Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 17. kapitola

30.08.2013 (18:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2712×

17. kapitola 

Edward:

Ešte nikdy som necítil taký veľký strach, ako v tom okamihu, keď som videl Bellu pod Dáriusom, celú spotenú a vydesenú a počul jeho myšlienky, ktoré kričali, že ju má zabiť. Boli to najdesivejšie tri sekundy v mojom živote, keď som omráčene stál na prahu a sledoval ten výjav. Nemohol som sa nadýchnuť, až kým som ju nezvieral vo svojom náručí. Hladil som ju po vlasoch, pritláčal na hruď a tichým hlasom šepkal, že všetko bude v poriadku a už je v bezpečí. Prepadla ma úľava. Blahosklonné rozhrešenie, ktoré mi dovolilo plne nasať jej vôňu a trochu sa pousmiať, že mi osud dovolil zachrániť ju.

Keď som sa včera večer rozhodol podniknúť vražednú výpravu na Dáriusa, ani v tej najhoršej nočnej more by ma nenapadlo, že Bella bude s ním. Ako sa tam, dočerta, vlastne dostala a prečo smrdela od dymu, to boli otázky, ktoré ma trápili už niekoľko minút, kým sme sedeli v aute. Ale nechcel som sa jej na nič vypytovať. Bola priveľmi unavená a ešte stále priveľmi vydesená. 

Pozrel som sa do spätného zrkadla a stretol sa s jej orieškovými očami. Pozorovala ma, akoby ma nevidela už pár týždňov. Preklial som skutočnosť, že jej nedokážem čítať myšlienky. Naozaj by sa mi to v tejto chvíli hodilo – nemusel by som z nej nič ťahať a vedel by som, na čo myslí. Ale hlavne by som vedel, ako si vysvetľuje Dáriusove rozďavené ústa a šialené oči masového vraha. V jej krásnych očkách som mal možnosť zahliadnuť len strach, ktorý som kedysi vídaval u svojich obetiach, keď som sa ešte živil ľudskou krvou. Tie pohľady mi v pamäti ostali navždy, no len veľmi zriedka si na ne spomeniem. A moja Bella mala presne taký pohľad. 

Pozrel som sa pred seba, aby som nemusel skrývať svoje temné myšlienky a chvíľu sa sústredil zase na cestu, kým nezmizli. Počúval som tlkot Bellinho srdca, ktoré zrazu vynechalo niekoľko úderov a donútilo ma to natočiť hlavu dozadu. Vykríkla. Netušil som prečo, len autom sa zrazu rozľahol jej srdcervúci výkrik plný strachu a následne siahla po páse. Moje podvedomie sa po ňu natiahlo a noha dupla na brzdu, ale to už bolo príliš neskoro. Ako v zlom sne som sledoval, ako padá z dverí na tvrdý asfalt a kotúľa sa k lesu. Pritlačil som aj druhú nohu na brzdu, nevšímajúc si trúbenie nákladiaku, ktoré išlo za nami, som urobil hodiny a vyskočil z auta. Upírskou rýchlosťou som k nej prebehol a zastavil jej kotúľanie. Na tvári mala nepekný šrám, ktorý sa jej tiahol po boku čela okolo oka až k lícu. Srdce jej pritom šialene bilo a chvíľu trvalo, kým na mňa zaostrila a potom ich privrela a už neotvorila. 

„Bella!“ skríkol som v jedno šialenom výbuchu. Zobral som jej vláčne telo na ruky a akoby bola z cukru, ktoré sa môže pri väčšom pohybe prelomiť, som ju uložil na zadné sedadlo svojho auta. 

Dupol som na plyn a zároveň vytáčal Carlislovo číslo. Ďalšia vlna strachu, ktorá mnou lomcovala bola nezvládateľná. 

„Edward, no konečne! Nechali sme ti snáď desať...“ 

„Carlisle!“ prerušil som ho rýchlo. „Bella bola s Dáriusom. Viezol som ju k nám, keď vyskočila z auta. Z idúceho auta!“ upresnil som náhlivo. Carlisle sa prudko nadýchol a povedal mi, aby som išiel do nemocnice, že kým prídeme, bude tam. A tak som pridal plyn. Bolo mi jedno, koľko rýchlostí prekročím, len aby bola Bella čo najskôr na ošetrovni a v poriadku. Hlavne v poriadku. 

*** 

Vydýchol som. Po Carlislovom vyhlásený, ktorý mi prišiel ako môj rozsudok smrti, ak by jej bolo niečo vážne, som si konečne vydýchol. Pretože akoby zázrakom, okrem tej veľkej odreniny na tvári a modrín okolo hrude a podliatiny na ramene, bola úplne v poriadku. 

„Zdá sa, že pri nej stáli všetci anjeli strážni,“ skonštatoval a zatiahol veľký biely záves, kde ležala Bella stále v bezvedomí a sedela ustráchaná Esme. 

Carlisle si ma odtiahol na bok, aj keď by som najradšej ostal s Bellou. Lenže toto bola chvíľa matky a dcéry a ja som tam nemal čo robiť. 

„A teraz mi povedz, čo sa vlastne stalo,“ požiadal ma a ja som mu vyhovel. Rozpovedal som mu v krátkosti celý príbeh o tom, ako som sa dohodol so súrodencami, že toho Dáriusa vystopujeme a odoženieme z Forks skôr, než by sa opäť chcel stretnúť s Bellou. Vynechal som časť, kde som sa pochytil s Alice a prezradil súrodencom, čo medzi nami vlastne je. Dokonca aj tú, kde som plánoval Dáriusa okamžite zabiť, nie mu dať najskôr na výber. 

„Rosalie a ja sme objavili stopu, ktorá viedla do toho motelu v Seattli. A tam už bola Bella. Dárius ju chcel zabiť, o tom nebolo pochýb a keby sa tam s Rose neobjavíme, urobil by to. Rose povedala, že sa o neho postará, tak som ju vzal do auta a zvyšok už poznáš,“ zakončil som. Carlisle prikývol a röntgenovými očami pozrel na záves, akoby videl Bellu a Esme. 

„Veľmi sme sa o Bellu báli, Edward. Asi hodinu po tom, čo Bella od nás odišla, nám volal právnik, vraj mu volali z polície. Ten dom, kde žije s Dorothy, začal horieť. Okamžite sme tam išli, ale okrem Dorothy sme tam nikoho nenašli. Celý dom zhorel a požiarnici si mysleli, že ostala vo vnútri, niekde zavalená troskami. Trvalo im celú noc, kým ich prehľadali, no nenašli vôbec nič. A Esme bola po celý čas celá bez seba. Vy ste mi nedvíhali a ja... Nevedel som, čo urobiť, aby som našiel Bellu.“ Prehrabol si rukou vlasy a na tvári sa mu objavil zničený výraz. Nepotreboval som čítať myšlienky, aby som ešte aj teraz videl jeho bezmocnosť, ktorú musel zažívať v tých hodinách. Zodvihol som ruku, aby som ho potľapkal po pleci – nie len mňa Bella dnes vydesila. 

„Myslím, že ten požiar založila Dorothy,“ vyjadril svoju myšlienku. 

„Neprekvapilo by ma to. Tá mrcha je toho schopná,“ skrivil som tvár. 

„Myslíš, že by si sa mohol zastaviť v jej izbe na dolnom poschodí a pohrabať sa jej trochu v myšlienkach? Možno spomenúť, že Bella sa našla,“ navrhol mi a ja som súhlasil. Aj keď sa mi nechcelo odísť od Belly, teraz, keď bola v bezvedomí, som sa jej nemohol na nič spýtať. A tak som zašiel na ošetrovňu. Tam ma odkázali do izby pre pozorovanie. 

Dorothea O'Leedsová už spala, keď som vošiel. Okrem toho, že trochu páchla dymom, bola úplne v poriadku. V jej karte pripevnenej skonča postele stálo, že sa nadýchla dymu a je hospitalizovaná na dvadsaťštyri hodín pre podozrenie na poškodené pľúca. Trochu zachrapkala a pretočila sa na druhú stranu. Sen, ktorý sa jej sníval, nemal nič spoločné s požiarom, ktorý vznikol v ich dome. Bolo to o mužovi, ktorý ju pozval na rande. Uchechtol som sa – toto bolo zrejme jej nesplnené prianie. 

Pristúpil som k nej z jednej strany a oslovil ju. Na môj hlas však odpovedala len hlasnejším chrápaním. 

„Dorothea, preberte sa,“ vyzval som ju trochu hlasnejšie. Pootvorila jedno oko a pozrela sa na mňa. Potom sa zahnala, ako by odháňala len dotieravú muchu a zamľaskala. „Poviete mi, čo sa stalo u vás doma? Ako vznikol ten požiar?“ 

Dlho sa na mňa nechápavo dívala a myslela si, že je to len hlúpy sen. Alebo aspoň jej opilecká myseľ ma tak brala, kým nezačala prehľadávať svoju pamäť a rozpomínať si na ten večer. No bola natoľko opitá, že si na začiatok požiaru vôbec nespomínala. Videl som len dvere Bellinej izby, ktoré lízali plamene a fľašu rumu v jej ruke. 

Znechutene som sa odtiahol a nechal som ju znovu zaspať. Nemohol som si tým byť istý, ale dal by som čokoľvek za to, že to práve Dorothea spôsobila ten požiar. 

Vrátil som sa späť na horné poschodie a zabočil do Carlisleovej pracovne. 

„Tak čo?“ počastoval ma otázkou, len čo som vstúpil do miestnosti. Spolu sním tam stála už aj Alice, Jasper a Emmett. 

„Nič. Ale podľa môjho názoru, to spôsobila ona. Asi budeme musieť počkať, kým sa Bella preberie.“ Švihol som pohľadom po Alice, ktorej tiklo v jednom oku, a uistil sa, že táto malá tlčhuba Carlislovi nič neprezradila. Znechutene na mňa zagánila. 

„Máš pravdu,“ pritakal Calrisla. Zrútil sa späť do kresla za veľkým mahagónovým stolom a hlavu si podoprel rukami.

Ubehli hodiny, čo sme tam len tak stáli a čakali, kým sa Bella preberie z bezvedomia. Striedali sme sa pri Esme jeden po druhom, aby to nemala také ťažké s ovládaním. Rád by som tam zostal aj dlhšie, ale Alice ma nekompromisne vyhodila za dvere a vynadala mi v myšlienkach. 

Bolo už skoro deväť hodín, keď sa Bella prebrala. Vtedy som nebol spolu s Esme v jej izbe, službu mal Carlisle, ale sledovaním tlkotu jej srdca, ktorý sa odrazu zrýchlil, som to vedel hneď. Postavil som sa na nohy a vybehol z Carlisleovej pracovne, ako žena z predraženého obchodu. Bella už sedela na posteli, keď som sa tam prirútil. 

„... miláčik?“ Zachytil som len koniec Esminej otázky. Potichu som sa postavil do rohu miestnosti, skrývajúc radostný úsmev.

„Už mi je lepšie. Čo sa vlastne stalo?“ opýtala sa uprúc svoj zmätený pohľad na mňa. 

„Vyskočila si z auta,“ odvetil Carlisle. Bella sa na neho na chvíľu zadívala, akoby nemal všetkých päť pokope a potom sklopila hlavu. Srdce jej vynechalo niekoľko úderov a keď znovu zodvihla tvár, mala na nej kamenný, nečitateľný výraz. Úplne ma to ochromilo. 

„Čo si pamätáš posledné, Bella?“ neubránil som sa otázke. Znovu sa na mňa pozrela, ale teraz už nebola zmätená. Len vydesená a potom bol jej výraz znovu nečitateľný. 

„Spadla som na hlavu a potom som mala čudné vidiny. Bála som sa a vyskočila.“ Pokrútila hlavou, ako by jej to vôbec nedávalo zmysel a Esme ju objala. 

„Na tvojom röntgene som nenašiel žiadny otras mozgu, ale môžem ti urobiť ešte MRI, aby sme si boli na istom,“ navrhol Carlisle a Esme horlivo prikyvovala hlavou. 

Ubehli ďalšie desiatky minút, keď Carlisle mohol s istotou prehlásiť, že je Bella v poriadku. Všetci sme si vydýchli, no pre istotu si ju tam ešte chceli nechať na pozorovaní. „Aspoň najbližších dvadsaťštyri hodín,“ povedal Carlisle unavene a pretrel si tvár rukami. Bol to taký ľudský pohyb, ktorý som u neho jakživ nevidel a trochu ma to vykoľajilo. Chcel som ešte zostať v nemocnici, ale Alice ma zobrala pod pazuchu a viedla po chodbe k výťahu. 

Spomínaš si na našu dohodu? zakričala na mňa vo svojich myšlienkach a ja som odolal pokušeniu zavrčať. Bolo by to nápadné a posledné, čo som ešte dnes chcel riešiť, boli Carlisleove zvedavé otázky, ktorý mal aj tak toho už dosť. 

„Nemaj strach, sestrička. Svoju polovicu dohody dodržím,“ uistil som Alice v aute, keď sme vychádzali z podzemného parkoviska. Fľochla po mne pohľadom. 

„Nemám strach. Sám si uvedomuješ, že v stávke je príliš veľa. Keby sa to Carlisle dozvedel, aby ochránil Esme, vyhodil by ťa.“ 

Prešiel mnou bolestivý kŕč. Alice nehovorila len tak do vetra. Svoje slová mala podložené víziou čo-by-sa-stalo-keby-o-tom-povieme-Carlisleovi. Keď som ju prvý krát videl a videl som Carlislea, ktorý ma vyhadzuje z domu, bol to ten najhorší pocit, aký som kedy zažil. Doslova ma spaľovala hanba a sklamanie, ktoré som zo svojho adoptívneho otca cítil. A tú bolesť by som s istotou mohol prirovnať k svojej premene. 

Skryl som svoje pocity aj myšlienky pred Alice a na tvár nasadil nepreniknuteľnú, chladnú masku. „Bellu ochránim pred Dáriusovým klanom, aj keby ma to malo zabiť, Alice. A vy o nás nič nepoviete Esme ani Carlisleovi.“ 

Alice sa na mňa vážne pozrela. „A keď odídu, dáš jej pokoj. Na pár mesiacov sa od nás odsťahuješ, kým sa všetko urovná,“ dokončila môj sľub. 

„Áno,“ odvetil som unavene a vyzrel von z okna. Ale pravdou bolo, že to bola tá najhlúpejšia prísaha, akú som kedy s kýmkoľvek uzavrel. Bolo to však jediné možné východisko, aby sme sa s Bellou nedostali do problémov. A v tejto verzii som mal aspoň akú takú možnosť na návrat do tejto rodiny. Aj keď to znamenalo, že na pár mesiacov opustím svoju Bellu. Oni sa o ňu postarajú, nahováral som si vtedy v lese. Ochránia ju a keď sa vrátim, všetko bude tak, ako predtým. Znovu budem s ňou a ona bude navždy so mnou.

„Edward,“ zasyčala Alice a prudko dupla na brzdu, čo ma trhlo dopredu. „Nikdy Bellu nepremeníš, kým to ona sama nebude chcieť. A kým to Esme neschváli,“ dohovárala mi, ako mamička svojmu dieťatku. Pretočil som oči a zanadával si. Mal som si viac dávať pozor na to, na čo myslím. V slabej chvíľke som sa odvážil predstaviť si Bellu, ako by asi vyzerala, ako upírka a to Alice videla so svojej vízii.

„Nezabúdaj, že ťa nechávame vedľa nej len preto, že ti dôveruje. Spávaš s ňou a tým si si získal jej priateľstvo, ktoré môžeš využiť, keď bude najhoršie. Už čoskoro sa to stane,“ šepla. Hovorila o veľkej bitke medzi dvoma klanmi. Dáriusovým a našim. Alice ani nevedela, ako k nej vlastne dôjde, len ju videla. Niekedy sa totiž stávalo, že moja malá sestrička videla veci, ktoré sa nestanú hneď, ale až o pár dní, možno týždňov... Tieto vidiny nie sú ovplyvnené nejakými rozhodnutiami, jednoducho sa stanú, nech sa rozhodneme akokoľvek. Obyčajný ľudia tomu hovorili osud. 

Vystúpil som z auta a unavene sa tiahol ku vchodu. Posledné hodiny ma nie len vyčerpali, ale aj vyhladovali. Musel som ísť na lov, na chvíľu sa uvoľniť a stať sa vražednou šelmou, ktorá nemá nejaké starosti. Len si šťastne pobehuje po lese a loví. 

No skôr, než som sa dostal k domu, ma obrovská sila zrazila k zemi. Skončil som na lopatkách a Emmett mi reval do tváre. 

„Čo si to urobil!“ kričal, až sa triasli sklá a dome. Jeho oči svietili hrozivou čiernou a pery mal stiahnuté dozadu, takže mu perfektne boli vidieť predné zuby. Jeho náhlej divokosti som vôbec nechápal. 

„Emm,“ začal som a pokúsil sa ho zodvihnúť a odstrčiť. S vypätím všetkých síl sa mi to nakoniec podarilo. „Čo to, doriti, robíš? Čo som urobil?“ dožadoval som sa vysvetlenia, za tento jeho výstup. A to prišlo okamžite v jeho myšlienkach. 

Vybehol som hore schodmi ako hurikán a vletel do Rosalinej izby. Sedela pred zrkadlom so zvraštenou tvárou. No bola to len časť tej dokonalej tváre, ktorá zdobila jej hlavu ako ten najvyšší klenot. Od jedného líca k uchu mala stiahnutú kožu a bolo vidieť len upírksy sval, bledý a mŕtvy. Podišiel som k nej, ani si ma nevšimla. Bola natoľko zaujatá svojim novým výzorom. 

Kľakol som si a otočil ju k sebe. Až teraz som si všimol, že tá odtrhnutá koža jej stále visí na tenkých vláknach pri uchu. 

„Toto mi urobil Dárius,“ oznámila chrapľavo a ukázala na časť svojej tváre. Oblial ma studený pot z pocitu, že som tam s ňou neostal a nepomohol jej s tým všivavým hajzlom. 

„Ublížil ti ešte nejako?“ Nemohol som si pomôcť, pretože jej oblečenie bolo na niektorých miestach dotrhané. Zavrtela hlavou, tak pomaly, že by to ľudské oko ani nezbadalo. 

„Odtrhla som mu ruky a on padol k zemi. Hľadala som niečo, čím by som ho mohla zapáliť, ale keď som sa otočila, vrhol sa na mňa zubami. Pôvodne mieril na krk, no uhla som.“ Vydýchol som a znovu si vynadal do hlúpych bláznov. 

„Otec s tým niečo urobí, neboj sa. Zahojíš sa, ako nič,“ ubezpečil som ju, no ona mi neverila ako pol druha slova. V myšlienkach som videl jej hysterický záchvat, keď jej to urobila ona mu následne odtrhla hlavu, ktorý pretrval ešte kým prišla domov. Ak by mohol upír plakať, už vtedy by jej tvár bola dávno zaliata slzami. Lenže ona mohla len chrčať a lapať po dychu, a nadávať. Ememttovi veľmi dlho trvalo, kým ju upokojil. Rosalie, najkrajšie dievča, najkrajšia upírka, akú som kedy videl, zrazu dostala strach, že už ju nikto nebude nikdy chcieť a zostane takáto až do smrti. 

„Hej, ššš,“ šepkal som. Zodvihol som ruku a odtiahol jej prameň vlasov zo zmrzačenej tváre. „Vieš predsa, prečo musíme upírov zapáliť po tom, ako ich roztrháme, však? Aby sa znovu neposkladali a ostali mŕtvy už naveky. Tvoja krásna tvárička je len malý škrabanec, sestrička. Zahojíš sa, uvidíš.“ Povzbudivo som sa na ňu usmial a zdalo sa, že trocha faktov o našej rase jej naozaj pomohlo. Nesmelo sa usmiala a potom sa opäť pozrela do zrkadla. Opatrne chytila kus kože, ktorá jej visela z tváre a priložila si ju späť. 

„Áno, áno,“ pritakala sama pre seba. Postavil som sa a pobozkal som ju presne na to miesto. Obrátil som sa na odchod, keď som vo dverách narazil na Emmetta. Ruky mal prekrížené na hrudi, ale už sa netváril tak naštvane. Bol len unavený. Možno skoro rovnako, ako Carlisle. Bola to presne taká únava, ako keď máte strach o svoju milovanú osobu, uvedomil som si. Hm, zaujímavé... 

„Ďakujem,“ povedal Emm krátko a vošiel do izby. Zobral Rosalie od zrkadla a sadol si s ňou na posteľ, kde jej pomaly hladil hlavy. A ona sa mu zaryla do hrude. 

Tak niečo zlé je predsa len na niečo dobré. Uškrnul sa mi Jasper spoza chrbta. 

„Nie, nič nie je dobré,“ zašepkala Alice. Pozrel som sa na svojho druhého brata a zišiel s ním dole. Alice si nervózne hrýzla spodnú peru a žmolila si ruky. Toto robila, len keď bola priveľmi vystresovaná. A mala strach. 

„Čo to nechápete?“ spustila skôr, než sme sa jej stihli na čokoľvek opýtať. Pokrútili sme hlavami. Jej myšlienky boli príliš nejasné, aby som v nich mohol nájsť odpoveď. „Dárius má ďalších súrodencov. Spolu tvoria klan. Rosalie ho teraz zabila a čo sa deje, keď niekto cudzí zabije člena klanu?“ Vytreštila oči a mne to docvaklo. Všetko už dávalo zmysle. 

„Tak vojna predsa len bude,“ šepol som. Obaja sa na mňa pozreli a Alice prikývla. 

Alice sa to podarilo vybaviť s právnikom. Ten odložil stretnutie na súde na štvrtok a my sme tak získali ďalších dvadsaťštyri hodín, aby sa Bella mohla zotaviť. Vojnu sme zatiaľ neriešili. Aj keď to bola otázka niekoľkých dní, prvoradá bola teraz Bella. Nejakým spôsobom sme ju museli dostať v dobe boja preč z Forks. Alice mala plán. Vlastne, to bola skôr predtucha a ja som o nej vedel tiež, aj keď sme o tom jeden druhému nepovedali ani slovo. 

„Mal by si ísť na lov, vyzeráš príšerne,“ prerušil môj myšlienkový pochod Emmett. Konečne vyšiel z Rosalinej izby, ale len na pár sekúnd, aby čosi zobral z izby Alice. Bola to tmavá šatka, alebo čosi také. Viac som sa tým nezapodieval, pretože mal pravdu. Stál som pri veľkom okne na chodbe a chcel ísť loviť, ale potom som sa zamyslel. 

No teraz som už bez okolkov prešiel do svojej izby a vyskočil z balkóna. Predieral som sa hustým porastom v lese, konármi stromov, papraďou a zakrpatenými stromčekmi a nechal svoje myšlienky vypustiť z hlavy. Bolo to dosť ťažké, pretože sa toho za posledný týždeň stalo naozaj veľa a ja som ani nemal čas zastaviť sa a na všetko sa pozrieť s odstupom času. Ale teraz, keď som ocitol medzi temnými tieňmi lesa, som konečne našiel svoj pokoj a zapol lovecký radar. 

Jeleň. Veľký a dobre vykŕmený cez zimu. Puma. Rýchla, utekajúca cez potok a strácajúca sa v kroví. A potom ešte jedna, a ešte jedna. Stratil som prehľad o čase, až kým som neodtrhol rozďavené zuby od mŕtvoly zvieraťa, lebo ma upútal úplne iný zvuk. Trúbenie klaksónov a pískanie pneumatík. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa pri ceste do Seattlu. Videl som vysoké budovy a cítil pach všetkých tých ľudí. Ak by som nemal storočné ovládanie, nedokázal by som v tej sekunde vypnúť svoj lovecký radar, otočiť sa a odísť späť do lesa. 

Bežal som rýchlo ako víchor. Nemal som ani tušenie, koľko je hodín a ja hlupák som si nechal mobil doma. No podľa slnka som typoval tak štyri, možno päť popoludní. Ale nešiel som hneď domov. Tesne pred Forks som sa zastavil a dúfal, že nevyzerám až tak zle na návštevu nemocnice. Potreboval som vedieť, či sa Bella už prebrala a ako jej je. Ale pri výťahu ma zastavila postaršia sestrička a odvážne mi zatarasila cestu k Belliným dverám. 

„Prepáčte, ale návštevné hodiny sa už skončili,“ informovala ma a ja som šibol pohľadom na nástenné hodiny naproti. Bolo trištvrte na šesť. 

„Som rodinný príbuzný. Idem sa Isabellou Swanovou.“ 

Sestrička uskočila. „Ah, syn pána Cullena. Práve ste sa minuli. Ale hovoril, že príde náhrada.“ 

Zvraštil som obočie, O čom to tá ženská hovorila? „Esme a Carlisle sú preč,“ docvaklo mi. Sestrička prikývla a dodala, že Bella sa za celú dobu ich návštevy neprebrala z tvrdého, no ďalej ju monitorovali a výživu jej podávali hadičkami. Krátko som prikývol a poďakoval a potom som vošiel do zatvorených hnedých dverí. 

Ostal som stáť ako obarený. Bella neležala vo svojej posteli. Ale ešte predtým, než som začal šalieť, som zachytil tlkot jej srdca z vedľajšej izby – kúpeľne. Zastavil som. 

Stála pred veľkým zrkadlom zabalená v plachte z postele, ktorá sa jej vzadu rozpadla a odhaľovala jej oblo tvarovaný zadoček a chrbát. Jednou rukou si ju pridržiavala na prsiach a druhou prechádzala po fialovom odtlačku ruky na svojom krku. Vlasy jej padali cez oči, no ja som medzi nimi zazrel dve skúmavé studničky plné strachu. Opäť toho istého strachu, aký som zazrel, keď sa prebrala. Mal som nutkanie priskočiť k nej a vziať ju do náruče. Pohladiť ju po vlasoch a pošepkať jej, že všetko bude v poriadku a nikto jej neublíži. On to nedovolí. Ale to by ho nemohla zbadať v zrkadle. Chĺpky sa jej naježili a zreničky doširoka rozšírili. Pretočila sa, až sa jej plachta omotala okolo nôh a vystrela ruku. V nej sa jej zablysol chirurgický skalpel. 

„Bella?“ preglgol som na prázdno. 

„Ja to už viem,“ povedala a hlas sa jej vôbec nechvel. „Už sa nemusíte viac na nič hrať, viem to,“ zopakovala a ja som sa cítil, akoby ma tým nožom prepichla skrz naskrz. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 17. kapitola: