Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 13. kapitola

Vdychovala som jeho vôňu. Bola sladká a opojná. Oslabovala mi svaly a nútila ma na nič nemyslieť. Kdesi v kútiku mysle sa chceli na povrch predrať myšlienky o Donn a jej smrti, ale tá dokonalá vôňa ich zatlačila naspäť do úzadia. Nie, ešte som na to nechcela myslieť. Chcela som ešte chvíľu, ešte aspoň pár minút pre seba.

Stiahol si ma viac do náruče, akoby vedel na čo myslím. Položil si tvár do mojich vlasov a hlasno vdychoval. Zdalo sa, že nie som jediná závislá. Jeho prudké výdychy ma šteklili na šiji, preto som sa otočila k nemu tvárou. Okamžite ma vtiahol do svojich hlbokých zlatých...

Natiahla som ruku a končekmi prstov mu prešla okolo oka. Malo skutočne zlatú farbu ako jantár. To ma šokovalo.  

„Nosíš kontaktné šošovky?“ spýtala som sa trochu chrapľavo. Edward nadvihol to svoje dokonalé husté obočie.

„Nie.“

„Máš zlaté oči,“ vysvetlila som mu. „Väčšinou ich máš čierne. Vlastne, vždy si ich mal čierne, ale teraz...“ Znovu som mu obkrúžila prstami po lícnej kosti a obočí okolo oka. Prudko sa nadýchol a zavrel oči, a keď ich znovu otvoril, boli o odtieň tmavšie. Alebo sa mi to iba zdalo?

„Mám zlaté oči, Bella. Pri tebe sú skoro vždy čierne, lebo po tebe stále túžim. Ešte si nepočula o tom, že niekomu stmavli oči pre túžbu?“ Zavrtela som hlavou. O takom niečom som nikdy nepočula. Veď to bolo šialené – sčernejú mu oči, lebo po mne túži. Len si so mňa uťahoval.

„Neveríš mi,“ skonštatoval. Odtiahol sa odo mňa a potom sa lišiacky usmial. „Posaď sa mi na bedrá.“  

Pokrčila som čelo. „Čože?“

„Neveríš mi, nie? Tak ti to predvediem. Posaď sa mi na bedrá,“ vyzval ma znovu. Ľahol si na chrbát a stiahol zo seba plachtu. Pod ňou bol úplne nahý. Okamžite mi zružoveli líca, no poslúchla som ho. Posadila som sa mu tiež úplne nahá na bedrá a sledovala jeho oči. Zavzdychal a zaklonil hlavu dozadu. Pevne zovrel viečka a ja som zrazu na chrbte pocítila jeho vztýčenú mužnosť. Zaprela som sa do jeho ramien a nahla sa mu nad tvár. Otvoril oči. Boli čierne ako noc. Strácala som sa v nich.

„Páni,“ vydýchla som.

„Chcem sa s tebou milovať, Isabella.“ Omotal si moje vlasy okolo prstov a pritiahol si ma k sebe. Bože, stále voňal tak nádherne. Už som zase zabudla na všetko, čo sa okolo dialo. Opäť sme boli len my dvaja – ja a on. Bola som úplne v jeho moci. Pootvorila som pery, keď sa rozdrnčal budík. Zamrnčala som a natiahla sa po ňom. Edward si povzdychol.

„Myslím, že dnešok bude pre mňa tým najhorším dňom za celý môj život,“ zahundral. Nechápavo som na neho pozrela. „V škole sa ťa nebudem môcť dotknúť a potom ideš k nám domov. Kurva, budem rád, ak ma Alice pustí večer z domu.“  

Uškrnula som sa. Jeho penis sa stále týčil a bodal ma do chrbta a tak som sa zmilovala a dala mu naň aspoň jeden rýchly bozk. Vlastne to nebolo vôbec zmilovanie, ale ďalšie mučivé trýznenie. Našťastie som zapadla do kúpeľne skôr, než ma stihol chytiť.

***

Po „najúžasnejšom“ víkende s Edwardom Cullenom som sa opäť dostala do svojej reality. Reality, ktorá sa mi zdala horšia, než kedykoľvek predtým. Vypla som motor auta a ocitla sa v tichu, ktorý mi pišťal v hlave. Donn bola mŕtva. Oznamoval zlovestne. Pri tej spomienke sa mi prevrátil žalúdok a chcelo sa mi dáviť. Jedinou mojou záchranou bolo, že som ráno neraňajkovala. Takže som sa len nadýchla a nahodila ten svoj tupý výraz šedej myšky, ktorú si v škole sotva niekto všimne. Vystúpila som z auta. Rozhliadla som sa, či neuvidím Andreino auto. Od sobotného večera som ju nevidela a neodpovedala ani na moje správy. Mala som o ňu strach, ale to prekliate auto som nikde nevidela. Dočerta.

Vytočila som číslo a na chodbe sa na druhej strane konečne ozval jej hlas. Bohužiaľ, bol to len odkazovač.

„Ahoj, Andy. To som ja, Bella. Prosím, zavolaj mi okamžite, keď si túto správu vypočuješ. Bojím sa o teba. Na parkovisku som nevidela tvoje auto. Tak zavolaj.“ Zaklapla som ten malý elektronický prístroj a zastavila triašku. Vnútorný hlas mi nahováral, že Andrea bude v poriadku. Jasné, musí byť.

„Isabella.“ Ten hlas ma vydesil. Vyskočila som a otočila sa tak prudko, že sa mi na chvíľu zahmlilo pred očami. Tesne predo mnou stála Narcis. Alebo aspoň dievča, ktoré sa na ňu veľmi podobalo. Mala prepadnuté líca, pod napuchnutými očami veľké fialové kruhy a namiesto vždy uhladených vlasov bielu metlu. Šaty mala dotrhané, akoby sa sem predrala cez les, pomedzi husté kríky, a smrdeli potom a alkoholom.

„Isabella,“ oslovila ma znovu. Vrátila som sa pohľadom k jej tvári. „Musíš ho nechať. On je zlý, veľmi zlý. Bella, musíme to povedať ostatným,“ šepkala náhlivo. Vôbec som jej slovám nerozumela. Študenti okolo nás prechádzali a sledovali nás s neskrývaným záujmom. Narcis sa obzrela raz na jednu, potom na druhú stranu a zdrapila ma za predlaktia. Jej stisk ma bolel.

„Nerozumieš? On všetkých zabije. Zabije teba. Musíme to povedať ostatným, kým je čas, Bella. Ja nie som blázon. Viem, čo som videla!“ zavzlykala. „On je zlo.“

Vytrhla som si ruky a o krok od nej odstúpila. Mala rozšírené zreničky.  Určite nebola čistá. „Narcis, mala by si ísť domov. Mike hovoril, že ti nie je dobre. Možno by si mala ešte pár dní preležať. Zavolám mu, odvezie ťa.“ A už som aj brala do rúk mobil a dúfala, že to zodvihne. V opačnom prípade by som ju musela odviesť ja a to sa mi naozaj priečilo.

Narcis mi vyšklbla telefón z ruky. Naštvane ho hodila o zem a ten sa rozletel na niekoľko kúskov. „Nepotrebujem oddych. Musíme ho zastaviť!“ skríkla. Uskočila som ešte o jeden krok.

„O kom to, dočerta, stále hovoríš?“

„Predsa o-“ zasekla sa. Pozrela sa niekam za mňa, čo ma donútilo tiež sa otočiť. Kráčal k nám Edward. Ten krásny Adonis, pri ktorom som sa cítila bezpečne. Otočila som sa späť na Narcis s hlúpym úsmevom. Jej výraz sa razom zmenil. Tvár jej zbledla a oči sa rozšírili v šialenom strachu. Stočila sa na päte a bežala preč. Cestou narazila do niekoľkých študentov, ale viac sa už neobzrela.

„Ahoj, miláčik,“ šepol mi Edward. Kútiky úst sa mi ešte viac rozšírili, aj napriek tomu, že sme sa dohodli, že sa v škole budeme správať, akoby sme sa nepoznali, ma rýchlo pobozkal na jedno líce. „Čo to malo znamenať?“ Hlavu stočil na chodbu, kde zmizla Narcis.

Pokrčila som ramenami. „Ja neviem. Bolo to divné.“

„Hovorila ti niečo?“ pýtal sa ďalej. Povzdychla som si. Nechcelo sa mi o nej rozprávať.

„Vraj je niekto zlý a musíme to povedať aj ostatným. Ale nemám tušenie o kom hovorila. Myslím, že bola zdrogovaná.“ Vyjadrila som svoju domnienku a vtedy ma silno pichlo pri srdci. Ach, Donn...

„Máš pravdu, je šialená. Nič si z toho nerob,“ konečne sa na mňa usmial. Zamračila som sa. Tvár mal nečitateľnú a ten úsmev bol falošný. Poznala som ho už dosť dlho na to, aby som vedela, že niečo nie je v poriadku. Ešte raz ma letmo pobozkal. „Musím ísť na hodinu. Tak zatiaľ, Bella.“ A už ho nebolo. Odkráčal tým istým smerom ako Narcis. Sledovala som ten sexy zadok a utápala sa vo vlastnej blaženosti, až pokým nezašiel za roh. Povzdychla som si. Môcť ho tak teraz objať a pomilovať sa s ním. Nie, zavrtela som hlavou, mierne prekvapená vlastnou „neukojiteľnosťou“ ako to on nazval. Až večer, sľúbil mi. A ja som ho brala za slovo.   

***

Nadišiel čas obeda a ja som skľúčene sedela pri rohovom stole jedálne. Andrea sa celý deň neukázala a ak som sa o ňu ráno bála, tak teraz som doslova šalela strachom. Narcis mi zničila telefón, takže som jej už nemohla zavlať. Mike akoby sa taktiež niekam vyparil, dokonca ani jeho kamaráti nevedeli, kde je. Hrabala som sa vidličkou v špagetách, vôbec som nemala chuť na jedlo, aj keď som od rána nič nejedla. Žalúdok som mala ako vo zveráku a pri každom buchnutí som vydesene zodvihla hlavu.

„Bella, ahoj,“ nadšene zvolala Alice. Posadila sa ku mne už skoro na konci obedovej prestávky aj so svojimi súrodencami. Všetkými. Edward sedel tak blízko a zároveň tak ďaleko odo mňa, ako sa to za malým okrúhlim stolom len dalo. Krátko na mňa kývol hlavou a ja som zadržala slabý úsmev.

„Si v poriadku?“ okamžite sa zaujímal Jasper. Jeho obočie bolo stihnuté a pery mal trochu pokrivené. Och, no samozrejme. Jasper má predsa tú divnú schopnosť vycítiť ľudské pocity, čo je dvojnásobne divné a ešte aj desivé.

„Len sa necítim dobre,“ odvetila som a mávla rukou do vzduchu na znak, že to nie je nič vážne. Prikývol, ale neprestal sa mračiť.

„V nedeľu si neprišla,“ začala Alice karhavo. „Ale Edward nám povedal, že si na tom večierku tvojej priateľky Andrei, tak sme sa dohodli na dnes. Neviem, či ti o tom povedal.“ Pozreli sme sa obe na neho. Na tvári mal stále tú nepreniknuteľnú masku. Dočerta, čo sa to s ním stalo? Otočila som sa na Alice skôr, než by som sa to stihla spýtať aj nahlas a prikývla.

„Áno, hovoril mi o tom. Ale po škole sa potrebujem ešte niekde zastaviť. Nevadilo by vám, ak by som trochu meškala?“

„Zastaviť?“ opýtal sa Edward a bolo vidieť, ako ho to prekvapilo. Všetko pohľady sa stočili k nemu.

„U Andrei. Chcem zistiť, či jej rodičia dali po tej párty domáce vezenie,“ usmiala som sa a znovu pohodila rukou, že to nie je nič dôležité a dúfala, že to Edward pochopil.

„Tak dobre. Môžem ťa odviesť,“ ponúkla sa Alice s úsmevom. Skrivila som tvár do grimasy.

„Nič proti tvojej ponuke, ale mám vlastné auto. Ani neviem, ako dlho sa tam vlastne zdržím. A potom sa musím ešte zastaviť v potravinách, cez víkend totiž Dorothy všetko požrala a ostali tam iba prázdne fľaše od vodky.“ Privrela som oči. Tú alkoholickú suku som nevidela od minulého týždňa a nebyť rozhádzanej kuchyne a vyrabovanej chladničky, myslela by som si, že jej mŕtvola leží v jej izbe. Ktosi ma potľapkal po ruke. Otvorila som oči.

„To mi je ľúto, Bella. Ale bude to dobré, akonáhle s budeš bývať u nás,“ usmiala sa optimisticky Alice. Opätovala som jej úsmev, aj keď vo vnútri som si pripomenula svoju dohodu s Esme. Áno, celá táto hra nebude trvať dlho.

„Mala by som ísť. Za chvíľu sa mi začína hodina.“ Vstala som od stola a zobrala si svoje veci. Pozrela som sa na Edwarda a potom odišla z jedálne.

Posledná hodina ubiehala slimačím krokom. Nikdy som nebola veľkou fanúšičkou chémie a presne tak to aj vyzeralo, aj keď som z nej blbá nebola. Ale myseľ mi úplne zamestnávala Andrea. Po celom tom šialenstve, ktoré sme zažili cez víkend, som sa ani nečudovala, že zostala dnes doma. Aj ja by som tak urobila, nebyť Edwardových rád, že sa musíme správať, akoby sa Donn nikdy nič nestalo. No mohla sa mi aspoň ozvať. Zavolať. Možno poslať sms-ku, aby som vedela, že je v poriadku a nemusím si o ňu robiť starosti. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak si niečo urobila? Ani sama som tomu poriadne neverila, Andy bola silná žena, no taká situácia by odrovnala snáď každého. Hm, každého okrem Edwarda. Jeho postoj ma ohromil. Ak by som ho nepoznala, myslela by som si, že je to masový vrah, ktorý z takéto situácie veľmi dobre pozná a vie, čo s telom. Pristupoval k tomu s chladnou hlavou. Ani raz som ho nevidela, že by sa aspoň trochu otriasol a bol vydesený, alebo mu vyhŕkla slza ako Thobiasovi. Hm, aj jemu by som mala zavolať. Alebo sa za ním rovno zastaviť. Donn bola predsa jeho priateľka, to on ju poznal lepšie, než my všetci dohromady. Lenže Edward by s tým zaručene nesúhlasil. Ale čo nevidí, to sa nedozvie.

Na konci hodiny som si zbalila veci a odišla na parkovisko. Vyrazila som rovno k Andrei. Odbočila som na ich príjazdovú cestu a zastavila na štrkovej ceste pred vchodom. Videla som čierne BMW jej rodičov, ako stojí pred garážou. Vystúpila som a zazvonila. Otvorila mi ich domáca.

„Dobrý deň, prišla som za Andreou. Som jej kamarátka. Je doma?“ Vybafla som na ňu okamžite. Žalúdok sa mi krútil a musela som potlačiť triašku. Najradšej by som vybehla tých pár schodov do jej izby a o najrýchlejšie sa ujistila, že je v poriadku. Nízka Mexičanka prikývla a pozvala ma ďalej.

„Seňora sa však necíti dobre. Od včera leží v posteli, nič neje, nespí a sotva vníma. Doktor tvrdí, že je to príznak choroby, ako to len...“ Zamyslela sa, keď so mnou kráčala hore schodmi.

„Depresia,“ vyhŕkla. „Áno, seňora Andrea má chorobu depresia.“ Prikyvovala. Otvorila mi dvere na Andreinej izbe. Poďakovala som jej a vošla. Bolo tu prítmie. Cez ťažké závesy neprenikala ani štipka svetla, len na nočnom stolíku svietila malá lampička. Andrea sedela na posteli, opretá vrchnou polovicou tela o operadlo a objímala si pokrčené nohy. Vyzerala zúbožene. Na sebe mala pyžamo, vlasy rozčesané, ale tvár mala popoľavú a červené oči dokorán roztvorené.

Keď som vošla, mierne zodvihla hlavu, ale potom ju znovu spustila na kolená a pozerala na televízor. Nešiel zvuk, len obraz. Bolo tu až desivé ticho.

„Ahoj. Ako sa cítiš?“ začala som potichu. Pristúpila som k nej a sadla si na kraj postele. Nepohla so sebou.

„Andrea?“ oslovila som ju. Znovu žiadna odpoveď, ani náznak toho, že by zachytila môj hlas. „Andy, aspoň nejako naznač, že sa o teba nemusím báť, prosím,“ šepla som. Zodvihla hlavu a prebodla ma chladným pohľadom.

„Vy ste ju upálili,“ hlas sa jej zlomil. Prekvapene som sa odtiahla.

„Koho?“

„Donn. Včera ráno v moteli vybuchol plyn. Našli len jej obhorené časti tela. Urobili ste to vy, však? Prečo ste to urobili, Bella?“

Vstala som. Jej pohľad bol taký bolestivý a zároveň chladný. „Nie,“ krútila som hlavou. „My sme to neurobili.“ Presviedčala som skôr seba, než ju. Nebola som si tým vôbec istá. Nepýtala som sa Edwarda, čo urobili s jej telom. Myslela som, že ho zahrabú v lese a nikto ju nikdy nenájde.

Už mi niečo napadlo, povedal vtedy Edward. Žeby to bolo toto? Odniesli ju do motelu a zariadili, aby vybuchol plyn? Ale prečo? Aký to malo zmysle? Už som ničomu nechápala. A bolelo ma z toho celé telo. Vyzeralo to, ako by sme zneuctili jej telo. Preboha, veď už bola mŕtva, tak k čomu potrebovali výbuch?

„Myslím, že Donn by sa to nepáčilo,“ šepkala Andrea. Z očí jej vyhŕkli slzy a tak som ju rýchlo objala. Usedavo plakala a drhla sa vlastnými vzlykmi. Nemala som ani potuchy, ako dlho to trvalo, keď sa opäť utíšila a nakoniec zaspala. Opatrne som sa od nej odtiahla a vyšla z izby. Potichu som zatvorila dvere a zišla dole po schodoch. Domácu som informovala o tom, že Andrea práve zaspala a nasadla som do auta. Musela som sa porozprávať s Edwardom. Nie len o Donn, ale aj o Andrei. Čo jej povedal, že sa teraz takto správala? Pretože bola mimo už od ich rozhovoru. Rovnako ako Narcis, keď sa jej vyhrážal...

„Kurva.“ Prudko som zabrzdila. Predo mnou sa znenazdania zjavil vysoký muž. Mal blonďavé krátke vlasy, ktoré mu išli všetkými smermi, úzku bielu tvár a krátku briadku. Na sebe mal čiernu koženú bundu, biele tričko, ktoré perfektne kopírovalo jeho prsné a brušné svaly a tmavé rifle. Mohla som si ho celého obzrieť od hlavu až k stehnám, pretože som zastavila pekelne blízko pri ňom. Samu seba som musela potľapkať v duchu po pleci za to, že som ho zbadala tak skoro, inak by už ležal polomŕtvi na ceste za mnou.

Vyskočila som z auta, spoly naštvaná, spoly vydesená a pribehla k nemu. Fakt bol vysoký. Odo mňa najmenej o pätnásť centimetrov. Musela som zakloniť hlavu, aby som mu videla do očí. Vlastne do čiernych skiel na okuliaroch.  

„Ste v poriadku?“ opýtala som sa okamžite.

Usmial sa. Mal veľmi pekný úsmev. „Áno. Ďakujem.“

Vydýchla som si úľavou a potom nechala svoj hnev naplno preniknúť do celého svojho tela. „Mohla som vás zraziť, je vám to jasné? Prečo ste, doriti, vybehli na tú prekliatu cestu? Už vás omrzel život?“ kričala som z plných pľúc na celú ulicu. Z očí mi museli šľahať blesky a z uší para, pretože ten chlap mohol byť kvôli svojej hlúposti naozaj mŕtvi a ja som o pár hodín mohla sedieť vo väzenskej cele.

Zodvihol ruku a zložil s okuliare. Jeho oči mali svetlo-modrú farbu ako nebo. Skúmavo si ma premeral a potom sa znovu usmial.

„Vlastne som chcel požiadať niekoho o odvoz. Hm,“ zamyslel sa. Znovu si ma prezrel, akoby som bola výstavný kus vo vitríne v obchode a pod tým znaleckým pohľadom som sa cítila byť neuveriteľne maličká. „A keďže ste ma ste ma skoro prešli, mohli by ste to byť práve vy.“ Kútiky sa mu ešte viac rozšírili, ale ja som ostala nemo stáť. Jeho bezočivosť ma šokovala.

„Bolo by to len malé odškodnenie za to, že ste ma skoro zrovnali s cestou,“ pokúšal sa o vtip. Podarilo sa mu to, mierne som sa usmiala, aj keď vnútri som sa cítila previnilo.

„A kam máte namierené?“ Dúfala som, že to nebude ďaleko. Čakal ma ešte dlhý deň a posledné, čo som naozaj chcela, bolo rozvážať stopára.

„Len do mesta. Som tu nový a mám hlad. Rád by som zašiel na obed do nejakej reštaurácie.“

Prikývla som. „Tak teda nastúpte. Mám to cestou.“ Otočila som sa na päte a nasadla na svoju stranu vodiča. Keď nastúpil, otočil sa na mňa a široko sa usmial, ako malé dieťa, ktorému práve rodičia dali novú hračku. Bolo to až desivé.

„Mimochodom, volám sa Dárius,“ predstavil sa a podal mi ruku.

„Bella,“ potriasal som mu ňou. Bola chladná. Chladnejšia než Edwardova koža a to je už čo povedať.

„Veľmi ma teší.“ Naklonil hlavu na bok a v očiach sa mu zablyslo.