Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 7. kapitola

12.09.2010 (19:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1074×

"Som vrah,

som ten, čo zvolil zlý ťah.

Teraz ľutujem a preklínam svoj život

neuniknem svojim myšlienkam, neutíchne ich sykot."

7. kapitola

hudba

Prešiel ten príšerný rok. A ja sedím na tom istom mieste, kde vedľa mňa kedysi sedávala ona. Môj anjel. Spomínal som neustále na tie krásne chvíle, na jej hrejivý úsmev, ktorý už neuvidím nijak inak, len v mojich vlastných myšlienkach. Nadýchol som sa a vstal  z lavičky, musel som sa vrátiť domov. Mama ma čakala. Ale ja som sa rozhodol... pôjdem k babičke do Forks. Musím vypadnúť preč. Skúsiť prestať prežívať, ale žiť. No, cítim sa ako sebec. Akoby som mohol žiť svoj život, keď ona nie je po mojom boku? Och, moja Destiny.

Otvoril som dvere od domu a vyzul si topánky. Pozdravil sa s mamou a zavrel sa do izby ako každý jeden večer. Zvalil som sa na posteľ a pokúšal sa zaspať. Už som to nebol ja, nebol som ten starý usmievavý a šťastný Edward. Bolel ma pohľad na opustený svet. Aspoň pre mňa to bol opustený svet. Prázdny a čierny. Každá ulica vždy skrýva tajomstvá, no ja už nebudem mať moc na to, aby som ich odhalil. Nebudem to nikdy ja... prejdú roky v ktorých sa budem len topiť. Cez ktoré sa budem snažiť prebojovať alebo sa budem len jednoducho plaziť.  Vstal som a postavil sa ku skrini, vyhadzoval som z nej veci na posteľ a po tvári mi tiekli, nie po prvý raz, slzy.  Tie veci som si nahádzal do kufra a vytiahol som si posledné úspory. Kedysi sme si s Destiny odkladali peniaze na spoločnú dovolenku, ktorú by sme samozrejme ešte v tej dobe tajili. Mali sme našporenú dosť veľkú čiastku, ktorú teraz hravo použijem. Počkal som kým mama a otec zaspia. A utiekol som...

Stál som na letisku a cítil isté deja vu. Len nebolo úplné, pretože znovu chýbala ona. Všade kam sa pohnem nie je. Chcel by som ju vidieť, ale nemám právo, sám som sa o ňu pripravil a preto budem teraz pykať. Pretože to čo som spravil je hriech, pripravil som o život človeka, človeka ktorého neskonale milujem a navždy budem. Moje srdce si zobrala so sebou, pevne si ho k sebe upevnila a ukradla z môjho tela.

Zaznel môj let a ja som sa pripravil na útek. Viem, že tým mame ublížim, no ja už nemám síl tu byť, žiť v tomto meste, v tomto štáte. Útek bude mojim malým oslobodením. Viem, že sám seba klamem, ale myšlienka to bola príjemná.

Zobudil som sa až keď nám letuška oznamovala prílet do Seattlu. Ani som nečakal, že zaspím, ale môj prázdny pohľad do čiernoty ma uspal. Sny sú jediné, ktoré ma držia pri živote. Dokážu ma spojiť s ňou. V snoch sa jej dokážem dotýkať a vravieť jej veci, ktoré už ostanú nevypovedané.

Vystúpil som z lietadla a chytil si hneď jeden taxík. Za necelú hodinu som stál pred babičkiným domom. Stál som tam na kamenej cestičke a v ruke som držal kufre. Zrazu mi padli na zem a ja som padol k nim. Cítil som sa prázdne... cítil som sa ako vrah. Zrazu sa v dome zasvietili svetlá a na verande stála babička. Vyľakane na mňa pozerala a v momente, ako sa mi zahľadela do očí utekala ku mne. Trochu som sa zozviechal a ona so mnou vošla dnu. Celý večer som s ňou sedel v obývačke a nechával sa kolísať v jej náruči. Bola jediná, ktorá ma práve teraz pochopila.

Ráno som rozlepil oči do rozpršaného dňa. Vybral som si naozaj presné mesto k mojim pocitom. Dni ubiehali a ja som si stále dookola každý večer prial, aby tu bola aj ona. Babička sa mi snažila pomáhať, no mala svoj život, do ktorého som jej ja zasahovať nechcel a ani nemohol. Chodím sem aj na strednú školu Forkskú. Je to fajn... nikto ma nepozná, nemusím sa pretvarovať a ukazovať na tvári falošný úsmev.

Dni utekali, no moja bolesť a prázdnota bola stále na tom istom bode z ktorého sa nechce ani pohnúť, no ja ju ani nenútim. Viem, že si to zaslúžim. Som vrah... vrah lásky a viery v ňu. Vystúpil som z auta pri lese, ako vždy a šiel som si prevetrať hlavu. Pomaličky sa stmievalo, no ja som sa nedal. Miloval som tento les, bol tu pokoj pre moje rozbúrené myšlienky. Prechádzal som sa medzi hustým porastom až som prišiel tam, na našu lúku. Ľahol som si do mokrej trávy od dažďa a pokúšal sa driemať. Keď zrazu som započul šum. Vstal som na rovné nohy a pripravoval sa postaviť nebezpečenstvu. Započul som len hlasný výkrik.

„Jasper, nie!“ A všetko sa mi zahalilo to nepokojnej čiernoty.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 7. kapitola: