stačilo. Rozbehla som sa po parkovisku do školy a som seba sa snažila presvedčiť, že sa mi to len zdalo. Možno ďalšia vidina po tom otrase mozgu. No keď som sa otočila, stále tam stál a pozoroval ma. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 19. kapitola: