Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť upíra - 17. kapitola

12.12.2010 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 8010×

17. kapitola

Bella:

Tak Edward mi chystá prekvapenie k výročiu. Bola som šťastím bez seba. Edward zo mňa urobí ženu. V hlave sa mi preháňalo množstvo myšlienok. Nechcel mi nič povedať a ja som nechcela nič pokaziť hlúpymi otázkami. V piatok ráno po mňa Edward prišiel, aby ma odviezol do školy. Nečakal ma vonku ako obyčajne, ale s Charliem v kuchyni. Tí dvaja sú v poslednej dobe pridobrí kamaráti a ja neviem, či by som z toho nemala mať strach. Objala som Edwarda a rozlúčila sa s Charliem. Môj otec sa so mnou lúčil, akoby som nešla do školy, ale na popravu. Celý čas sa zvláštne usmieval na Edwarda. Objal ma a ľahko pobozkal do vlasov. Nezmohla som sa na viac, než na úsmev. Nastúpili sme do auta.

„Charlie sa správa divne,“ šepla som a pobozkala Edwarda. Bozk mi vrátil.

„Mne sa zdá v pohode.“ Usmial sa.

„Bella, dnes večer si moja. Charliemu som navykladal báchorky, takže si moja až do soboty večera,“ šepol Edward, keď sme dorazili pred školu. Vyvalila som oči.

„Dúfam, že nevadí,“ povedal a pomáhal mi z auta. Radostne som mu skončila okolo krku a pobozkala ho. Edward sa nežne usmial a pohladil ma po tvári.

„Toto bude výnimočný a úžasný deň. Alice ťa po škole vezme domov a ja si ťa večer vyzdvihnem.“ Sladko sa usmial. Celú školu som bola ako na ihlách. Moja fantázia pracovala naplno. Bolo mi trošku nevoľno, ale to určite tým vzrušením. Nedokázala som obsedieť a keďže som mala poslednú hodinu s Alice, tak sme, pochopiteľne, zo školy ušli. Takto nezodpovedne som sa nikdy nesprávala, ale ide o výnimočnú príležitosť. Alice sa celú cestu k nám hlúpo usmievala. Najprv som sa najedla a potom začalo peklo. Najprv kúpeľ, potom vlasy, výber garderóby a šminky. Vzala som si to nové spodné prádelko, čierne pančucháče a minišaty, ktoré sme kúpili. Cez ramená pekný kabátik. Problém nastal pri topánkach. Nemohla som nájsť nič vhodné. Na to sa prirútila Alice s ozdobnou škatuľou. V nej boli nádherné vysoké lodičky. Alice je proste trieda. Keď som sa na celú finálnu úpravu pozrela do zrkadla, bola som na zjedenie. Charlie by ma takto nikde nepustil. Bola som sexi a prvýkrát v živote ma napadlo aj slovíčko krásna.

„Si nádherná,“ šepla Alice a zavzlykala.

„Auto príde o hodinku. Sadni si a ani sa nepohni.“ Usmiala sa a odkráčala. Chodila som hore a dole po obývačke. Nevedela som sa dočkať. Kučery mi padali neposlušne do tváre. Letmým pohľadom som sa sledovala v odraze každej lesklej plochy v okolí. Nemohla som uveriť, že som to ja. Celý deň mi nebolo dobre. Dávala som to za vinu nervozite. Zrazu som mala pocit, že vybuchnem. Vletela som na toaletu a myslela, že skolabujem. Ja som to dostala! Dala som sa do poriadku a v panike vbehla do svojej izby. Rýchlymi pohybmi som hľadala kalendár. Nalistovala som dátum a neverila vlastným očiam. Hneď vedľa malého srdiečka s textom výročie, bola aj malá červená značka. Chcelo sa mi plakať. Ako to poviem Edwardovi. On všetko zabezpečil a nachystal a ja sa nedokážem ani poriadne zorientovať, kedy mám svoje dni. Ani som si nevšimla, že prišlo auto. Otriasla som sa. Jednoducho zídem dole a poviem mu, že som krava. Aj tak to už dávno vie. Zbehla som po schodoch a otvorila dvere. Z auta vystúpil Jasper v tmavom obleku a v šoférskej čiapke.

„Dobrý deň, madam. Som váš šofér Jasper,“ povedal a jemne sa uklonil. Vyvalila som oči a otvorila ústa.

„Kde je Edward?“ prskla som namiesto zdvorilého pozdravu.

„Pán Cullen má ešte nejakú prácu. Odveziem vás na určené miesto.“ Usmial sa. Šla som si po kabelku a zamkla. Jasper ma odprevadil k autu a otvoril dvere. Do nosa ma udrela sladká vôňa kvetín. Na zadnom sedadle bola možno aj stovka červených ruží. Sadla som si k tej nádhere a chcelo sa mi plakať. Šli sme dosť dlho. Jasper hral svoju úlohu dokonale. Usmieval sa a vypytoval rôzne zdvorilostné frázy. Zabočili sme konečne na príjazdovú cestu k malému zámočku. Ani som netušila, že tu niečo také je. Bolo to rozprávkové. Jasper mi otvoril dvere a pomohol mi vystúpiť. Potom mi strčil do ruky jednu červenú ružu a odfrčal. Stála som na nádvorí malého zámku, ani netuším, z ktorého storočia mohol byť. Mala by som sa rozplývať šťastím, no ja som chcela byť radšej neviditeľná. Všetko som pokazila. Urobila som neistý krok po štrkovej ceste, potom osem schodov a predo mnou sa otvorili masívne drevené dvere.

„Slečna Swan?“ opýtal sa muž v smiešnej parochni.

„Áno,“ povedala som a zdvorilo sa usmiala.

„Nasledujte ma,“ šepol a šiel predo mnou po dlhej chodbe. Otvoril mi dvere a vpustil pred seba. Bol to nádherný salónik ladený v odtieňoch bordovej a zlatej. Naokolo bolo množstvo ruží. V strede miestnosti stál malý prestretý stôl a v rohu obrovské, koncertné krídlo. Neisto som vošla do miestnosti a prešla až k stolu. Na stole bola kartička. Prečítala som si na nej len krátke: Milujem ťa. Vtom ma nežne objali dve silné ruky. Otočila som sa a zalapala po dychu. Edward bol oblečený v čiernom elegantnom obleku s francúzskou viazankou a bordovou vestou. Vyzeral dokonalo a božsky. On si ma premeral a zložil mi kabátik. Stála som tu v čiernych odhaľujúcich minišatách. Edward si ma premeral a tlmene zavrčal.

„Bella, si nádherná,“ pošepol a nahol sa k bozku. Posadil ma k stolu a sadol si oproti mne. Chytil ma za ruku a pritisol si ju k perám. Bola som nervózna a rozmýšľala, ako mu povedať, že dnešný večer určite nedopadne tak, ako si plánuje. Zberala som odvahu, keď do miestnosti vpochodoval čašník s jedlom. Začal predo mňa strkať najrôznejšie dobroty, potom víno a hneď sa pýtal, či ako dezert vyhovujú jahody a šľahačka. Len som prikývla. Pohľad mi padol na klavír v rohu.

„Zahráš mi,“ zaprosila som.

„Ja ti budem hrať už navždy, no dnes ťa nehodlám pustiť,“ šepol a kývol rukou za môj chrbát. Okolo prešli traja muži a každý sa jemne uklonil. Jeden mal v ruke husle, druhý flautu a tretí si sadol za klavír. Začali hrať moju uspávanku. Nebolo to také dokonalé, ako od Edwarda, no bolo to nádherné. Pustila som sa do jedla. No lepšie povedané, Edward ma kŕmil. Nemala som to rada, ale on sa z toho vždy tešil ako malé dieťa. Chcela som mu urobiť radosť, hlavne keď mu ju neskôr skazím. Po hádam päťdesiatich chodoch ma vzal Edward za ruku a odviedol pod točité schody. Tu ma vzal do náručia a vyšiel pomaly hore. Na konci chodby otvoril izbu a nádhernou, obrovskou posteľou. Postavil ma na zem. Aj tu bolo množstvo ruží a dokonca bola posteľ posypaná lupeňmi. Neviem odkiaľ, ale začala hrať jemná hudba. Edward ma pobozkal a zadíval sa mi do očí.

„Milujem ťa Bella a momentálne chcem jediné. Chcem nás urobiť šťastnými,“ šepol a znova ma pobozkal. To som už nevydržala a šialene som sa rozplakala. Slzy sa mi liali z očí a ja som to nedokázala zastaviť. Edward najprv stuhol, no potom ma v panike objal.

„Bella, čo sa deje? Stalo sa niečo? Pokazil som niečo? Ja som idiot, určite som niečo pokazil,“ šepkal zdesene.

„Nie. To ja,“ zaplakala som. Edward sa mi pozrel do tváre a ubolene spustil plecia.

„Si najúžasnejšia bytosť na svete. Ty si nemohla nič pokaziť. Upokoj sa a povedz, čo sa deje.“ Usmial sa, vzal ma do náručia a usadil sa so mnou na tú úžasnú posteľ. Ja som stále vzlykala.

„Edward, ty si všetko tak úžasne prichystal a naplánoval a ja som...“ Zas som sa rozplakala.

„Bella, pokračuj. Je to na zbláznenie. Čo sa stalo?“ Znel naliehavo.

„Ja som nám to pokazila. Nepozrela som sa ako mi vychádzajú moje dni a ja...“ Oprela som si hlavu o jeho rameno a nebola som mu ochotná pozrieť do tváre. Edward sa tlmene zasmial, ale ja som vedela, že ak by sa predo mnou neovládal, tak sa smeje na celé kolo. Preto som sa hneď odtiahla a pozrela mu do tváre.

„Z čoho sa smeješ!“ prskla som.

„Bella, že máš svoje dni, viem od prvej chvíle, čo si vošla a aj keby nie, tak mám kalendár.“ Usmial sa. Neviem, čo ma šokovalo viac. To, že ovláda lepšie, kedy mám menštruáciu, alebo to, že to vie hneď, keď vojdem do miestnosti. Vyvalila som oči.

„Aj tak nechápem, prečo sa smeješ. Veď sme dnes chceli... Alebo nie?“ opýtala som sa a pripadala si ako hlupák.

„Bella, toto všetko nie je preto, že som sa s tebou chcel dnes milovať,“ šepol. Ja som zalapala po vzduchu.

„Prečo teda? Veď si vravel, že je to prekvapenie a že budem nadšená?“

„Dúfam, že budeš šťastná. Naozaj dúfam,“ šepol a posadil ma na posteľ. Postavil sa predo mňa a jeho oči žiarili.

16. kapitola - 18. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť upíra - 17. kapitola: